Korekcia:
Ilustrácia: pixabay
Niečo nebolo v poriadku. Oči akoby videli niečo divné vo vzduchu. Podivná hmla sa začala zhromažďovať na jednom mieste. Malá čierna guľa stála nehybne na jednom mieste iba sekundu. Následne sa začala meniť. Pripomínajúc špirálu hýbajúc sa v protismere hodinových ručičiek až sa to usalašilo. Oválny tvar mal pevné kamenné okraje s hladkým povrchom vo vnútri. Rovnako ako zrkadlo. Celé čiernej farby. Schopné pohltiť všetko. Taký z toho mala aspoň Diamant pocit. Mala by vojsť. Toto určite nie je to čo hľadala. Preto bol tak sebaistý. Nikto predsa nepôjde na smrť. Teda každý normálny človek by sa vzdal. Toto ale nie je ten prípad. Zomrela pred nekonečnou dávnou dobou. Bez poznania lásky. Nemala dôvod váhať. Po zničení vlastnej duše prestane iba existovať. Nič hrozne sa nestane. Všetka tá bolesť zmizne. Príliš lákavé, aby odolala. Rozhodla sa. Urobila krok dopredu. Pomaly načiahla svoju pravú ruku aby sa toho dotkla.
„Hej, proste sa vzdať. Muselo ti predsa dôjsť že to nie je východ. Buď rozumná,“ znel trocha zaskočene.
Fire skutočne nečakal túto reakciu.
„Hm, že by som započula v tvojom hlase obavy,“ trocha sa zasmiala. „na tomto mieste takú zbytočnosť nepotrebuješ, alebo chceš tak veľmi zomrieť!“
Vyhrážala sa mu napriek tomu že ten kto ide na koniec svojej cesty je ona. Moment, keď sa jej ruka mala dotknúť podivného predmetu sa stálo niečo divné. Vybuchlo to. Silné plamene schopné preraziť jej bariéru kyseliny, nie to nebol oheň. Láva.
„Hm, takže zomrel skokom do sopky, tak šialený čin a mne vraví aby som bola rozumná,“ pomyslela si s nechuťou.
Sediac na zemi. Opretá chrbtom o stenu do ktorej narazila. Ten nečakaný útok bol pomerne silný. Stačilo tak málo, aby zhorela. Zobudená do krutej reality. Nie je možne aby od toho utrpenia ušla tak jednoducho. Vedela to veľmi dobre no napriek tomu sa pokúsila. Zlyhala. Fire kráčal k nej. Chcel ju zatknúť, alebo, nebola si istá. V jej očiach bol iba podivný odpad. Zasmiala sa sama na sebe. Bolo skutočne komické, že sa nechala zasiahnuť chrobákom takej úrovne. Zastal. Zaskočení tou reakciou.
„Vážne si myslíš že ma dostaneš tak debilným trikom.“
Hodila mu do tváre povýšenecké slová. Mala by ho eliminovať. Stačilo tak málo. Bol príliš odkrytý, slabý. Naraz si ale uvedomila. Nie, vedela to celú dobu, tak prečo sa snažila ustúpiť. Fire musel zrazu blokovať jej útok. Veľká päsť vytvorená z hliny ho zatlačila trocha naspäť. Rozdrvil ju pomerne ľahko. Zmenená na drobné tmavé zrnka padnuté na zem. Následkom čoho nastal šok. Rovnakým spôsobom sa rozsypalo aj jej telo. Nezostalo tam nič len hlina, on a to zrkadlo. Pár sekúnd trvalo kým sa pozbieral no napokon mu došlo. Drobný úsmev. Bolo predsa jasné, že sa mu nenechá chytiť tak jednoducho. Diamant bola trocha zmätená. Napriek tomu že to nedávala veľmi najavo. V úkryte vládol až podozrivý pokoj. Bola to pasca. Tichá akcia. Musí byť v strehu. Nemajúc takú zbytočnú emóciu ako strach sa namiesto utekania rozhodla ísť inam. Zatiaľ čo jej jediný problém Fire stále blúdil toľko známymi chodbami. Stretol toľkých no nie tu jedinú. Hľadal ju. Spomínajúc na tie chladné hnedé oči plné nenávisti, bolesti. Nevediac zaradiť tento podivný cit. Túžba v jeho hrudi horela, akoby mu znova bilo srdce. Tak veľmi chcel vedieť meno neznámej. Dalo by sa to nazvať aj láska na prvý pohľad, alebo v tom bolo viac temnoty. Nemal výčitky, keby sa ocitol na tom mieste druhýkrát. Urobil by to isté, neušiel by. Tá osudová zrážka, ktorá otriasla oboma ich svetmi, nočnými morami. Arogantné slova z jej úst hoci ako bezcitne mu dopomáhali, aby ju chcel čoraz viacej. Predtým by nikomu neveril že nastane tento problém. Nedokázal sa upokojiť. Rovnako ako jeho fanúšičky. Zúrili, predsa len ho každá chcela mať len pre seba. Nemohli si dovoliť, aby im bol ukradnutý. Hlava plná nej. Fire ju chcel tak veľmi vidieť. Stále si prehrávajúc ich posledné stretnutie. Sebavedomá Diamant mala na toto iný druh pohľadu. Nepotrebovala byť zdržovaná. Dobre vedela kam má ísť.
