Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 23.kapitola Upír


Korekcia:
Ilustrácia: Pixabay

Celým mojim telom prúdila agresia a túžba po krvi a jediné, čo som cítil, bola sladká vôňa tej bezvýznamnej elfky.
„Blaine, hlavne sa upokoj, prosím ťa,“ po tvári jej stekali slzy, ale ja som sa nezastavil ani pri svojom mene.
„Blaine,“ zašepkala, čo neuniklo mojej pozornosti. Vyceril som na ňu tesáky, sklopil uši a natiahol jednu prednú labu, odetú do svetlohnedej srsti, vpred. Zdala sa mi taká malá a bezmocná, že som si myslel, že na tomto svete nebude nikomu chýbať.
Hrdelne som zavrčal a urobil ďalšie dva kroky jej smerom. Hoci sa mi našľapovalo naozaj ťažko, akoby som mal nohy z olova, ani raz som nestratil rovnováhu.
Bol som veľmi blízko, ale aj tak som túžil byť ešte bližšie a ochutnať, ako chutí jej mäso.
„Blaine, nedaj sa tým pohltiť! Si silný!“ vrieskala po mne. Čo s tou ženskou je? Ach, tie ľudské gény…
Prikrčil som sa, aby som sa mohol odraziť a skočiť priamo na ňu, keď som v diaľke začul zvuky. Hoci to bolo tak ďaleko, znelo to, akoby niekto bežal priamo za mojim chrbtom.
Nezaoberal som sa tým, svoju pozornosť som obrátil na tú elfku a poriadne sa odrazil. Natiahol som pazúre a otvoril som papuľu, ale stačil malý moment a prudkým nárazom čohosi som skončil v rohu miestnosti. Pred očami sa mi na chvíľu zatmelo. Rýchlo som sa ale pozbieral a pohľadom hľadal útočníka. V druhom rohu miestnosti som zbadal vysokého muža, ako pomáha tej žene na nohy.
„Hlavne buď pokojná, ja sa o neho postarám. Kto ho uhryzol?“
„Shan,“ povedala cez slzy.
„Neboj sa, dám ho dokopy. Neublíži ti, ale po prvej premene sa nedokáže ovládať. Musíme počkať do rána, pretože je možné, že keď ho tento stav prejde, vráti sa znova. Ale ráno to už bude v poriadku, potom ti ho privediem, dobre?“
Kým som počúval ten ich nezmyselný dialóg, pomaly som sa priblížil bližšie, aby som si mohol vziať svoju korisť. Fakt, že muž je rovnaký, ako ja, som ignoroval. Ak ma naštve, pribudne na môj zoznam obetí.
„Dobre,“ dievča ticho prikývlo a nazrelo tmavovlasému mužovi ponad plece. Rýchlo sa zvrtol a keď ma zazrel v okruhu menšom, ako dva metre, v momente bol z neho tmavosivý vlk.
Vyceril som na neho zuby, aby pochopil, že tá elfka je len moja.
Stiahni sa, vytiahol sa do výšky, vyceril tesáky ostré sťa britva a sklopil uši. Nechcel som sa podriadiť. Nemohol som to dovoliť. Aj keď z vlka sálala autorita, môj temperament bol vysoký. Tiež som sa vystrel, ale vlkolak bol odo mňa vyšší.
Nikdy, zavrčal som na oplátku. Netušil som, ako som to urobil, ale bolo príjemné byť drzým k niekomu vyššie postavenému.
Nebudem sa opakovať! Zahnal sa na mňa ako dravá mačka, ale ja som neodstúpil. Zaútočil som na neho dlhým skokom a skôr, ako sa spamätal, som ho uväznil pod sebou a zahryzol som sa mu do prednej nohy. Zakňučal, ale odkopol ma zo seba a ja som preletel cez celú miestnosť a pristál na podlahe.
„Prosím, neubližuj mu,“ požiadala moja obeť väčšieho vlka. Vyzeral hrozivo, ale ani to ma neodradilo od toho, aby som prestal myslieť na Yleine.
Yleine. Kde sa to meno vzalo? Znelo tak povedome…
„Výborne, začína sa preberať z ¸tranzu prvej premeny´,“ prstami naznačil úvodzovky a ja som pokrútil hlavou. Začali sa mi vracať spomienky, začal som si uvedomovať, čo som urobil a v tej chvíli ma dostihlo svedomie.
