Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 16.kapitola Chiméra


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

„Ako som povedala. Štetka!“ zavrčala Yleine a hrubý kameň, čo držala v rukách, odhodila do vody.
„Pre boha, ďakujem, zachránila si ma…“ zatváril som sa znechutene. Pozrela na mňa podobným pohľadom, no nemyslel som si, že to je morskou pannou.
Rýchlo sa ponorila a pod vodou ma slabo potiahla za nohu, aby som ju nasledoval.
Kľakol som si vo vode a pohladil jej rybí chvost. Fuj, nenávidel som to. Boli to proste rybie šupiny, nemohol som od toho čakať, že bude na dotyk hebký a príjemný ako pravý hodváb.
Boli dostatočne hrubé na to, aby som ich mohol uchopiť. Horšie bolo jednu vytrhnúť. Pevne som sa zaprel, ale pod vodou sa mi jej šupiny zakaždým šmýkali.
Chytil som ju do náručia a vytiahol na jeden z vysokých kameňov, ktoré obkolesovali vodopád. Uložil som ju tam a šlo to oveľa ľahšie, ako som čakal. Na spaľujúcom slnku jej šupiny vyschli behom troch sekúnd a potom šlo jednu vytrhnúť úplne ľahučko. Bál som sa, že v ruke tú šupinu stratím, takže som si ju strčil pod jazyk a napriek jej horkastej chuti nejako prekonal tú vzdialenosť k brehu.
„Máš šupinu?“ opýtala sa ma predklonená Yleine, ktorá si sušila vlasy nejakou sivou látkou. Predtým ju mala prehodenú pred sedlom, zjavne už predtým vedela, že si budeme musieť ísť zaplávať.
„Mám,“ prikývol som hrdo a vyhýbal sa pohľadu na jej zadok. Nebolo to preto, že by som nechcel, to, samozrejme, nie. Ale nemohol som. Schytal by som asi takú, ako Sheila. Keď sa preberie, asi si ma nájde. Nuž…jej chyba. Nemala sa tak po mne šplhať. Tiež mi to nebolo príjemné. Aj keď puberta so mnou robila divy. Skôr som bol prekvapený, že som sa dokázal ovládať a nepokúsil som sa ju tam pretiahnuť. Bolo by to vôbec možné?
„Vidím, že sa na teba dá spoľahnúť,“ natiahla ruku a ja som jej podal zlatú šupinu. Pri posledných krokoch po piesku som ju stihol vybrať.
„Občas,“ nervózne som si pošúchal krk. Prečo vlastne? To sa ma nepýtajte. Sám neviem, prečo som odrazu tak zrozpačitel.
„Hm, občas?“ znova sa predklonila, urobila si rýchly turban a keď sa vzpriamila, pozrela sa na oblohu, akoby sa hlboko zamyslela.
„A keď si ma zachránil pred medúzou? Spoliehala som sa na to, že niečo vymyslíš, inak by ma už dobehla,“ založila si ruky vbok. Usmial som sa.
Čo urobil? Zapojil sa do rozhovoru Escrine.
„Zachránil ma pred medúzou. Najprv do nej strelil šíp a zlomil jej väzy a keď sa prebrala a začala ma naháňať, Blaine na ňu zakričal a šíp jej vpálil rovno do čela, takže som mohla utiecť,“ vyrozprávala drakovi v skratke a ten sa po dračom usmial.
Máš naozaj rýchle a racionálne myslenie, Blaine. Keď si sa postaral o toho fénixa, bolo to tiež múdre, pretože by to bolo asi jeho posledné narodenie, vychvaľovali ma z každej strany.
„Naozaj? O ničom takom neviem,“ zažmurkala prekvapene temná elfka.
„Potom ti všetko porozprávam. Alebo po ceste,“ rozhodol som, trochu sa osušil ďalšou, príjemne hebkou, látkou, čo mi podala a obaja sme vysadli do sediel. Natiahol som si nohavice, ale bundu a košeľu som si nechal prehodenú cez sedlo a hruď som tak vystavil páliacemu slnku.
Vo vzduchu bola slušná zábava, uťahovali sme si najmä z Sheily a z toho, čo všetko už určite pretiahla. Samozrejme, že ju poznal celý Arvan. Povesť jej siahala určite až po susedný svet. Čudoval som sa, že do toho môjho sa príbeh o nadržanej morskej panne nedostal.
