Branislav A. – Žiť sa musí: 8.kapitola List


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Nedeľné ráno Mareka zastihlo ešte za tmy, nakoľko spal od poobedia, tak sa zobudil skoro ráno. A tiež časový posun ešte stále na neho pôsobil. Zišiel teda dolu na recepciu a od Zina si vypýtal pero a papier.
“Nemôžem už spať, tak aspoň napíšem list domov. Mám času. Potom pôjdem sa dakde trochu najesť. Som hladný a už nemám so sebou nič v batohu.”
Zino sa otočil a z police za ním vybral bochník, čo sa podobal malému chlebu.
“Na zjedz aspoň toto. A ešte tu máš toto,” vybral spod pultu sklenený pohár so zaváranými malými párkami.
“Ďakujem. Koľko som ti dlžný?”
“Nechaj tak. To pán Viliam Thomas poskytuje bezplatne pre tých, čo sa zdržia dlhšie v práci a už nemajú chuť ísť do mesta sa najesť, lebo ráno skoro vstávajú. Môže to využiť každý robotník raz alebo dvakrát za mesiac. Takže ty máš bonus na tento mesiac už vyčerpaný.”
“A to som ešte ani robiť nezačal. Tak ešte raz ďakujem. Koľko si už tu?”
“Asi pätnásť rokov.”
” Fíha. A domov si sa nechcel vrátiť?”
“Chcel, ale keď začala vojna, tak prišla žena aj s deťmi sem za mnou.”
“Tak ste už Američania.”
“Tak, veru sme.”
“Zatiaľ sa maj,” povedal Marek a už sa pobral s jedlom, perom a papierom po schodoch do svojej izby.
” Marek!” zakričal Zino a Marek sa otočil.
“Piješ kávu?”
“Hej, pijem.”
“Tak ti o chvíľu dobrú prinesiem do izby. A asi aj hrnček ti treba.”
“Ďakujem. Veru žiadny nemám.”
Marek jedol žemľu a párky, akoby mal na stole najlepšie dobroty sveta. Na klopanie na dvere zareagoval plnými ústami: “ďalej!”
Do malej izby vstúpil Zino s kanvicou čiernej kávy a sklenenou šálkou.
“Dobrú chuť a nech sa ti páči aj toto. Nech sa ti ľahšie domov píše.”
“Prečo to všetko pre mňa robíš, Zino?”
“Aj ja som tu bol nový emigrant. Aj mne pomohli. Tak splácam dlhy. A sme takmer krajania. Musíme si pomáhať.”
“Ďakujem, Zino.”
“Nie je zač,” odpovedal a potichu za sebou zavrel dvere, aby nepobudil buchotom dverí spiacich robotníkov v ostatných izbách.
Marek dojedol, zapratal si stôl, do skleneného hrnčeka si nalial kávy a položil pred seba čistý papier od Zina.

Drahí moji rodičia, Matej, Mária, Barborka.
