Branislav A. – Žiť sa musí: 1.kapitola 1917


Korekcia:
Ilustrácia: Branislav A.

Predslov

Dej tejto knihy sa odohráva v období 1917-1935. Toto obdobie ma vždy zaujímalo, ba priam fascinovalo. Ľudia, ktorí v ňom žili, majú môj obdiv za svoju silu žiť, bojovať a nevzdať sa. Preto uchovávajme úctu voči našim starým, prastarým rodičom. Im vďačíme za to, že dnes môžeme milovať svoje manželky, synov, dcéry.


1.kapitola

“Marek, Marek… !” zakričal Matej na syna, ktorý sa zahľadel na kopce, čo sa po studenej zime prebúdzajú k životu. Bolo to pekné vysoké chlapčisko s blonďavými vlasmi, ktoré mal skoro stále pod hnedým širákom, spopod ktorého pozerali modré oči.
“Nože, podaj ďalší šindeľ a nesnívaj, z toho sa nenajeme!” Zakričal na neho otec mocným hlasom.
Matej opravoval strechu po zime na stodole pri kaštieli. Pribíjal šindeľ za šindľom a Marek mu ich podával. Matej bol dobrý chlap, šikovný tesár, chodil za robotou po celých Uhroch, ba aj do Rakús sa zo tri razy zatáral za mladi. Hoci je ešte stále mladý 40-ročný chlap… Jeho šľachovité ruky ovládali svoje remeslo znamenite a dúfal, že raz ho po ňom preberie Marek, najstarší syn z jeho piatich detí. A taký kŕdeľ aj potrebuje poživni. Tak sa obracal, ako sa dalo. Na panstve bolo stále roboty a pán Gróf, ako si nechával urodzene ešte stále hovoriť, hoci zemianstvo už bolo na spadnutie, vždy ho hneď vyplatil, či už peniazom, alebo mu slúžka strčila do brašni dačo pod zub. I to potešilo Máriu, jeho ženu. Drobné skromné žieňa, po ktorej Marek zdedil jej modré oči a blonďavé vlasy.
“Ešte zo dve podaj a vari aj dosť bude.”
“Tak ako Matej? Už si hotový s robotou pozerám.”
Matej zdvihol hlavu od roboty a až vtedy zbadal, že dolu na nádvorí na koni sediac sa mu privráva pán gróf. Práve sa vrátil z mesta a nie dobré noviny sa dozvedel.
“Hej, hej, zanedlho pán gróf, zanedlho, už len tento kúštik dokonám.”
“Dobre, Matej. Poviem služobnej, nech ťa potom odmení. Za tri dni roboty si zaslúžiš a od pondelka sa pusti do stajne, treba aj tú dať do poriadku, čo to v zime kone ohrýzli, okopali. Dačo pohnilo. Ale však ty vieš, čo a ako.”
“Hej, hej, porobím,” odvetil Matej a ďalej si hľadel roboty, nech je dnes čím skôr hotový.
Zatiaľ, čo sa pán Gróf s Matejom dohadovali, sa Marek zadíval na stráň pod Bukovým lesom, ktorý už bol takmer rozvinutý. Po stráni si viedla svoje dve mláďatá srnka a kde tu sklopili hlavy, aby si odtrhli z čerstvej zelenej trávičky, ktorá sa už predierala spopod tej vlaňajšej, z ktorej tu teraz trčia poväčšine len kde tu suché steblá a tých sa zverina v zime nažrala dosť a tak teraz po zime vysilená potrebuje aj ona nabrať sily. Tohto sa Marekove oči nevedeli nikdy nabažiť dosýta. A teraz, keď sa zvečerievalo, bol ten pohľad o to krajší, aj keď oni už neboli na slnku a tak mu v tenkej hnedej košeli a čiernom lajblíku, ktorý mal po otcovi aj zimno ostávalo a to ho vytrhlo z myšlienok.
“Tak, na dnes sme synak hotoví a zajtra po omši sa pôjdeme pozrieť na ten tvoj obľúbený kút pod zubom,” ako nazývali vysokú skalu za bukovou horou, ku ktorej viedla cesta do strmého kopca vychodená od kočiarov a vozov, na ktorých stadiaľ seno zvážali a bola samý výmoľ a skala.
“Dobre, otec,” povedal a to mu už aj gazdiná tisla prútený kôš naprataný vajcami, zarezanou sliepkou, ba aj kus mäska tam bolo z hoviadka, čo museli skántriť v stred týždňa, bo si nohu na pastve zlámalo.
“Na, daj doma mame budete, mať poživni na zajtrok na nedeľný obed,” povedala mu a on sa odvrávať neopovážil , lebo to bol kus ženy, ale srdce mala zo zlata. Slúžila v kaštieli od mala, čo ju pán Gróf ako sirotu z dolných Uhier raz bol býval doniesol.
“A ty Matej, tu máš aj dáky groš a nieže to zanesieš Židovi,” povedala žartom, lebo vedela, že Matej nie je oplan ani ožran a svoju Máriu a päť detí sa vzorne stará.