Nezabudol som Yleine ani povedať o fénixovi. Ja som sa síce vyťahovať nechcel, ale Escrine sa všemožne snažil, aby som si u mladej elfky aspoň trochu šplhol. Prečo mu o to vlastne ide? Budem s ním musieť neskôr hodiť reč.
„A Yleine?“ ozval som sa opatrne.
„Áno?“ otočila hlavu smerom ku mne. Zaklonila sa dozadu, zatvorila oči a nechala vietor, aby jej dodal pocit slobody. Bola taká nádherná s voľne povievajúcimi vlasmi…
„Ďakujem.“
„Za čo?“ prudko otvorila oči a prebodla ma svojim hrejivým, čokoládovým pohľadom.
„Za…“ prerušila nás Escrinova prudká otočka. Cosette sa vrhla strmhlav dole s hlasným erdžaním. S mojim výkrikom sme teda mierili k zemi. Snažil som sa držať pevne v sedle a so srdcom niekde až v ponožkách som zatváral oči, lebo som sa bál, že kobyla rýchlo stratí rovnováhu a z prudkého letu poletíme k zemi.
Až v poslednej chvíli som prudko potiahol za uzdu, chrániac nás tak pred smrťou. Natiahla krídla, trochu ju to nakláňalo do strán, ale podarilo sa nám vyhrať hru so silným vetrom a tak sme sa ocitli znova vo vzduchu.
Hnal som kobylu pegasa späť do vzduchu, pretože som nutne chcel vedieť, čo sa deje.
Skôr, ako som zbadal spleť dvoch mohutných tiel, som začul leví a dračí rev. Lev vo vzduchu?
Dva tvory zápasili, Escrine svojimi dlhými krídlami zakrýval svojho soka, takže som na neho nedokázal vidieť, až kým ho od seba prudko neodsotil.
Prvé, čo mi padlo do zorného poľa, boli dve dlhé, blankytné krídla sivej farby. Bol by som si myslel, že je to ďalší, ale o dosť menší drak, ale hneď potom som zbadal levie telo a jednu leviu hlavu, ale okrem toho…jednu dračiu a jednu koziu.
Levia hlava sa snažila dostať k dračím šupinám a drviť ich v papuli, kozia hlava sa oháňala rohami ostrými sťa britva a tá dračia chrlila plamene. Dračí chvost, na konci ktorého sa nachádzali štyri dlhé ostne, sa draka pokúšali zasiahnuť každú chvíľu. Nechápal som, ako Escrine dokáže odrážať útoky všetkých.
Odrazu hlasno zareval, čo ma donútilo upriamiť pozornosť práve na neho. Všimol som si, ako ho rozzúrili levie zubiská zaborené do jeho prednej laby a to, ako rýchlo chiméru striasol.
„Leť! Leť!“ začul som tlmene cez silný vietor a rýchlo som sa obzrel. Videl som rýchlo letiaceho Faeriho, ktorý práve otváral zobák, aby mohutným hvizdom povzbudil obrovského draka.
Natiahol pazúre dopredu a vpálil nimi do chiméry. Zo všetkých troch hláv sa vydral zvuk plný bolesti. Donútil som Cosette ostať pozadu, sám som bol rád, že nie som tak blízko, ako Yleine.
Bohovia, Yleine!
Pätami som popohnal pegasa vpred, schytil luk z háčika a pohotovo konal. Natiahol som tetivu, namieril a za rýchleho letu vystrelil šíp do nohy chiméry.
Tri hlavy opäť dali najavo bolesť a hneď na to sa mohutné blankytné krídla rozhýbali. Kým utekala z bojového poľa, drak spoločne s gryfom ju ešte poháňali preč.
„Hlúpe chiméry!“ zvolal som, keď som si odkladal luk.
Dobrý krok, Blaine, ozval sa Escrine mojim smerom a ja som naštvane prikývol. Ani som nevedel, prečo mi odrazu praskali nervy v takých výškach. Ale moje myšlienky stále ubiehali k Yleininmu bojovnému pohľadu, v ktorom by som nenašiel ani štipku strachu. Nebála sa. Bola statočná, nikdy sa v jej vnútri neobjavil záblesk strachu. Ten oheň, čo v nej plápolal, bol plný adrenalínu, nefalšovanej odvahy a cieľavedomosti.
