L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 10. kapitola


Korekcia:
Ilustrácia:

Cesta domov mi ubehla podstatne rýchlejšie ako cesta na cintorín. Veď som aj mala nad čím premýšľať. Podnetov som k tomu mala viac ako dosť a ako bonus i striebornú retiazku s príveskom, ktorý mi nevinne ležal vo výstrihu. Kto by to bol do neho povedal, že funguje podobne ako rozbuška.
Jeho neustále, prirýchlo padajúce lístky a prekvapkávajúca tekutina boli ako číselník bomby, a na konci nás samozrejme čakal ohňostroj. Pre mňa posledná kvapka znamenala stratu ľudskosti a počiatok prebudenia. Pričom by sa malo uvoľniť značné množstvo energie.
Podľa mojej čestnej stráže by som sa mala odpratať skôr ako k tomu dôjde, aby som vraj nikoho nezranila a súčasne nepritiahla neželanú pozornosť.
Vôbec ich neznepokojil fakt, že môj čas je v tomto svete závislý na presýpacích hodinách, v ktorých sa horná, kvetmi obsypaná, časť, až prirýchlo menila v pustú spleť konárov. No keď to zvážim z ich uhlu pohľadu, tak moja strata je pre nich víťazný koniec tejto púte. Nemajú dôvod dívať sa na to tak tragicky ako ja. Pre nich to znamená návrat domov. Nie, že by som Podsvetie považovala za nejak zvlášť útulné miesto k pobytu, ale oni vyzerali, že sa tam naozaj tešia.
V každom prípade by ma zaujímalo, čo bude teraz?! Ako zistím viac o svojom pôvode bez toho, aby som sa vydala do ich krajiny ľadu a ohňa – v tejto veci sa nikdy nikto nezhodol. Je peklo studené, alebo horúce? V rámci príprav na prechod by som sa na to mohla opýtať Rena s Jackom.
Ako spoznám svojho otca/brata? Bude ma mať rád? Čaká na mňa? To on ich poslal, aby sa uistil o mojom bezpečí? Toľko otázok, bez dohľadnej odpovede. Mám pocit, že sa mi hlava rozskočí.
Tento náhrdelník je moje jediné vodítko. Stisla som ho v dlani. Jediný dôkaz o mojom neobyčajnom pôvode, ktorému chtiac nechtiac začínam pripisovať reálny rozmer.
„Sme tu,“ vyslovil Jack dôraznejšie.
Dosť neskoro si uvedomil, že už nejakú chvíľu nikoho a nič okolo seba nevnímam. Ponorená do vôd vlastných myšlienok som sa k domu skôr bezducho potácala a mdlo im zamávala na rozlúčku.
Jackov pohľad ma sprevádzal ostražito, zatiaľ čo ten Renov bol plný starostí. Správa o mojom pôvode ho vzala väčšmi ako Jacka. Ten to vzal ako okamžité odpovede na jeho nevypovedané otázky. Ren sa podobnými detailmi pravdepodobne nikdy príliš nezaoberal a preto pôsobil až do dnešného dňa spokojným dojmom. No moje rodinné zázemie ho zdá sa zneistilo a značne znervóznilo.
„Som doma,“ zakričala som, a z kuchyne ma uvítal Alicin hlas.
„Vitaj, vitaj! Poď si dať niečo dobré pod zub. Práve som dokončila palacinky, tie máš najradšej.“ Cítila som, ako jej hrá úsmev na perách a tiež mi šibalsky myklo kútikmi.
„Dobre, len sa prezlečiem,“ zavolala som späť.
Vybehla som po schodoch a vkĺzla do svojej izby. Jej šero ma trocha prekvapilo a vydesilo. Siahla som po vypínači a izbou sa rozlialo chladné svetlo LED žiarovky. Vydýchla som si. Na okne som zastrela ťažké závesy a zo skrine vytiahla vyťahané tepláky a domáce tričko s démonizovanou Hello Kitty.
Jej zúžené oči sa na mňa zahľadeli z odrazu zrkadla, keď som sa pri ňom pristavila. Nemala som v úmysle zbežne hodnotiť svoj ležérny odraz v ňom, ale zaujal ma spôsob, akým na mne trónil neobyčajný šperk. Bol výrazný, dokonca i na môj vkus, ale svojim spôsobom ku mne sedel. Prišlo mi však, že tá dlhá retiazka ku mne nesedí.
Obetovala som ešte trocha času a pohrabala sa v šperkovnici, ktorá mi trónila v poličke. Hneď vedľa nej sa lenivo kotúľal v akváriu môj milovaný Taranis rodu Betta splendens, čo v preklade znamená Bojovnica pestrá. Nenáročný, krásny, s neveľkými uzurpátorskými požiadavkami na teritórium v mojej izbe. Najlepší spolubývajúci pod slnkom. Venovala som mu láskyplný pohľad, opätovaný jeho nemým otváraním papuľky a zamávaním plutvičkou, ktoré som si preložila ako: „Ahoj.“
Vrátila som sa k chaoticky usporiadanej krabičke a zo spleti kovu vylovila krátku striebornú retiazku. Rozopla som si dlhú retiazku na krku a oslobodila od nej prívesok. Nová retiazka ľahko prekĺzla strieborným očkom s vygravírovaným pentagramom. Zapla som si túto skrátenú verziu okolo šije a ukradla si ďalší pohľad do zrkadla.
Prívesok odrazu pôsobil o niečo modernejšie a po prvý raz pripomínal predmet z tohto sveta. To utlmenie jeho magického pôsobenia ma uspokojilo a povzbudilo.
Cestou do kuchyne som ešte hodila dlhú retiazku do drevenej čierny diery, kde sa čoskoro stratí jej existencia.
V kuchyni to rozvoniavalo sladkým palacinkovým cestom a olejom. Alice tancovala medzi chladničkou a stolom s tanierom plným teplých palaciniek.
„Posaď sa srdiečko,“ usmiala sa ,dobrú chuť,“ zaželala mi pri pohľade na lačný výraz v mojich očiach.
Palacinky sa vo mne strácali jedna za druhou. Občas s marmeládou, inokedy s čokoládou, ale stalo sa, že som nejakú futrovala aj len tak, aby sa nepovedalo, panensky čistú.
Po jedle som sa spokojne oprela o operadlo stoličky a predo mnou sa odniekiaľ zjavil môj milovaný zelený čaj s opunciou.
„Ďakujem,“ vyslovila som, objímajúc horúci šálok s vyparujúcou sa tekutinou.
Alice si sadla na susediacu stoličku. „Aký si mala deň?“ prehodila konverzačným tónom.
„Bola som sa pozrieť na hrob mojej mami.“ Nastala chvíľa ticha. Alice si ma obzrela dôkladnejšie ako obyčajne.
„A?“ spýtala sa napokon.
„A… a nič.“ Ak by som jej všetko vykvákala, tak by si mohla myslieť, že som v svetle posledných zistení súca do dvadsaťštyri hodinovej opatery zdravotníckeho personálu.
„Naozaj?“ pýtala sa ďalej, s výrazom plným pochybností.
„Naozaj. Bolo to čudné. Neviem, možno mi to ešte úplne nedochádza.“ Alice naklonila hlavu. „No, to s tou adopciou. A to všetko okolo,“ doplnila som.
Alice sa oprela lakťami o stôl a založila si ruky, ktoré použila ako opierku pre svoju hlavu. Chvíľu mi chápavo hľadela do očí, no potom jej pohľad upútal môj nový šperk. Jej výraz sa okamžite zmenil.
„Čo je to?“ opýtala sa, ruky skladajúc na drevenú dosku stola. Pomaly a opatrne, akoby jej ten prívesok mohol ublížiť, a každý prudký pohyb je teda nebezpečný.
„Toto?“ siahla som naň podvedome. „Našla som ho, a celkom sa mi zapáčil. Je neobyčajný,“ vyslovila som pátrajúc očami po Alicinej tvári.
„Áno. Áno, to je,“ vyslovila silene. „Zdá sa, že si mala šťastie, keď si naň natrafila.“
„Hej, bola to náhoda.“
Pozrela som na nástenné hodiny nad dverami v nádeji, že ma ich časový údaj oslobodí z trápneho ticha, ktoré v kuchyni nastalo.
„Už je neskoro. Pôjdem si radšej ľahnúť,“ povedala som dvíhajúc sa zo stoličky. Alice tiež vyskočila ako na špagáte a bez meškania mi zaželala dobrú noc, hoci bolo jasné, že je na spánok ešte priskoro.

