L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 12. kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: L.M.

V telefóne sa ozýval vyzváňací tón, no nik ho nezdvíhal. Či ma to sklamalo? Áno. Naozaj som chcela počuť jeho hlas. Položila som a znova prešla do hypnotického módu. Zvažovala som, či to skúsiť znova. Ale nakoniec som navolila Jackovo číslo a zavolala jemu.
„Chloe?“ Ozval sa takmer okamžite. Ak by to nebolo nezmyselné, tak by som si pomyslela, že na môj telefonát čakal.
„Ahoj,“ ozvala som sa mu v odpoveď.
„Stalo sa niečo?“ Rovno k veci, ako obyčajne.
„Áno. Znova na mňa zaútočili,“ dostala som zo seba rozochveným hlasom. Ani som si v tom prvom momente neuvedomila, ako veľmi ma to rozrušilo. Jeden by povedal, že by som si mohla začať zvykať, ale nemám pocit, že by sa na neustále nebezpečenstvo dalo zvyknúť, či sa s ním aspoň zmieriť.
„Kde?“ Ani sa nad tým nepozastavil. Jednal ako detektív, ktorému práve nahlásili zločin a on sa potreboval dostať na miesto činu skôr, ako vychladnú stopy.
„V mojej izbe. Jack, bolo to priamo v mojej izbe!“ Začínala som znieť hystericky i sama sebe.
„Hneď som tam, len nechaj otvorené okno.“
„Dobre,“ vypadlo zo mňa a sama pre seba som prikývla.
Telefón stíchol.

Netrvalo ani desať minút a Jack stál uprostred mojej izby. Ja som tam stále sedela ako kôpka nešťastia a jeho prítomnosť som vnímala skôr okrajovo.
Adrenalín zo mňa vyprchal a ostal len prázdny smútok a chladný strach, ktorý sa mi rozlieval údmi.
Jack sa rozhliadal okolo seba. Vetril ako zviera a obzeral si izbu, či nenájde nejaké hmatateľné, či energetické dôkazy boja. Potom ku mne pristúpil a pokľakol predo mňa. Jeho veľké dlane skryli tie moje v ochrannom objatí. Zdvihla som k nemu pohľad.
„Chloe,“ oslovil ma. „Čo sa tu stalo?“ Zhlboka som sa nadýchla a začala:
„Prišla som domov a prezliekla sa. V izbe som nechala rozsvietené a išla som sa najesť. Potom…“ zavzlykala som, „potom som šla do izby, ale neuvedomila som si to hneď. Bola tu tma a dvere sa zatvorili. Zľakla som sa a vrazila do tej veci. Potom som sa jej snažila vyhnúť a…“
„Si zranená?“ pokrútila som hlavou.
„Nie. Teda, nič vážne. Stúpila som na črepinu zo šálky, ale nebolí to, a nikde nie je krv. Asi som sa len trocha pichla.“
„Čo bolo potom?“
„Nakoniec prišla Alice, počula hluk. Prišla ma skontrolovať a zapálila svetlo, takže tá vec zmizla. Vybuchla v iskrivej explózii a vzduch sa naplnil sírou, ale… Celé je to nejaké čudné.“
„Čo tým myslíš?“ opýtal sa ma a i naďalej mi pozorne načúval.
„Je možné, že sa to stalo len tu?“ Poklepala som si významne na spánok. „V mojej hlave?“
„Prečo si to myslíš?“ Obočie sa mu nechápavo stiahlo a na hladkom čele mu vyskočilo niekoľko vrások.
„Keď sem Alice prišla, tak sa tvárila, akoby nič. Ako je možné, že to nevidela, že necítila ten smrad?! Ja tomu nerozumiem. Možno len bláznim z toho celého a bol to len falošný poplach. Mám pocit, že nie som schopná rozlíšiť realitu od vlastnej fantázie.“ Usedavo som sa rozvzlykala a skleslo hľadela na svoje dlane prekryté tými jeho. Jedna z jeho rúk sa pohla a podvihol mi ňou bradu, aby som sa na neho pozrela.
