Korekcia:
Ilustrácia: Pixabay
Hlboko v lese, tam, kde pretekala krištáľovo čistá rieka, som sedel otočený čelom k lesu
a načúval som tichým hlasom prírody. Nad hlavou sa mi ozývali hlasy spevavcov a občasné šušťanie listov.
V ústach som hrýzol steblo trávy, nervózne som vysedával už hodnú chvíľu, až mi z toho začali tŕpnuť nohy.
Konáre za mojim chrbtom zapraskali, takže som sa prudko zvrtol. Medzi hrubými kmeňmi stromov som zazrel čierne vlasy, hojdajúce sa zo strany na stranu, spôsobené chôdzou temnej elfky. Mojim vnútrom otriasol náhly pocit uspokojenia a po tvári sa mi rozlial úsmev.
Bola oblečená v bielych šatách, čo bola pre jej rasu nezvyčajná farba, na hlave mala veniec s bielymi kvetmi a rovnakým zábleskom žiarila kytica v jej rukách. Hoci som ju videl už mnohokrát šťastnú, tentokrát jej tvár svietila toľkým šťastím, že bola krajšia, ako kedykoľvek predtým.
Vstal som a vykročil som jej naproti. Kráčalo sa mi veľmi nepohodlne, takže som musel skontrolovať, čo to spôsobuje. Na sebe som mal sviatočné čierne nohavice v elfom štýle, čo znamenalo zúžené konce a na bokoch nohavíc rôzne vzory a bielu košeľu.
„Si nádherná,“ nezaoberal som sa svojim vzhľadom, pretože Yleine bola odo mňa už len zo dva metre a ja som až teraz mohol vidieť jej krásu. Nohy mala spredu odhalené, pretože na stehnách sa šaty rozpoľovali. Korzet nadvihol jej prsia a vytvoril tak dokonalú pastvu pre moje oči.
Dvihol som zrak, aby som sa nedíval, kde nemám.
„Aj ty,“ uznanlivo prikývla hlavou. „Často sa to nestáva, ty môj vlkolak.“
Zagánil som na ňu, ale potom sme sa spoločne rozosmiali.
„Ako sa cítiš v svoj svadobný deň?“ opýtal som sa po značnej dávke smiechu, kedy sa aj posledné znaky veselosti vytratili a nahradila ich nervozita a strach.
„Viem, že je to správne, nemáme sa čoho báť,“ ubezpečila ma, akoby presne vedela, ako sa cítim.
Usmial som sa na ňu a ona mi úsmev bez váhania opätovala.
„Milujem ťa a som pripravená povedať ti svoje áno, Blaine.“
„Milujem ťa a som pripravený povedať ti svoje áno, Yleine.“
Objal som ju a po chvíli som to nevydržal a aj napriek nepísaným tradíciám som nežne spojil naše pery a tým aj naše osudy.
Zobudil som sa nadmieru oddýchnutý, so širokým a spokojným úsmevom na perách. Mal som nádherný sen, aj keď trochu nereálny. Rázom som si spomenul na slová, ktoré mi Yleine povedala pred spaním a hrôzou sa mi zasekol dych v hrdle.
Vravela najtajnejší sen, avšak nespomínam si, že by som kedykoľvek predtým myslel na to, že by sme mohli mať hlbší vzťah, ako kamarátske objímanie a…dobre, bozkávanie už asi nie je veľmi priateľské. Znamená to omnoho viac. Najmä ak si spomeniem na chuť jej pier a na pocity, ktoré mnou lomcujú, keď som od nej sotva pár milimetrov a bozkávame sa. Avšak už aj to sa mi zdalo priveľa, na to, ako krátko sme sa poznali. No moje sny mi odhaľovali predstavu o mojej budúcnosti, ktorá by mi bez Martenov nenapadla. Hoci som sa zobudil s tým, že sa mi to páči, tak trochu som si nevedel predstaviť, že by sme náš vzťah posunuli aspoň k tomu, aby sa mi zdôverila ako priateľovi, neviem si v mysli vytvoriť obraz, na ktorom by stála po mojom boku po celý zvyšok môjho života.
Prestal som premýšľať a vstal som. Slnko naznačovalo pravé poludnie, takže bol ten pravý čas vyhľadať Artieho a splniť sľub, ktorý som dal najmä sebe, že si s ním zalietam.
Naraz som si spomenul, prečo som mu sľúbil, že to budeme musieť urobiť neskôr. Prudko som si strhol z ramien košeľu a obzeral som si ich. Očakával som obrovské chrasty a ešte väčšiu bolesť, avšak moje očakávania sa nevyplnili. Po pleciach sa mi rozlievali ružovkasté jazvy po dierach z pazúrov a po bicepse sa mi kĺzala ďalšia jazva z tesákov. Kde sa vytratila krv a hlboké rany? Vedel som o rýchlej regenerácii, ale toto mi bolo proste divné.
Obliekol som si znova košeľu, nemal som v pláne ju zapínať a hrať sa s gombíkmi, nechal som si ju iba voľne prehodenú a hruď som mal odhalenú.