A tak šli cestou dolu od kaštieľa, lebo ten stál na kopci oproti stráni, vari najkrajšej na okolí. Tam by sa mi páčilo bývať, myslel si Marek. Ale nie kvôli prepychu, ale kvôli výhľadu. Otec mu dačo vravel, ale či ho on počúval, keď sa mu jeho sny hlavou preháňali. A takto vedno sa už dostali až ku dedine, kde bol aj ich neveľký, ale zato vždy čistý dom. Bol trochu vlhký, lebo bol z kameňa a to sa ukazovalo na zdraví najmenšej, sotva trojročnej, Lucky. Bola odmala slabá na pľúca, ako im povedal doktor v meste. Preto mali s ňou viacej roboty ako ostatnými deťmi. A tak kráčali dedinou takmer už potme a z komínov chalúp sa dymilo, bo večery ešte stále boli chladné, tak bolo treba na večer prikurovať v hlinených peciach s prípeckom, na ktorom sa celý deň kotrbáľali tie najmenšie deti v rodine, kým ich matere sa kolo hrncov a statku krútili. Aj keď statku už nebolo skoro žiadneho, bo všetok si pobrala vojna. Domce stáli bok po boku s úzkymi dvormi, lemujúc po oboch stranách prachovú cestu, ktorá teraz z jari je jedno veľké blato. A tak takmer bez slov sa dostali ku koncu dediny, kde stál aj ich dom. Boli to dve izbietky, z ktorej jedna bola izba, kde sa tisli Matej so ženou a s deťmi. Zariadená len jednou veľkou posteľou a jednou malou, na ktorej spal Marek s Matejom, najmladším šesťročným Matejovým synom, ktorého pomenovali po otcovi. Na veľkej posteli pod dvoma veľkými husacím perím naplnenými duchnami sa tisli Marek, Mária, malá Lucia, Barborka a Mária, desať ročná – najstaršia z dcér . V prednej izbe sa varilo a žilo cez deň. Tak, ako vo väčšine domov v dedine. Vošli do dvora a Mária, keď začula zavŕzgať drevenú bráničku, tak vyšla na priedomie, aby ich privítala. Vždy, keď sa takto k večeru vracali, ich vyzerala, aby sa na nich usmiala a k stolu podurila, aby sa ešte dakde po dvore, alebo po stajni Matej netúlal a neobzeral, čo by ešte bolo treba porobiť. To jej Marek už od brány kýval košom a ona sa nemohla na neho vynadívať, bol to jej miláčik. Nieže by ostatné deti neľúbila, tak ako to len mať vie. To nie, len on bol prvý a rástol im na radosť.
“Čože mi to nesieš?”
“Obed. Zajtrajší,” dodal, ale to už drobce nakúkali do košíka, čo im brat doniesol.
“Na, skovaj na horšie časy,” povedal otec, podávajúc mamke koruny.
“Vari už horšie nebude a aj vojna sa vraj čoskoro skončí … ”
“Skončí, skončí, len aby sme sa toho dožili.”
“Ale otec … nie že tak. My tu budeme naveky … naveky takto vedno pospolu,” vsunul sa do debaty Marek.
“Och, ty naveky … ,” povedala mama a rovno dodala: “Už aj nech ste pri stole, ale najprv v koryte vyumývať. Mária vám už vody z bystriny nanosila.”
“Šikovná si sestrička moja. Zato sa aj ja raz o teba postarám.”
“Pozrimeže, na neho mlieko na brade, o seba sa nevie postarať a o druhých by sa chcel.”
“Ozaj, otec, … raz postarám, verte!” Povedal Marek vchádzajúc do kuchyne, kde ich už na stole čakala polievka a varené zemiaky, ale tých im už len pár ostalo po zime. A nové, ktoré Mária s mamkou zasadili minulého týždňa, tie budú ešte neskoro.
“Nože, otec,” nanukovala Mateja jeho najstaršia dcéra Mária.
“Dobrú chuť, chlapci.”
“A vy?” spýtal sa Matej.
“My sme už najedení!” Odpovedala mu Mária, popri tom ako zažínala ošúchanú petrolejku zavesenú pod hradou nad stolom. Bo vonku už bolo šero a cez malé okná sa dostávalo dnu málo svetla a tak v izbici už bola skoro tma.
Po večeri si Marek s Máriou ešte precvičovali počty a čítanie. Aj keď Maria s Marekom si veľmi ani nemuseli. Boli šikovní a bystrí, ako im v ľudovej škole vravieval pán učiteľ. Dedina mala to šťastia, že miestny pán učiteľ Strieň boli Slovák a po slovensky učili , slovenskú hrdosť do detí štepovali, nie ako väčšina škôl vtedy pomaďarčených boli. A zato sa tešili medzi ľuďmi veľkej obľube, aj keď ešte mladý boli, sotva tridsaťročný. Ale zato fešák, ako si šepotali dievky o ňom po dedine.
