Ľuboš Zahradníček – Spoločne to zvládneme: 2.kapitola Štyria kamaráti


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

(marec 2028)
Tri hodiny poobede nasledujúci deň.
Robota mi skončila skôr a tak mi ostal čas na rozmýšľanie. Sedel som v kuchyni a pozeral na pokrčený, zožltnutý lístok.
Dedí sa to. Prenáša sa z generácie na generáciu, len s drobnými odchýlkami. Z rodičov, ktorí to inak nevedia, na deti a tak ďalej… Adama sa snažím vychovávať inak, no asi to je ako prekročiť vlastný tieň.
Jedna z mojich prvých spomienok je, keď sme s matkou a otcom boli aspoň na oko šťastná rodina. Od toho sme však mali ďaleko. Matka si rada vypila a raz v noci som sa v tme o ňu potkol. Ležala na chodbe a okolo bol odporný zápach. Bol som maličký, nerozumel som tomu. Pomyslel som si, že mamy občas zvyknú ležať na zemi. Na to vošiel do chodby otec a povedal niečo ako “Choď do postieľky, mama je v poriadku.”
Ako prváčika ma otec opustil. Od vtedy sme sa videli len párkrát, väčšinou na súde. Až donedávna mi nedal vedieť, čo s ním je, ani ako to bolo. Najprv sa o mňa starala mama, no potom bol mojím domovom decák. Bolo to ťažké obdobie. Matka, keď ma chcela späť, musela na protialkoholické liečenie.
Bol som tretiak, keď som sa vrátil. Vtedy mi predstavila jej nového priateľa, ktorý ma bral ako syna, no ja som ho za otca neprijal, aj keď bol slušný a milý. Jedným z dôvodov bol jeho o dva roky starší syn Ernest. Neskôr ti o ňom poviem viac.
Všetko sa na mne podpísalo. Pre spolužiakov som bol “divný”. Jedni sa ma stránili, iní ma zase pri každej príležitosti vytrápili.
Aj keď sa situácia začala obracať a s problémami som zabojoval, nálepka “divného” išla dolu ťažko.
Raz pri upratovaní – to už mi išlo na trinásty rok, mi z jednej knihy vypadol lístok. Písal to otec, keď sa s matkou rozvádzal.

“Moja drahá žena.

Dňa 22. mája 1995 o 10:33 som odniesol z našej chaty všetky veci domov. Odpusť mi prosím ťa, nemohol som inak. Kúpili sme si to na to, aby sme to spoločne užívali.

Pamätáš? Spoločne zostarnúť. Spoločne ťahať vozík.

Spoločne to zvládneme.”

Posledná veta sa mi vryla do pamäte. Toľkými spôsobmi sa dá chápať a všetky sú správne. Je pripomienkou zlyhania, nepochopenia, je v nej zhmotnené zúfalstvo a frustrácia. Sila, akú zažijete len občas. Takmer celé sa to prenieslo na mňa.
Za chvíľu príde Adam. Zložil som lístok a dal ho do náprsného vrecka. Osud to chcel pre mňa. Pre nikoho iného, už vôbec nie pre môjho syna.

XXX

Adam prišiel domov okolo štvrtej hodiny. Dnes bol veselý, no keď sa dozvedel, o čom sa s ním chcem rozprávať, dobrá nálada bola preč. Rozhovor najprv viazol. Neskôr sme sa však obaja uvoľnili a nakoniec sme prekecali takmer štyri hodiny.
“Porozprávame sa o veciach, čo sa dejú u teba v škole. O včerajšku, ale aj tak celkovo. Dnes ti niekto ubližoval?”
Adam sedel oproti s pohľadom do stola. Až na zopakovanú otázku pokýval hlavou, že nie.
“Povieš mi o tom viac?” zámerne som nedefinoval, čo chcem počuť. Adam veľmi dobre vedel.
“Robia to moji spolužiaci,” povedal po chvíli, “kradnú mi veci, chcú, aby som im kupoval desiate a tak. Niekedy ma bijú.”
“A ty sa tomu nevieš ubrániť,” skonštatoval som. Adam cítil, že mu rozumiem.
“Ako to mám urobiť, keď takmer polovica triedy je proti mne?”
“Nemyslím si, že je polovica triedy proti tebe.”
“Je!” vybehol na mňa so slzami v očiach.
“Hlavní sú dvaja, možno traja. Ak oni neprídu, tak je pokoj, však?”
“Asi. Ja neviem.”
“Tí zvyšní proti tebe nie sú. Oni sa len pridajú.”
“Áno, ale aj tak som sám proti presile.”
“Skúsime zistiť, čo sa s tým dá robiť. Kto sú tí hlavní? Kedy to začalo, čo všetko robia, mená,…”
Adam sa zrazu rozhovoril a od vtedy to išlo, rozprával len on. Opadla z neho dusivá ťažoba. Vyrozprával sa zo všetkého, občas sa smial, občas mu tiekli slzy, ale úľava bola výrazná.
Z rozhovoru vyplynulo, že situácia nie je vážna a bude sa s tým dať niečo robiť. Asi po hodine som mu rozpovedal svoj príbeh.
“Prvé problémy začali, keď som mal deväť rokov. Ako štvrtáka…”

