Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 24.kapitola Marten I


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Vracali sme sa tesne pred svitaním. Život v koži vlka bol oveľa jednoduchší. Ale až neskôr. So Sebastiánom sme sa vôbec nerozprávali. Roztrhali sme spolu telo upírky a potom sme si šli zabehať. Pohyb na štyroch bol spočiatku náročný, ale keď som si zvykol, pripadal som si, akoby som mohol uháňať večne bez najmenšieho úbytku energie.
Vlkolak ma odprevadil k domu mojej drahej. Hoci bolo menej, ako päť hodín, ona už sedela na okne a sledovala, či sa ešte nevraciam. Len dúfam, že si pospala. Viem, že som bol teraz vlkom a prišlo to všetko tak náhle, ale dúfal som, že mi dôveruje a vie, že si na seba dám pozor.
Ako som ju tam videl sedieť, napadla mi jedna vec.
„Kto rany necítil, sa jazvám smeje,“ literatúra ako taká mi nikdy nešla po chuti, čítal som jedine o magických bytostiach a občas psychológii, ale môj profesor to odo mňa vyžadoval. Keď som ho raz naštval, dal mi to prepísať stokrát. A to potom nejde nezapamätať si to.
Yleine sklonila hlavu ku mne a čakala, čo sa ešte chystám povedať.
„No ticho! Čo to svitá nado mnou? To východ je a Júlia je slnko,“ jednu ruku som si položil na srdce a druhú vystrel k jej oknu.
„Romeo a Júlia?“ aj v tej tme som videl, ako sa jej v očiach zaleskla pobavená iskra a na tvári sa jej usadil lišiacky úškrn.
„Sakra, ako…?“ vôbec som nevedel, že je možnosť, že pozná Shakespearove dielo. Teda, dosť som o tom pochyboval.
„Romeo a Júlia je jediné dielo z vášho sveta, ktoré tu poznáme. Ale nikdy nemal nikto šancu si ho prečítať. Iba sme o ňom počuli…“ pokrčila ramenami.
„A môžem pokračovať?“ pozrel som sa na ňu s veľkou nádejou. Vždy som to chcel urobiť. Dvoriť žene literatúrou.
„Samozrejme,“ prikývla s úsmevom.
Odrapotal som jej celú prvú pasáž, ktorú hovorí Romeo a keď prišiel čas na ňu, zahanbene sklopila hlavu a do líc sa jej nahrnula červeň.
„Ja ti napoviem. Romeo, Romeo, prečo si Romeo? Ach, zapri otca, vzdaj sa mena! A či, ak nechceš, prisahaj mi lásku – a nebudem viac Capulettiová!“ uškrnul som sa na ňu.
„Ako je možné, že toho toľko vieš?“ túto otázku som síce čakal, ale odpoveď aj tak neprichádzala.
„No, povedzme, že môj učiteľ sa na mňa raz poriadne nahneval,“ odvetil som.
„Si zlý,“ pokrútila nado mnou hlavou. „Nechcel by si ísť hore?“ vôbec som si neuvedomil, že stojím stále pod jej oknom.
„Aha, iste,“ prikývol som, premenil som sa a tie tri kroky k vchodu som prebehol po štyroch. Začalo sa mi to veľmi páčiť a Sebastián mi odporučil, aby som si premenu trénoval.
Bolo to celkom jednoduché a nevedel som prečo by som to mal robiť, ale popravde, mal som to v päte.
Skôr, ako som sa, už v ľudskej podobe, dotkol kľučky, sa dvere prudko rozrazili a Yleine mi vpadla rovno do náručia.
„Chýbal si mi,“ zašepkala mi do krku. Objal som ju rukami a pevnejšie ju zovrel.
„Aj ty si mi chýbala.“
„Odpusť mi to. Nemala som Moarta provokovať. Nemusel si…“ zhlboka sa nadýchla a trasľavým hlasom znova prehovorila: „nemusel si teraz byť tým, čím si.“
„O čom to hovoríš? Byť vlkolakom je úžasné.“
„Mýliš sa. Je to zlé, veľmi zlé. Čo ak sa nebudeš vedieť ovládať?“ rozvzlykala sa.
„Yleine…“
„Nie, Blaine…počúvaj ma,“ utrela si slzy. „Keď…keď si sa premenil…pamätáš si to?“
Hoci jej bolo rozumieť len veľmi slabo, usmial som sa na ňu a chytil som jej tvár do dlaní.
