Branislav A. – Žiť sa musí: 7.kapitola Thomas Building


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Práve prebiehala obnova zmlúv pre robotníkov a zamestnancov Thomas Building v sídle spoločnosti v Long Island City v časti Rego park na Austin street .
“Škoda Jamesa Carryho,” povedal otec Scotymu.
“Och. Veru škoda. No čo už, keď sa rozhodol, že sa poberie ďalej a nepodpíše kontrakt  na ďalšiu stavbu.”
“Kam vlastne chce ísť? Povedal ti niečo?”
“Nie, ale mám o neho obavy, či ho nezlanárili do nejakého gangu v jednej z tých prístavných írskych krčiem.”
“Hádam nie, aj keď Bill Lovett a jeho White hand gang má teraz čoraz väčšie chápadlá. A takí spoľahliví a tichí, ako je James, sú pre nich vynikajúci ašpiranti na vstup do toho, ako sa oni nazývajú, lukratívneho klubu.”
Z tohto rozhovoru ich vyrušila vrava, čo prichádzala z chodby. To sa chlapi dohadovali, čo a ako na nasledujúce obdobie bude na stavbách fungovať. Predáci si porozdeľovali ľudí. Carper určil matrokom novozačatej stavby benzínovej pumpy nového predáka, zavalitého mulata, viac černocha ako belocha, s tučnými perami a ešte tučnejšími, ale ako kliešte mocnými, rukami. Toto sa samozrejme nepáčilo väčšine ľudí, aby ich riadil takýto, ako ho
nazývali a ukazovali na neho, aj keď sa volal Michael Bowl, nik mu inak ako Hara nepovedal. Pán William vyšiel na chodbu presvedčiť sa čo sa deje.
“Čo sa tu deje?”
Hneď za ním vyšiel aj Scoty. Carpeer im vysvetlil, čo sa rieši. Scoty mal Michaela rád. Bol spoľahlivý rovnako ako James, len bol hubatejší od neho. To mu však ani prinajmenšom neprekážalo.
“Bude to tak, ako rozhodol Carpeer. Má ešte niekto dáke otázky, alebo sa to dakomu stále nepáči?” dodal so zvýšeným hlasom Scoty.
Pán William bol prekvapený a zároveň potešený nad synovou rozhodnosťou a tvrdosťou, s akou túto zdanlivo ľahkú, no dôležitú hádku vyriešil. Pochopil, že Scoty je schopný kedykoľvek prevziať zodpovednosť za celú ich spoločnosť a to ho naplnilo nesmiernym pokojom. Spolu so Suzi, ktorá tu na Austin street mala tiež už svoju kanceláriu. Vlastne ju
mala spolu so Scotym, ale ten sa tu zdržiaval veľmi málo. Bol väčšinou v provizórnych búdach, po stavbách alebo v meste stále niečo vybavoval. Suzi sa zatiaľ kutrala v papieroch a číslach. Dávala mu inštrukcie, pri čom sa do akej ceny musia zmestiť, aby sa držali v zisku. Stavebná spoločnosť Thomas Building bola teraz už naozaj tou pravou rodinnou firmou, akou si ju vždy prial pán William Thomas mať. Medzi ich prioritné stavebné diela teraz patrili hlavne stavby menšieho rangu, ako boli najme autosalóny a čerpacie stanice. Zato však mali vždy viacero rozostavaných projektov. Ľudí medzi nimi presúvali podľa potreby, čo im zabezpečovalo lepšie využitie robotníkov a rýchlejšie napredovanie na stavbách. Scoty úspešne dokončil štúdium ďalšej univerzity, tentokrát technickej, ktorú začal ešte v tísicdeväťstodvadsiatom. Väčšina prisťahovalcov, čo boli najatých na ich prvú väčšiu stavbu obchodného domu, pracovalo u nich dodnes. Vedeli už perfektne jazyk a aj tunajšia mentalita sa im stávala, keď už nie priamo vlastná, tak určite bližšia. Tu nemuseli po robote ešte na pole alebo pastvu