Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 21.kapitola Dvojhlavá kobra


Korekcia:
Ilustrácia Pixabay

V ďalšie ráno ma prebudila sladká vôňa, podobná tej, ktorá ma prebudila v prvý deň, čo som uzrel toto miesto. Vtedy ma ešte udivovali rastliny rastúce iba na slnku a hríby iba v tieni, ale dnes mi to už nevadilo a zdalo sa mi to prirodzené.
„Dobré ráno,“ toto ráno nemohlo byť už viac dokonalé, ako keď som zazrel jej usmievavú tvár a v rukách…raňajky? Doniesla mi raňajky do postele?
Z drevenej misky sa na mňa dívala usmievavá tvár z rastlín. Oči boli z čiernych lupeňov, nos z ružového a ústa z červených. Bolo to roztomilé. Okrem tohto boli v miske rôzne potraviny, ktoré vyzerali o dosť požívateľnejšie, ako tie lupene.
„Dobré ráno,“ pretrel som si unavené oči, čím som sa naozaj presvedčil, že vidím dobre.
„Ako si sa vyspal?“ zaujímala sa.
„Výborne. V sieti sa mi spí oveľa lepšie, ako na tvrdom matraci,“ pomaly som sa posadil a prstami si trochu upravil vlasy, nech nie som veľmi rozcuchaný. Ale to jej asi nevadilo, keďže samej jej čierne vlasy odstávali na každú stranu.
„Čo je matrac?“ opýtala sa. Kým som jej to vysvetlil, podala mi raňajky a ja som z nich zatiaľ ochutnal. Lahodná, sladká chuť sa mi rozliala po jazyku. Chuťové bunky mi v tej chvíli explodovali. Inak som to nedokázal opísať, ale bol som rozhodnutý, že toho chcem v budúcnosti viac.
Ďalšie, čo mi na tanieri ležalo, pripomínalo chuťou jablko, avšak tvar to malo skôr podlhovastý a farbu oranžovú. Bolo to sladké a šťavnaté a chuť to malo predsa oveľa exotickejšiu, ako naše obyčajné jablká. Všetko na tomto mieste bolo magické. Na takéto raňajky by som si vedel zvyknúť. A ešte v jej prítomnosti.
„Mohol by som poprosiť trochu vody?“ napriek šťavnatosti plodov mi vyschlo v krku, takže som nemal na výber, ako požiadať o nejaký nápoj.
„Mám tu iba šťavu z rosovky,“ zvrtla sa a zo skrinky vzala džbán so svetlofialovou tekutinou, aby mi ju mohla naliať do pohára. Horké chute som mal vždy rád, takže obsah tekutiny som do seba vylial na jeden nádych.
Hneď po raňajkách sa Yleine rozhodla, že sa musím naučiť na simurgovi poriadne lietať. Včerajší let totiž nedopadol oveľa lepšie, ako ten prvý. Nedarilo sa mi udržať rovnováhu. Ale nevedel som, prečo, keď mi to na Cosette tak šlo.
„Vieš, je to pochopiteľné, že ti to nejde, pretože pegas je tvor, ktorý má telo prispôsobené pre jazdca. Peryton alebo gryf nie sú výnimkou. Ale simurg je neskrotný, žije už cez tristo rokov a stále sa nikomu nepodvolil. Hoci som to nedala najavo, ale bola som nadmieru prekvapená,“ akoby vycítila moje myšlienky, keď som nasadal, hneď sa chopila slova.
„Ale ako je to možné? Veď som tu krátko,“ namietol som.
„O to nejde. Simurg čakal tie roky len na teba a je mu jedno, ako dlho tu si. Nemôžeš teraz odísť,“ prichystala Cosette k letu a ja som sa podľa jej návodu učil udržať, kým kráčal. Potom sme prešli do behu a hneď, ako to bolo možné, sme sa už ocitli aj nad stromami, kde sme mali pre let priestor. Nižšie to nešlo, pretože Artie bol stvorenie s krídlami väčšími, než samotné slnko – ako vraví legenda.
„Ide vám to výborne. Vravela som ti, že sa na to musí ísť postupne,“ prikývol som na jej slová a venoval som jej vďačný pohľad. Ešte stále som jej mal za čo ďakovať. Stále.
Učila ma, starala sa o mňa, dokonca riskovala život. Pre mňa. Bol by hriech, keby som si to necenil.
Keď sme pristáli, rozhodnutí, že je na čase zamestnať ma nejakou činnosťou pri lietaní, aby som sa dokázal sústrediť v prípade potreby na niečo iné, sme sa rozhodli, že siahneme po luku a pôjdeme na lov.
Cestu mi ale skrížilo šuchotajúce krovie. Artie nebol nikde pri mne, takže som sa len pousmial a pre zábavu som natiahol tetivu a namieril to na vysoké krovie. Chcel som sa zabaviť, čakal som, že na mňa simurg vyskočí a začne vrčať, z čoho sa ja začnem smiať, veď hahaha, je to veľmi vtipné, no nie?
Ale keď sa z krovia vystrčila hadia hlava, vedel som, že je zle. Nebol by som na tom až tak hrozne, keby tá hlava nebola väčšia, ako konská.
„No do riti…Artie?!“ vykríkol som. Hadia hlava sa okamžite zamerala na mňa, okolo hlavy sa jej vytvoril plášť a vyplazila na mňa ten svoj slizký rozdvojený jazyk sprevádzaný syčaním. Pohla sa vpred a tým som mal možnosť vidieť aj druhú hlavu.
„Sakra, Artie!“ zvrieskol som zúfalo. Ostávala mi jediná možnosť a tú som hneď využil. Znova som napol tetivu a vystrelil som na oko jednej z hláv, ale netrafil som, čo znamenalo, že som kobru zasiahol, ale neporanil. A iba som ju naštval.