Najskôr Vás na stokrát bozkávam na obe líca. Aj Vás, tatík, hoci to rád nemáte. Chýbate mi veľmi v tomto ďalekom svete. Z Hamburgu, odkiaľ som Vám poslal kartu, som šiel tou veľkou loďou, čo som vám doma na šifkarte ukazoval. V skutočnosti bola oveľa, oveľa väčšia, ako na tom obrázku. Vošlo nás tam dvetisícdvesto cestujúcich. Plavba bola pokojná. No veľa ľudí ju nezvládalo a malo problémy. Najmä žalúdočné. Strava bola priam skvelá. Pri podávaní obedov sa mohol každý najesť dosýta. Počas tých piatich obedov sme mali väčšinou hovädzie mäso na rôzne spôsoby. Príloha boli vždy zemiaky alebo taká čudná cestovina. Aj som ju skúsil, ale mne nebrala. Kto mal chuť, mohol si dať aj vína, čo bolo v krčahoch na stole, alebo kávy, či čaju. Večere boli tiež podobné. V kajute sme boli siedmi chlapi. Dvaja Poliaci, traja Nemci, ja a v Cherbourgu pristúpil ešte jeden Francúz. Väčšinu plavby som trávil na morskom vzduchu na palube lode. Tam som sa stretol a zoznámil aj s kapitánom lode Mauretánia, pánom Williamom Turnerom. Je to skvelý človek. Bol už, chudák, aj kapitánom jednej potopenej lode za vojny. Zomrelo tam vtedy tisícdvesto cestujúcich. Pomohol mi. Dal mi adresy na niekoľko jeho známych, čo by ma mohli tu v štátoch zamestnať. Po vylodení v New Yorku som dva dni býval v ubytovni pre emigrantov. Tá bola zadarmo. Pridelili mi nato kupón na emigračnom ústave, kde som sa zaregistroval hneď po vylodení, hoci už bolo neskoro poobede, muselo sa to hneď v ten deň. Tu mi vystavili aj všetky potrebné doklady, aby som tu mohol pracovať a žiť, tiež aby som sa mal čím legitimovať. Na tretí deň po vylodení som sa vybral aj s listom od pána Turnera na jednu z tých adries, čo mi dal. Prvýkrát som sa viezol autom, lebo som si za dolár musel vziať taxík. New York je obrovské mesto. Sú tu mrakodrapy vysoké aj dvesto metrov. Jedna ulica je ako druhá. Podobajú sa na seba. Tu by sa človek stratil skôr, ako ihla v kope sena. Ten pán, čo som za ním šiel, sa volá William Thomas. Vlastní stavebnú firmu Thomas Building. Má prenajaté jedno celé poschodie kancelárií v štvorposchodovej budove. Je ich tuším jedenásť tých kancelárii. Prijal ma veľmi pekne a vľúdne. Okrem toho, že mi poskytol prácu za dolár na hodinu, tak aj ubytovanie so zamestnaneckou zľavou mi poskytol na ubytovni, ktorej je tiež majiteľom. Tá sa volá Dvaťsaťpäťka. To vraj podľa toho, že taká je cena ubytovania na týždeň pre zamestnancov Thomas Building. Tak som tu a od pondelka začnem pracovať na jednej z ich stavieb. Predák mi sľúbil, že ma pridelí k dákym Slovákom alebo Čechom, čo sú tu. No ešte som sa s nimi nestretol. Asi už nebývajú na tejto ubytovni. Zatiaľ som zdravý a spokojný. Teším sa, že som hneď po príchode takto dobre pochodil. Doma čo nové? Ste zdraví? Otec ako v robote?
Ostávajte doma zbohom a opatrujte sa.
Váš Marek.

Položil pero na popísaný list papiera a so zaklonenou hlavou na stoličke sa mu pri spomienke na domov do očí natískali slzy. Zase si ľahol na neodostlanú, no teraz už pokrkvanú posteľ a hľadel do stropu tejto šedivej izby, čo sa nateraz stala jeho domovom. Rozhodol sa, že sa pôjde osprchovať do kúpeľne, čo mu Zino včera ukázal. Doma sprchu nemali, no na internáte hej.
Sprcha mu urobila dobre. Trošku ho prebrala z pochmúrnych myšlienok. Ľútosť prešla azda aj preto, že v kúpeľni si opral veci a pri práci sa smútok ľahšie stratí. Vrátil sa do izby a otvoril okno, nech sa mu izba od zatuchliny zo starej drevenej dlážky napustenej olejom vyvetrá. Do malej izby vnikol chladný ranný vzduch nasýtený Atlantikom, hoci tu už bol dnes prvý májový deň.