„Nemyslím si, že by si bola blázon. Ešte stále je tu cítiť síra a negativita z astrálnej larvy.“ To ma trocha upokojilo. „Dúfal som, že to nebude potrebné, ale ten kto po tebe ide to myslí vážne, a posiela čoraz silnejších jedincov.“ Odtiahol ruku z mojej tváre a prešiel si ňou vo vlasoch.
„Ale čo po mne chcú?“
„Teba,“ odpovedal prosto. „Ak by ťa chceli zabiť, už by to urobili. Ale prečo po tebe idú? To neviem. Možno kvôli tvojmu postaveniu. Neviem, to bude naša domáca úloha. Poslal som Rena, aby sa v Podsvetí porozhliadol po niekom, kto by na teba mohol mať zálusk. Zatiaľ sa mi neozval, takže nie som o nič múdrejší ako ty, ale najlepšie bude poistiť sa.“
„Ako?“
„Celý dom sa nám pravdepodobne nepodarí zabezpečiť. Priveľká rozloha a priveľa očí i uší, ale o tvoju izbu sa postarať dokážeme. Má to však háčik.“
„Aký?“
„Ja a ani Ren už k tebe nebudeme mať prístup. Cez bariéru sa nedostane žiadna negatívna bytosť.“
„A čo hosťovská izba?“ Napadlo ma. „Je orientovaná rovnakým smerom a susedí s mojou. Navyše tam nikto nechodí. Slúži skôr ako skladisko pre nechcené dary.“
„To by šlo,“ usmial sa. Bol to asi ten najvrelejší úsmev aký som u neho za tú dobu čo viem o jeho podstate zaznamenala. „Len si musím zohnať zopár vecí.“
„A čo mám zatiaľ robiť ja?“
„Čakať. Poponáhľam sa, ale skôr ako za hodinu sa nevrátim.“
„Dobre,“ prikývla som a snažila sa upokojiť podráždené nervy.
Vstal a podišiel k oknu. Tam sa zastavil, akoby zapochyboval.
„Zvládneš to tu?“ Prikývla som.
„Ale čo s Alice?“ Zastavila som ho ešte.
„Budeme ju musieť sledovať. Možno naozaj nič nevidela, ale rovnako ako ty i ja mám o tom svoje pochybnosti. Zatiaľ sa tvár, že je všetko v poriadku. Dobre?“ Znova som prikývla na znak súhlasu, a s tým sa vrhol do prázdneho priestoru za okenicami.
Krátko na to som vstala a okno zatvorila. Chcela som si znova sadnúť na posteľ, no spomenula som si s akým potešením sa tam rozvaľoval ten tvor. Schmatla som periny a poprezliekala ich. Prinajmenšom mi to zabralo nejaký ten čas a pri práci som si mohla dopriať trocha odstupu od toho celého.
Cestou do kúpeľne som mrkla na Taranisa, ktorý sa skrýval za svojim malým keramickým hradom a vodnými rastlinkami. Udalosti dnešného večera ho zjavne vydesili rovnako ako mňa. Ibaže on sa predtým všetkým mohol skryť, ja nie.
V kúpeľni som šupla prádlo do koša a vrátila sa späť.
V izbe som už vlastne nemala čo robiť, a tak som sa zariadila podľa Jackovej rady. Čakala som.
Dom bol desivo tichý a hodiny ubiehali. Po prvej hodine som začala byť prirodzene nedočkavá a nervózna, či je všetko v poriadku. Neustále som pozorovala hodiny na telefóne. Mala som pocit, akoby sa čas pohyboval zúfalo pomaly.
Po dvoch hodinách som už neobsedela a začala sa promenádovať po izbe. Taranis ma pri tom sledoval a nemo otváral papuľku. Nakŕmila som ho už len preto, aby som sa zamestnala, ale keďže bol sýty, tak šupinky krmiva nechal padať z hladiny ako snehové vločky z oblohy.