Podišiel som k dverám a siahol som na kľučku, ale vykĺzla mi z rúk a dvere sa predo mnou otvorili. Yleine ku mne dvihla pohľad a keď si poriadne uvedomila, že má tu možnosť vidieť moju hruď, zatackala sa. Pohotovo som ju chytil, aby nespadla z dvoch schodov, po ktorých ste museli vystúpiť, keď ste chceli vojsť k nej.
„Už si ma predsa bez trička videla,“ zasmial som sa a rukou som si len opatrne prešiel po hrudi. Na bruchu som sa ale zarazil. Nespomínam si, že by som mal tehličky. A už vôbec, že by som mal tak dobre vypracovanú hruď.
„Čo to má akože zase byť? Nejaká super schopnosť?“ nie, že by som s tým nebol spokojný. Len mi to prišlo dosť…divné.
„To je takzvaný „vlkolačí gén“, ktorý zabezpečí tvoju fyzickú kondíciu, vyformuje ti postavu a okrem toho ti dodá silu a nesmrteľnosť,“ prehrával som si v mysli pomaly všetky slová, ale keď som sa zastavil na poslednom, ostal som totálne vyvedený z miery. To budem teraz ešte aj nesmrteľný? A ona mi naozaj chcela nahovoriť, že mi to teraz zničilo život?
„Budem žiť večne? Čo ma môže zabiť? Striebro?“ riadil som sa iba tým, čo bolo na internete alebo v mojich knihách, ale pravda mohla byť odlišná.
„Striebro? Kde si na to prišiel?“
„V našom svete je to jediný spôsob, ktorý pozná celá populácia, pokiaľ sa spomenie zabitie vlkolaka,“ odvetil som a pomaly som si začal zapínať gombíky, lebo Yleine od mojej hrude akosi neodtŕhala zrak. Nie, že by mi to nelichotilo, ale nechcel som, aby sa kvôli mojim tehličkám stalo niečo, čo raz budeme obaja ľutovať. Aj tak som nechápal, na čo je to všetko dobré. Vyformovanú postavu som síce vždy chcel, ale spokojný som bol aj predtým. Ale aspoň som sa jej viac páčil.
„Dúfam, že vieš, že by sme mali dať dokopy ingrediencie, ja chcem ísť domov,“ pripomenul som jej.
„Bohovia, Blaine,“ káravo si ma premerala. „Veď som ti už vravela, že domov jednoducho nemôžeš ísť.“
Pokrútil som hlavou, aby som jej dal najavo svoj nesúhlas.
„Viem, že je tu Artie a že som vlkolak, takže by som mal aj pre vlastné bezpečie ostať tu, kde je takých ako ja naozaj veľa, ale…“ zamyslel som sa nad prívetivým argumentom, na ktorý by mi nemala čo povedať, pretože by bol výhodný pre obe strany.
„…vieš, aké to je, opustiť domov a vedieť, že sa tam už nikdy nevrátiš?“ dvihol som k nej pohľad, aby som jej ukázal, ako ma to raní.
Empaticky sa na mňa usmiala.
„Blaine, viem, aké to je, ale v tom, aby si prešiel cez portál, ti bráni hneď niekoľko vecí. Prvá, simurg. Druhá, si vlkolak a tretia, nemáme všetko,“ veľmi ma prekvapilo, že nespomenula seba. Neveril som, že by jej to nenapadlo – takže to určite nespomenula schválne.
„Ani jedno z toho nie je niečo, cez čo by sme sa nevedeli preniesť. Ingrediencie sa dajú zohnať, Artie to zvládne chvíľu bezo mňa a vlkolakom budem môcť byť aj v našom svete. Zvládnem sa nepremieňať. Ale jedna vec ma trápi,“ pristúpil som až k nej, chytil som jej tvár do dlaní a vtisol som jej krátky bozk na čelo.
„Trápi ma, že teba nechám tu. Budeš mi chýbať.“
„A Moart ti chýbať nebude?“ pochopil som jej pokus o žart, ale nevyvolalo to vo mne smiech, ale obrovské vlny adrenalínu, valiace sa mojimi žilami. A obrovskú nenávisť a hnev voči jeho osobe. Nechápal som túto náhlu reakciu. To som nebol ja.
Oči mi stmavli, chytil som jej plecia do rúk a posunul som ju na jednu stranu.
„Blaine, čo to…?!“
Prešiel som popri nej a akokoľvek sa snažila namietať, ja už som stál v koži vlka na chodníku od jej domu a vetril som Moartovu stopu. Len čo som ju chytil, rozbehol som sa za ňou. Mal som s ním nevybavené účty. Ak chcel na niekoho poslať vlkolaka, rovno to mal urobiť so mnou.