“Takýchto, ako ste vy, po vojne bude treba ako soľ,” vravel mu pán farár Jadrocký, ktorý bol zapálený pre tú istú vec ako pán učiteľ Strieň, len sa na všetko díval s väčšou rozvahou, bo už mal čo-to odžité a skúsené za svojho päťdesiatpäťročného života. Obaja to boli národovci a hádam preto si tak dobre rozumeli a v Klemanovej dedine pod Zubom, ako tú vyčnievajúcu skalu nad dedinou v chotári nazývali, boli obľúbení. Dokonca aj miestny čatár Eugen im dal pokoj, aj keď bol maďarón, mal dávať pozor aj na protimonarchistické reči. Sám dobre vedel, že keby k dačomu v dedine došlo, monarchia by mu nepomohla a tak dobre vychádzal dedinčanmi .
A tak i to v pondelňajšie ráno predposledného týždňa školského roku, ako po iné rána, sa zo školy ozývalo: “To Slovensko naše…” ako každé ráno odkedy je tu pán učiteľ Strieň. Bol to deň ako každý iný, ničím odlišný, deti v škole, kosci od skorého rána, ba ešte za tmy, vyšli na lúky. Kosba začala a bolo treba veľa lúk skosiť, aby bolo dosť sena pre statok, kone, kravy, ovce a kozy na zimu. Aj Matej šiel vedno s chlapmi na lúky. V zrebnej košeli, čiernych nohaviciach s opaskom, na ktorom sa hrdila mosadzná pracka a v kožených topánkach s kosou na pleci a oselníkom za opaskom chlapi bok po boku kráčali do poťahu popod Zub, aby sa dostali na najodľahlejšiu stráň ich chotára, na Kňazovu lúku, kde každý rok začínala kosba. Bol to Marekov obľúbený kút, lebo bol z nej krásny pohľad na dedinu a aj včera tu boli s otcom po obede na prechádzku. Marek mal veľmi rád tieto nedeľné poobedné prechádzky s otcom. Mohol si snívať, zatiaľ čo otec mlčky uvažoval, čo a ako vyživiť rodinu. Zavše sa aj do vážnej debaty pustili, kde Marek hovorieval otcovi, ako i on by chcel študovať v meste, hoci vedel, že na to peňazí nieto a Matejovi to aj ľúto zavše prišlo, že nemôže dať synovi to, po čom túži, aby sa mal lepšie ako. Kosba trvala dva až tri týždne. A za ten čas chlapi ani domov neschádzali. Spali pod prístreškami čo si z brvien urobili a navrch nakládli čečinu. Pod seba si na noc natiahli zrebné plachty cez obed im ženy doniesli poživeň, aby mali až do druhého dňa do obeda. A tak sa skosila kňazova, a aj ostatné lúky v chotári. Posušilo sa a na kravách, voloch, čo kto mal sa sena pozvážalo a podelilo.
Teraz mal Matej zase čas venovať sa remeslu po žatve. Poopravoval na panstve čo sľúbil ešte z jari. Potom už chodil do mesta strechy opravovať šindľami čo si strúhaval v dlhých zimných večeroch a aj Marek mu pri strúhaní pomáhal. Tak opravoval v meste dlážky a rozheganú stoličku. Bol šikovný, ľudia o ňom vedeli a tak ho stále ktosi volal niečo opraviť či vyspravovať. Aj teraz bol u pána profesora z gymnázia dlážku v kuchyni vymeniť, odporučil mu ho ich miestny pán učiteľ. A tak po robote, keď ho kávou a štamperlíkom ponúkol pán profesor, sa dostali k reči o Marekovi, ktorý práve teraz skončil ľudovku a pán profesor navrhoval, bo priam prehováral Mateja, aby dal Mareka študovať, lebo pán učiteľ Strieň ho chválil, že je šikovný a snaživý a škoda by ho bolo dakde na majeri celý život drať.
“Do Zvolena na gymnázium k nám ho vezmem, naučí sa jazyky, môže ísť aj na medecínu, stavebníctvo, keď skončí gymnázium. Nože Matej, pouvažuj o tom, kým u mňa s prácou skončíš, daj mi vedieť ako si si rozmyslel, ale mysli prvom rade na chlapca a nie na seba. A o peniaze sa neboj. Dostal by štipendium a bývať bude na internáte pre študentov.”
“Porozmýšľam, s Markou sa poradiť musím.”
“To chápem, ale vedz, že doba sa zmení, čoskoro bude po vojne a padne aj zemianstvo na čisto, vlastnú republiku budeme mať a tá bude potrebovať mladých vzdelaných ľudí.”
„Keby už bolo to tej vojne, pán profesor,“ skomentoval Matej a pokračoval, „pôjdem ja dnes už domov. Dnes už stačilo práce, prídem zase zajtra dovidenia,“ pri odchode sa ešte zastavil a pozrel na pána profesora, „a porozmýšľam o Vašom návrhu“
„Dovidenia Matej. Dovodenie a porozmýšľaj.“

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s