utekať. Mali možnosť ísť do mesta na kultúru či šport. No túto vymoženosť veľkomesta len málokto z nich využíval. Nemali tú potrebu. Nemali to v krvi, ako sa u nich doma vravelo. Aj keď za mnohými už pricestovali celé rodiny. Doma popredali chalupy a grunty. Nepotrebovali stískať doláre na to, aby doma hory a polia poskupovali, stále boli mysľou doma a že len horšie bude mali na rozume. Tí, čo tu mali rodiny, už samozrejme nebývali na Dvadsaťpäťke, ako ubytovni, ktorú im Wiliam Thomas za dvadsaťpäť dolárov týždenne za posteľ poskytoval, všetci hovorili. Nakoniec Scoty tak ubytovňu pomenoval aj oficiálne a nad vchod ubytovne tento názov vyvesili na tabuli, ktorú ich šikovní robotníci vyrobili z dubových foršní a názov do nej vyrezali cifrovanými literami. Tieto rodiny bývali v prenajatých lacných a malých bytoch, avšak väčšina z nich túžila po vlastnom dome. Tak im jedného dňa pán William Thomas navrhol, aby si kúpili väčšiu parcelu na kraji štvrti Long Island a tú si rozdelili na menšie parcely medzi seba.
“Zvyšné voľné sa môžu potom predávať ďalším iným krajanom. A záujem o ne bude určite. Toho sa nebojte. Založíte si spoločenstvo vlastníkov a je to. Potom vybavíte stavebné povolenia a počas volna a poobediach môžete stavať pomalinky vlastné domy. A do roka, do dvoch budete vo vlastnom dome bývať. Ak sa na to dáte, poviem Suzi nech Vám pomôže s papiermi a Scotymu nech sa po dákych pozemkoch poobzerá.”
Nie všetkým sa to pozdávalo, no asi dvadsiatim sa táto myšlienka pozdávala a tak sa na to dali nahovoriť. Založili si to spoločenstvo vlastníkov pozemkov, čo im pán Thomas poradil a aj zriadiť na úradoch pomohol. Tvorilo ho šesť Čechov, deväť Slovákov a päť Poliakov. Scoty im našiel veľmi pekný pozemok na okraji časti Rego v Long Islande za prijateľnú cenu, ktorú boli schopní dať dokopy v hotovosti. Suzi im vyrátala veľkosť potreby stavebných parciel, na
aké ich treba rozdeliť, aby po predaji zvyšných pozemkov sa im táto investícia vrátila a aj niečo navyše zarobili. Tak budú mať tie pozemky zadarmo a aj na stavby domov sa dačo zvýši. Scoty čoraz častejšie chodil do americko – talianskej reštaurácie v Greenpoint na Review avn. Všetci vedeli, že nie kvôli dobrej talianskej kuchyni tam chodí, ale že ešte od času, ako tam oproti nim stavali obchodný dom, sa pri obedoch, keď slovo dalo slovo, zblížil so Stelou a teraz to už je vážna známosť. Svadba je na spadnutie hovorila Margaret Williamovi po večeroch, keď sedeli pri tlejúcom krbe. A mala z toho ohromnú radosť.
“Však čoskoro bude mať tridsiatku na krku. A Stela sa zdá byť dobré a pracovité dievča.”
“Ja proti nej nič nemám, ani proti ich vzťahu, len sa nemusí náhliť,” hundral si William viac pre seba ako nahlas, lebo v týchto veciach sa Margaret odvrávať neodvážil.
Vedel, že ona je tmelom tejto rodiny, čo mala celý čas na starosti a i na srdci citovú väzbu a súdržnosť tejto rodiny. Aj to vedel, že len jej môže vďačiť za to, že obe jeho deti sa teraz venujú rodinnej firme, bok po boku a bez hádok. Neboli majetne založený a vychovaný, aj keď im nikdy nič nechýbalo. William Thomas už pomalinky zvažoval odchod do zaslúženého odpočinku na penziu.