Očakávaná alebo aj nie. Tento fakt bol nepodstatný.
„Zdravím vás pán odpadkový kôš!“
Bol pokojný, pozdrav plný odporu. Starší chlap v drahých veciach zdvihol zrak od svojho stola. Zamyslený. V dôsledku mnohej práce ani nezaregistroval jej príchod, alebo len hľadal možnú únikovú cestu. Na prvý pohľad bolo jasne aký typ osoby je. Falošný klamár. Videl v druhých svojich otrokov alebo veci na použitie. Stačilo však len kus nebezpečenstva a napriek silným rečiam utekal ako prvý. Napriek tomu ako bol pripravený, vidiac ju pred sebou zostal v šoku.
„Oh ahoj, Alfa 76, chcel som povedať 75,“ snažil sa zachovať pokoj, hoci dosť mizerne.
Celý sa roztriasol. Zaplavil ho studený pot strachu.
„To bola ale doba. Ako si sa mala?“
Snažil sa zmierniť napätie. Dusná atmosféra. Dusil sa ako ryba na ohni.
„Tvoji muži sú vážne úbohí a slabí. Nečakaj že ťa príde niekto zachrániť! Nezostane z teba nič,“ znela tak sebavedome.
Usmievala sa. Teraz bude ona kat. Sladká pomsta.
„Ale prekvapuje ma, že zbabelec ako ty sa dokázal zabiť a skončil tu,“ zasmiala sa a následne pokračovala, „úbožiak ako ty, ako si vlastne zomrel?“
Spýtala sa pobavene. Tešiac na to ako ho rozdrví.
„Nepodceňuj ma tak, alebo si už zabudla!“
Povyšoval sa nervózne chlap, akoby bol napriek tomu všetkému viac než ona. Diamant zúrila iba vo vnútri. Neurobí mu to radosť. Nedá nič najavo. Chlap sa postavil zo svojej možno až príliš pohodlnej stoličky. Stále to bolo rovnako zhnité hovno ako si pamätala.
„Chápem, zastrelenie,“ povedala Diamant pokojne, keď uvidela jeho moc získanú zo smrti, „musel si si vystreliť mozog z hlavy, všade sama krv. Rovnako ako teraz! Všetko sfarbené červenou, ale nech sa pokúsiš urobiť čokoľvek výsledok to nezmení. Neujdeš! Ty zbabelec, musel si sa rozstrieľať samopalom, na nič lepšie si nemal odvahu. Ty neužitočná zošrotovaná plechovka vhodná len na elimináciu!“
Smiala sa. Napriek všetkej tej bolesti. Krv tiekla ako šialená. Plná dier od guliek, ktorými sa ju pokúsil zastreliť.
„Alfa 75, ty si obyčajné monštrum!“
Kričal zúfalo. Spustila sa ďalšia streľba. Guľky ňou prechádzali ako maslom. Zápach krvi, smrti. Nehybné telo v kaluži vlastnej krvi. Nastalo ticho. Nepohla sa.
