Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 28.kapitola Bludičky II


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Boj pokračoval tak dlho, kým sme sa od seba po dlhom čase neodtrhli, dychčiac od únavy. Všimol som si, že Shanovi visí z niekoľkých častí tela malý kus mäsa. Nevedel som, že som ho poranil až tak.
Skončime to, preniesol som svoju myšlienku do jeho mysle. Hoci som sám fučal ako parný valec, krv sa mi liala snáď odvšadiaľ a bol som na hranici svojich síl, nechcel som to viac predlžovať.
A budeš vládať, ty šteňa?! Z posledných síl na mňa vyceril tesáky, potom sa ľahko zatackal, nohy sa mu podlomili a s treskom sa zrútil na zem, do kaluže svojej krvi. Ostal som tam stáť, nevediac, či je mŕtvy, alebo to na mňa hrá, aby mi mohol zasadiť smrteľný úder. Zavrčal som, podišiel som krok vpred a s menším váhaním som sa mu vrhol po krku, mykol som hlavou a zlomil som mu väzy. Týmto som mal istotu, že je mŕtvy, ale keďže sa predtým nehýbal, usúdil som, že vykrvácal.
Otočil som sa k Yleine, ktorá jedinou dýkou odrážala útoky naraz piatich vlkolakov. Nechápal som, ako to dokázala. Útočili na ňu po jednom a ona sa len bránila. V hlave som počul ich smiech, robili si posmešky z toho, ako pomaly nestíhala. Vyceril som tesáky a sám som labou odrazil útok jedného z nich. Pozrel na mňa vražedným pohľadom a v hneve z toho, že som mu skazil zábavu, vyskočil do vzduchu, ale keďže vyskočil priveľmi vysoko, mal som čas sa odraziť a zadusiť ho ešte vo vzduchu.
Jeho bezvládne telo dopadlo na zem a pozrel som sa vyzývavým pohľadom na ostatných vlkov. Všetci do jedného cúvli a Yleine, vyčerpaná snáď viac ako ja, sa sklátila na zem.
Všetci vlci sa šli potrhať, aby čím skôr vypadli z miestnosti. Nezaujímali ma, premenil som sa a sklonil som sa k jej nehybnému telu. Bola len vyčerpaná. Usmial som sa. Bola taká roztomilá. Akoby len sladko spala. Museli ju štvať ako psa. Nadobudol som znova podobu obrovského vlka, s obrovskými ťažkosťami som ju dostal na svoj chrbát a pomaly som s ňou kráčal lesom. Nechcel som bežať, aby mi nespadla.
Do dediny sme sa dostali asi o hodinu, šiel som rovno, ale nie tou cestou, ktorou som prišiel. Už som šiel priamo, nemusel som hľadať cestu a ani čakať na bludičky, ktoré by mi ukázali, kadiaľ ísť.
Položil som ju do hojdacej siete a kým odpočívala v izbe plnej neporiadku, šiel som pohľadať Artieho a Cosette. Prehľadal som dedinu v ľudskej podobe, aby som zbytočne nevzbudzoval pozornosť. Počas chôdze sa mi regenerovali posledné rany, ktoré som cestou domov ignoroval.
Prešiel som ďalej, prehľadával som les, hľadal snáď v každom kúte, ale Artieho, ani Cosette som nemohol nájsť. Spomenul som si teda, kde som ich videl naposledy a vybral som sa tým smerom. Už z diaľky som cítil hneď tri rôzne pachy krvi, čo mi napovedalo, že ani jeden z nich neostal bez zranení.
Keď som bol už na bojisku, videl som tri telá. Nehybné telá. Šabľozubý vlk bol mŕtvy – štuchol som do neho papuľou, aby som sa o tom naozaj presvedčil. Videl som, ako Cosette dýchala, takže som sa pri pohľade na ňu upokojil, ale keď som zbadal dve obrovské diery v Artieho hrudníku, bolo mi jasné, že nemohol prežiť.
„Artie!“ neviem, kedy som sa premenil, ale inštinktívne som sa vrhol k nemu, objal som ho okolo krku a zaboril som mu tvár do hrubej srsti. Hladil som jeho mŕtve, už tuhé telo a bránil sa slzám, ktoré mi napokon aj tak vyleteli z očí. Už som chápal ten náhly nával zármutku, keď som hľadal Yleine.