“Ešte rok, možno dva, porobím a potom prenechám vedenie firmy deťom. Však už aj tak som tam len viac na okrasu, ako na robotu. Tí dvaja ma pustia akurát tak na nejakú zdvorilostnú schôdzku či obed. Ako náhle je na programe stretnutia niečo dôležité, už aj sa hrnú so mnou a keď nie obaja, tak Scoty určite.”
“Neboj sa drahý, ak sa Scoty ožení a bude mať deti, potom sa aj on bude ponáhľať domov k žene a deťom. Nebude do noci po stavbách behať alebo v kancelárii vysedávať. No a Suzi tiež. Teba tam bude ešte na to dozeranie veľmi dlho treba.”
“No, možno máš pravdu. Asi to tak bude.”
“A nakoniec, ja sa mám s tebou potom celé dni doma hnevať,” zasmiala sa Margaret a dodala: “aj keď by si teraz tam nemusel byť každý deň. To je pravda. Mohli by sme byť viac spolu. Zájdeme si na nejaký pekný výlet, do divadla alebo len tak si na prechádzkach budeme obzerať, ako sa nám strašne rýchlo pred očami ten New York zo dňa na deň mení a rozrastá.”
“Ach, Margaret. Strašne rýchlo ten čas beží. Pamätáš, keď sme túto našu spoločnosť zakladali? Chodil som na stavbu mrakodrapu Woolworth Bulding s fúrikom odvážať sutiny a bordel. To bola moja prvá zákazka. Neskôr som si najal prvých dvoch zamestnancov. Carpeer je u nás dodnes. Skvelý chlap. Poctivý a verný. To sa cení. Robí pre nás už dvadsať rokov. Máš pravdu zaslúžime si byť viac spolu,” dal tu, pri tom krbe, opäť za pravdu svojej drahej.
Na druhý deň pri raňajkách oznámil deťom, že zavádza nové pravidlo do firmy.
“Od dnes moje víkendy začínajú už vo štvrtok poobede. Rozhodol som sa, že budem pracovať menej a aj tak to vy dvaja bezo mňa zvládate výborne. A tiež chceme s vašou maminkou viac času tráviť spolu na staré kolená.”
“To je skvelé mami, že si budete takto doma hrkútať,” zvýskla Suzi.
“No a keďže je dnes piatok, vy dvaja dojesť a odchod do práce, aby sme my mali pri tom hrkútaní kľud.”
Scoty sa díval, akoby nechápal, čo sa práve stalo a udialo. No veľmi dobre si uvedomoval, že nastala chvíľa, keď sa otec rozhodol na neho presúvať zodpovednosť a chod za celú firmu. Vo vnútri bol šťastný. No prehovoril o inom.
“Mamina, otec, chcem  Vám aj ja ešte skôr, ako odídeme niečo dôležité. Hodlám a chcel by som požiadať Stelu Aronica o ruku. No predtým, ako to urobím, chcem sa spýtať vás či budete s tým súhlasiť. A či by ste ju za nevestu prijali. Popremýšľajte, prosím Vás, o tom a pri večeri si to rozoberieme. Ak pravdaže súhlasíte.”
Margaret sa na slová veľmi nezmohla. Suzi sa chichotala a mrkotala dačo o neteriach a synovcoch. William, keďže videl, v akých rozpakoch je ich mama a snaží sa nedať nič na sebe znať, rýchlo vyhnal tých dvoch, nech už idú dačo aj užitočné robiť.
“Včera si to vravela a dnes to tu máme.”
“Čo na to povieme, Willi?”
“Čo by sme vraveli? Však ešte včera si sa tešila na vnúčence a dnes, keď to máš skoro tu, sa ma pýtaš, čo im na to povieme? Ako si povedala, Stella je, zdá sa, dobré dievča, aj keď ju vychovával len otec.”
“O to to asi mala horšie chúďa, keď dievča mamu pri dospievaní nemalo. Určite ju pán Aronica tvrdou rukou vdovca vychovával.”