„Yleine, moja drahá Yleine,“ nestihol som si to uvedomiť, ale zrazu som mal znova svoju ľudskú podobu a náruč som držal otvorenú, aby som v nej privítal moju čiernovlásku.
Znova nazrela ustráchaným pohľadom ponad jeho plece, ale keď si uvedomila, že už mám späť svoju podobu, bez váhania sa rozbehla ku mne a skočila mi do náručia.
„Odpusť mi to, prosím,“ zašepkal som a pohladil som ju po vlasoch.
„Som rada, že si späť,“ hoci sa snažila potlačiť slzy, vedel som, že teraz už nič nebude v poriadku. Som vlkolak. Čo bude ďalej? Teraz už naozaj nemôžem ísť domov. Ak pôjdem, hrozí mi, že niekomu ublížim a skončím na operačnom stole ako pokusný králik. Artie bezo mňa zahynie od žiaľu a Yleine sa zblázni. Tri veľmi veľké dôvody, ktoré ma nútili prehodnotiť moju situáciu.
„Aj ja. Ale…čo bude teraz?“ neodvážil som sa po tom všetkom pozrieť sa jej do očí. Namiesto toho som dvihol zrak k mužovi.
„Pridáš sa k mojej svorke, kým sa naučíš žiť s tým, že si vlkolak,“ ruky si spojil za chrbtom a prikročil o krok bližšie, aby sme na neho dovideli.
„Yleine, ak dovolíš, vezmem ho na prvý lov. Pred svitaním ti ho vrátim,“ skôr, ako sa stihol čokoľvek namietnuť tam stál vo vlčej podobe, venoval mi posledný pohľad a vytratil sa oknom do noci.
Pozrel som sa za ním, vtisol som jej bozk na čelo a odtiahol som sa.
„Musím ísť. Ale ráno som tu ako na drakovi, dobre?“ obaja sme sa zasmiali.
„Máš také zvláštne oči,“ povedala odrazu, keď mala konečne priestor si ma obzrieť.
„Definuj zvláštne,“ zažmurkal som.
„Sú…jasnejšie…a žlté…“ odvetila.
„Ach, ty myslíš jantárové. To je v poriadku. Pozri, to, že som vlkolak zvládneme, dobre? Spoločne. Musíme byť silní. Všetko sa zomlelo tak rýchlo a…odpusť mi to…Ale teraz musím naozaj ísť, pretože ti nechcem ublížiť,“ pritiahol som si ju k sebe, aby som ju poslednýkrát objal a potom sa premenil a priskočil k oknu. Pozrel som sa ním von a keď som videl, aká výška je podo mnou, vystrašene som pozrel na Yleine.
„Len bež, ja to chápem,“ aj keď som tým pohľadom nesmeroval práve na to, pochlapil som sa a povedal som si, že keď to zvládol on, zvládnem to aj ja.
S rozbehom som preskočil cez okno a zatvoril som oči, aby som sa nebál. Natiahol som predné laby, aby som hladko dopadol, ale ako sa dalo čakať, rozpleštil som sa na zemi.
Ja viem, že lúčenie s milovanou osobou je ťažké, ale zlatúšik, ráno sa k nej vrátiš, upozornil ma väčší vlk. Pozviechal som sa, striasol som zo srsti všetku hlinu a pozrel som sa naňho.
Tak prepáč, zavrčal som.
Nebuď drzý. To, že si jedným z nás neznamená, že si môžeš dovoľovať. Práve naopak. Budeš rešpektovať vyššie postavených jedincov a poslúchať ich. Je mi ľúto, že ti Shan zničil život, za čo sa mu ešte odplatím, ale teraz nemáš na výber a budeš sa podriaďovať, je to jasné?! Zakončil svoj monológ prudkým zavrčaním a potom kývol hlavou smerom k lesu. Pochopil som to ako pokyn k tomu, aby sme bežali.
A čo budeme loviť? K jeho prejavu o mojom novom živote som sa nevyjadroval.
