Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 19.kapitola Peryton I


Korekcia:
Ilustrácia:pixabay

„Pripravený?“
„Viac, ako kedykoľvek predtým,“ hrdo som prikývol a ešte raz poťahal za popruhy aby som sa uistil, že sú pevné.
Simurg podo mnou zavrčal a zahnal sa na mňa krídlom. Schytal som to do rebra, čo mi spôsobilo pálčivú bolesť, ale dokázal som sa tomu zasmiať. Bola to z mojej strany vlastne provokácia.
„To je strašné! Človek sa chce poriadne uistiť, že nespadne, a vlastný simurg ho udiera,“ ešte raz som si pošúchal ubolené miesto a Yleine sa na mňa pochybovačne pozrela cez Cosettine uši.
„Ale nie tridsaťosemkrát,“ pokrútila hlavou. Pripomenulo mi to jej arogantný tón temnej elfky, keď sme sa spoznali a uvedomil som si, aké je to teraz iné. Prečo sa ku mne správa tak milo?
„Môžem sa ťa niečo opýtať?“ prehodil som odrazu. Na jazyku ma už svrbela otázka a rozhodol som sa, že sa to konečne dozviem.
„Dobre, ale až vo vzduchu!“ pohla pätami, čo bol jasný signál, že pegas sa čochvíľa odlepí od zeme.
Cosette na povel roztiahla krídla a silným mávnutím sa odrazila od zeme. Zanechala za sebou poriadny vietor, čo Artieho vyprovokovalo. Skôr, ako som mu stihol dať akýkoľvek rozkaz, už sme boli desať stôp nad zemou.
„Ho, ho,“ snažil som sa zachytiť, ale popruhy mi unikali pomedzi prsty a odrazu…
„Artie!“ skríkol som, keď mi sedlo zmizlo spomedzi nôh.
Psia hlava sa otočila za mnou a keď si jantárové oči všimli, že jeho jazdec sa rúti k zemi, strmhlav sa vrhol za mnou, tichučko ako jaguár.
Nedobrovoľne som sa vo vzduchu otočil na brucho, kvôli čomu sa mi z hrdla vydral výkrik. Nechcel som vidieť, ako dopadnem. Proste nie.
Zatvoril som oči a v tej chvíli sa môj hrudník stretol s čímsi tvrdým. Oči mi odrazu takmer vypadli z jamiek, z pľúc mi unikol všetok vzduch a kým som stihol čokoľvek namietnuť, telo podo mnou sa prestalo hýbať a mňa čiesi ruky odtiaľ opatrne dostali dole.
„Blaine, si v poriadku?“ začul som svojho strážneho anjela. Ten sladký hlas ma donútil otvoriť oči a pomaly sa nadýchnuť.
„Dýcha, je to v pohode,“ do uší sa mi doniesol ďalší, tentokrát mužský, hrubý hlas.
Pozrel som sa za seba, aby som dovidel na statného muža so širokými ramenami. Na tvári mal vážny výraz, jemné strnisko hnedej farby a šticu rovnako sfarbených strapatých vlasov. Nos mal rovný, pohodlne usadený medzi očami citrónového tvaru s jasnými modrými dúhovkami.
„Vstaň,“ jeden vlas si zasunul za ucho, vďaka čomu som konečne zistil, že je to elf. Pomaly som vstal a chvíľu mi trvalo, kým som lapil dych. Keď sa tak stalo, s ľavou rukou som si tlačil na rebrá, aby som utlmil bolesť a pravá mi voľne visela pri tele.
Podal mi ruku a ja som ju bez váhania prijal.
Toto stretnutie mi až príliš pripomínalo prvé stretnutie s niekým, koho som v tejto chvíľu neznášal.
„Blaine, toto je Félix, Strážca západnej strany Arvanu,“ ukázal na muža a ten sa usmial, čím odhalil rad dokonalých zubov.
V ten moment som aj pochopil, prečo mi bolo toto stretnutie také povedomé. Druhý Ochranca.