„Ha ha ha, nemala si ma podceňovať ty laboratórna krysa. Tento Izidor len tak neprehrá. Niečo tak nízke ma nemôže zložiť!“
Kričal víťazoslávne. Myslel si že je to jeho koniec no nakoniec to porazil.
„Vieš, mala by som ti niečo oznámiť. Nemal by si podceňovať potkanov,“ postavila sa.
Vyzerala skutočne hrozné. Mäso trčalo spoločne s jasno bielymi zdemolovanými kosťami. Visiaca koža.
Jedno oko bolo fuč. Zostala len čierna diera pokračujúca až na druhý koniec hlavy. Podobných tunelov mala na sebe mnoho. Náboje zastavené až v stene za ňou.
„Zabudol si. Ja nezomriem.“
Podotkla na istý fakt v dôsledku ktorého bola schopná umierať a znova ožiť. Vďaka tej nechutnej moci bola v posmrtnom živote tak mocná.
„Čo?! Ako?!“ Zostal zaskočený Izidor.
„To ale znamená,“ chcel vysloviť.
Nedovolila. Prerušila ho.
„Ty si si vážne myslel, že rozprášiš moju dušu tými hlúpymi nábojmi. Fakt úbohé. Vieš prečo som sem prišla a tak máš strach,“ smiala sa. „ty ma nezraníš, ale ak ti to ešte nedošlo tak máš skutočne spomalené vedenie!“
Vysvetlenie z jej strany dopomohlo k hroznému výrazu toho muža. Bol naplnený hrôzou a desom. Nasledoval krik. Nekonečný potok krvi. Neschopný slová. Bol v šoku. Predsa len časť z neho bola preč. Ležala pred ním. Stačila sekunda. Nestihol reagovať a ruka od predlaktia už s ním nebola spojená. Ležala tam tak opustená. Zvyšnou rukou sa snažil zastaviť krvácanie, no nešlo to. Zvyšné telo sa zarylo do steny, akoby prilepení na studený kameň. Čierna reťaz ho prevrtávala. Omotala. Hltajúc ho, jeho krv. Vnímal tu neskutočnú bolesť. Prerezané hrdlo zabraňovalo v kriku. Nemala v úmysle počúvať ten nechutný hlas, alebo mu dať hocijakú malú šancu požiadať o pomoc. Dusiac sa vlastnou krvou. Tiekla z neho. Miešajúc sa so slanou vodou, jeho slzami. Diamant chladne držala jeho odtrhnutú ruku. Bola už zregenerovaná, akoby boli tie nechutne zranenia len obyčajná ilúzia. Všetka ta krv bola preč. Rovnako ako tá končatina. Zmenená v prach vďaka kyseline. Napriek tomu že oddelená od jeho tela. Bolo jasne že ten starý úbožiak trpí. Cítil to všetko.
„Ale vážne ďakujem za tak skvelý darček. Keby si ma aj s tvojimi kolegami nezabíjali stále dookola, nikdy by som nezískala toľko fantastickej moci. Neodhodlala by som sa. Nemohla by som sa pomstiť. Bez vás by som možno žila normálny život s mojou rodinou, ktorú ste ale vy zabili. Skutočne zvláštne až nechutne, nemyslíš,“ smiala sa akoby to už pre dýchala alebo pri stupni tej bolesti už ani nedokázala rozoznať čo skutočne cíti a tak sa proste smiala. Celé to bolo tak nechutne vtipne. Konečne na mieste pozorovateľa. Ukradla mu to. Napriek tomu že toto nebol posledný. Práve naopak. Prvý zabitý v priam nekonečnom zozname. Nechápala prečo predtým váhala, keď je to tak úžasný pocit. Zvážnela, zatiaľ čo chlap zbĺkol. Začali ho obaľovať temné tmavomodré plamene plné nenávisti. Tomu silnému objatiu nedokázal uniknúť. Nemal tu možnosť. Zdalo sa že ich nedokáže zahasiť. Opak bol ale pravdou a naraz bol schladený. Zachránený kyselinou. Okolo neho sa vytvorila bublina. Topí sa. Posledné zbytky kože sa pomaly vyparovali. Rozpadával sa. Pahltná voda sa vyparila, alebo skôr zmenila. Znova začal horieť a takto sa to striedalo dokola. Rozklad jeho tela bol skutočne pomaly. Zatiaľ čo mu hrubé ihly prebodávali orgány. V skutočnom svete by už bol dávno v bezpečí, mŕtvy. Tu je to ale iné. Plná zlosti mu vrátila darček, ktorý zažívala v skutočnom svete. Každú sekundu bolesti. Podišla k nemu, od bolesti už ani nevnímal a pri tom keď podobne trpela ona. Iba sa tak hlúpo smial spolu s ostatnými. Elektrické iskry defibrilátora neboli potrebné. Srdce dávno bez známok života sa nedalo priviesť späť k životu. Na tomto mieste je ale tento fakt zbytočný. Naraz mu strčila ruku rovno do hrude z kade tento dôležitý organ vytiahla hoci to nebolo treba. Rozdrvila. Moment kedy nastali silne otrasy. Celý chlap sa rozpadol. Zmizol. Zrejme v dôsledku eliminácie duše. Proste prestal existovať.