Lovíme iba upírov. Nie kvôli obžive…ak sa potrebujeme najesť, lovíme obyčajné lane. Ale ja ťa mienim pripraviť do budúcnosti, takže ideme k ich klanu, ozvalo sa mi v mysli. Všetko mi zrazu prišlo také zvláštne. Doteraz som stretával bytosti, o ktorých ľudia ako ja v živote nepočuli a odrazu teraz, tesne predtým, ako sa chystám odí…aha. Dobre, tak nič.
Rozbehol sa znova smerom k lesu a šiel som za ním. Stále som sa necítil pohodlne v novej koži. Nedokázal som si zvyknúť na to, že odrazu nie som…ja. Ubehlo to priveľmi rýchlo, navyše ma končatiny ešte neposlúchali tak, ako som chcel a nešlo mi hlavne preskakovanie padnutých kmeňov, alebo kríkov. Hoci bola hlboká noc, ja som sa preháňal po lese na štyroch labách a v koži vlka. Keby mi niekto povedal, že takto skončím, dostal by som taký výbuch smiechu, že by som sa zadusil. Ale teraz je to naozaj tak. Som vlkolak.
Mal som byť doma, ako človek a spať. Ale osud sa so mnou zahral, takže som už ani nebol tam, kde som vyrastal. Bol som v divnom zapadákove plnom bytostí, ktoré u nás nikdy neuvidím.
Neviem, ako dlho sme bežali, ale zem pod labami sa mi rýchlo menila. Z mäkkej trávy sa stala tvrdá zem vystlaná pieskom. Boli sme na cudzom území. Spoznal som to aj podľa nových pachov.
Z myšlienok ma vytrhla prudká bolesť na boku. Skôr, ako som zareagoval, som narazil do najbližšieho stromu. Moje telo sa ponorilo do priepasti bolesti. Mal som pocit, akoby sa mi polámali všetky kosti v tele, ale aj napriek tomu som sa donútil vstať.
„Bohovia, Sebastián, to nemôžeš myslieť vážne, že si si vybral túto zdochlinu,“ pozrel som sa na siluetu vysokej ženy s provokatívnym úsmevom. Aj v tme som videl jej predĺžené očné zuby a bledú pleť. A husté, karamelové vlasy, ktoré jej dodávali šarm.
„Aká som ti ja zdochlina? Mne srdce ešte bije,“ nevedel som, kedy som sa premenil, ale bol som rád, že som vymyslel niečo, čím som tú dotieravú upírku odrovnal. Pach krvi, ktorý z nej sálal, sa teraz už nedal prehliadnuť. Bolo mi jasné, že je to moja nepriateľka.
„Och, zlatíčko, a ty sa nebojíš?“ oblizla si pery a jej hlas znel odrazu tak…koketne. Krava! Ja mám Yleine, nech ide dočerta.
„Teba? Veď by ťa premohla veverička,“ môj pokus vysmiať ju sa mi nepodaril, pretože obaja na mňa hodili nechápavé pohľady. Aha, ja som zabudol.
„Hlodavec,“ zavrčal som netrpezlivo. Nebolo mi práve pochuti všetko im vysvetľovať.
„Sám si hlodavec,“ ukázala mi neslušné gesto. Od hnevu som nadobudol znova podobu hnedého vlka.
„Tak ukáž, čo je v tebe,“ vystavila mi zadok a ja som naštvane vrhol vpred. Spoločne so Sebastiánom sme sa rozutekali vpred, poháňaní chuťou vraždiť. Tá hlúpa upírka hazardovala so životom. To chce až tak veľmi umrieť, alebo si o sebe len veľa myslí?
Laby som mal ako v ohni, ale aj tak som pridal. Upírka zastavovala a provokovala ma, ale ja som stále nebol dosť rýchly.
Skús trochu premýšľať. Obehni ju a ja ti ju naženiem. Potom na ňu zaútoč, poradil mi. Mihol som očkom na neho, ale hneď som svoju pozornosť presmeroval na svetlovlásku. Spomenul som si, ako ma nazvala a odrazu som sa ocitol presne tam, kde som chcel byť. Nevšimla si, kedy som okolo nej prefrčal, pretože sa chystala znova provokovať.
Ostala zaskočená a stále ohromene stála dívajúc sa Sebastiánovým smerom, kým som ja obiehal strom. Prudko som sa odrazil a vo vzduchu som otvoril papuľu. To, že som trafil tepnu, mi potvrdil jej smrteľný výkrik.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s