Branislav A. – Žiť sa musí: 9.kapitola Otec


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Zatiaľ čo list od Paulínky Marek nikdy už nedostal a ani nikdy o nej viac nepočul, ba časom na ňu úplne zabudol, listy od mamky dostával pravidelne a sem tam aj Mária mu nejaký poslala bez toho, aby o tom doma vedeli. Chcela mu sama poďakovať za to, že vďaka nemu môže naďalej študovať a ako dúfa, že tento rok aj úspešne zmaturovať. Marek jej napísal , že to robí rád a aby sa prihlásila na ďalšie štúdium na vysokej škole, či už v Martine alebo v Bratislave, alebo hoc aj v Prahe. Aj tento ho nesmierne potešil. Konečne zas dáke správy z domu. A nedočkavo roztrhol obálku a vytiahol z neho list. Vôbec si nevšimol, že ten papier, na ktorom je písaný, je tentokrát iný, ako všetky ostatné listy. Začal hltavo čítať, ani čo by sa písmená z listu už mali navždy stratiť v nenávratne. No hneď po prečítaní prvých riadkov sa tento papier spustil k zemi ako holubičie pierko, kolísavým pohybom, z kostolnej veže na zem. Keby nebol sedel na posteli, istotne by sa aj Marek sklátil na zem, no našťastie sedel na svojom peliešku v izbe Dvadsaťpäťky.

Milý môj Marek, Marek,synček môj ľúbezný.
Mám pre teba hroznú správu. Koncom mesiaca septembra sme pochovali tvojho otca. Je mi ľúto, že si sa sním nemohol rozlúčiť na poslednej ceste a že ti to takto musím oznamovať.
Otca ti zabilo pri robote. Aspoň tak nám to vysvetľoval direktor miestnej správy štátnych železníc. To, že všetky dráhy zoštátnili už vieš, to ti ešte v poslednom liste otec vysvetľoval. Išli vraj meniť pražce na dráhe vo Zvolenskej stanici. Ako niesli s Révajom pražec na výmenu, tak ich zachytil, drevo vezúci, vlak, čo šiel po vedľajšej koľaji. No nanešťastie sa v tom dreve, pánboh vie kde, zvrtol akýsi pahýľ, čo potom z vagóna vyčnieval a Mateja aj s Révajom zachytil od chrbta a strhol oboch pod vagón. Vagóny ich roztrhali na márne kúsky. Tak nám to povedal ten direktor a tak ti aj ja píšem, hoci viem, že to pre teba bude ešte ťažšie, ako je to ťažké pre nás doma. Otca nám neukázali. Do márnici priviezli len zabitú truhlu. Pohreb aj kríž zaplatila dráha. Vraj dostanem aj rentu po otcovi, len to bude asi dva mesiace trvať, kým nám ju vyrátajú. Chvalabohu máme odložené z peňazí, čo si nám poslal.
Nesmieš si tam teraz zúfať. Otcovi to nepomôže a tebe tiež nie. Pomodli sa za neho. Najhoršie to je pre malého Mateja, stále otca vyzerá, ako keby sa mal vracať z roboty a zas budú v pajte spolu pidlikať šteblíky, hokerlíky a kadečo na predaj. Potom sa poberie sám a len tam sedí a nechce sa s nikým vyprávať. Mária nechodila vari zo dva týždne do školy, no potom sa naveľa premohla, bo aj pán učiteľ Strieň, aj s pánom farárom Jadrockým jej boli dohovárať, že by bola škoda teraz v poslednom ročníku školu zanahať.
Pán učiteľ Strieň povedali, že Barborka aj s Matejom môžu ostať doma, koľko uznám za vhodné a bude zapotreba.
Toľko od nás. Ty sa máš hádam dobre.
Ostávaj v zdraví. Pozdravujú ťa samozrejme Barborka, Matej a Mária. Márii asi najviac chýbaš. Dlho jej trvalo, kým si zvykla, že tu nie si a teraz ešte aj toto nešťastie.
