Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 22.kapitola Vlkolak


Korekcia:
Ilustrácia: Pixabay

Večer prišiel skôr, ako som čakal. Kým sa jej podarilo zastaviť krvácanie, slnko zapadlo a bol čas ísť spať. Obviazala mi to, dala mi bozk na dobrú noc a poslala ma spať. Vážne milé…mohla mi ešte uvariť kakao a povedať mi rozprávočku. Veď prečo nie…
Ležal som v hojdacej sieti a premýšľal. Domov mi veľmi chýbal. Viem, že mama alebo sestra si toho ani nevšimli, keďže u nich od môjho odchodu čas neplynie, ale i tak som si predstavoval, čo by robili, keby tomu bolo inak.
Uprostred noci som sa zobudil na zvláštne zvuky. Prudko som otvoril oči a pomaly som dvihol hlavu. V tme som videl len siluetu muža, ktorá sa skláňala nad Yleininou posteľou. Môj mozog zachvátila panika, ale zachoval som sa rozvážne. Rozhodol som sa, že budem konať tak, ako by to urobila ona.
Opatrne som sa natiahol za dýkou, ale zmeravel som, keď muž natočil hlavu a zhlboka sa nadýchol. Počkať, prečo by to robil?
Zatváril som sa, že sa iba otáčam a ticho som zamrmlal nejaké zvuky, aby to vyzeralo dôverne. Chlapík sa potom otočil späť k nej, oprel sa rukami o posteľ a sklonil sa k nej.
Žeby upír?
Znova som sa pokúsil natiahnuť, aby som dosiahol na dýku, čo ležala na skrini vedľa mojej siete. Podarilo sa mi ju zachytiť medzi prsty. A čo teraz? Hodiť, alebo sa postaviť a ochrániť Yleine?
„Nechaj ju na pokoji,“ prehovoril som ľadovo chladným hlasom a skĺzol som zo siete.
„A ty si čo zač?“ zavrčal ako zviera a jeho jasné jantárové oči prežiarili tmu. V tej chvíli som pochopil. Bol to vlkolak.
„Tak poď, ty prašivé psisko,“ stisol som dýku pevnejšie. V rovnakej chvíli sa z dobre stavaného muža stalo obrovské zviera, určite väčšie, než dva metre. Ostré zubiská mi pripomenuli Kerberosa, a jeho krémová srsť mi pripomínala Artieho.
Vlk sa rozbehol oproti mne a ja som počkal, až bude blízko. Ako som predpokladal, odrazil sa, aby na mňa mohol skočiť, takže som využil situáciu, skočil na zem a hodil dýku na neho. Zabodla sa mu do brucha, čo zapríčinilo nepríjemné kňučanie. Rýchlo som sa postavil a skočil na neho, aby som ho udržal pri zemi a donútil ho tak vzdať sa, ale to mi pomohlo len na chvíľu. Mal dva metre a určite aspoň stodvadsať kíl, akoby som ho aj mohol udržať dlhšie?
Keď som vo svojom bicepse ucítil jeho tesáky, vykríkol som.
„Blaine?“ opýtala sa Yleine rozospato. Pokúsil som sa dvihnúť k nej pohľad, ale vlk ma svojim telom privalil k zemi. Vzdychol som z váhy jeho tela a pripravoval som sa na najhoršie.
„Bohovia, čo robí v mojom dome vlkolak?!“ keď som začul svišťanie šípu, to psisko zo mňa už zliezalo. Skôr, ako som sa stihol spamätať, vyskočilo oknom.
„Blaine, si v poriadku? Je ti niečo? Uhryzol ťa?“ strachovala sa. Pozrel som sa na svoju ranu a prevrátil som očami od bolesti, keď som dnes už po druhýkrát zazrel krv. Čo je to za deň, došľaka?!
„Neboj sa, budem v poriadku,“ uistil som ju. „Je to len škrabanec.“
Mýlil som sa. Bolo to oveľa horšie, ako škrabanec, ale nechcel som, aby sa bála.
„Zjavne toto nebude tvoj najšťastnejší deň,“ vyslovila ironicky a ja som sa aj napriek bolesti zasmial.
„Prežijem. To je hlavné,“ povedal som a zahľadel som sa na ňu. „Povedz mi, prečo mám pocit, že priťahujem katastrofy?“
„To nie je tebou,“ pokrútila hlavou a pozrela sa na moju ranu.
