L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 11. kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: L.M.

Dvere za mojim chrbtom potichu zavŕzgali a s definitívnym, no tichým žuchnutím sa zatvorili. Poskočila som od ľaku a šálka mi vykĺzla z rúk. V tej tme som nebola schopná vidieť kam dopadla. Začula som len trieštivý zvuk ako sa rozbila o podlahu, a pod nohami pocítila páľavu. Uskočila som a narazila do niečoho mäkkého, no zvláštne slizovitého. Objal ma chlad a ja som skríkla. Okamžite som odskočila od tej hmoty a uvedomila si, že to musí byť ďalšia z tých prekliatych astrálnych bytostí.
Ak mám byť úprimná, tak si ani nie som istá, čo po mne vlastne chcú, ale desili ma a ten strach je i sám o sebe vyčerpávajúci. Naposledy som ochorela, a údajne to bolo práve kvôli vplyvu týchto poloreálnych potvoriek, ktoré sa živili životnou energiou.
Otočila som sa čelom k tej bytosti, teda aspoň tak som sa domnievala, a zacúvala som do miest, kde som si myslela, že je môj nočný stolík s lampičkou.
Nohou v ponožke som stúpila do chladnúceho čaju rozliateho na podlahe a následne si porezala chodidlo o keramický úlomok z rozbitej šálky. Zjajkla som a stratila rovnováhu. Prirodzene som dopadla priamo na zadok. Dych sa mi zasekával v hrdle. Obzerala som sa po tmavej izbe a len veľmi matne rozoznávala siluety nábytku, jak si moje oči príliš pomaly zvykali.
„Ssssssss,“ začula som nepríjemný syčivý zvuk. Zdalo sa, že vychádzal odvšadiaľ.
Zbesilo som zacúvala ako pavúk a zastavil ma až náraz do postele. Znova som sa obzrela okolo seba a natiahla pravú ruku k nočnému stolíku. Slepo som šmátrala v tme a sunula sa tým smerom, kým som nenarazila na drevo. Po hmate som našla lampu a sledovala jej kábel až k vypínaču.
Znova sa ozvalo syčanie. Tentokrát to bolo blízko, až príliš blízko. Stuhla som a len oči mi ubehli k matracu mojej postele. Stála som pri ňom tak blízko, že mi nezostávalo iné, než dúfať, že to len moje vybičované nervy mi nahovárajú, že práve tam sa s potešením rozvaľuje ten tvor.
„Sssssss,“ zasyčal posmešne, aspoň tak to znelo mojim ušiam.
Rýchlejšie som ruku posunula po kábli a konečne našla svoj cieľ. Cvak… cvak… cvak… Skúšala som ako idiot nechápajúci veľmi prostý vtip.
Tvor sa na matraci vztýčil a ja som rýchlo uskočila, keď sa po ne zahnala jeho silueta. Takmer ma trafil, pocítila som poryv chladného vzduchu, ktorý ten úder sprevádzal.
Opäť som bola nútená zaspätkovať. Bez ďalšej ujmy na chodidlách sa mi podarilo dostať až ku dverám, ktoré však boli prirodzene zamknuté. Naozaj by ma zaujímalo ako to tie potvory robia?!
Tvor sa vrhol z matraca do priestoru a ja som utiekla ku skrini, kde som schmatla do ruky prvú vec, ktorá mi po hmate pripomínala zbraň. Aké len bolo moje prekvapenie, keď som si uvedomila ako bojovne zvieram v rukách vešiak s šatami, ktoré na ňom ešte vždy nešťastne viseli.
Nemala som však čas uvažovať o výmene, a tak som sekala ostrým háčikom do priestoru pred sebou.
Astrálna larva sa uprostred izby vztýčila. Rozoznávala som ju len vďaka tomu, že bola tmavšia ako najtemnejší kút v tejto miestnosti. Nehýbala sa, len čakala. Možno ju zaskočilo koľko toho dokážem s jedným vešiakom na prádlo, alebo sa len pozastavovala nad mojou nekonečnou hlúposťou, ktorá súvisela s vôľou bojovať proti takmer nehmotnej bytosti s tak potupným predmetom.
Stáli sme jedna proti druhej a obe zvažovali svoje možnosti. Vypínač od stropnej lampy sa nachádzal hneď vedľa dverí a len stres a vlastná debilita ma na to prinútili zabudnúť, keď som sa ocitla v jeho blízkosti a nevyužila to.
„Ssssssss,“ zasyčal tvor o čosi podráždenejšie, akoby ho táto hra začínala unavovať.
Ja som však úspešne i naďalej hájila svoju nezávidenia hodnú pozíciu.
„Chloe?“ začula som Alice ako ma volá. Zreteľne a jasne, akoby stála priamo za mojimi dverami. „Spíš? Počula som akýsi hluk. Je všetko v poriadku? Idem dnu, dobre?“ V tom sa pohla kľučka. Tvor zareagoval až na tento zvuk a rozhodol sa, že dlhšie čakať nemôže. Vrhol sa ku mne, no v rovnakom momente sa izbou rozlialo biele svetlo a tvor sa stratil v iskrivej explózii, ktorá ma na moment oslepila.
Po chvíli som bola schopná opäť zaostriť. Stála som obhajujúc svoj malý kúsok zeme s výstražne nastaveným vešiakom a Alice sa na mňa odo dverí dívala ako na pomätenca.
„Ehm, to… Ja to vysvetlím,“ vykoktala som. Rozhliadla som sa po izbe v nádeji, že mi poskytne uveriteľnú výhovorku. Inšpiráciou sa mi stal nakoniec komár, ktorý si spokojne a absolútne nerušene hovel na mojej stene.