V izbe mi ten obrázok bežal po rozume. Alice ten prívesok, či aspoň symbol, spoznala, a nevyzerala príliš nadšene.
Možno by som o tom mohla povedať Jackovi s Renom, ale možno ju to len znepokojilo podobne ako mnoho mojich výstrelkov predtým.
Keď som si odfarbila vlasy, do farby belaso modrej oblohy, tak ma chcela ostrihať dohola. Niekoľko dní som sa jej radšej neukazovala na oči, aby ma nezbavila toho umeleckého diela.
Podobne na tom boli piercingy. Náušnice sa mi podarilo skrývať úspešne až niekoľko mesiacov, ale piercing v obočí vo mne odštartoval averziu ku kombinačkám, ktorými sa mi ho pokúsila Alice odstrániť. Našťastie tá holka, ktorá mi ho tam dávala, vedela čo robí, a Alice nemá v rukách toľko sily.
Nakoniec sa s každou jednou zmenou v mojom živote musela zrovnať a zmieriť sa s mojou inakosťou. Ešte nikdy však nevyzerala tak… vydesene? Pre niečo také obyčajné. Navyše som si kvôli tomu ani nemusela prepichovať žiadnu časť tela. To by ju malo aspoň trocha potešiť.
Vŕtalo mi to hlavou zatiaľ čo som kráčala po schodoch s teplým čajom v dlaniach. Nedávalo mi to pokoj ani po tom ako som stisla kľučku dverí a vošla do tmavej izby. Urobila som pár krokov, keď som sa zarazila. Krv mi stuhla v žilách. Ja som predsa nechala rozsvietené!

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s