Po troch hodinách som už začínala byť unavená. Prechádzku som vymenila za posteľ, v ktorej som sa schúlila do rohu a zabalila do periny ako do kebabu. Od tej chvíle mi začalo kolísať vedomie a nakoniec som zadriemala.
Boli to nepokojné driemoty a po chvíli som sa strhla na zvláštny zvuk. Znelo to ako tiché cinkanie. V ten prvý moment som si ani neuvedomila, že som čakala na Jacka. Jednoducho som vyskočila na rovné nohy a hypnotizovala všetky kúty miestnosti. Našťastie som si rýchlo uvedomila, že sa v izbe svieti, ale ten cinkavý zvuk neustal.
Na to mi zazvonil telefón. Jack.
„Áno?“ ozvala som sa mu.
„Necháš ma tu visieť celú noc, alebo ma pustíš dnu?“ Okamžite mi došlo čo tým myslí a zložila som.
Priskočila som k oknu, kde sa na ráme ako opica pohojdával Jack s ruksakom na chrbte.
„Trvalo ti to!“ vypadlo zo mňa vyčítavo namiesto pozdravu.
„Tebe tiež,“ a myklo mu kútikmi. „Niečo neobvyklé kým som tu nebol?“
„Nie, nič sa nestalo. Všade je ticho.“
„To je dobre. Potom môžeme začať.“
„S čím?“
„S budovaním tvojej obrannej línie,“ vyslovil prosto, a začal z batoha vyťahovať rôzne vrecúška. Jedno z nich som zdvihla a privoňala k nemu. Bola to veľmi prenikavá aromatická vôňa.
„Na čo je to?“ opýtala som s vrecúškom čo najďalej od môjho citlivého nosa.
„Na vydymenie. To je biela šalvia s levanduľou. Má veľmi výraznú vôňu, ale výborne plní svoj účel.“
„A to je?“
„Očista priestoru od negatívnych energií. Ja to nemôžem urobiť, takže budeš musieť ty. Pre mňa sú výpary z šalvie jedovaté rovnako ako pre ktorúkoľvek negatívnu bytosť.“
„Ale ako? Nikdy som nič také nerobila,“ podotkla som neisto.
„Nemusíš mať obavy. Všetko ti vysvetlím. Tvoja obrana bude pozostávať z niekoľkých drobných rituálov, ktoré budeš pravidelne opakovať, aby bariéra nestratila svoju silu.“ Potom vyložil keramickú misku s uškom.
„Nasyp do nej tú šalviovú zmes,“ prikázala a ja som to ochotne urobila. Jej vôňa bola ešte výraznejšia a Jack sa zvráštil, keď sa mu dostala do nosa. „Buď taká láskavá a daj na tú misku veko.“ Urobila som ako mi povedal a posunula ju bokom.
Sústredila som sa na ďalšie vykladané predmety, ktoré mi postupne ukazoval.
„Toto je klasická svätená voda. Vyzerá obyčajne a mnoho ľudí jej príliš neverí, ale ja by som sa v nej za nič na svete neomočil.“ Podal mi ju. „Maj nejakú vždy po ruke.“ Potom videl ako sa na neho dívam. „Len pre istotu,“ dodal s úsmevom. Vzala som si fľašky na svoju novozaloženú ezoterickú kôpku.
Jack sa zohol k sáčku s bielou kryštalickou látkou. Zdvihol ho do vzduchu a prstom naň obviňujúco ukázal.
„Táto vecička je ako zámok na dverách, preto ťa možno prekvapí, že sa jedná o obyčajnú kuchynskú soľ.“
„A máš tam aj niečo, čo by som nepoužila na varenie?“ opýtala som sa skepticky.
„Ber to vážne. Možno sa ti to nezdá, ale očistné účinky soli boli už dávno preukázané. Je to ako špongia pre negatívnu energiu a keď ju nasypeš cez prechod, tak ju nemôžeme prekročiť.“
„A jedinou hrozbou bude vysávač…“ zamrmlala som sucho.