„Takže pozde.“
Poznamenala v prázdnej miestnosti. Sama sebe. Všetky chodby prebodnuté hrubými ihlami, tí čo neboli zničení tí sa utopili kyselinou. Podobne ako ten chlap pred ňou i ostatní sa vyparili podobným spôsobom. Čierne veci podobné ľudom pochodovali chodbami. Stále s tými krvavými slzami. Otvorené ústa vydávali neznesiteľný zvuk. Poslední žijúci sa pri ňom zrútili. Zbláznili. Kričali ako šialení. Driapali si rukami tvár. Používali na seba svoju schopnosť. Tí neschopní sa zabiť. Zmenení na tie nechutne veci. Ponorení vo vlastnej bolesti. Nekonečné utrpenie. Tento úkryt mohol skrývať informácie ohľadom iných bosov alebo skôr osôb podieľajúcich sa na experimentoch na nej. Prehľadávala papiere.
Napriek tomu všetkému sa Fire nevzdal. Niečo mu našepkávalo že sa tu nemôže zastaviť. Vyhol sa ihlám a kyselinu zablokoval lávou. S prepichnutými ušami síce nič nepočul, ale ani sa nemohol zmeniť na jedno z tých monštrum. Ignorujúc túto novú očividnú slabinu. Stále hľadal namiesto toho aby ušiel. Všetci boli mŕtvi. Zostal len on. Krvavé chodby plné tých čiernych vecí. Rozsiahly útok splnil svoj účel na výbornú. Fire si svojimi ohnivými päsťami prebíjal cestu, akoby chcel nájsť ešte niekoho živého. Nezniesol myšlienku že je sám. Znova začal pociťovať zúfalstvo. Chladná samota ho silno objala. Snažiac sa uhasiť jeho oheň odhodlania. Nedával to najavo ale mal ich rád. Nechcel prísť o toto miesto. Slzy usušil svojou schopnosťou. Bez úspechu. Trpel. Vediac že udiera do svojich priateľov. Teraz keď sa premenili nemal na súcit čas. Nemohol si to dovoliť. Sledovali jeho plamene. Zmenené šialené fanúšičky ho chceli tak moc aj po premene. Napriek všetkej tej snahe bola bolesť pri používaní jeho moci stále väčšia. Neudržal to a bol zasiahnutý. Tvrdý naraz. Namiesto toho aby ho pohltili, zmenili. Keďže to nedokázali. Začali ho tie čierne veci silno udierať svojimi päsťami. Boli to akoby ľudské ruky a zároveň to s nimi nemalo nič spoločné. Tak slizké. Cíti ako na neho dopadajú krvavé slzy. Posiaty bolestivými modrinami, hoci oproti faktu že ich nedokázal ochrániť to nebolo nič. Napriek tomu že plamene slabli. Nevzdal sa. Nepripúšťal si porážku. Teraz keď prišiel o všetko. Jediné na čo myslel bola pomsta. Skutočne za to môže ona. Poznal tie vražedné schopnosti, ktoré boli použité na elimináciu všetkých okolo. Niečo ale nebolo v poriadku. Mal pocit že zúfalstvo zabraňovalo vidieť dôležitý kúsok puzzle. Musí zistiť odpoveď.
