Simona AZI – Návšteva


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Dlhé tiene sa ťahali od okna až k mojej posteli. Nevšímala som si ich. Boli tu vždy, bolo to ich miesto. A dnes. Dnes mali aj právo na to, aby tu boli. Pokojne som ležala na posteli, aj keď som pocítila, že sa posteľ prehla. Dnešný večer patril im. Dobre som ich poznala. Všetkých. Chodili, aj keď nemali svoj večer. Chodili len preto, aby tu. Boli tu len preto, aby sa tu zabavili. Unavene som si zívla a otočila hlavou.
„No nazdar,“ povedala som hosťovi, ktorý sa vedľa mňa uložil.
„Ahoj,“ povedal.
Polka tváre spálená, druhá polka dorezaná a smutné až strašidelné bledé oči plné bolesti. Zhlboka som sa nadýchla.
„Tak čo dnes?“ spýtala som sa jemne a periférne som zahliadla dievčinu v mojom veku.
Mala dlhé prsty a bledú pokožku na ktorej sa objavovali strašidelné jazvy. Sadla si na roh postele a zatriasla malým kýblikom.
„Páči sa,“ povedala som jej a do kýblika som jej hodila keksík, ktorý som mala na toto pripravený.
Tichým hláskom mi poďakovala a potiahla chlapca za nohu, „počkaj,“ povedal tvrdo, „mohla by si ísť dnes s nami,“ povedal jemne a ja som pocítila ako mi po ruke prebehol chlad.
„Moc k Vám nezapadám,“ jemne som sa usmiala.
„Nezmysel,“ ozvala sa ďalšia dievčina.
Okolo hrdla mala hrubý pás. Zjazvený a do krvava zafarbený. Celé jej telo bolo skrútené. Nohy chodili len silou vôle a ruky boli prekrútené. V hrudi sa mi ozval známy hlas strachu. Aj jej som podala sladkosť a ona sa zamračila. Tvár sa zvraštila do strašidelnej masky a oči jej zožltli. Zhlboka som sa nadýchla a podala jej ešte jeden kus sladkosti a ona znova zjemnila črty tváre. Aj keď som rozmýšľala, či je to správne pomenovanie. Oči sa jej sfarbili do čiernej farby, takže jej neboli vidieť. Ako keby ani oči nemala. Ako keby jej tvár oči zhltla a zostali po nich len prázdne miesta. S čiernymi perami. Chlap vedľa mňa sa ešte viac rozvalil.
„Aj ty chceš?“
Ukázala som na keks, ktorý zostal na posteli.
„Nechaj si. Kvôli tomu som sem dnes neprišiel.“
„A?“ spýtala som a zodvihla som jedno obočie.
„Zabaviť sa,“ povedal a tajomne sa usmial.
Ani jeden z týchto troch nevyzeral mierumilovne, aj keď sa to na prvýkrát zdalo. Ani jeden z týchto troch nedošiel len preto, že potreboval spoločnosť. Nepotrebovali a už vôbec nie moju. Boli tu preto lebo mohli. Lebo chceli.
S veľkou neochotou som sa postavila z postele a moje miesto nahradila dievčina s nepekným náhrdelníkom na hrdle. Videla som ako sa jej rana zhoršuje a tkanivo povoľuje a krv sa jej pomaly steká po hrdle dole. Striasla som sa od hnusu a vošla som do kúpeľne. Nebola to otázka na ktorú môže obyčajný človek povedať nie. Bola to žiadosť, ktorej sa muselo vyhovieť. Obliekla som si na seba dlhé biele šaty a biely make-up, ktorý som zvýraznila čiernymi perami. Aj tak je jedno ako sa oblečiem. Znova som vošla do izby a decká sa postavili z postele.
„No vidíš,“ povedala dievča s jazvami, „aká si krásna,“ povedala a pohladila ma po hlave.
Pocítila som ako mi na vlasoch niečo kvaplo. Opatrne som sa toho dotkla a pozrela do svetla čo to je. Bola to čierna krv. Smrdela a vypadala ako keby bola niečím nakazená. Znova som sa striasla.
„No tak poďme,“ povedal tvrdo chlapec a dotkol sa mojej ruky.