Nuž teda zbohom synak. Opatruj sa.
Bozkáva ťa nastokrát tvoja mať.

Po dočítaní listu si ho prečítal druhý ba aj tretí krát.
“Môj dobrý tatko sa mŕtvy?” pýtal sa šeptom sám seba a nemohol tomu veriť, čo stálo v tomto slzami matky zmáčanom liste. To bolo na ňom iné ako na ostatných listoch. Osušené slzy Márie, ktoré sa jej kotúľali po lícach, keď písala tú strašnú zvesť synovi.
“Zabilo apenka. Vlak. Vlak,” šeptal dookola, až sa rozplakal a rozvzlykal aj on.
Pri spomínaní na otca, na ich spoločné čítanie z novín, na kosbu, keď aj týždeň strávili na lúkach pod Zubom, mu zišla na um aj Lucka. Už sú tam aj s apenkom spolu a dohliadajú vedno na naše kroky tu dolu. To preto sa mi tu tak dobre vodí. Isto iste preto.
Joj, ako len rád by ta teraz utiekol a sadol si tam pod Zubom do tône bučiny, či borovice a so steblom trávy medzi zubami by nemyslel na nič. Len by vypustil do lona prírody svoj žiaľ. No bohužiaľ, tu sa musel s ním pasovať sám v ruchu mesta.
Zdôveril sa s tým aspoň Anthonymu. Ten bol z toho v šoku. Neveriacky krútil hlavou a pohmkával, akoby tým niečo mohol zmeniť.
“Však bol ešte mladý chlap, len o trocha odo mňa starší. Hmm … hm … hm.” Pričom poťahoval svoju Lucky Striku.
“Nedožitých štyridsaťosem rokov,” objasnil mu presne, toľko rokov mal Marekov otec.
No nielen slovom, ale aj činom sa Tóno chytil a medzi chlapmi na stavbe zorganizoval zbierku pre Mareka, aby pomohol doma vdove a polosirotám, ako to chlapom Tónko vysvetľoval. Každý prispel dolárom či dvoma. Najväčšie prekvapenie zažil Anthony, keď ho pri zbierke prichytil Scoty a ten bez mihnutia oka vytiahol z náprsného vrecka svojho saka peňaženku a vytiahol znej všetky bankovky, čo v nej mal a vtisol ich Anthonymu do rúk.
“Aj ja rád prispejem. Musíme si pomáhať.”
Bolo to vyše sto dolárov. Celá zbierka činila dvestodvadsaťtri dolárov.
“Na, ber!” Podal Tóno Marekovi na fajront zväzok bankoviek, na ktoré Marek vytriešťal nechápavo oči.
“No nediv sa a ber! Musíme si pomáhať. Chlapi sa poskladali. Najviac prispel Scoty. Pošli domov mamke a súrodencom.”
“Ale … ale…” Chcel niečo Marek vyhabkať, ale to stál pri nich už pán William, čo práve prišiel na bežnú obhliadku a dozvedel sa od Scotyho, čo sa stalo, nuž zašiel za Marekom.
“Len ber!” povedal a pridal i on ďalšiu stodolárovku.
“Úprimnú sústrasť, chlapče.”
” Ďakujem, pane. Aj vám, sváko, ďakujem.”
“A nezúfaj! Viem, že ti je ťažko.”
“Ťažko, pane. Veru ťažko.”
“Čo už narobíš. Žiť sa musí!” A potľapkal pán Thomas Mareka súcitne po pleci.
“Veru, žiť sa musí aj tak ďalej,” zopakoval po pánovi Williamovi sváko.
Dokonca túto smutnú novinku doma Scoty spomenul aj pri večeri. Všetky tri dámy boli z toho dosť smutné a zachmúrené, hoci sa ich táto smrť človeka priamo nedotýkala. Ani Margaret, ani Suzi, ba ani Stella, čo už takmer pol roka bola snúbenicou Scotyho, zosnulého nepoznali. Ale prejavovali ľútosť nad smrťou tohto pána, a možno skôr nad vdovou, čo ostala sama s troma deťmi v hladnom kraji.