Brrrr, striaslo Mareka, čo len v nohaviciach, bez košele stál v otvorenom okne. Bolo ešte skoro ráno, slnko sa len predieralo na oblohu spoza letmých mráčikov, čo kde tu posievali oblohu nad mestom. Pohľad do dvora ho veľmi nepotešil, ako rado by jeho oko spočinulo na zelenej lúke posiatej pestrofarebnou perinou z kvetov, na pozadí ktorej by sa majestátne týčil bukový les, čo teraz tam doma rozvíja svoje mladé šťavnaté listy. Tie, čo tak rád obžúval a potom vysaté od ich mladej šťavy, čo i smäd zahasili, vypľúval do šúštia či trávy pod nimi. Ako rád by našiel v tráve štiav, ale kde, keď tu ani trávy nebolo. Pozeral teda na múry budovy pred ním, čo bola, ako mu neskôr povedal Zino, administratívna budova nejakej banky kedysi. Teraz sú z toho len dáke kancelárie. V pozadí sa týčili majestátne siluety mrakodrapov, čo Mareka nesmierne uchvátili. No nakoniec nebol jediný nimi unesený. Však aj Scoty ich rád obdivoval. Tiež ho fascinovali.
Vytiahol z hatyžaka čistú košeľu, čo mu ešte mamka doma na golieri naškrobila a poriadne vypigľovala. Obliekol si na ňu sako, čo si tiež vykefoval a vyčistil v kúpeľni, takže už nebolo také zašuverené, ale zas vypadalo takmer ako vtedy na pohovore v Legiobanke. Odložil dopísaný list zo stola do šuplíka v stole, zamkol za sebou izbu a vybral sa trochu von poprechádzať, aspoň trochu okolie spoznať. Od Zina si vypýtal na papieri napísanú adresu ubytovne, to ak by sa ďaleko zatúlal a nevedel s vrátiť.
“Nech si môžem taxík zobrať , alebo sa na cestu spýtať.”
Túlal sa okolím skoro celé doobedie. Našiel budovu pošty, pobobočku banky Loyds a keďže bola otvorená zašiel dnu a hneď si založil účet. Vložil naň väčšinu peňazí, čo ešte z domu mal. Nechal si pri sebe len pár dolárov na stravu. Viac nepotreboval. Ubytovňu si strhávajú priamo z platu.
Keď sa na niektorej z veží, ale nie takých kostolných, ako z domu poznal, ale z nejakej mestskej veže, ozvalo odbíjanie jedenástej hodiny, vtedy si uvedomil, že začína byť aj hladný. Prechádzal aj popri niekoľkých reštauráciách, čo mali na výkladnom skle ponuku a cenu jedál. Tie si Marek prečítal a keďže mal na čísla hlavu dobrú, vedel a zapamätal si, že najlacnejšia ponuka bola na rohu dvoch ulíc blízko pošty. Zašiel teda tam a dal si svoj prvý obed v Amerike. Nebol síce ktovieako chutný, no za necelý dolár ho vývarová polievka a zelenina s fašírkou a ryžou zasýtili dostatočne.
Najedený sa tými istými ulicami vracal Marek späť do Dvadsaťpäťky, keď sa rozhodol ešte zastaviť na kávu v Hortzcafe, čo bola na rohu ulice, kde bola banka Loyds a rohu tridsiatejtretej ulice. Hortzcafe vlastnil Lothar Hortz, ktorý emigroval do Ameriky ešte koncom devätnásteho storočia. V tejto kaviarni, ako sa dozvedel od Joachima Hortza, syna starého Matheusa Hortza, sa každé nedeľné poobedie schádzali robotníci z Dvadsaťpätky na kávu a sladké pečivo. V živej diskusii sa tu predbiehali v tom, kto doma aký statok, dom, pole, lúku či horu za zarobené peniaze kúpi. Takisto každý z nich bol odborník na politiku, či už tú, čo sa doma v Európe diala alebo tú v Amerike.