“A nakoniec, sú to, Margaret, stále ešte len zásnuby. A možno Stelle jej otec za Scotyho nedovolí vydať sa.”
“Prečo by nedovolil? Pozná Scotyho a vie, že je poriadny a rozumný mladý muž. A nie sme od nich nič menej. Však máme stavebnú firmu. A on má peknú prosperujúcu reštauráciu. Tak sme na tom rovnako, čo sa spoločenského postavenia týka.”
“To hej. Však ja som to len tak povedal. Ale stále sú to len zásnuby. Svadba nemusí byť hneď.”
Po večeri si William dôležito pri krbe v obývačke zapálil cigaru a s pohárom Whisky spustil svoj siahodlhý monológ. Ten nesmierne Suzi nudil. Jeho podstatou bolo, že sa s Margaret dohodli, že so Stelou ako s nevestou súhlasia, samozrejme, ak aj ona mu povie ÁNO. A že do svadby sa hnať nemusí. Nech teda ide za pánom Aronicom na pytačky.
“Scoty?”
“Ty radšej mlč, drahá sestrička.”
“Ale nie, vážne. Už máš kúpený aj prsteň?”
“Nie, možno zajtra doobeda pôjdem dáky vybrať. A vieš ty čo? Ak chceš, môžeš ísť so mnou. Aspoň mi trochu pomôžeš vybrať.”
“Rada, ale kto bude vo firme?” A to sa už obaja dívali na otca s prosebnými očami.
“No výborne, to som si teda toho voľna ale užil. Až jeden deň a už za Vás musím zaskakovať.”
“Tatko to tak nemyslí. Však, William?”
“Áno, áno,” prisvedčil William bez toho, aby odvrátil zrak od okna, cez ktoré pozeral na lampiónmi vysvietenú ulicu, lebo slnko už zapadlo a Thomasovci mali za sebou ďalší, no dnes nie obyčajný, deň.
V sobotné ráno sa William Thomas pobral z Northerm blvd v Queense z deväťdesiatejdruhej avn na Junnation blwd cez Queense blwb na šesťdesiatu tretiu rd a z tej na Austin st do sídla firmy tak, ako tadiaľto chodil už skoro dvadsať rokov. Toľko je už odvtedy, čo si prenajal prvú kanceláriu a najal potom v nej prvého zamestnanca Carrpera.
Dnes, keď už vlastní celé poschodie tejto budovy, sa neponáhľal. Spolu jedenásť kancelárii, v ktorých boli projektanti, ekonómovia, Ellma, aj Carpeer ako predák a vedúci väčšiny projektov tu mal malú kanceláriu, v ktorej sa však málo zdržiaval rovnako ako Scoty v tej svojej. Obaja väčšinou niekde niečo stále vybavovali. Preto aj Suzi stále mala miesto spolu so Scotym, aj keď nemuseli. Boli radi spolu. William Thomas mal dnes čas. Nič neodkladné ho v práci nečakalo a keby aj, Ellma by to už zariadila alebo im dala vedieť. Mal pocit zadosťučinenia a radosti. Obzeral si cestou budovy, ktoré tu rastú v štvrtiach ako huby po daždi. Myslel na Scotyho, ako sa z toho neposedného a tvrdohlavého chlapca stal priamo pred jeho očami dospelý a zodpovedný muž, bez toho aby si to on, jeho otec, všimol. Uvedomil si to, až keď to bolo priamo pred ním. Tú premenu chlapca na chlapa vôbec nezachytil a nepostrehol. Azda Margaret áno, ale on. Mal kopu starostí a povinností. Teraz tento chlapec už vyberá snubný prsteň, ktorý sa hodlá predložiť svojej Stelle spolu s ponukou na manželstvo. Mal z toho radosť, no viac si ju nechával pre seba, ako ju vystavoval navonok, za čo ho často hrešila Margaret, lebo ona presne vedela, kedy a čo cíti. Poznala ho dokonale. William to vedel. Pri prechádzaní chodbou si pozeral menovky na dubových dverách z
mosadznými kľučkami, akoby tu bol prvýkrát, rovnako ako návšteva v jeho kancelárii, o ktorej ešte nevedel. Vošiel do dverí s Ellminou menovkou a tá mu hneď po pozdrave referovala, že má v kancelárii návštevu.