Marek na druhý deň hneď ráno poslal domov mamke vyzbierané peniaze aj s krátkym listom. V ňom utešoval mamku a tiež opísal, ako mu chlapi pomohli, a aj Scoty a pán William Thomasovci mu prispeli na zbierku pre nich doma, čo svojvoľne sváko Tónko zorganizovali. Tiež, aby sa Mária neopovážila školu zanechať. Pre toto prišiel Marek do práce o trochu neskôr, no sváko Tóno to hneď ráno vysvetlil Carpeerovi a ten to pochopil.
Matej Dolinaj už nebol medzi živými a Marek spolu so svojimi súrodencami prišli o otca. Scoty mal oveľa väčšie šťastie, jeho otec bol tu pri ňom stále pripravený mu pomôcť. Aj teraz mu pripravoval William spolu s Margaret svadbu s jeho snúbenicou Stellou Aronica, ktorá mala byť na sklonku roka, no ešte pred Vianocami.
Margaret sa tešila na nevestu, Suzi na švagrinú. William, ako vždy, ostával na oko pokojný, no vo vnútri tiež bol celý nesvoj z toho, že Scoty už bude mať tú istú zodpovednosť za rodinu, ako má aj on. Uvedomil si, že toto ich vlastne stavia na jednu rovinu a nebude mať morálne právo Scotyho dirigovať alebo poúčať. No či chcel alebo nie, zmieriť sa s tým musel. Prijal fakt, že si už boli so svojím synom rovnocenní.
Čas plynul ďalej svojím odpradávna vyhĺbeným korytom rieky bez toho, aby sa obzeral či zaujímal o ľudí, ktorí v ňom prežívajú svoje osudy. V jeho nemilosrdnom prúde uplynula aj jeseň, čo bola tohto roku nesmierne príjemná a počasím žičlivá pre stavebné čaty spoločnosti Thomas Building. Práce na projektoch vďaka tomu pokračovali podľa plánu a možno aj trochu popredu boli s harmonogramom prác. Aj vďaka tomu boli Scoty a Suzi v práci pokojní a spokojní. Zato doma u Thomasovcov to vrelo ako v úli a Margaret si myslela, že s prípravami na svadbu sú pozadu a že isto iste nič nestihnú načas.
Stihli.
Stihli všetko a perfektne bez väčšej chybičky. Scoty bol spokojný a Stella bola nádherná nevesta. Aj keď už bola skoro polovica novembra, počasie im dožičilo dostatok teplých slnečných lúčov na tento deň. Slávnosť sa konala v záhrade rodinného domu Thomasovcov. Tá bola na tráve posiata bielymi ľaliami, stoly pokryté bielymi obrusmi s fialovými ľaliami vo vázach. Spolu tvorili dokonalý obrazec znázorňujúci nevestinu čistotu. Nebola to extra veľká svadba, ale bola krásna a okázalá. Aspoň pre Stellu tak vyznela. Jej spokojnosť v tomto prípade bola prvoradá. Margaret si išla počas obradu oči vyplakať od dojatia. Suzi tiež nejaká tá slza unikla, no pán Thomas a pán Aronica stáli pevne ako skaly a tvárili sa neochvejne, no hrdí a dojatí boli aj oni.