„Nemusím si to pamätať. Viem, že to bolo bolestivé a možno som bol desivý, ale ľutujem iba to, že som ti v tej chvíli mohol ublížiť. Naozaj…pocit byť vlkom je lepší, ako čokoľvek iné…“ dvihla ku mne trochu smutný pohľad. Usmial som sa ešte žiarivejšie.
„Až na bozk s tebou,“ hoci nebol dôvod sa za to hanbiť, aj tak som trochu zahanbene sklonil hlavu.
Aj napriek sklonenému pohľadu som videl, že sa, rovnako ako ja, díva do zeme a po tvári sa jej rozlieva rumenec. Na dievčatách sa mi to vždy páčilo. Boli pri tom roztomilé. Ale žiadna nikdy nebola moja. Asi som nemal dosť odvahy. Vždy, keď som sa pozrel za nejakým dievčaťom, buď už niekoho mala, alebo som to vzdal skôr, ako mi vôbec napadlo ju osloviť. Neviem, prečo to bolo pri Yleine inak. Vlastne, ju som zbaliť nechcel. Šlo mi o to, aby som sa dostal domov. Ale teraz… Celé tie roky som sa cítil prázdny, ako bez duše, akoby som len existoval, ale nie žil. Zmenilo sa mnoho vecí. Všetko mi unikalo pred očami a ja som nemal možnosť to zastaviť. Ale ani som nechcel. Jednu vec, ktorú som vedel na sto percent, bola tá, že som s radosťou uvítal zmenu vo svojom živote a nechcel som sa jej vzdať. Ale na druhej strane mi domov chýbal viac, ako čokoľvek na svete.
„Vyzeráš vyčerpaný,“ prúd mojich myšlienok sa pretrhol tak náhle, až som musel pokrútiť hlavou, aby som sa spamätal.
„Prosím?“ hlas mi preskočil o niekoľko oktáv vyššie. Yleine si prikryla ústa rukami, ale aj tak sa neubránila hlasnému smiechu, ktorý jej unikal pomedzi prsty. Zamračil som sa na ňu.
„Čo sa zo mňa smeješ?“ pri mojej otázke sa Yleine pohotovo odtiahla a predklonila sa od smiechu. Zatiaľ čo sa jednou rukou snažila tlmiť svoj smiech, druhou rukou sa držala za brucho. Pousmial som sa nad tým a pokrútil som hlavou. Vážne som až taký vtipný? No, som rád, že aspoň ona sa zabáva…
Únava ma prinútila si zívnuť, vďaka čomu sa Yleine prestala smiať.
„Nechceš si ísť ľahnúť?“ všimol som si, ako sa jej v kútiku oka zaleskla slza. Páni, môj hlas je zjavne veľmi smiešny, keď jej až z očí vytryskli slzy.
„Rád pôjdem,“ zamrmlal som a pohol som sa k svojej hojdacej sieti.
„Blaine?“
„Áno?“ na polceste som sa otočil k nej.
„Maj sladké sny,“ trochu smutne sa na mňa usmiala. Opätoval som jej rovnaký úsmev – vôbec som nechápal, prečo vlastne obaja vyzeráme tak zronene. Bol som šťastný, že sme boli spolu, ale predpokladal som, že ju trápi rovnaká vec, ktorá ťažila aj moje vnútro.
Pohol som sa ďalej veľmi pomalým krokom. Yleine zatiaľ zatiahla záclony, aby som mal v izbe tmu. Možno som bol z časti vyčerpaný kvôli tomu, že som polovicu noci strávil behaním po lesoch, ale to sa nemohlo vyrovnať môjmu psychickému vyčerpaniu. Cítil som, ako sa na mňa tlačí pocit, že tu nemám byť. Že by som sa mal premeniť a zmiznúť odtiaľto čo najďalej, pretože ohrozujem jej bezpečie. Ťažil ma na pleciach, sťahoval ma na dno mojej duše a cítil som, ako sa prepadávam do hlbokej priepasti. Doľahlo to na mňa tak náhle a netušil som, ako s tým mám bojovať. Premkol ma pocit strachu. Strachu z toho, že jej sám ublížim. Musím hneď odísť.