“Koho?”
“Nejaký emigrant. Vraj mu Vás odporučil William Turner. Tu je jeho list, ktorý Vám pán
Turner po ňom poslal.”
“Willi? Bože, koľko to je, čo sme sa nevideli?” povedal William a sadol si do pohodlného
kresla v Ellminej pracovni, ktoré bolo určené pre čakajúce návštevy a začal čítať tých pár
riadkov od starého priateľa.”
Môj starý dobrý priateľ Willi.
Je to už dosť dlhá doba, čo sme sa nevideli a ani nekontaktovali. Úprimné povedané, sa za to aj hanbím a sľubujem, že pri najbližšom kotvení Mauretánie v New Yorku sa u teba zastavím. Počul som, že od nášho posledného stretnutia sa ti darí priam znamenite, čo ma nesmierne teší a dúfam, že tie reči o tvojom úspechu, čo sa ku mne doniesli, sú pravdivé. Ako sa máte doma? Ste zdraví? Deti ti dúfam robia radosť? A čo Margaret? Stále je rovnako
očarujúca? Pozdravuj aj ich odo mňa. Posielam k tebe tohto mladého študovaného muža, ktorý uteká za prácou do Spojených štátov zo Slovenska. Stretol som sa sním na palube mojej Mauretánie pri poslednej plavbe. Dal som mu zopár odporučení, kde by ho mohli zamestnať a medzi nimi aj teba. Dúfam, že ťa tým nebudem obťažovať. Zároveň som ho poprosil, aby ti zobral tento list. Tvrdí, že doma študoval gymnázium a asi áno, lebo ovláda dobre latinu a aj nemecký jazyk. Anglický jazyk zatiaľ študuje ako samouk. Základmi sa dohovorí už aj sám. Doma robil v banke, kým ho
pre tú európsku krízu, čo aj v Timesoch opisovali, neprepustili. A že od otca čo to z tesárčiny pochytil. Taký by sa ti mohol hodiť a časom snáď aj pri nejakých papieroch by si mu mohol dať šancu, ak sa ti bude javiť  ako spoľahlivý a zodpovedný. Mám z neho dobrý pocit a vieš, že ja nie so nejaký rojko. Tak ak môžeš, daj mu šancu, nerád by som bol, keby tak študovaný emigrant skončil niekde v pochybnom gangu, alebo okradnutý na ulici.
Ešte raz pozdravuj rodinu.
S prísľubom skorého videnia tvoj priateľ ešte z mladých čias.
William Turner.
“Tak William mi posiela dákeho mladíka na prácu. Predstavte si to, Ellma.”
“Viem, pane.”
“Ellma koľkokrát som vám povedal, aby ste ma nevolali pane. Oslovujte ma menom, prosím. Takže ma čaká vo vnútri?”
“Áno, William.”
“Tak sa na to pozrime, kohože nám to sem posiela môj priateľ kapitán.”
“Dobrý deň a vitajte v Thomas Building, mladý muž,” povedal hneď pri vstúpení do svojej
kancelárie pán Thomas a podával nečakanému návštevníkovi ruku.
“William Thomas.”
“Marek Dolinaj.”
William sa posadil za svoj stôl a ponúkol Marekovi stoličku oproti. Poďakoval mu za list od starého priateľa. Hovoril čo najjednoduchšie a pomaly. Tak aby mu Marek rozumel čo najviac a najlepšie.