„Teší ma,“ povedal som, stále držiac jeho ruku. „A ďakujem za záchranu.“
Chytil som sa za hrudník aj pravou rukou. Ešte stále som cítil zdrvené rebrá.
„To bolo najmenej. Asia má naozaj rýchle reflexy.“
„Kto?“ dvihol som obočie, ale Yleine ma v tom chytila za ramená a otočila ma k jeleňovi. Vlastne, to by som nebol v tomto svete, keby to bol obyčajný jeleň. Asi z toho dôvodu mal zadné nohy orlie a z bokov mu viseli krídla. Aké nečakané.
„Krásna. Čo je to za druh?“ podišiel som o krok bližšie, ale zastavil ma pes v mojej výške. Kedy prišiel? A Cosette? Kde vlastne je?
Poobzeral som si ju a všimol som si ju obďaleč.
„Neboj, Artie,“ pohladil som ho po hlave. Tentokrát som sa ani nečudoval ďalšej dávke žiarlivosti. Bolo to prirodzené, aj keď sa mi zdalo, že si na moju spoločnosť zvykol až príliš rýchlo. Ale asi by som nemal nič hovoriť, keďže mi tiež nerobilo problém pobozkať Yleine po pár dňoch.
Nebola to totiž len fyzická príťažlivosť, ktorá ma k nej lákala…Ale naviazať sa na niekoho psychicky len za tie dni sa mi nezdalo normálne. Bolo to všetko príjemné, ale…rýchle. Mal by som si dať odstup.
„Len žiarli. Asia to robí často,“ povedal Félix. Pri nich dvoch som bol rád, že nemajú žiadne ťažko zapamätateľné mená, pretože Asia bolo podobné ako Ázia, čo je kontinent, a Félix som u nás počul pomerne často. Veľa terajších mamičiek dávalo svojim chlapcom meno Félix. Keď som šiel zo školy a prechádzal som okolo detského ihriska alebo okolo parku, toto meno som počul aspoň tridsaťkrát.
„Bohovia, práve som si na niečo spomenula!“ vykríkla odrazu Yleine, až sme spolu s Félixom nadskočili.
„Na čo také?“ opýtal som sa opatrne.
„Tvoj návrat domov. Potrebujeme perie perytona,“ otočila sa na Asiu, ktorá práve pristúpila k Artiemu a začala si ho prezerať.
„Ale…ale teraz…teraz keď…“ ukázal som opatrne na simurga. Pravdou bolo, že som nevedel, čo bude ďalej. To, že mi Artie vložil do rúk svoj život, sa mi stalo osudným. Asi budem musieť prehodnotiť svoje plány. Alebo nie? Veď tu žil doteraz sám, môže to tak byť naďalej, no nie?
Temná elfka sa zarazila a zamyslene sa na mňa pozrela. Chytila si bradu medzi palec a ukazovák a hneď na nej bolo poznať, ako sa tápe v myšlienkach.
„Prepáč, že ťa prerušujem,“ vstúpil do toho odrazu Félix. „Kde by si chcel ísť?“
„Domov. Povedal som prísahu a hodilo ma to práve tu,“ nechcel som mu popisovať všetko dopodrobna, tak som dúfal, že mu to bude stačiť.
„Odkiaľ si? Si z inej planéty?“ vyvalil na mňa svoje modré oči a ja som netrpezlivo pokrčil ramenami. Zdalo sa mi to ako vysvetľovať niečo malému dieťaťu.
„Neviem, či z inej planéty, ale určite z iného sveta,“ nie, nebolo to to isté. Naša planéta skrývala podľa môjho názoru niekoľko svetov. Ale keďže sú ľudia zaslepení aroganciou, túžbou po moci a bezduchosťou, nikdy nemohli vidieť, že Zem ukrýva možno ďalšie svety, bytosti, rastliny…
„Z akého? Povedz mi o tom,“ oprel sa o Asiu, pohladil ju po hlave a nedočkavo sa pozrel na mňa. Pousmial som sa.