„Dobrú noc, Blaine,“ povedala a vyšla z miestnosti. Zastavil ma jedine jej zúfalý hlas. Vedel som totiž, že ma potrebuje. Možno ma svedomie nútilo odísť, ale tiež som nemohol dopustiť, aby tu ostala sama. Viem, že žila sama aj doteraz a zjavne bola spokojná, ale…dobre, mal by som si priznať, že tu chcem ostať len kvôli tomu, že bez nej nechcem byť ja.
Miestnosť naplnil tichý šepot. Prudko som otvoril oči, ktoré sa mi medzičasom samovoľne zatvorili a dvihol som hlavu, aby som sa mohol poobzerať. Celou izbou sa stále ozývali tlmené hlasy, ale nikde som nikoho nevidel. Obzeral som sa dookola, až som si nakoniec povedal, že to vzdám. Možno mi začalo preskakovať.
Hlavu som si zaryl do vankúša a prižmúril som oči, ignorujúc, že sa v každom kúte ozýva nejaký mne neznámy hlas. Miešali sa dokopy, vytvárali v izbe ozvenu a zrážali sa vnútri mojej hlavy. Zakryl som si uši v márnej mienke, že to pomôže. Samozrejme, že to nepomohlo. To len potvrdilo moju myšlienku, že som sa načisto zbláznil, alebo to hovorí moje svedomie.
Šepot neustával dlhé minúty a ja som mal naozaj pocit, že môj rozum práve kráča lesnými cestičkami Arvanu a snaží sa nájsť cestu odtiaľto presne tak, akoby som to mal urobiť ja. Hľadal som ju formou prísad na portál, až kým sa neobjavil Artie. Potom som sa snažil zhodnotiť situáciu, pretože som pobozkal Yleine, ktorá mi potom vykríkla do tváre, či to pre mňa nič neznamenalo a aby toho nebolo málo, v noci si po mňa prišiel vlkolak. Vlastne, neprišiel po mňa. Ale skazil som mu plány. Skazil som plány Moartovi. Ten chumaj je teda poriadna sviňa. Priznal sa mi, že k nej niečo cíti, že sa ju pokúsil pobozkať a potom na ňu pošle vlkolaka? Pozastavoval sa mi nad tým rozum.
„Blaine? Už spíš?“ všetky hlasy naraz zmĺkli a pripadal som si, akoby som bol v miestnosti zase sám. Až na Yleine, ktorej hlava sa objavila v dverách.
„Nie,“ dvihol som hlavu. Bol som veľmi unavený, ale prúd myšlienok mi jednoducho nedovoľoval zaspať.
„Prepáč, že ťa vyrušujem, dole ťa čaká Artie a asi sa chce preletieť, poskakuje tam ako nejaký hlodavec na gume,“ prehovorila čo najtichšie.
„Povedz mu prosím, že prídem neskôr,“ v tej chvíli mi doplo, že Artie je vlastne simurg, čo znamená, že to bude aj tak prd platné.
„Teda…eh…“
„Chápem ťa,“ uistila ma a zvrtla sa, ale zastavil som ju. Spýtavo sa na mňa zahľadela.
„Počul som…také divné hlasy, ozývali sa v celej miestnosti, ale ničomu som nerozumel,“ povedal som, dúfajúc, že ma mladá elfka nevyhlási za blázna.
„Čo si počul?“ nadvihla obočie.
„Hlasy…šepot…“ zopakoval som. Asi sa naozaj chystala vyniesť verdikt, že som šialený.
„Videl si niekoho?“
„Nie,“ odvetil som váhavo. Jej otázky mi napovedali, že vie, prečo tomu tak bolo. Výborne! Nezbláznil som sa!
„Potom to boli pravdepodobne Marteni. Sú to neviditeľné bytosti, alebo sa len nikomu neukazujú – to už presne nevieme. Počuje ich vždy len jedna osoba, sú prakticky legendami, pretože je na svete len veľmi málo bytostí, ktoré zažijú ich hlasy. Objavia sa pred spánkom a ich šepot ti nedá spať, ale ak zaspíš, v sne sa ti ukáže tvoj najtajnejší sen. Tak choď spať, keď sa zobudíš, poviem ti o tom. Ja musím zájsť za lesnými elfmi,“ hovorila veľmi rýchlo, uponáhľane, a ja som z toho veľa nepochopil. Však tie najdôležitejšie veci som zachytil. Legenda a najtajnejší sen. Musím hneď zaspať!
„Dobrú noc,“ zašepkal som do prázdna. Tesne predtým, ako ma pohltila temnota, som znova začul tiché hlasy.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s