Azi – Benzínové červy


Korekcia:
Ilustrácia: Pixabay

Sára vstala na to, že sa jej krúti hlava a žalúdok jej robí kotrmelce. Vybehla z izby a zamierila rovno na WC. Toto naozaj teraz nepotrebovala, pomyslela si. Vyliezla z WC a zatvorila sa do kúpeľne. Po pár minútach vyliezla von. Necítila sa lepšie, ale aspoň vypadala lepšie. Unavene sa vrátila do izby a pozerala ako sa jej pohla perina. Pomykala hlavou. Znova. Odokryla perinu a oblial ju studenú pot. Ruky sa jej rozklepali a pozerala na dotrhanú plachtu pod ktorou sa hemžili červy. Bledé červy s čiernymi nitkami ťahajúce sa po celej dĺžke červa. Nikdy také červy nevidela. Pomedzi nich sa nachádzali aj bledočervené červy s tmavočervenými nitkami. Žalúdok sa znova spriečil. Sára s rozklepanými rukami zavolala do práce, že nemôže prísť a zložila. Bolo jej zle, červy, ktoré sa hemžili v matraci k jej stavu ešte pri horšili.
Ako ste sa sem dostali, pomyslela si, ako?
Obliekla sa a vybehla z domu k doktorke.
„Slečna,“ povedala sestrička a ukázala jej, aby vošla do ambulancie.
Sára si sadla na stoličku oproti doktorke a pozrela jej do očí. Mala pocit, že jej stav sa zhoršil. Telo ju odmietalo poslúchať.
„Bolesť hlavy, vlastne neuveriteľná bolesť celého tela. A žalúdok, ktorý chce vyliezť z tela,“ povedala Sára zúfalo a v očiach ju štípali slzy.
Nevládala a bolo jej zle. Doktorka zrazu od nej odišla.
„Pani,“ začala hovoriť ale doktorka ju zastavila rukou.
„Vy máte Benzínové červy,“ povedala a na tvár si dala rúšku, „vytočila jedno číslo. Benzínové červy,“ povedala a zložila.
Sáre sa zdalo ako keby sa ocitla v divokom sne.
„S kým ste boli včera v kontakte?“
„Bola som na pracovnej večeri so šéfom,“ povedala Sára a znova cítila ako jej telom prebehla vlna bolesti.
„Mali by ste mu to oznámiť, aby nešiel do práce. Benzínové červy sú veľmi infekčné.“
„Ale ako je to možné? Ako sa ku mne dostali?“
Doktorka pokývala hlavou, „za chvíľku Vás prevezú do nemocnice.“
„Povedia mi,“ začala Sára znova, ale doktorka zašla za stenu.
„Mohli by ste mi povedať, čo sa so mnou deje?“
Ticho. Sára pocítila ako jej po líci stekali slzy. Musí sa pozbierať, pomyslela.

***

Sára stála pred svojím manželom a pozeral mu do očí, „nie je to tvoja chyba,“ povedala potichu.
Ale on sa na ňu ani nepozrel. Práve naopak uhol pohľadom a pozeral na jaskyňu.
„V nej sa to stalo,“ povedal tichým melodickým hlasom.
Bol zlomený. Z celého jeho tela sa šírila vlna smútku. Hnevu.
„Ako,“ začala ale jej manžel odišiel.
Odišiel od nej a ona čakala, že sa vráti. Presne videla čo sa v ten deň stalo v jaskyni. Už o tom počula. Nepovedal jej to samozrejme jej muž. Ten bol príliš stíhaný výčitkami. Boli tu. Boli tu ako deti. Už je to pár rokov dozadu a predsa jej muž sa stále vinil. Stále cítil tú zvláštnu bolesť a strach. Sára smutne pozrela do útrob jaskyne a vošla dnu.
Videla malé deti ako behajú po skalách, ktoré hraničili s morom. Videla ako šermovali, ako preskočili z jednej skaly na druhú. Behali, smiali sa. Šírili okolo seba toľko pozitivity. Bolo cítiť aké sú deti šťastné. Ale všetko raz pominie. Tak ako radosť týchto detí.
„Čo tu robíte?“
Všetci pozreli jedným smerom. Pri vchode stál mužný chlap. Široké plecia a silná postava. Deti stíchli a trocha sa zachichotali. Medzi nimi aj jej manžel. Malý Stefan.
„Okamžite domov. Ide búrka, ak nás tu zastihne sme tu uväznení,“ povedal chlap a zasmial sa.
Keby len vedel. Zrazu sa more zdvihlo a všetci stíchli. Všetci vyliezli na skaly a skákali smerom k východu. Ich otec nečakal, že búrka dôjde tak nečakane. Jaskyňu pomaly zapĺňala voda. Stefanov otec sa šmykol a spadol na nižšie skaly, ktoré boli kúsok nad hladinou mora.
„Otec,“ zakričal Stefan a rozbehol sa k otcovi.
„Utekaj, ja cestu poznám. Bež,“ zakričal znova a Stefan utiekol.
A vtedy to videl. Videl, ako jeho otec nedokázal nájsť cestu. Videl, ako ho more objalo a nepustilo. Stefanovi kamaráti ho vytiahli z jaskyne. Bol v šoku. Bol a ešte stále v šoku. Bola to nešťastná náhoda, pomyslela si Sára a zrazu to videla.
Dievča, ktoré sedelo pri klavíri. Jednu ruku jemne položenú na čiernobielych klávesoch. Druhú ruku mala položenú na klavíri a na nej si uložila hlavu. Sára jej nevidela do tváre. Videla len štíhlu postavu s úzkymi nohami. Elegantné dlhé prsty. Vypadala ako ona. Vysoká a štíhla. Cítila to, že by to mohla byť ona. Žena sa neotočila za šuchotom Sáriných nôh, nepohla sa. A Sára zrazu uvidela prečo. V jej tele. V jej tele boli Benzínové červy. Červy, ktoré sa tam hemžili. Bledé červy s čiernymi nitkami vytvárali chodby. Chodby cez celé telo. Cez svaly, kosti, orgány. Všetko pohltili červy. Lemravo sa pohybovali po tele. Pomaly ničili všetko čo Sáru držalo pohromade. Všetko vďaka čomu mohla žiť. Tá druhá časť jej tela sa rozpadala. Nevidela to krásne dievča. Videla bledé vlasy bez života, vyblednutú pokožku, ktorá skôr pripomínala šedú pleseň. Nebola to ona. Nemohla to byť predsa Sára.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s