Nepoznal som ju, ale bolo jej to vidieť na očiach. Odhaľovali úplne všetko. Alebo som ju predsa len aspoň trochu poznal?
„Vďaka za pomoc,“ Yleine sa trochu pomrvila v sedle a potom kývla rukou na mňa, aby som ju nasledoval.
Nasledujúci deň som spoločne s Yleine trénoval streľbu z luku a zoznámila ma aj s dýkou a neskôr som si skúsil aj jednoduché, drevené meče. Hoci som to bol ja, kto skončil s podliatinami a bolesťou na celom tele, vôbec mi to nevadilo. Každému úderu, zlému kroku alebo nepodarenej vývrtke sme sa poriadne zasmiali. Podarilo sa mi ju niekoľkokrát premôcť. Niekoľko ráz som sa na to proste vykašľal, odhodil meč a hodil sa s ňou do vysokej trávy, v ktorej ma nútila trénovať. Bola to naozaj veľká zábava. Nespomínam si, že by som sa niekedy tak bavil. Hlavne, keď som si na ňu obkročmo sadol a tým ju uväznil pod sebou. Vtedy sa začala vymotávať a ja som ju začal štekliť. Jej smiech ma zvnútra napĺňal, cítil som sa šťastný ako nikdy predtým, kým sa trochu nepozbierala a nezačala ma štekliť aj ona. To už bol potom väčší problém. Aspoň pre mňa.
Nasledujúci deň sme si to celé zopakovali, pretože po dlhom vymáhaní odpovede z Yleine sa konečne priznala, že sa jej celý deň pri mne zdal príjemný.
Večer sme si posadali k ohňu. Sedeli sme tam my dvaja spolu s nejakými elfmi a neskôr sa pridal aj Moart.
„Prečo sa s tebou vlastne nerozpráva?“ keďže si jazdec sadol ku mne, Yleine odišla, ale stále sa okolo nás motala.
„Vieš, vzťah medzi mnou a ňou je dosť zložitý,“ začal pomaly a otočil sa ku mne. „Keď som bol mladší, často sme spolu chodili na rôzne výlety, lietali sme spolu a boli sme veľmi dobrí priatelia. Ani neviem, prečo som sa ju pokúsil pobozkať…“ keď toto povedal, zamrelo mi srdce. Zhlboka som sa nadýchol a snažil sa tváriť čo najpokojnejšie.
„Bolo to tak dávno…a doteraz mi neodpustila. Chcel by som vrátiť čas. Rovnakú chybu by som už neurobil,“ čosi vo mne sa prebudilo k životu a rýchlo to vo mne začalo vrieť.
Nie, na to nech zabudne. Nič také nebude. To predsa nemôžem dopus…čo to so mnou je?
Aby sa mi podarilo nemyslieť na to, že Moart by to rád zopakoval, skúsil som sa zamyslieť nad rovnakou vecou z iného uhlu.
Tiež som sa ju predsa pokúsil pobozkať. Prečo mi teda nestrelila facku a naštvane nezdupkala? Prečo sa ani neodtiahla, namiesto toho sa nahýnala bližšie? A prečo som sa o to vlastne pokúsil? Poznám ju pár dní, nemal som na to žiadne právo. Ale chcel som len využiť situáciu. Možno to boli zase len hormóny. Skôr, ako budem niekoho bozkávať, by som mal dospieť…
Možno nechcela stratiť ďalšieho priateľa kvôli hlúpemu styku pier. Keby to tak bola pravda. Nikdy som nemal priateľov. Bol som naivný, ak som si myslel, že sa niečo zmení. Pre Yleine som bol určite len hlúpa ľudská bytosť, ktorú musela ťahať všade so sebou.
A Moart…hoci bol fajn chlapík a kedysi jej veľmi dobrý priateľ, mal som dojem, že sa okolo neho vznáša aura falošnosti. Rýdzej falošnosti.
„Yleine je úžasné stvorenie. Asi sa pokúsim urobiť to ešte raz. Nechcem ju stratiť…“ vybuchla vo mne sopka hnevu. Nikdy! Nie, dokým som tu ja…
Pohotovo som vstal a naštvane odpochodoval od ohňa. Ani som sa neobzrel, ako na to Moart zareagoval, ale za mnou nešiel, čo bolo skvelé znamenie.