Alice si založila ruky na prsiach a zaujala postoj: “Tak sem s tým!“
„Komár!“ vybafla som. „Vidíš?“ A zamávala som jeho smerom. „Chcela som spať, ale on stále bzučal, tak som ho chcela capnúť a tak nejak… som skončila tu… takto.“ Dvihla som veľavýznamne svoju zbraň.
„Aha, komár… Prečo ste ho naháňala po tme, a ešte k tomu s vešiakom? A ako sa vám pritom, pre zmilovanie Božie, podarilo rozbiť šálku?“ opýtala sa logicky.
„No, ja som ho samozrejme nechcela trafiť tým vešiakom. To by nešlo, samozrejme…“ Hlavou mi šrotovalo milión vysvetlení a jedno horšie ako to druhé. „Šaty! Chcela som ho zabiť tými šatami!“ vysúkala som zo seba nakoniec. Pre šálku som však nemala dostatočne vierohodné vysvetlenie. Nech by som to akokoľvek formulovala, tak by prišla otázka, prečo som ju nespratala…
„Týmito? Viete čo by povedala vaša matka? Panebože! Máte vôbec predstavu koľko takéto šaty stoja?! A vy ich používate ako mucholapku?! Mali by ste si väčšmi vážiť svoje veci mladá dáma!“ Pristúpila ku mne, pričom prekročila črepy, a odzbrojila ma. Vešiak so šatami vrátila späť do skrine a zatvorila ju.
Ja som na ňu len nemo zízala a neverila vlastným očiam, ani úsudku. Alice sa správala, akoby to všetko bolo celkom v poriadku, ale nie je predsa možné, aby si nevšimla ako tá vec zmizla. Nie je možné, aby necítila zápach síri vo vzduchu, alebo sa to všetko odohralo len v mojej hlave a mala by som vyhľadať odbornú pomoc?
Stála som ako do zeme vrastená a snažila sa prinútiť mozog k činnosti. Ten však vypisoval ERROR.
„Slečna?“ prehovorila do môjho neprítomného sveta.
„Áno?“ ozvala som sa duto.
„Vyzeráte unavene,“ podotkla.
Neprekvapilo ma to, lebo som sa tak naozaj cítila. Možno to bolo tou bytosťou a možno to bolo mojou usilovnou snahou uvažovať v rámci ľudskej logiky, ale cítila som sa vyčerpaná.
„Mali by ste si ísť ľahnúť. Veď ste si ešte ani neprezliekli domáce oblečenie… Hádam ste len nechceli ísť takto spať?“
Pozrela som na svoj outfit a znova ma zarazilo, ako je možné, že si pri toľkej vnímavosti nevšimla explodujúceho hada uprostred mojej izby… Hlava mi to jednoducho nebrala.
„Nie, hneď sa prezlečiem,“ odpovedala som jej.
Na to sa Alice s pohoršeným výrazom a krútiacou hlavou pobrala po lopatku s metličkou a handru, aby sa zbavila dôkazov z bojiska. Ja som sa zatiaľ prezliekla do pyžama, ktoré som mala schované pod vankúšom. Svoj domáci úbor som prehodila cez stoličku a sadla si na peľasť postele.
Alice sa vrátila a začala zo zeme vytierať a zametať. Občas zdvihla pohľad a pozrela na mňa, no hneď ho sklopila a pokrútila hlavou. Absolútne som nechápala, čo sa to tu deje.
„Alice?“ oslovila som ju.
„Áno,“ vyslovila neprítomne a odrazu drhla podlahu o niečo usilovnejšie, alebo sa mi to len zdalo?
„Keď si sem prišla. Nevidela, alebo nepočula, si niečo čudné?“
„Čo máte namysli?“ Ani nezdvihla pohľad od zeme, ktorá už bola dosucha vytretá.
„Teda, nepočula si nejaké syčanie? Niečo ako… had? Napríklad.“ Prebodávala som ju pohľadom, ktorý prosil o pravdu.
Alice preniesla váhu a zostala kľačať na kolenách. Zdvihla ku mne pohľad svojich vševediacich očí a umne mi zaklamala.
„Nie slečna. Počula som len ako ste rozbili tú šálku a zľakla som sa, či sa vám niečo nestalo.“
„Aha…“ Čo viac som mohla povedať? Nemalo zmysel nútiť ju, ale určite si na ňu dám pozor.
Na to sa Alice zdvihla a zaželala mi dobrú noc. Izba zostala po jej odchode tichá a prázdna. Vo vzduchu sa stále vznášal dávivý zápach síri. Otvorila som teda okno a vyhliadla z neho. Mesto sa topilo v záplave svetla a hviezdy sa skrývali v jeho tieni. Ulica bola tichá, no väčšina susedov sa ešte neuložila k spánku. Bolo priskoro. Priskoro na nočné boje a živé nočné mory.
Stiahla som sa späť do izby a zavetrila. Zápach sa zmiernil a tak som okno zavrela. Kedysi by som pri otvorenom okne pokojne zaspala, ale dnes už nie.
Vrátila som sa k posteli a vzala do ruky mobil. Chvíľu som naň hľadela a potom zavolala Renovi.
Vedela som, že Jack by bol v tejto situácii pravdepodobne ten rozvážnejší, ale ten moment na cintoríne vo mne vyvolal zvláštne pocity. Chcela som počuť ako mi Ren hovorí, že všetko bude v poriadku.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s