Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 15.kapitola Morská Panna


Korekcia:
Ilustrácia: Pixabay

Podarilo sa mi ignorovať sirénin spev, aj keď to znamenalo, že som sa nadychoval naozaj iba vtedy, keď to bolo najnutnejšie. Yleine mi nedovolila, aby som čokoľvek začul, takže sa mi podarilo dostať sa až k vodopádu, kde už sirénu počuť nebolo. Kto vie, ako by som skončil, keby nebolo Yleine, alebo keby sa na mňa proste vykašľala.
Pri vodopádoch voda zúrivo striekala na každú stranu, takže som každú chvíľu žmúril, aby mi nešplechla do očí. Yleine mala dve fľaštičky po ruke, preto ich okamžite naplnila vodou z vodopádu a ďalšie dve si vytiahla spoza podprsenky (myslel som, že je to obľúbená ženská skrýša na peniaze, ale na fľaštičky?!).
„Dve mi vezmeš, môže byť?“ podala mi dve plné fľaštičky, ale ešte predtým sa ubezpečila, že sú dobre zatvorené.
„Rád,“ prikývol som a pevne zovrel obe v rukách. Usmial som sa na ňu a rozhodol sa urobiť niečo, čo ju mohlo vyprovokovať k hre.
Opatrne som vložil ruku do vody, len aby si nič nevšimla, kým napúšťala vodu.
„Môžeš mi to otvoriť?“ otočila sa na mňa s prosbou v očiach a ja som ostal chvíľu sklamaný z toho, že mi to celé skazila. Tak som sa zľahka usmial a vyhovel je požiadavke.
Hneď, ako sa otočila, som neváhal a celou silou som ju ošpliechal rukou.
Zamrzla na mieste s pokrčenými plecami a až po necelej minútke sa začala pomaličky otáčať. Strčila si fľaštičky na svoje miesto, napravila si podprsenku a pozrela na mňa vražedným pohľadom.
„Ty idiot!“ zvrieskla a hodila sa na mňa. Chcel som sa zasmiať, ale pod jej náporom som neudržal rovnováhu a ledva som stihol zadržať dych, kým som sa chrbtom dotkol hladiny.
Pevne sa zaprela o moju hruď a tlačila ma až ku dnu. Aj pod vodou som hmlisto videl, ako sa uškŕňa.
Aby som zabránil vlastnej smrti, rýchlo som obmotal prsty okolo zápästí tlačiacich ma silno dole a kopol som nohami, aby som sa dokázal dostať ku vzduchu. Podarilo sa mi to a oboch som vyšvihol hore.
Yleine stále nestratila svoj úškrn, dokonca sa začala z plného hrdla smiať, zatiaľ čo ja som si naplno uvedomoval niekoľko mililitrov vody z jazera v pľúcach.
Napriek tomu ma jej smiech napĺňal až po samý okraj pocitov. Bol nádherný pocit vedieť, že je vďaka mne šťastná. Ona. Temná elfka, ktorá sa už od samého začiatku tvárila ako ľadová kráľovná neschopná úsmevu. A teraz…pochopil som, že má dve stránky osobnosti. Tá jedna je zlá, neľútostná, jednoducho temná. Ale tá druhá je plná radosti, spokojnosti, šibalstva a ďalších vecí, ktoré mi bola schopná tak rýchlo prejaviť. Ukázala ich síce aj na Faeriho chrbte, ale tu gryf nebol.
Nevedel som prečo, ale mal som potrebu priblížiť sa k nej, niečo ma na nej v tejto chvíli priťahovalo a ja som si nestihol uvedomiť, čo to bolo.
Strnula, keď zbadala, ako som pri nej blízko a zmĺkla. Vážnym pohľadom sa mi zadívala do očí a ja som sa nenútene usmial.
„Si nádherná,“ zašepkal som. Nahlas preglgla. Vedel som, že sa bojí. Aj ja som sa bál, ale nedokázal som sa zastaviť. Uvedomoval som si, čo príde a v tejto chvíli to bolo to, po čom som túžil najviac na svete, aj keď som to ešte nevedel.
Opatrne som jej položil ruku na pás, obávajúc sa, že ma odsotí. Ale nič také sa nestalo. Namiesto toho mierne podvihla hlavu ku mne a kútiky sa jej samovoľne nadvihli. Pritiahol som si ju bližšie.
Dlaň druhej ruky som jej položil na tvár a naklonil som sa k nej bližšie. Srdce mi divoko tĺklo a celé telo som mal v plameňoch. Nikdy predtým som nič podobné necítil a to boli naše pery stále oddelené.
Už nás delili posledné milimetre, ktoré som chcel čo najrýchlejšie narušiť.
Atmosféra okolo nás povolila. Prižmúril som oči.
„Ahojte, hrdličky,“ v momente sme sa od seba odtrhli, obaja šokovaní z neznámeho hlasu.
S mojim šťastím som nezabudol padnúť rovno pod vodu. Keď som otvoril oči, zbadal som dlhý rybí chvost, nedokázal som presne určiť jeho farbu, keďže ma už oči dosť pálili.
Pohotovo som sa vynoril a rukou si pretrel oči. Z vlasov mi kvapkala voda, takže som si ich musel odhrnúť z čela, čo zapríčinilo, že sa na mňa morská panna túžobne zahľadela.
„Ale, ale, Yleine. Myslela som, že si od chlapov držíš odstup. Ešte pred dvoma týždňami si mi to bola schopná odprisahať,“ žmurkla na mňa. „A teraz prídeš s takým kusom.“
Škaredo som na ňu zazrel, keď ma začala vyzliekať očami. Aj tak toho na mne neostalo veľa.