“Takto sa tu schádzajú vždy v nedeľu, lebo tú majú voľno. Doobeda perú na hoteli a nakupujú v neďalekej štvrti v najlačnejších obchodoch na širokom okolí. Poobedie sa tu potom zídu a takto živo diskutujú. Niektorí len čítajú noviny, niektorí nečítajú a len počúvajú ostatných, na oko vadiacich sa,” prihovoril sa Joachim Marekovi, na ktorom sa nedalo nezbadať, že je v Amerike nový, lebo sa neznalý veci zapozeral na skupinu chlapov, ktorých slnečné lúče, čo sa nakoniec predrali cez ranné mráčiky, čo boli na oblohe a vytiahli chlapov diskutovať na vonkajšiu terasu, ktorú príjemne zohrievali, čomu sa Joachim tešil najviac, lebo po zime tu konečne nebolo nahusto dymu nafajčeného od cigariet a cigár, čo chlapi fajčili pri káve, pive či novinách.
Marek chcel zaplatiť, no Joachim mu povedal: “Keďže si v Amerike nový a že je to tvoja prvá návšteva u nás v Horztcafe, tak dnes to máš zadarmo, ale očakávam ťa na káve a diskusii každú nedeľu a bude to aj pre teba veľmi osožné. Tomu ver.”
Nasýtený, trochu unavený, ale osviežený celkom dobrou kávou od Hortzovcov, sa Marek vrátil do Dvadsaťpäťky. Na recepcii nebol teraz Zino, ale jeho žena. Drobná Poľka mlčky Marekovi podala kľúče od jeho izby. Marek sa v izbe, ešte stále časovým posunom unavený, natiahol na posteľ s tým, že večer by ešte hádam mohol pár riadkov napísať aj Paulínke.
Večer, odpočinutý po poobednom spánku, pri tlejúcej malej žiarovke a nie ako doma pri petrolejke, vytiahol zo zásuvky dreveného stola druhý čistý list papiera a začal naň písať ďalší list domov.
Tento bol však určený pre Paulínku.

Milá Paulínka.
Úvodom listu ťa srdečne pozdravujem a na stokrát bozkávam.
Tak som už dorazil v zdraví do tejto ďalekej Ameriky, na tej obrovskej lodi, čo sa volala Mauretánia. Jej kapitánovi, s ktorým som sa počas plavby náhodou zoznámil, za veľa vďačím. Tento dobrý človek mi nesmierne pomohol. Dal mi adresy s odporúčaním pre svojich niekoľkých priateľov v Amerike, čo by mi mohli pomôcť so zamestnaním. Na jednej z týchto adries ma vo svojej stavebnej spoločnosti zamestnal William Thomas a dokonca mi poskytol za veľmi dobrú cenu aj ubytovanie vo svojej ubytovni, čo poskytuje svojim zamestnancom. Je to malá, no útulná a čistá izbička v jednoduchom, ale čistom hoteli. Od pondelka už nastupujem do zamestnania na stavbu čerpacích staníc, čo táto firma buduje pre spoločnosť Shell. Tie sa tu teraz tiež veľmi stavajú, lebo tu je automobilov omnoho, omnoho viac ako vo Zvolene či v Bystrici. New York je obrovský, s vysokými budovami, čo tu volajú mrakodrapy. Vraj sa toto obrovské mesto rýchlo rozrastá. Dnes som si bol v banke, čo sa volá Loyds Bank aj účet otvoriť.
Dúfam, že tebe sa darí v zdraví a dobre. V Legionbanke je ako? Je tam aj niečo nové?
Pozdravuje a bozkáva Ťa tvoj Marek Dolinaj.

V pondelok ráno, a tiež nasledujúce rána toho týždňa, vozil Mareka do práce Carpeer. Vraj, kým sa zorientuje, aby ho potom nemuseli hľadať po celom meste dakde strateného. Preto mu dal aj číslo telefónu na pani Ellmu do kancelárie. Vraj, keby niečo, aby len jej zavolal a povedal, kde sa nachádza, ona sa už o neho postará. Tak, ako mu sľúbil, dal ho do stavebnej partie, kde bol aj Ondrej pochádzajúci z Oravy od Lieskového a Tóno, čo bol skoro jeho rodák, lebo ten sem na prelome storočí prišiel ešte mladší, ako je teraz Marek z Banskej Bystrice. Práve Tóno sa ho v robote ujal ako vlastného syna. Držal nad ním ochrannú ruku a trpezlivo mu vysvetľoval, čo a ako sa má robiť a nielen v práci, ale aj v meste. Lebo ako Marek hneď pochopil, tu je život úplne iný. Tu sa po fajronte nechodí ešte kravám okolo zadkov.