„Aký nečakaný pohľad. Jeden odpad prežil.“ Poznamenala žena v čisto čiernej maske, iná ako ten plačúci odpad okolo. Krvavé vlasy dlhé len po plecia. Oblečená v čiernom smokingu, dokonca i na rukách mala rukavice rovnakej farby. Elegantná kravata, akoby namočená v krvi. Nereagoval. Poškodené uši a vytekajúca krv zabraňovali aby k nemu došlo jediné slovo.
„Chápem. Tvoja moc. Plameň zhasol a ty si obetoval sám seba, sluch aby si prežil. Skutočne úbohé.“
Povedala napriek tomu že vedela, že sa k nemu tieto slová nedostanú. Tak prečo vyslovila hoci nepotrebovala. Výsmech, nebolo isté.
„Takže ty si ich šéf!“
Zakričal neisto Fire. Za tak krátku dobu si nemohol zvyknúť na stratu jedného podstatného zmyslu. Za pomoci steny za ním sa postavil. Tiene akoby chceli reagovať na odpor no osoba v čisto čiernej maske im to nedovolila.
„Čierny odpad. Neotravuj tu. Ja sa postarám o toto vtáča s potrhanými krídlami.“
Znel jej povýšenecky rozkaz. Bez emócií. Hlas bol tak mŕtvy. Fire to nepočul, no podľa toho že si ho tie veci už nevšímali a vyrazili preč mu zrejme došla podstata. Zostali tam len oni dvaja. Fire zaťal svoje ohnivé päste. Pripravený na boj. Zaútočil no takmer hneď skončil na zemi. Bol oslabený a tá osoba pred ním bola skutočne rýchla a na rozdiel od neho plná síl. Chcel ju poraziť. Zničiť. Bolo to nemožne, ale aj tak to chcel. Znova zrazený k zemi, ktorej dal nechcený studený bozk. Kopla do neho, aby ho prevrátila na chrbát. Chcela sledovať jeho tvár zvraštenú v bolestiach. Nemala v úmysle ho zabiť hneď, chcela si to užiť. Skutočne pomalé mučenie až kým nezničí jeho dušu. Rozpadne sa. Zabudnutý. Stále viac opustený svojou silou. Podvedome spoznávajúc. Veľmi dobre vedel s kým bojuje a zároveň nemal ani najmenšieho páru. Možno ho aj tento fakt brzdil. Pocit viny oslabil ten plameň horiaci v jeho očiach. Posledné iskry pred jeho úplným zhasnutím. Nahromadil ten kus síl čo mu ešte zostal. Bleskový útok ohňa. Neuhla sa. Mysliac si že slabý útok podobného charakteru neublíži. Maska však praskla. Zasiahol ju prekvapivo silno. Zlomená na pár časti spadla k zemi kde bola zmenená v prach. Fire sa nemohol ani pohnúť, spoznávajúc tu tvár. Jeho pochyby sa stali skutočnými. Tmavo gaštanové hnedé oči pripomínajúc kmeň stromu. Boli presne ako oči neznámej a zároveň také rozdielne ako úplne inej osoby. Neboli to tie ktoré zaujali, očarili. Nebolo v nich nič len chlad a smrť. Cítil sa tak divne. Nedokázal už nič. Nemajúc síl na pokračovanie v boji. Prehral.
„Smeti boli eliminované!“
Oznámila chladne. Maska bola znova nasadená na tvári. Celé toto úbohé miesto bolo zničené. Nezostalo nič. Zdalo by sa že nikdy neexistovalo. Varovanie pre ostatných.
„Skončíte rovnako. Zabijem vás!“
Viselo jasne vo vzduchu.
Teplota sa držala skutočne nízko a neustále klesala. Začiatok chladnej zimy. Drobné biele vločky poletujúce vzduchom pokrývali konáre stromov s drobnou trávou. Rovnako tak aj bosé otlačky nôh. Kráčajúc tými pomalými krokmi, tou istou cestou, rovno k tomu hrejivému stromu.
Amatérske príbehy 