„Chloe… Nepovedal som predsa, aby si si ju tam hneď nasypala, ale ak by si sa ocitla v ohrození, tak aspoň vieš, čo použiť, aby si bola v bezpečí.“
„Dobre, dobre. Chápem. A čo je toto?“ Ukázala som na papierovú krabičku. Jack ju chytil do ruky a otvoril.
„To je posvätená krieda.“ Pokrútila som hlavou a venovala mu jeden z tých bizarných pohľadov. Ignoroval ho a pokračoval. „Naučím ťa, ako správne nakresliť pečať, ktorá skryje pred démonmi a inými bytosťami tvoju prítomnosť. Čo znamená, že ťa v tejto miestnosti žiadna bytosť nevyňuchá podľa tvojho energetického pachu.“
„Pachu?“ opýtala som sa.
„Áno. Každá bytosť má špecifické energetické vibrácie. Podľa nich je možné jedinca vystopovať. Nazývame to energetickým pachom.“
„Takže stačí, ak prekreslím na stenu tento obrázok?“ A ukázala som na výkres, ktorý mi síce ešte neukázal, ale vyložil ho na zem už skôr.
„V podstate áno, ale to bude jedna z posledných vecí, ktorými sa dnes budeme zaoberať. Najskôr začneme očistou miestnosti.“
„Dobre.“ Postavila som sa s keramickou miskou v ruke. Jack mi podal zapaľovač, ale keď som chcela bylinky zapáliť, tak ma zastavil.“
„Počkaj! Najskôr sa musíš upokojiť a sústrediť na zámer. Urob z toho mantru, ktorú budeš pri očiste opakovať.
Opakuj po mne: Očisťujem tento priestor od negatívnych energií a pozývam do priestoru svetlo a čistotu, aby ma chránili pred negatívnymi bytosťami.“
Opakovala som to po ňom tak dlho, kým nebol spokojný, ale aj tak som sa pritom cítila hlúpo.
„Teraz daj tie ostatné veci na posteľ, aby ti na zemi nezavadzali a potom si sadni a zatvor oči.“ Urobila som ako mi povedal a sadla si vedľa tej kôpky na posteľ. Zatvorila som oči a čakala. „Uvoľni sa a sústreď sa na tú mantru.“ Poslúchla som jeho hlas a začala si mantru opakovať. Netrvalo dlho a nemyslela som na nič iné, len na to ako vyháňam temnotu z tejto izby. Potom som otvorila oči.
„Vezmi si zapaľovač a zapáľ tú zmes. Ja počkám za dverami.“ Potom sa zarazil. „Myslíš, že Alice už spí?“ prikývla som.
„Ale buď potichu, má ľahký spánok,“ varovala som ho. Na to sa ešte vrátil a otvoril okno dokorán.
„To aby mali negatívne energie kade odísť. Predsa by si ich nechcela nahnať do domu.“
„Jasné.“ Za dverami mi dal ešte Jack posledné inštrukcie a potom ich za sebou zavrel.
Chvíľu som tam stála ako poleno s tlčúcim srdcom v dutine. Hlavou mi behala mantra a informácie o očiste. Ruky sa mi triasli, keď som zapaľovala zmes suchých byliniek v miske. Našťastie som s nimi nemusela dlho zápasiť a chytili sa relatívne rýchlo. Plamene sa po nich plazili, ale nakoniec som pár krát fúkla a oheň sa uhasil. Rastlinky zostali tlieť a do priestoru sa vzniesol šedý, silne aromatický, dym.
Pohla som sa a začala obchádzať izbu kolom do kola pričom som sa zastavila v každom temnejšom kúte, či priestore, aby som tam krúživými pohybmi nahnala dym z byliniek.
Očisťovala som miestnosť krok za krokom a dávala si načas. Na perách sa mi potichu opakovali slová mantry, ktorú ma Jack naučil. Bez jeho očí za chrbtom som to brala vážnejšie ako sa domnieval. Aj cez moje pokusy o odľahčenie som cítila v kostiach mrazivý strach a ťažobu na srdci.