“A vy nebývate, sváko, na Dvadsaťpäťke?”
“Už nie, synak, už nie. No hádam zo sedem rokov po tom, čo ma prijal pán Thomas do práce, som tam býval. Teraz so ženou a deťmi bývame v byte, no začali sme stavať malý domček, ktorý sme sa rozhodli postaviť na okraji mestskej časti Long Island. To je tá istá časť, kde je aj Dvadsaťpäťka a aj sídlo firmy. Len toto je viac južnejšie. Tam sme si s pár krajanmi kúpili veľký pozemok. Založili sme si také spoločenstvo vlastníkov tohto pozemku. Pozemok sme rozdelili na menšie parcely. Každému sa ušiel jeden rovnako veľký diel a zvyšné sme popredali. Tak sa nám aspoň vrátili peniaze, za ktoré sme ho kúpili. Ešte tam sú asi zo dva voľné. Nechceš jeden?”
“Kdeže by som ja sváčko na fundus peniaze zobral? Na chleba ledva mám.”
“Neboj, zarobíš. Uvidíš o rok, o dva, keď sa tu udomácniš, inak budeš rozmýšľať. Ja viem, synku, že nemáš. Keby si mal, tak doma sedíš a nie toľký kus sveta sa terigáš na zárobky.”
“Tak je, ako vravíte. Sváčko, ale však vy ste hotový podnikateľ, keď máte to spoločenstvo.”
“Jooj, horky podnikateľ. To nám len pán Thomas takto naradil, lebo videl, že nám neni veľmi po vôli, v tých krabiciach bývať.”
“A vy tu už celú rodinu máte?”
“Ja som sa, Marek, už tu minul. Ale aj v takom ďalekom svete sa mi zas len tá Slovenka trafila. Dcéra jedného z emigrantov. Jej otec je už tam na pravde Božej, ale mať jej ešte žijú. Tuhý koreň má tá baba. A ty si doma ženu či len frajerku zanechal?”
“Viete, ako. Ani neviem, či frajerkou bola.”
“Nuž a to ako? Nevieš, či máš frajerku. Čože si to za chlapa?”
“Robil som v banke vo Zvolene účtovníka. Spolu sme tam robili. Ale skôr, ako sme sa mohli úplne zblížiť, som sa pobral do sveta.”
“A čože teda peniaze nerátaš, ale po stavbách sa terigáš.”
“Azda by ma zobrali peniaze rátať? Však si ledva viem jesť pýtať.”
“Neboj nič, za pol roka budeš rapotať tou ich rečou ako rajtár.”
“Myslíte?”
“Keď som sa ja a aj druhí naučili, čože by si sa ty nie. Si neni od nás ani horší a ani sprostejší vari. A otec má doma robotu?”
“Chvalabohu má, na štreke. Apenko sa tesár. Viete, teraz sa železnica buduje hlavne hore, na Brezno, Červenú skalu tak a ako vravievali otec, že prážcov treba neúrekom. A aj dvere, okná, či nejaký stôl, stoličku, či lavicu na stanice sem tam zhoblia.”
“Tak, to je dobre. Aspoň ti mať bez chlapa doma neostala.”
“Nie, neostala a ešte mám aj menšieho brata a dve sestry, čo tam ostali.”
“Tak vás bola plná kuchyňa …”
“Tak veru. A Mária, najstaršia, študuje. Nechcem, aby to zanechala.”
“Dobre rozmýšľaš, len čo je pravda. Raz dobre.”
“A vás domov neťahá?”
“Vieš, Marek, už ani nie. Ani neviem ako, ale už sa stalo toto mojím domovom. A tam už nemám nikoho. Otec padol aj s bratom vo vojne. Mamka sa užialili. Sestry prišli sem za mnou, ale chudiatka, tiež sa už pominuli.”