„Je to ľudský svet, bytosti takých, aký som ja. Nie je na nás nič zvláštne, okrem toho, že používame elektriku, plyn a v dnešnej dobe je vo svete plno elektroniky. Mobilné telefóny, notebooky, prehrávače, televízory…“ zamyslel som sa, čo by som mohol o našom svete ešte povedať, ale moju pauzu vzal zrejme ako výzvu niečo povedať.
„Čo sú to tie mobilné telefóny? A netbaky?“ vyvalil oči pri všetkých tých cudzích slovách.
„No, sú to notebooky. Majú obrazovku, na ktorej môžeš pozerať filmy, čo je spleť pohybujúcich sa obrázkov s určitým dejom. Veľa filmov vzniká podľa kníh, napríklad nejaký autor napíše román, ktorý sa potom stane veľmi slávnym a tak k nemu vytvorí scenár, obsadia do neho postavy a potom ho natáčajú na kamery. Kamera je aj v mobilnom telefóne…počkajte, nemáte z toho ešte chaos?“ rýchlo som sa pozastavil, keď som si uvedomil, že veľa rozprávam a sleduje ma už aj Yleine.
„Vlastne trošku,“ odvetil Félix.
„Čo ste si zapamätali?“ chcel som vedieť, nech viem, kde pokračovať.
„No, ehm…notebooky?“ venovala mi spýtavý pohľad. Vyložil som si ho tak, že ju zaujíma, či to vyslovila správne, a tak som rýchlo prikývol.
„Majú obrazovku. Čo je to?“
„Obrazovka je sklo, za ktorým sa nachádza všetko, čo si v počítači, alebo mobile, skratka pre mobilný telefón, prezeráš. Dnes už notebooky a počítače ponúkajú rôzne funkcie. Ako som už spomenul, premietanie filmov, hranie počítačových hier najrôznejších druhov, surfovanie po internete, alebo písanie si s priateľmi. Pomocou mobilu sa s nimi dohovoríte aj telefonicky, čo znamená, že s nimi môžete rozprávať aj na veľkú vzdialenosť. Buď s kamerou, teda tak, že sa aj vidíte, alebo bez nej, čo je praktickejšie a používa to takmer každý,“ pri svojom monológu som si pripadal veľmi vzdelane, hoci to boli veci, ktoré v mojom svete poznal každý. Len to bolo vysvetlené laicky a dúfal som, že to pochopia.
„Kamera je to, keď niekoho vidíš?“ opýtala sa na oplátku Yleine.
„Vlastne nie, pomocou kamery môžeš zachytávať momenty ako video, môžeš ich nahrávať a znovu si ich pozrieť, ale nazývame tak aj malý prístroj na mobile, ktorý ťa sníma, keď s niekým hovoríš a chceš, aby ťa videl. Vďaka nemu ťa vidí. Niečo podobné je fotoaparát, ten vytvára fotografie. To je prístroj, ktorý zachytí moment ako obrázok. Ten sa nepohybuje ako film. Všetky filmy sa natáčajú kamerou. Ešte nejaké otázky?“
Yleine chvíľu vyzerala, že spracováva všetky novo nabodnuté informácie, ale potom prikývla. Spýtavo som sa pozrel na Félixa, aby som zistil, či tiež všetkému chápe, alebo potrebuje niečo pretlmočiť.
„Načo vám sú dobré tie cudzie názvy? Ja by som sa na učenie toho už vykašľal,“ pokrútil nechápavo hlavou.
Z jednej strany som ho chápal, pretože pre niekoho, kto počuje naraz toľko neznámych slov, je veľmi ťažké si všetko zapamätať. Ale ak nadobúdate tieto hlúposti postupne a potom ich používate každý deň, je to ľahké.
„Môžem sa vrátiť úplne na začiatok?“ prehovorila temná elfka. Prikývol som.
„Pýtaj sa všetko, čo ťa zaujíma,“ povzbudil som ju.
„Myslím úplne na začiatok,“ trochu nechápavo som prikývol. Čo sa mi tým snaží naznačiť?
„Filmy, nie?“
„Nie,“ pokrútila záporne hlavou.
„Chcem sa vrátiť k tvojmu návratu domov.“
„A čo je s ním?“
„Obávam sa, že nebude možný.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s