Trvalo mi asi 20 minút, než som bola so sebou spokojná. Potom som otvorila dvere, za ktorými sa o zárubňu opieral Jack. Len čo sa tak stalo ustúpil o niekoľko krokov do chodby a zatváril sa akoby ho postriekal skunk.
„Ty snaživec,“ vyslovil zhnusene a oči mu zaslzili. „Tak, tam už žiaden démon nevkročí, za to ti ručím.“ Pousmiala som sa s kyslým podtónom.
„Čo ďalej?“ opýtala som sa.
„Zatvor okno a vezmi si tú kriedu s výkresom.“
„Dobre.“ Urobila som ako mi povedal a pristúpila späť ku dverám. Krieda bola na dotyk vlhká, ale predpokladám, že to tak malo byť.
„Teraz obkresli z vnútornej strany zárubňu dverí, pokojne i na viackrát, nesmie tam byť žiadna medzera.“ Biela na bielej je našťastie neviditeľná, takže som sa nemusela báť, že by si to niekto všimol. „Čiaru musíš nakresliť aj na zem.“ Tak, to už mohol byť problém.
„Ale potom to každý uvidí!“ ohradila som sa. „Prvé čo Alice urobí bude, že ju zotrie a ešte mi vyhubuje, že na kreslenie po stenách a nábytku som už predsa len trocha pristará…“
„Počkaj.“ Pristúpil a prakticky vytrhol zo zeme drevený prah. V šoku som sa dívala na ten výjav. „Nevydržím v tom smrade večne, kresli!“ A ja som kreslila. Potom prah založil na jeho miesto a v tichosti zatlačil šroby na miesto. Hneď na to sa znova vzdialil a zhlboka si vydýchol. „Dobre, teraz rovnako obkresli okenný rám. A nešetri tou kriedou.“ A ja som to urobila. Potom som znova pristúpila ku dverám, za ktorými na mňa čakal.
„Hádam, že teraz je na rade prekresľovanie.“
„Správne.“
„Nakresli tern symbol z vnútornej strany nad zárubňu dverí, ale daj pozor, aby si neprekreslila čiaru, ktorou si ich obťahovala.“
Skočila som si po stoličku a zatiaľ čo mi Jack pridržoval obrázok, som ja kreslila. Bolo to však náročné, lebo ako som už podotkla, tak biela na bielej je prakticky neviditeľná. Mala som čo robiť, aby to vypálilo tak ako má a jediným overovacím prostriedkom bol Jack, ktorý sa dverám otočil chrbtom a ja som niekoľko krát vykročila na chodbu a potom zasa späť do izby. Len vďaka tomu, že sa mu moja prítomnosť strácala bola funkčnosť obrazca potvrdená.
„Tvoja izba je oficiálne nedobytná, ale v ostatných izbách buď opatrná. Snaž sa nezdržiavať v nich sama a vždy sa uisti, že v nich je dostatok svetla než do nich vkročíš. Nabudúce by si už nemusela mať toľko šťastia.“
„Dobre, dám si pozor.“
„Výborne. Ja pôjdem. Ren by sa mal každú chvíľu vrátiť a možno sa dozviem niečo nové. Zajtra sa určite uvidíme.“ Žmurkol na mňa a čakal. Potom mi to došlo.
„Ďakujem. Toto sú dvere od hosťovskej izby.“ A ukázala som na ne. „Okno stačí privrieť, je na ňom pokazená zámka.“
„Veľmi bezpečné,“ podotkol a ďalej na mňa zízal. „To ma ani nevyprevadíš?“ opýtal sa a cítila som v tej otázke štipku humoru.
„Uhádol si. Ja si teraz budem užívať svoj bezpečný prístav a špekulovať o tom ako zajtra Alice vysvetlím ten bylinkový puch.“ Pousmiala som sa a on mi úsmev opätoval. Celé to bolo akési rozpačité, ale nakoniec sa rozhýbal a odišiel. Ja som za sebou zatvorila dvere a uložila sa do postele. Vôňa byliniek ma zvláštnym spôsobom upokojovala, a všetky tie opatrenia vo mne vzbudzovali pocit bezpečia.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s