Teraz už som bol zvyknutý na svoje nové telo a akákoľvek prekážka, ktorá sa mi postavila do cesty, mi padla za obeť. Slnko sa dávno skrylo za krídla mojej druhej duše. Sprevádzal ma, dodával mi pocity odvahy, dodával mi svoju moc a ja som neprestajne bežal vpred. Posledné kilometre od jeho sídla ma už viedol Artie – stratil som jeho stopu! Nevedel som ako, odrazu sa jeho vôňa úplne vytratila. Ale on mal zo vzduchu skvelý výhľad a preto sa orientoval podľa vysokých veží jeho hradu. Mal som pocit, akoby sa ku mne ozýval – inak, ako slovami, ale moje plány dávno odhalil a dával mi najavo, že nenamieta. Práve naopak.
Pomaly som už aj ja videl vysoké biele hradby a padajúci most, cez ktorý práve pochodovalo stádo koní, na ktorých čele stál jediný gryf. Moarta som nikde nevidel.
Do nosa mi odrazu udrela jeho vôňa, akoby bol len milimeter odo mňa. Donútilo ma to zastaviť a započúvať sa do zvukov prírody. A zrazu…
Podobne, ako v noc, keď som sa premenil, sa moje telo, následkom prudkého nárazu, rozkotúľalo po trávnatej zemi. Nečakal som dlho, kým som sa spamätal a okamžite som stál na svojich nohách, hľadajúc útočníka.
Poobzeral som sa, kým som zazrel ďalšieho príslušníka môjho druhu. Vlk bol odo mňa len o niekoľko centimetrov nižší, za to vyzeral omnoho mohutnejšie, na každom kúsku tela mu trčali svaly a nepochyboval som, že v nich skrýva veľmi veľkú silu.
Díval sa na mňa rovnakými očami, aké som mal ja – jantárovými. Aj tak z nich vyžaroval rovnaký chlad, ako keď som tie oči videl prvýkrát. Preto som čierneho vlka spoznal okamžite.
Moart…
Blaine, začal ma v kruhoch obchádzať. Týmto započal bojový kruh, v ktorom sme obaja začali kráčať. Ani som nebol prekvapený, že je tiež vlkolak. Bol mi nejaký podozrivý už od začiatku. Podvedome som to vedel. Ale zamaskoval to modrými očami.
Už som ťa čakal, prikrčil sa, vyceril na mňa tesáky a oči sa mu nebezpečne zablysli. Tvoj príchod ma potešil. Ale keď si sa začal motať okolo Yleine… skočil na mňa, ale vyhol som sa mu a uhryzol som ho do nohy.
Sám si ma za ňou poslal, oponoval som mu s nádejou, že mu aspoň slovne vrátim to, čo si zaslúži. Na férový súboj som chcel počkať. Musel som nazbierať čo najviac síl, aby som ho dokázal poraziť. A tú získam jedine jeho provokáciou, pretože hnev dodáva najviac sily pre boj.
Ale on zmenil moje plány. Okamžite sa zase zvrtol a vrhol sa na mňa. Zahryzol sa mi do chrbta, na čo sa ozvalo moje kvílenie od bolesti. Hlavu som natočil dozadu a zahryzol som mu do nechráneného krku. Pustil ma, ale nevydal ani hláska. Srdce sa mi pod dávkou adrenalínu rozbúchalo. Spomenul som si, čo chcel urobiť s Yleine a hneď som mal dostatok odvahy aj na zabíjanie.
Začal sa metať zo strany na stranu, ale ja som ho stále pevne držal. V jednej chvíli som ho ale pustil a keďže to nečakal, prevrátil sa a jeho telo dopadlo na zem. To mi zahralo do karát. Hneď som využil príležitosť, vrhol som sa na neho a pritlačil som ho váhou svojho tela k zemi. Zahryzol som sa mu do krku, v zuboch som začal drviť jeho hrtan a počúval jeho bolestné kňučanie. Teraz už nič nezmohol. Držal som ho na hranici medzi životom a smrťou. Nevšímal som si jeho zúfale pokusy vyslobodiť sa, tesákmi som mu zvieral hrdlo a pomaly som ho stláčal.
Vrátim ti, čo si urobil. Vrátim ti to, že si chcel zabiť Yleine, pretože teraz som na rade ja, zatlačil som, ale jeho telo stále nechablo. Iba sa zvíjal v návale bolesti, chrčal, kňučal a vydával mne neznáme zvuky.
Avšak neviem, prečo si to neurobil sám.
Nedokázal by som to, bola jeho posledná veta predtým, ako jeho duša nadobro opustila jeho telo.
V diaľke som začul srdcervúci gryfí nárek, pri ktorom som okamžite spoznal, že ide o Faeriho. Na oblohe sa zjavil tieň, hompáľajúci sa zo strany na stranu, ako tieň osoby, ktorá sa vracia v piatok domov z poriadnej párty.
Musel som sa uhnúť, pretože tesne nado mnou ochablo aj telo gryfa v smrteľnom kŕči a zemská gravitácia ho pritiahla k zemi. Sivočierny tvor tak dopadol tesne vedľa ľudskej schránky (Moart sa po smrti očividne vrátil k svojej podstate) bez duše. Pohľad na nich dvoch – mŕtvych – bol pre mňa nesmierne ľútostivý. Ale v tejto chvíli som pochopil, čo naozaj znamená puto dvoch bytostí.
Amatérske príbehy 