Pocítila som chlad v celom tele. Prebehol mi každou jednou bunkou. Chlad vystriedal strach a adrenalín, ktorý sa m víril v mojom tele.
„Ty sa nás nemusíš báť,“ povedal chlapec.
Automaticky som prikývla, „ja viem,“ povedala som ale hlas ma zradil a zatriasol sa.
Chlapec sa s dievčatami zasmial, „tebe by sme neublížili.“
Opatrne som prikývla. Dievčiny sa zrazu rozbehli a o pár minút zmizli. Nabrala som posledné zvyšky odvahy a pozrela na chlapca. Jeho oči boli bledomodré. Kedysi to musel byť fešák.
„Kam zmizli?“
Pozrel na mňa, „už sa nebojíš?“
Pomykala som plecami, ale neodpovedala som.
Odvaha sa míňala a jej výdrž bola na mizine.
„Išli sa zabaviť. Koledovať.“
Prikývla som.
„Takže Halloween,“ povedala som nakoniec, „Váš sviatok,“ doplnila som.
„Nepotrebujeme ho. Ale je to ľahšie sa sem dostať. A hlavne, je potrebné sa zabaviť. Inokedy by sme až tak nezapadli.“
„Ste osamelí?“
Chlapec pokrčil ramenami, „ako sa to vezme. Dievčatá sú trocha svojské. Ale niet sa im čo čudovať. Majú čo to za sebou.“
„Všetci z Vás,“ doplnila som ho.
Chlapec prikývol, „a ty čo?“
„Ja? Dúfala som, že dnešok bude pokojnejší. Mýlila som sa,“ povedala som a strach ustupoval z môjho tela.
„Dnešok bude pre teba ťažký,“ poznamenal, „a naozaj mi je to ľúto.“
Zvraštila som obočie a pozrela sa na neho. Zrazu bol preč. A aj som bola znova v posteli. Oblečená v nočnej košeli. Do mojej izby vtrhol otec. Bol opitý a tvár mal rozbitú.
„Si v poriadku?“
„Ty suka,“ zakričal a na tvári som pocítila jeho ruku.
Hlavou mi trhlo dozadu.

Prebrala som sa v tme. Všade bolo ticho a tma. V tele mi narastal strach a hnev. Ako si len dovolil ma udrieť, pomyslela som si. A skúsila som sa postaviť. Ale bolo to zbytočné.
„Pomôžem ti,“ povedal chlapec a ja som sa na neho pozrela.
Vypadal inak. Jeho spálená tvár bola preč, jeho jazvy na tvári boli preč. Bol taký krásny.
„No vstávaj,“ pošepkal a postavil ma na nohy, „vitaj V medzi kroku.“
„V medzi kroku?“
„Hej,“ povedal a mykol plecami, „niektorí z nás sa sem dostanú.“
„Sem? Do tmy?“
Chlapec sa zasmial, „skús otvoriť oči,“ povedal.
Ocitla som sa v sne. Všetko bolo žiarivé a biele. Farebné.
„Kde to som?“
„Nie si mŕtva ani živá. Si V medzi kroku. Tak ako ja a dievčatá. Preto môžeme hocikedy navštíviť niekoho živého. Tak ako sme navštevovali teba. Tak ako sme navštevovala kopec iných a robili im peklo,“ povedal a usmial.
„Môj otec,“ povedala a svitlo mi.
Pri tej rane som spadla a rozbila si hlavu. Otec ma nechal vykrvácať. Bol opitý spomenie si na mňa ráno. Sklopila som zrak, „tak to je skvelé,“ zahrmela som.
„Vedeli ste to?“
Chlapec mlčal, „vedeli,“ povedali nakoniec dievčatá, „ale kto sme, aby sme tomu zabránili. A okrem toho sme si na teba zvykli. Si milá.“
„Milá? Som mŕtva.“
„Nie úplne,“ povedal chlapec.
„Vstanem z tej podlahy?“
Chlapec pokýval hlavou, „ale môžeš navštíviť kohokoľvek a kedykoľvek. Naučíme ťa to.“
Sadla som si na najbližší kmeň stromu a rozhliadla sa okolo bolo tu krásne. Plné farebnosti a ľudí. Krásnych a milých. Sklopila som zrak, „je mi to jedno,“ povedala som a nechala sa viesť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s