“Ale či sa chlapom svedčí na svadbách dávať city najavo?” vysvetľoval William po svadbe Margaret, ktorá ho za jeho odmeranosť patrične vykarhala ako malého chlapca, čo sa nepozdravil susedovi ráno pri ceste do školy. No to už doma Scoty a ich nevesta neboli. Tí sa už vydali na novučičkom modrom Nashy, čo dostali ako svadobný dar od pána Lucu Aronicu, na svadobnú cestu do Chicaga a San Franciska po Lincoln highway. Wiliam Thomas sa zaviazal, že im do roka postaví nový dom na mieste, ktoré si vyberú. Toto však odmietla Stella, lebo chcela naďalej bývať doma a riadiť si už po svojom ich reštauráciu, čo ešte dedo Valentino Aronica na začiatku storočia otvoril ako kaviareň a až Luca, jej otec, z nej spravil taliansko-americkú reštauráciu. Rozhodli sa preto so Scotym, že si len pristavia svoju časť k už existujúcej časti domu. A týmto poverili Williama, ktorý už skoro ako penzista mal nato času dosť a vlastne aj Luca Aronica bol na tom podobne ako William, lebo ho už Stella k ničomu v práci nepúšťala a stále ho posielala oddychovať a piť kávu na terasu ich reštaurácie. Lucovi to až tak nevadilo a niekedy tam pozorovaním okolia vedel stráviť celé hodiny. Pozoroval ľudí, čo sa míňali na kameňmi dláždenom chodníku, čo sa tiahol popred terasu. Autá, ktorým hrkotali plechy od natriasania sa po ceste dláždenej malými čiernymi z kameňa vytesanými kockami. Niekedy, keď pekne na terasu dopadali slnečné lúče, ho našla Stella, ako si podriemkáva s hlavou sklonenou na prsiach. Občas sa zastavili na kávu Lucovi kamaráti, čo ešte od mlada sa poznali. Vtedy celé poobedie hlučne diskutovali a spomínali. Naoko sa hádali, čo kde bolo a teraz tam už stojí dačo iné. Vtedy ich občas musela Stella napomenúť, že rušia ostatných hostí. No teraz musel Luka opäť zvládnuť všetko sám, ako vtedy, keď mu umrela milovaná žena a Stellina matka.
Tesne pred Vianocami sa zo svadobnej cesty vrátili aj novomanželia. Najviac sa potešila Suzi, lebo bolo toho na ňu vo firme veľa. Konečne mohla zájsť aj na Brodway a do divadla na nejaké pekné predstavenie. Vianoce strávili obe rodiny spolu u Thomasovcov.
Marek sám v uliciach New Yorku pozeral do vysvietených výkladov s ponukou vianočného tovaru všetkého druhu. Motal sa od obeda Štedrého dňa po vonku v snahe zahnať úzkosť a clivotu. No čím viac sa snažil dostať na myseľ niečo iné, tým viac mu chodila na rozum vôňa domoviny, otec, Lucka. Zašiel aj do neďalekého kostola. Pomodlil sa tam za oboch a poprosil pána Boha o ich večný život. V hlave sa mu premietala maminkina kapustnica a makové pupáky, ktorých chuť si vedel živo vyjaviť až na jazyku. Isto sa mama s Máriou okolo hrncov krútia a tí dvaja sa vonku v snehu premáganí a zmrznutí jašia. Aspoň, že nie sa o hlade. Vďaka zbierke, čo sváko zorganizoval. Tých temer tristopäťdesiat dolárov by im mohlo na poživeň, ešte aj do jari, vystačiť a potom im zas pošle ďalšie zo svojich ušetrených peňazí. Hútal si toto všetko sám pre sebe pri tomto túlaní sa ulicami, až kým sa skrehnutý a premrznutý, lebo ako dlho bolo pekne, tak odrazu udrela silná zima, navrátil na Dvadsaťpäťku. Zino na recepcii mu dal kľúče a poprial príjemné Vianoce.
“Aj tebe Zino. Aj tebe.”
A zahĺbený sa pobral do svojej izby, kde sa aj naďalej nechával unášať myšlienkou a spomienkou na mamku, Barborku, Mateja a Máriu. Pred očami mal zasnežené hory a kopce, čo obklopovali rodnú dedinu z každej strany, ani čo by ju držali v zajatí. Cítil vôňu sena, z ktorého chodieval do prúteného koša naberať na poval maštale pre kravu a jalovicu. Koľkokrát len v ňom zaspal a zobudil sa až nato, že ho mamka vyvoláva. Aj teraz zaspal, ale nie v sene, lež na tvrdej posteli hotelovej izby Dvadsaťpäťky. Tu nik na neho nevyvoláva. Tak spí a spí……len spí.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s