A Marek rozumel dosť. V tomto rozhovore zotrvali dlho skoro celé doobedie. Marek vyrozprával kostrbatou angličtinou pánovi Thomasovi, ako bolo doma, že prišiel zo Slovenska zo Zvolenskej župy, aj to, čo už vedel z listu od Williama Turnera, že čo študoval, kde robil. Vyrozprával mu, ako cestoval a ako sa stretol s pánom Turnerom. Potom ako dva dni a dve noci strávil v prístavnej ubytovni na ktorú mal ako emigrant nárok ešte aj na dnešnú noc. Povedal mu, ako nazbieral odvahu, vzal si v prístave za dolár taxík a doviezol sa sem so svojim vojenským hatyžákom na pleci, emigračnými dokladmi v náprsnom vrecku, teraz už pokrčeného a ušmudlaného, saka a listom od kapitána v ruke.
“Nuž, synak, čo s tebou?”
Marek pozeral skôr do zeme ako na pána Thomasa. Jeho malá dušička nemala odvahu a síl pozerať do očí oproti sediacemu mužovi. William sa postavil od stola prešiel mlčky cez kanceláriu, otvoril dvere k Ellme.
“Prosím vás, Ellma, zistite, či máme na ubytovni voľné miesto a vystavte pracovnú zmluvu tu mladému mužovi. A ešte. Je tu u seba Carpeer?”
“Neviem, ale zistím. Ak je tu, mám ho poslať za vami?”
“Áno, že ho prosím.”
“Marek, dajte svoje emigračné papiere pani Thorton.
Marek vytiahol z náprsného vrecka doklady a povolenia na pobyt. Podal ich Ellme a tá sa s nimi vrátila do svojej pracovne.

O chvíľu sa vrátila späť s tým, že Carpeer tu nie je, ale že zistila, že tak o polhodinku tu bude. A tiež, že na Dvadsaťpäťke je jedno miesto voľné po Jamesovi, ktorý sa už po nepodpísaní ďalšieho kontraktu aj z Dvadsaťpäťky odsťahoval.
“Dala som mu pripraviť izbu už na dnes večer, William.”
“Výborne, ďakujem, Ellma.”
“Máš mzdu dolár na hodinu a ubytovanie za dvadsaťpäť dolárov na týždeň. To je so zamestnaneckou zľavou, inak by ťa ubytovanie stálo okolo šesťdesiat dolárov týždenne.
Berieš?”
Vyjavený Marek len zahabkal, že samozrejme a dookola ďakoval, až sa na ňom musel William zasmiať.
“Už toľko neďakuj. Dúfam, že budeme s tebou spokojní.”
“Určite budete.”
To už Ellma doniesla kontrakty na podpis.
“U nás sa kontrakty podpisujú na dielo. Keď sa stavba dokončí a máme ďalšiu zákazku, zmluva sa predlžuje na ďalšie dielo. Teraz máme roboty dosť. Táto zmluva je na výstavbu šiestich čerpacích staníc. To je robota asi na rok. Ďalej sa uvidí.”
Podal Marekovi pero a obaja podpísali túto dvojmo vyhotovenú pracovnú zmluvu, z ktorej si každý ponechal jeden exemplár. Ten, čo ostal pánovi Thomasovi, šla Ellma založiť do novootvoreného osobného spisu Mareka Dolinaja. Vo dverách do pracovne pána Thomasa sa takmer zrazila z Carpeerom.
“Dobrý deň, pane, chceli ste ma vidieť.”
A bez čakania na pozvanie vošiel dnu do kancelárie. Robil to tak vždy. Ako jediný si to mohol dovoliť, lebo muselo to byť vždy vážne, keď Carpeer šiel za Williamom Thomasom.
“Hej, chcel. Toto je náš ďalší zamestnanec Marek Dolinaj, emigrant zo Slovenska.
Postaraj sa o neho. Všetko mu poukazuj. Zaveď ho na ubytovňu už dneska, v pondelok nech sa ti hlási na niektorej stavbe. Vie čo-to z tesárčiny, ale vyzná sa aj počtom. Doma robil aj v banke. Takže ho zatiaľ daj na niečo jednoduché. Časom uvidíme, ako sa uchytí a prejaví. Ak sa bude snažiť, možno mu dáme šancu aj tu v sídle za stolom.”