Ale rozhodol som sa jej to vrátiť. Premeral som si jej mokré, svetlohnedé vlasy, ktoré siahali až po pás a zakrývali….
Rýchlo som sa otočil a snažil sa na to nemyslieť.
„Pokiaľ viem, Yleine tu už dlho nebola. Vieš, veci sa rýchlo menia,“ poznamenal som šepky. Stál som tak čelom k Yleine, ktorá teraz pripomínala jednu veľkú paradajku.
Prepáč, naznačil som jej perami. Placho sa usmiala a sklopila zrak.
„Nie je slušné stáť k dáme chrbtom, a to už vôbec nie, keď sa s tebou rozpráva,“ počul som to, ale ignoroval som to rovnako ako si ona nevšímala moju poznámku.
„Ty si vlastne kto?“ natočil som hlavu do boku a pobúchal si po nej, aby som sa zbavil otravného šumenia.
„Och, som to ja neslušná. Prepáč, celý Arvan ma už pozná…“
„Eh, eh, ako štetku, eh,“ odkašľala si Yleine a ja som sa zasmial. To naozaj? Nie, žeby sa správala inak…
„Volám sa Sheila, teší ma,“ morská panna ju ignorovala a vystrela ku mne ruku. Zo slušnosti som ju prijal a potriasol ňou.
„Ja som Blaine,“ odvetil som ráznym hlasom a očkom mrkol na Yleine. Prišlo mi nezvyčajne roztomilé, ako sa na morskú pannu dívala. Vraždila ju pohľadom, vyzerala, akoby po nej čochvíľa šla skočiť s poriadnym rozhorčením. Žeby žiarlivosť? Nemala na čo… Sheilu iste len nemala rada. Ako aj Miu. Existuje vôbec v tomto svete osoba ženského pohlavia, s ktorou by dobre vychádzala? Potvrdila mi, že ani Artae nemá rada. Aj chudák Garth to schytal, Moarta tiež nemusela…nebolo to len pohlavím. Možno to predsa len bolo v nej. Prečo sa teda ku mne správala (väčšinou) prívetivo?
„Máš také…zaujímavé, zvučné a zvodné meno. Hm…Blaine,“ poprehadzovala si moje meno na jazyku a ja som prevrátil oči v stĺp. Fakt so mnou flirtuje ryba?
„Áno, viem, ale si prvá, ktorá sa o ňom vyjadrila…takto,“ odvetil som. Nemalo zmysel dávať jej zbytočné nádeje. Chápal som, že presne, ako povedala Yleine, je to jednoducho štetka. A ja som s ňou nechcel mať nič spoločné.
„Och, naozaj? Tak potom asi len mne znie tak zvodne,“ naklonila sa až ku mne, perami sa mi dotkla ucha a svoje telo natlačila na moje. Stiahol som brucho a odvrátil hlavu, aby som sa nemohol dívať na to, čo jej vlasy teraz nedokázali zakryť.
Zaryla mi prsty do vlasov a sladko sa usmiala.
„Tak príťažlivo,“ prstami mi prešla po líci a mnou trhlo. Srdce sa mi rozbehlo. Zradca! Voči Yleine to bola zrada. Nikdy sme spolu nič nemali a určite nikdy ani nebudeme, je to čisto len o spolupráci (a niečoho, čo som nedokázal pomenovať), ale i tak. Bol som jej zaviazaný a hentá tu nemala právo sa na mňa tak lepiť. Ale keby som ju odsotil, stratil by som možnosť získať od nej šupinu.
Mierne som pootvoril jedno viečko, ktoré mi predtým samovoľne zletelo nadol a zazrel som na Yleine. Ale nebola tam. Sakra. Určite už bude na brehu. Tak dobre. Získam šupinu a pôjdem za ňou. Aspoň že vodu z vodopádu už máme.
Ruku, ktorú mala doteraz na mojom páse, postupne posúvala nadol. Prudko som otvoril oči a panvu intuitívne posunul dozadu.
Hravo zavrčala, rýchlo presunula ruku na môj zadok a pritisla si ma k sebe. Sklonil som hlavu, ale dával som si pozor, aby som sa díval úplne iným smerom, akým bol jej hrudník.
„Vieš, Sheila,“ začal som opatrne, len aby nepodnikla nejaké ďalšie svoje hrátky.
„Áno, miláčik?“ konečne mi pozrela do očí, ale neprestala sa po mne vešať.
„Niečo by som od teba potreboval, keď už si tu,“ ruky som si spojil dokopy pri bruchu, aby tvorili aspoň najmenšiu bariéru medzi našimi telami.
„Aby som sa dostal domov, potrebujem jednu tvoju šupinu,“ spustil som na jeden nádych. Nadvihla obočie, ale so širokým úškrnom prikývla.
„Tak dobre, zlatko. Ale tiež za to budem niečo chcieť,“ Bože, len nie to, čo si myslím.
„A čo by to malo byť?“ Yleine sa blížila spod vodopádu, nakoniec vôbec nebola na brehu. Keď ju voda odhalila, voda jej stekala všade po tvári, kvapkala jej z vlasov a jednou malou cestičkou stekala po jej nádhernom, plochom bruchu do vody. Odrazu mi bolo akosi horúco.
„Čo povieš na to, že by sme sa pohrali? Len my dvaja? Spolu?“ zaklipkala mihalnicami, ale v rovnakej chvíli som začul prudký náraz čohosi veľkého a morská panna mi ochabla v náručí.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s