Nevedel som, kam pôjdem. Nohy ma niesli všade možne, proste som mal myseľ zahmlenú čírym hnevom a jediné, na čo som sa sústredil, bol Moart a jeho…vzťah s Yleine. Na sledovanie toho, po čom kráčam, neostal priestor.
Úprimne ma to trápilo. Nebol som na niečo také pripravený a nevedel som sa s tým zmieriť. Bol som frustrovaný, nesústredený a v mojom vnútri zvádzali boj dve strany osobnosti. Tá, ktorá ma ubezpečovala, že mi na tom nezáleží, pretože Yleine poznám naozaj len krátky čas a sám neviem, čo od života chcem, takže ju nemôžem mať rád a tá, ktorá bola presvedčená, že žiarlim.
„Blaine?“ všetky moje myšlienkové pochody sa pretrhli ako najtenšia látka. Prudko som sa zvrtol a v mesačnom svite rozoznal známu siluetu.
„Čo sa deje, Blaine?“ oslovila ma znovu. Vykročil som jej naproti a úprimne sa na ňu usmial. Nikdy predtým som sa tak často neusmieval. A ak áno, spotreboval som na to veľa námahy, a aj tak bol úsmev vždy falošný. Pretože nebol dôvod, nebola chuť.
„Ale, nič dôležité,“ mávol som rukou, aby nemala zbytočné starosti, ale v čokoládových očiach mala jasne vpísané, že mi neverí. Videl som tie obavy v jej očiach. Počkať, obavy? Prečo? Len pred dvoma dňami mi dokázala, aká je statočná, aká je nezlomná. Čo sa potom stalo? Vari jej niekto ublížil? Snáď nie…
„Blaine, prosím,“ priblížila sa ku mne tak, aby nás delili posledné centimetre a chytila ma za ruku. Jej gesto ma prekvapilo, ale nedal som to najavo inak, ako prekvapeným výrazom.
„Vieš, že mi môžeš dôverovať. Chcem vedieť, čo sa deje,“ vzala si do druhej dlane aj moju voľnú ruku a obidve ich pevne zovrela.
„Ja ti verím,“ len čo tie slová opustili jej srdcovité, staroružové pery, môj tep dosiahol najpomalšieho tempa, aké existovalo. Moja myseľ sa ponorila do hlbokej priepasti spokojnosti, šťastia a bezhraničného pocitu radosti.
Dvihol som zrak k oblohe a ona urobila to isté. Miloval som pohľad na nočnú oblohu posiatu tisíckami hviezd. Väčšinu oblohy však zakrývali mračná. Pozrel som na Yleine. Zasmiala sa a oblaky začali ustupovať. Ruku som si omotal okolo jej pása a ona si oprela hlavu o moje rameno. Objala ma oboma rukami a na jej tvári som zbadal žiarivý úsmev.
Obaja spoločne, držiac sa v náručí, sme si vychutnávali pohľad na hviezdnu oblohu. Ukazovala mi všetky súhvezdia, ktoré poznala a ja som jej hovoril, ako sa volajú v mojom svete. Nebolo ich veľa, ale niektoré som predsa len spoznal.
„Pozri!“ upozornila ma odrazu a rukou ukázala na padajúcu hviezdu. „Želaj si niečo.“
Usmial som sa. V tom som mal jasno.
„Prajem si teba, Yleine,“ venoval som jej láskyplný úsmev. Vrátila mi prekvapený pohľad.
„Blaine, ja…“
„Nemusíš nič hovoriť,“ privinul som si ju k sebe bližšie.
Hneď mi bolo jasné, že ju to vyviedlo z miery, ale nenechal som sa tým zastaviť.
Práve toto bola chvíľa, kedy som vedel, že našu blízkosť musím využiť. Spokojný úsmev som zmenil na romantický, aby sa aspoň trochu podobal atmosfére, ktorá tu panovala.
Sklonil som hlavu nižšie k nej a čelom som sa oprel o to jej. Nedovolil som si prerušiť náš očný kontakt a pokaziť tak túto chvíľu.
Cítil som, ako sa do vzduchu okolo nás vkráda zvedavosť. Kútiky sa mi dvihli o niečo viac.
Nadýchol som sa, len o milimeter prižmúril oči a sledoval jej reakciu. Zatvorila oči a čakala, čo príde. Neubránil som sa ešte širšiemu úsmevu tesne predtým, ako som prekonal posledné centimetre, ktoré nás delili a spojil tak naše pery.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s