(október 1997)
…ma dali na školu v prírode. Tak ako niektoré deti, ani ja som sa nechcel umývať a navyše som sa v noci pocikával. Dovtedy si to nikto nevšimol, lebo škola nerobila iné prespávačky. Doma na mňa dohliadli, ale učiteľky na toto veľmi nedbali. Až prišla tretia noc, kedy sa mi stala nehoda. Pani učiteľka, v snahe to vyriešiť, ma viedla cez chodbu do spoločných spŕch, mokrého medzi nohami. Všetkým na očiach. Bolo to ako vo výklade na rušnej ulici. Pamätám si pohľady spolužiakov, hlavne o dva roky starších šiestakov. Vyškierali sa mi pomedzi zárubňu a dvere. Mali z toho naozaj veľkú srandu.
Na ďalší deň ráno sa z izby ozývalo hlasité: “smŕŕŕdiš, smŕŕŕdiš…” To bol jeden z prvých nepríjemných zážitkov, myslím, že tam sa to začalo lámať.
Cez raňajky sa spolusediaci odtiahli a na obed a na večeru si odsadli k druhému stolu.
V jedno poobedie na odpočinku boli na našej izbe šiestaci. Keď som sa odvážnejšie ohradil voči posmechu a provokovaniu, jeden zo starších do mňa strčil a zhodil ma z postele s tým, že sa mám umyť medzi nohami, lebo mi to zozelenie.
Dali mi prezývku Shrek.
Chlapci robili hluk. Netrvalo dlho a učiteľky poslali decká na izby. Ostal pri mne len spolužiak z triedy Nikolas. V ten deň medzi nami začalo vznikať hlboké kamarátstvo.
“Sú to idioti, nevšímaj si ich,” povedal.
“Nerozumiem tomu. Prečo to robia?”
“To neviem ani ja. Ale netreba sa ich báť. Mne sa tiež smejú, ale čo mám robiť?” zobral ma okolo ramien, “spoločne to zvládneme.”
“Tebe sa nestalo,… nič, nerieš,” dúfal som, že sa téma zvrtne na niečo iné.
“Že si sa v noci pocikal? No a? Ber to z tej lepšej stránky. Chvalabohu, že si sa neposral,” žmurkol na mňa so smiechom. Pozrel som na neho a spoločne sme moju nehodu hodili za hlavu.
V to poobedie sme hrali spoločenské hry. Len tak vo dvojici. Veľa sme sa smiali, veľa rozprávali, rozumeli si.
Keď sme potom išli vrátiť hry pani učiteľkám, šiestaci po nás pokrikovali :
“Hej Shrek, ešte ti tvoja uhorka nezozelenela?”
“Nie, vyoblizoval mu ju ten druhý.”
“Takže ste gejovia?”
“A aká je? Malá a slaná?”
Otočil som sa, že im niečo milé odpoviem, no Nikolas ma chytil za rameno a rázne potiahol: “Nechaj. Kým budeš reagovať, neprestane to.”
Spočiatku sa mi zdalo, že je nad vecou, no potom mi bolo jasné, že mal rovnako problém so sebavedomím. Ešte na škole v prírode sa k nám pridal Oliver. Vysoký vychudnutý chalan, ktorý hľadal útočisko pred nepríjemnosťami spojenými s jeho telesnou schránkou a odstávajúcimi ušami. Bol také škaredé káčatko.
Naše kamarátstvo vydržalo a raz, keď sme si na sídlisku išli zakopať na futbalové ihrisko priviedol Nikolas spolužiaka z rovnakého ročníka, z vedľajšej triedy. Volal sa Samo. Nikolas a Samo sa poznali od narodenia. Ich rodičia chodievali na vodácke akcie, na dovolenky, chaty a tak.
Samo bol z nás najsilnejší, najšikovnejší, ale rešpektoval nás.
Netrvalo dlho a stretli sa aj s Oliverovým otcom (mamu mal dlhodobo chorú) a kamarátstvo Nikolasových, Samových a Oliverových rodičov sa stalo silným základom pre našu partiu.
My štyria. Ja Marek, Nikolas, Samo a Oliver. Spoločne sme chodili na prázdniny, spoločne prežívali dobrodrúžstva, chodili jeden druhému na oslavy, rodičia nás spolu brávali na chaty a výlety.
A spoločne sme čelili aj problémom. Tie najväčšie nám robili o dva roky starší žiaci, ich šikanovanie prešlo až do teroru.
Tu začína náš príbeh.

(marec 2028)
“Počkaj, to ešte nebolo ono?” opýtal sa Adam.
“Zatiaľ som ti povedal, ako sme sa spoznali. Keď sme boli šiestaci, niekedy sa diali šialené veci a nikto to neriešil.”
“Báli ste sa, tak ako sa bojím ja. Myslíš, že mi vieš pomôcť?”
“Áno, ale nesmieš urobiť rovnakú chybu ako my. Musíš pochopiť, ako to funguje. Čím neskôr sa začneš brániť, čím dlhšie to budeš skrývať a dusiť v sebe, tým to bude horšie. Niekedy sme prechádzali peklom. Chceš počuť môj príbeh?”
Prikýval hlavou, bol pripravený počúvať.
“Najhoršie to bolo, keď sme chodili do šiesteho ročníka. Postrachom školy boli presne tí ístí o dva roky starší žiaci, zo školy v prírode. Teror by určite pokračoval, keby sa dostali do deviateho ročníka.”
“Prečo sa nedostali? Prepadli?”
“Niečo horšie,” pošepkal som.
Adam prekvapene dvihol obočie. Chcel vedieť viac.
“Prosím rozprávaj.”
A tak som pokračoval.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s