Neviem, ako dlho som tam ležal a zvieral jeho mŕtvolu, ale moje myšlienky sa začali uberať jediným smerom.
Keď umrel Moart, Faeri tiež. Znamená to teda, že by som mal umrieť aj ja, či nie? Ako je potom možné, že žijem?
Na um mi zišli státisíce fotiek psov, ktorí ležali na hroboch svojich pánov. Obleteli celý internet, boli slávne po celom svete. A práve tieto fotky potvrdzovali výrok, že pes je najlepší priateľ človeka. V tomto svete je to druhá duša.
Ak umrie pes, človek ho pochová a ďalej si žije svojim životom, zaobstará si nového psa a problém je zažehnaný. Ale ak umrie psovi pán, verne ide za ním až za dúhový most. Z toho mi vyplýva, že zvieratá, či už zmutované, alebo tie obyčajné z môjho sveta, sú verné aj bytosti, ktorej duša už opustila svojho hostiteľa.
Ale my, ľudia, sme bytosti, ktoré by si nikdy nezobrali život pre niekoho, kto im bol blízky. Sme sebeckí, bezohľadní a bojíme sa o svoj život prísť. Hoci on obetoval svoj život pre mňa, ja tu iba nečinne ležím vedľa neho a smútim z toho, že odišiel. Urobil to pre mňa. Som mu to dlžný.
Siahol som si za opasok, aby som zistil, či so sebou mám dýku. Nahmatal som ju, vstal som a pevne som jej rukoväť zovrel vo svojich rukách. Mieriac priamo na svoje srdce som dvihol ruky pred seba a zatvoril som oči. Po tvári sa mi skotúľali posledné slzy. Zhlboka som sa nadýchol a rozhodol som sa so všetkým skoncovať.
Medzi stromami sa ozval zrýchlený, splašený dych ozrutného zvieraťa. Ignoroval som to, bol som pripravený na smrť a nemienil som sa zaoberať okolím.
Ale odrazu mi niečo preletelo tesne pred nosom a dýka mi vypadla z rúk.
Obrovská biela vlčica na mňa hľadela s údivom, hnevom a nepoznaným zúfalstvom.
„Načisto si zošalel?“ odrazu na jej mieste stálo dievča vysoké zhruba ako ja s tmavohnedými vlasmi, ktoré jej odstávali na každú stranu.
„Nie,“ klesol som na kolená vedľa Artieho. Skazila mi moje plány. Čo mám teraz robiť? Pozerať sa na jeho mŕtve telo bez duše? „Položil za mňa život. Teraz robím to isté.“
„Myslíš, že mu tvoja smrť vráti život?“
„Nie. Ale obetoval pre mňa ten svoj. Mal by som to urobiť tiež.“
„Čože? Čo je to za hlúposť? Nevážiš si vari vlastný život? Je to dar, ktorý si treba vážiť,“ pokarhala ma a svetlo jantárové oči sa jej pri tom nebezpečne zablysli, akoby mi chcela ublížiť preto, aký som hlúpy. Nevadí. Nech si o mne myslí, čo chce. Mne je to ukradnuté.
„Nemá cenu, keď tu nie je on,“ odvetil som.
„Tvoja druhá duša?“ sklonila sa, aby mi videla do tváre, ale ja som ju nevnímal. Iba som prikývol.
„Potom ťa chápem,“ vytiahla si rukáv bielej košele na pravej ruke a odhalila mi tak dlhú, ružovkastú jazvu, ktorá jej zakrývala takmer celé predlaktie.
„Je to už rok, čo tu Arnesis nie je. Toto je z nášho posledného boja. Tiež som chcela umrieť, keď položila svoj život len preto, aby ochránila mňa, ale pochopila som, že je to zbytočné. Dohovorili mi vlkolaci. A dnes som jedna z nich.“
Roztvoril som oči dokorán. Vedela, ako sa cítim. Chápala ma. A zvládla to, aj napriek tomu, že jej druhá duša si to zaslúžila.
„Ale on…“
„Ja viem, že on pre teba obetoval život, ale ty budeš žiť,“ uzemnila ma poslednými slovami k tejto téme.
Vzdychol som si. „Mali by sme ho pochovať.“
„Máš pravdu. Vyhrabem dieru.“
„Pomôžem ti.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s