Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 26.kapitola Šabľozubý vlk


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Vrátil som sa späť k domovu temnej elfky, ale jeho majiteľku som tam nenašiel.
Artie letel stále ponad mňa a ani na moment ma nespustil z očí. Hoci som sa predtým bál, ako zareaguje na to, že je zo mňa vlkolak, nevyzeral, že by ho to nejako extra trápilo. Nevšímal si, že vyzerám inak. Akoby som to bol stále ja. A možno som aj bol. Avšak, stal sa zo mňa vrah.
Tesne pred vchodom do domu som sa premenil, vstúpil som dnu a poobzeral som sa. Väčšina nábytku nebola na svojom mieste – v dome bol veľký neporiadok, mnoho kusov nábytku bolo prevrátených a na koberci som našiel obrovské odtlačky láb. Ingrediencie, ktoré mala pre môj návrat domov, ležali v kapse na stole, ktorý ako jediný v miestnosti stál na svojom mieste. Pri ňom som zazrel ešte niečo. Kúsok papiera.
Pristúpil som k nemu a schmatol som odkaz do rúk. Očami som len rýchlo prešiel štyri slová a podpis toho, kto sa postaral o jej zmiznutie.
Príď si po ňu.
Shan.
Zavrčal som. Kým som bol preč a bojoval som s Moartom, Yleine uniesli.
Vybehol som z domu a zakričal na simurga jeho menom. Pozrel na mňa so zdvihnutými ušami a pohotovo sa postavil.
„Potrebujem, aby si sledoval situáciu zhora, zatiaľ čo ja pobežím po zemi a budem chytať stopu. Musíš ma upozorniť na každé nebezpečenstvo, rozumieš?“ dal som mu pokyn, na čo zareagoval roztiahnutím krídel a následným odletom. Pochopil som to ako súhlas. Premenil som sa, sklonil hlavu a začal vetriť. Stopy boli čerstvé a nebolo ťažké rýchlo nájsť vôňu, kvôli ktorej moje bunky omdlievali. Avšak zakrývali ju ďalšie pachy – ostré, korenisté pachy s prímesou vône citrusových plodov. Rôzne vône mi napovedali, že ide aspoň o troch príslušníkov mužského pohlavia a len jediná bola ženská – tá temnej elfky. Vôňa škorice, karamelu a jahôd. Najkrajšia kombinácia, aká mohla existovať. Ktorej som nedokázal odolať.
Pustil som sa po stope na sever a Artie tichučko kĺzal oblohou. Dával pozor, aby mi netienil, takže sa musel držať mnoho metrov predo mnou. Tak aspoň mohol vidieť útočníka skôr, ako ja. Avšak ani jeden z nás nečakal, že by nás mohli napadnúť zozadu.
Čím ďalej som šiel, tým bola stopa jasnejšia a o to ľahšie sa tak dalo hľadať cestu.
Keď mi za chrbtom zapraskali konáre, okamžite som sa zvrtol, a pohľadom som okamžite prebehol pomedzi stromy. Za nimi som videl iba siluetu a oči, ktoré mi neboli známe, avšak bolo mi jasné, že je to vlk. Necítil som z neho človeka, bol iný ako ja, ale napriek tomu mi bol podobný.
Pripravený na boj som sa prikrčil a zavrčal. Tým som vyzval druhú šelmu, aby si trúfla prejsť popri mne. Z tieňa vysokých ihličnanov vystúpil najmohutnejší vlk, aký sa mi doteraz postavil. Srsť mal tmavosivú a zuby mal dlhé aspoň ako šabľozubý tiger. To ma vykoľajilo. Vedel som, že nemám šancu, pretože ak by sa mi týmto zahryzol do svalu, na mieste by som vykrvácal.
Napriek tomu som sa mu zadíval do očí a dvihol som hlavu, aby som vyzeral vyšší a vzbudzoval väčší strach.
Začul som erdžanie, čo moju pozornosť donútilo zamerať sa práve na tento zvuk. Môj súper na tom nebol o nič lepšie. Z oblohy sa predo mňa vyrútila svetlosivá kobyla. Pristála predo mnou, zastala vlkovi cestu ku mne a dvihla sa na zadné nohy, sprevádzaná mojim vrčaním a svojim bojovým pokrikom.
Okamžite ju nasledoval aj Artie. Postavil som sa medzi nich dvoch a vyceril zuby na svojho soka.
Simurg sa otočil ku mne a hlasno na mňa zavrčal. Prižmúril som oči, pretože som nechápal, čo robí. Vyceril tesáky. V jeho očiach som videl, že ma odtiaľto chce odohnať, ale odmietol som sa mu podvoliť. Pyskom ma postrčil, aby som pokračoval v ceste, avšak ja som mu to vrátil, čím som ho odstrčil a tak sa dostal znova zoči voči väčšiemu vlkovi. Ten sa prikrčil, vyceril zvyšné tesáky a jeho očné zuby tak nadobúdali ešte väčšiu majestátnosť.
Cosette mu pomohla, najprv na mňa naštvane zaerdžala a hneď na to ma tiež postrčila k simurgovi. A ten ma začal nútiť kráčať ďalej. Vyceril som na neho tesáky, ale už bolo ľahšie dotlačiť ma na naplánovanú cestu. Jeho neoblomný pohľad ma nakoniec donútil prestať sa vzpierať. Oponoval som mu povzbudzujúcim pohľadom a rýchlo som sa pozrel, ako zatiaľ kobyla zastáva cestu vlkovi k nám dvom.
Premenil som sa a hodil sa Artiemu okolo krku.
„Drž sa, kamarát. A ďakujem,“ hneď na to som sa znova premenil, venoval mu posledný, vďačný pohľad a odbehol som. Vydal som sa znova po stope, avšak rýchlo sa mi stratila.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s