Tieto rozhovory pri robote, či cez obednajšie prestávky, sa stali samozrejmosťou. Marek priľnul k svákovi Tónovi hádam až príliš. No Anthonymu, ako sa Tónkovi tuná meno zmenilo, to vonkoncom nevadilo, ba dokonca bol nesmierne rád a šťastný, že môže krajanovi pomôcť. Cítil sa zas plne užitočný. Marek mu zas na oplátku rozprával, čo nové doma. Ako sa ľudom popri Hrone vodí. Mestá, ako sa doma rozrastajú, no vonkoncom nie tak, ako tieto tuná. O kríze a chudobe mu vravieť nemusel. Tá bola stále taká istá, ako keď v roku tisicosemstodeväťdesiatomšiestom, ako dvadsaťročný odchádzal aj on s rovnako malou dušičkou, ako teraz Marek za oceán. Takto sa Marekovi míňali dni, týždne a tie sa v rýchlosti času menili na mesiace, čo si Marek ani neuvedomoval. Začal si tu zvykať. S rečou v podstate už ani problémy nemal. Pravidelne prostredníctvom banky Loyds posielal domov peniaze na prilepšenie pre otca a mamku a aby mohla Mária študovať. Dvasaťpäťka sa stala jeho druhým domovom. Kaviareň u Hortza zas každú nedeľu diskusnou arénou Európy. Joachim každý večer odkúpil pár výtlačkov novín od predavača v okrúhlej trafike, čo stála na rohu tridsiatej tretej ulice a ulice, kde bola banka Loyds. Trafika stála na širokom malými kockami dláždenom chodníku priamo oproti Hortzcafe. Tieto celotýždňové noviny potom v nedeľu chlapi obracali z každej strany a putovali v kúdoloch cigaretového a cigarového dymu, ktorého bolo toľko, že sa držal aj pod drevenou strechou terasy, z ruky do ruky a každý si v nich našiel správy zo svojej domoviny. Niekto hľadal politiku, iný ekonomiku, no boli tam aj športoví nadšenci. Nečudo, že Mareka uchvátila a pohltila táto Horzcafe nedeľná atmosféra. Pripomínalo mu to, ako s otcom po večeroch sedávali v kuchyni a pri petrolejke čítali noviny, čo doniesol z mesta a potom, keď sa deti naučili do školy, spolu diskutovali o všetkom možnom, čo sa v nich písalo a čo ich zaujalo. Takto na slnkom vyhriatej terase trávil Marek a ostatní stáli zákazníci z Dvadsaťpäťky každú nedeľu až do jesene, kým ich chladnejšie počasie nezahnalo do vnútra kaviarne, z čoho nebol zas nadšený Joachim, lebo až na pár teplých jesenných dní, bude musieť až do jari trpieť fajčiacu spoločnosť. Zoznámil sa so Scotym a pri pravidelných kontrolách pána Williama aj so Suzi, ktorá občas s ním prišla na stavenisko. Hoci nemusela, ale sama chcela. Vraj, aby videla, načo peniaze ráta. V Thomas Building s ním boli všetci spokojní . Robil svedomito a poctivo. Ostal v partii s Anthonym, s čím bol zas nesmierne spokojný Marek. Príchodiacu jeseň bolo čím viac cítiť. Od Atlantiku už neťahal príjemný vánok, ten sa menil na studený vietor. Síce slabý, ale o to prenikavejší a nasýtenejší nepríjemným, pod kožu lezúcim chladom. Každé pondelkové ráno posielal cestou do práce list domov, čo v nedeľu večer po príchode z Hortzcafé napísal. Písal vždy, čo nové má, ako si zvyká a všetko, čo za ten týždeň zažil. Paulínke už nepísal. Pochopil, že to nemá zmysel a len by sa zbytočne obaja trápili. Tak jej to napísal aj v poslednom liste na sklonku leta. Zatiaľ mu naň odpoveď neprišla, hoc uplynulo odvtedy vyše mesiaca.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s