„Toto nie je škrabanec, môj milý,“ pokarhala ma pohľadom.
„Ako si to myslela? A kým to potom je, ak nie mnou?“
„Mnou, samozrejme. To, že si udrel Félixa, bola moja vina. Urobil si to kvôli mne. Ten Faeri bol tiež môj nápad, mala som radšej letieť s Cos…“
„Prečo si vlastne letela s ním?“
„Dostala by som sa k tomu,“ napomenula ma.
„A ten vlkolak…mal vlasy ako biela káva, však?“ opýtala sa ma, ale pravdou bolo, že som si to v tom svetle vôbec nevšimol.
„Neviem, ale mal takú krémovú srsť,“ do svalu mi opäť vystrelila bolesť, ale tentokrát som to už ignoroval.
„Tak potom to bolo mnou. Poslal ho Moart. Povedal, že za mnou pošle Shana, pretože toho má plné zuby. Shan je ten vlkolak. Ak by ma uhryzol, zahynula by som. Má jed, ktorý elfov zabíja. Ďakujem ti, obetoval si veľa. A to všetko len kvôli mne,“ pozrela sa na mňa a vtisla mi krátky bozk na pery.
„Neodpustil by som, aby sa ti niečo stalo,“ chytil som jej tvár do dlaní a spojil som naše pery. Stále som si nezvykol na to, aké je to úžasné, takže sa mojimi žilami o chvíľu už liala vášeň a nespútaný pocit voľnosti. Bolo to ako droga. Návykové, príjemné a navyše bozk dával pocit, akoby ste odrazu lietali.
„Prečo ťa vlastne chcel zabiť? Čo si urobila Moartovi?“ prižmúril som oči. Asi za Moartom zájdem, vysvetliť mu, nech dá Yleine pokoj, inak urobím vlkolaka ja z neho oveľa násilnejším spôsobom. Napríklad kladivom?
Odrazu sa mi žalúdok prevrátil o tristošesťdesiat stupňov a ústa som si zakryl rukou, aby som to nevyvrhol na koberec. Rýchlo som utekal von a vyvrátil som svoju večeru priamo do trávy ku vchodu.
„Blaine, si v pohode?“ zahľadel som sa do svetla splnu a pokýval som hlavou na znak súhlasu, aby som elfku, ktorá za mnou práve pribehla, uistil, že sa nemá čoho báť.
„Áno,“ pritakal som. Prišlo mi len zle, určite mi nesadla večera. Nebol dôvod na obavy, mám pravdu?
„Poď hore, donesiem ti vodu,“ pomohla mi vyjsť po schodoch a usadila ma do hojdacej siete.
„Nič ťa nebolí? Ranu ti hneď ošetrím,“ uisťovala sa ďalej. Usmial som sa nad je starosťami. Veď sa nič také hrozné nestalo. No tak ma napadol vlkolak, no a? Veď je to tu určite úplne bežné.
„Iba tá ruka, prečo?“ odvetil som, ale v rovnakej chvíli sa mi bolesť rozšírila aj do druhej ruky a postupne do celého tela.
„Počkaj, beriem späť,“ nevedel som, na ktorú časť tela siahnuť skôr, aby som mohol tlmiť bolesť. Svaly akoby sa mi odrazu začali trhať, končeky prstov ma pálili a nechcite vedieť, čo sa dialo s mojou sánkou.
Prosebne som sa pozrel na Yleine. Keď jej padol pohľad na mňa, pohár s vodou jej vypadol z rúk a okamžite si kľakla ku mne.
„Nie, nie, bohovia, prosím, nie,“ dvihla nado mňa obe ruky, akoby nevedela, čo robiť.
„Blaine, čo cítiš?“
„Bol-bolesť,“ povedal som pomedzi stisnuté zuby. Keď už som ich zmienil, mal by som tiež povedať to, že som cítil, ako sa rozširujú, zväčšujú a ústa sa mi plnia krvou.
„Nie, prosím, nie. Blaine, potlač to. To mi nemôžeš urobiť,“ jej slovám som vôbec nechápal, ale kvôli bolesti som sa nedokázal opýtať.
Koža na celom tele ma šteklila a aj napriek tomu, že som očakával bolesť, som bol rozrušený a nevedel som to potlačiť. Sklamem ju?
Keď mojim telom prešiel elektrický výboj, moja koža sa roztrhla ako handra a ja som ostal stáť na všetkých štyroch.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s