Rýchlo som sa rozutekal preč a kobru v momente nechal ďaleko za sebou. Ale tá tiež dlho neváhala, hlasno zasyčala a pohla sa vpred.
Do mysle sa mi rýchlo vkradli myšlienky na to, čo by sa so mnou mohlo stať a to ma pohlo vpred.
Vrátil som sa do reality, keď mi kobra zasyčala tesne za chrbtom. Vykríkol som a pridal som. Nechápal som, kde som ešte bral dych. Za posledné dni som asi získal kondičku na lepšej úrovni.
„Blaine!“ uľavilo sa mi, keď som začul svoje meno, ale ani na moment som nespomalil. Nemal som čas premýšľať, komu ten hlas patrí, jediné, čo som chcel vedieť bolo, ako ma odtiaľto dostane.
„Rýchlo, vybehni spomedzi stromov!“ zakričala a ja som už pochopil, že je to Yleine. Dostal som sa totiž rovno pod najhustejšie nasadené ihličnany a nech už letela na čomkoľvek, nemala šancu sa medzi nich dostať.
Prerývane som dýchal, ale aj tak som sa snažil svoj dych trochu spravidelniť a rýchlo som vykľučkoval na čistinu. Zakryl ma tieň dlhých krídel, ale Artie to nebol. Nepustí na seba nikoho iného, ako mňa. Mám to odskúšané.
Neobzeral som sa, aby sa mi znova nestalo, že spadnem a tak som si nevšimol, že obrovské Faeriho pazúry sú už blízko mojich pliec.
Keď sa dostal až ku mne, ucítil som na svojich ramenách ostrú bolesť. Tvár sa mi od nej skrivila a ruky mi inštinktívne vystrelili k jeho predným nohám. Nepustil ma, namiesto toho jeho pazúry prenikli až do svalu a mne sa z úst vydral výkrik.
„Si v pohode?“ Yleine mi podala ruku, ale ja som nebol schopný myslieť na nič iné ako na to, že mám v ramenách pazúry obrovského gryfa.
„Bohovia, Faeri!“ vykríkla, keď si všimla, ako na tom som. Našťastie sme sa medzitým dostali do vzduchu a aspoň ma tak zachránil pred kobrou, ale tá bolesť bola naozaj veľká. Asi by som sa radšej nechal uhryznúť.
„Poď rýchlo!“ natiahla sa ako najviac to šlo a ja som tiež chabo vystrel ruku jej smerom. Nakoniec sa jej podarilo ma vytiahnuť, ale kvôli krvácaniu sme sa hneď vrátili do dediny.
Hneď, ako sme pristáli pred jej stromom, ma ťahala dovnútra a nemal som inú možnosť, ako ju poslúchnuť.
Kým si pripravovala nejaké obväzy a čistú vodu, ja som sa usadil na huňatý koberec z mäkkej sivej srsti. To zviera som nepoznal, ale podľa neho som vedel, že moja čiernovláska je naozaj temná. Iný druh elfa by toto vo svojom dome nikdy nevystavil. Nikdy by nezabil zviera len kvôli kožuchu.
„Si vegetariánka?“ prehodil som, keď sa ku mne blížila už s vodou a nachystanými obväzmi. Posadila sa oproti mne.
„Daj si dole košeľu, prosím,“ požiadala ma. „A rovno mi vysvetli, čo to divné slovo znamená.“
Rozopol som si gombíky na košeli a nechal som ju voľne skĺznuť z ramien. Rany ma zaštípali a sklopil som hlavu, aby nevidela bolesť vpísanú do mojej tváre.
„Si v poriadku?“ bála sa ma dotknúť, pretože nechcela zvyšovať tú bolesť.
„Som v pohode,“ odvetil som a vystrel som sa, aby mohla v pokoji pracovať.
„Budem sa snažiť urobiť to čo najrýchlejšie,“ uistila ma.
„Vieš, mám pocit, že jediné, čo ťa zatiaľ stretlo, bolo pár zranení,“ žmurkla na mňa a ja som sa aj napriek bolesti zasmial. Bol som rád, že sa to snaží premeniť na vtip.
„Možno to trochu zaštípe,“ odniekiaľ vytiahla malú fľaštičku a malý kúsok vyliala na jeden z obväzov. Priložila mi ho na ranu. Brutálne to štípalo, čo ma donútilo znova prižmúriť oči, ale inak som sa držal statočne. Na to, aký plameň sa mi v tele rozhorel to bolo naozaj skvelé.
„Prepáč,“ pozrel som na jej vystrašenú tvár.
„Neospravedlňuj sa, ty za to predsa nemôžeš. Ďakuj-,“ zasyčal som, keď sa znova priblížila obväzom k rane.
„Do čerta,“ zanadával som.
„Prepáč, je mi to naozaj ľúto, ale bez toho to nepôjde,“ z pohľadu na jej tvár som si bol istý, že ma naozaj ľutuje, ale viac ako to ma zaujali jej oči. Hoci boli plné strachu, boli oveľa krajšie, ako kedykoľvek predtým. Vedel som, že ich čokoládovej farbe sa nič nevyrovná, pretože práve ony boli dôvod, prečo som sa vedel usmievať. Na čase mi nezáležalo, bol som si istý, že ju mám rád.
„Možno by si tú bolesť vedela zmierniť,“ povedal som.
Dvihla sústredený pohľad ku mne. A ja som sa pristihol, ako sa usmievam.
„Nerozumiem.“
Usmial som sa nad jej nevedomosťou a naklonil som sa k nej. Skôr, ako stihla čokoľvek namietnuť, sa naše pery stretli v krehkom bozku. Aj ten krátky dotyk pier vyvolal v mojom vnútri hurikán.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s