Marek im nerozumel skoro nič, lebo teraz hovorili veľmi rýchlo a asi aj slangovo, tak len strihal očami raz na Carpeera, raz na pána Thomasa. Carpeer podal Marekovi ruku. Predstavili sa. Spýtal sa ho, ako je na tom s angličtinou. Zistil, že na novoprišelca do Spojených štátov veľmi dobre. Aj to, že hovorí skvele nemecky a
dosť dobre latinsky, ale tá mu tu zatiaľ nie je treba. Rozlúčili sa s pánom Thomasom a Ellmou. Carpeer vyviedol Mareka von pred budovu, posadil ho do čierneho Fordu. Marek sedel v aute len druhýkrát v živote a to hneď v jeden deň. Prvýkrát to bolo ráno v taxíku. Carpeer obišiel auto, sadol za volant a vyšli do ulíc New Yorku.
“Máme tu aj pár Slovákov a Čechov. Zrejme ťa v pondelok priradím k nim aspoň na pár dní, kým sa tu rozhľadíš. Potom sa uvidí. Ukáže sa, čo vieš, čo ti vôbec nejde. Musíme ťa spoznať. Pán William Thomas je vynikajúci zamestnávateľ. Váž si to, že ťa najal. Ja už pre neho robím takmer dvadsať rokov. Teraz vedenie firmy pomalinky preberá jeho syn Scoty aj so sestrou Suzi. Mal si šťastie, že tu dnes pán Thomas bol. V soboty tu nebýva vôbec a po
novom už ani piatky tu nebude bývať, ” vysvetľoval popri šoférovaní Carpeer Marekovi.
Marek ledva stihol chápať siluetu mesta, čo sa mu mihala za oknom idúceho auta. A tak sa musel opakovane pýtať na to, čo Carpeer vraví. Bolo nad jeho sily porozumieť naraz cudziemu jazyku, z ktorého poznal len základy, aj to slabo a chápať veľkosť a majestátnosť takéhoto mesta, v akom sa práve ocitol. Dorazili až k ubytovni. Tam Mareka Carpeer predstavil recepčnému, ktorý bol pôvodom Poliak.
“Zbynek, ale už mi inak ako Zino ani nik nepovie. Volaj ma aj ty tak.”
“Marek.”
“Slovák? Čech?”
“Slovák.”
” Ok, poď ukážem ti izbu.”
“Dobre, ja idem. V pondelok ráno o šiestej buď nachystaný do práce. Prídem ešte pre teba osobne,” povedal Carpeer a odišiel na daktorú zo stavieb, zas niečo dôležité riešiť.
Zino zaviedol Mareka do izby, čo ostala po Jamesovi. Malá, no útulná izba s drevenou posteľou s vyležanými matracmi, dreveným, ešte celkom pevným stolíkom a komodou s rovnakým ornamentom ako skriňa, čo nasvedčovalo, že asi kedysi dávno tento nábytok tvoril jeden izbový set, čo aj spolu ladil. Pohľad z okna bol síce len do dvora a na susednú budovu, to však Marekovi v tejto chvíli vôbec nevadilo.
“Ak sa budeš chcieť najesť, za rohom kúsok je dobrá a lacná reštaurácia, pre takých ako sme my. Teraz ťa nechám, určite máš toho od rána dosť. Oddýchni si trochu. Uvidíme sa neskôr.”
Marek sa natiahol na čerstvo povlečenú posteľ bez toho, aby si ju odostlal. Hlavou mu vírilo mnoho myšlienok. Bol šťastný a unavený zároveň. O chvíľu už nerozoznal realitu od sna. Unavený dnešným dňom, aj keď bolo len poobedie, tvrdo zaspal. Tak tvrdo, že ho nezobudil ani hlad, ani vrava prichádzajúcich robotníkov vracajúcich sa z práce. Sníval svoj sen, ktorý sa mu zmení po prebudení na realitu a bude ho žiť.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s