Kery Alice Blackwood – Tajomstvo Arvanu: 14.kapitola Siréna


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

„Blaine, upokoj sa,“ zareagovala na moje náhle objatie po krátkej odmlke a prekvapenom výraze.
„Je to medúza, nič sa jej nestalo. Ale nemáme veľa času, kým sa preberie,“ upozornila ma a odtiahla sa.
Moje logické myslenie v tom momente explodovalo.
Prosím? Zjavne som jej zlomil väz, z hlavy a z chrbta jej trčal šíp, ale ona sa o chvíľu preberie? Je ona normálna? Vždy som si myslel, že elfovia sú inteligentní.
Yleine priskočila k medúze a opatrne ju potiahla za turban. Na naše prekvapenie bolo niekoľko malých, zelených hadov ešte čulých. Spoza opasku vytiahla dýku a opatrne natiahla ruku k hadom. Všetky, ktorých šíp nezasiahol, alebo proste ostali úplne živí, sa vrhli na jej dlaň. Väčšina bola ďaleko, ale keď som videl, že rýchlo odtiahla ruku, podišiel som k nej.
„V pohode?“
„Hej, je mi fajn,“ odbila ma a rýchlo toho hada odrezala. Odstúpil som, keď som začul príšerný krik. Ani som si nevšimol, ako, ale Yleine sa už zbierala a pomaly sa trmácala k Faerimu na kraj lesa.
Medúza si pomaly vytiahla šípy z tela a to, že som len pár metrov za ňou, si ani nevšimla. Opatrne som preto začal cúvať, keď sa dala do behu. Potom som sa rýchlo vrátil ku Cosette, ťažko sa na ňu vyšplhal a pohľadom skontroloval situáciu. Nepáčilo sa mi, ako sa k elfke medúza približuje, takže som spoliehal na inštinkt.
Chopil som sa luku a šíp namieril na hlavu tej príšery.
„Hej, hadia dáma!“ zakričal som na ňu a v tom momente som už tetivu púšťal, aby nemala šancu sa uhnúť.
Otočila sa a už som videl len to, ako padá s výkrikom k zemi.
Medzitým sa Yleine podarilo nejako sa dostať ku gryfovi, takže som dal možnosť Cosette sa rozbehnúť a hneď na to vzlietla. Ani som nevedel, ako sme sa odtiaľ dostali, proste to bolo všetko veľmi rýchle a bol som rád, že som temnú elfku stretol vo vzduchu.
„Ďakujem, bol to ozaj úžasný krok. Nebyť teba, určite by som tam dole teraz stála ako socha,“ divoko si šúchala ruku a ja som vedel, že to uhryznutie neostane len tak.
Vybrala si z tašky malé vrecúško a zeleného hada, ktorého zvierala v ruke, si uložila do neho.
„Nie je za čo ďakovať. Predsa si nenechám zabiť niekoho, kto ma môže dostať do môjho sveta,“ zasmial som sa. Ale v skutočnosti to nebolo len o tom. Mal som potrebu ju chrániť, ani som netušil, prečo. Hlavné bolo, že som sám so sebou uzavrel dohodu, že ju budem ochraňovať, nech by sa dialo čokoľvek. Problém je, že keď odídem, nebude mať kto zastať moju úlohu. Budem o to musieť požiadať Moarta. Neodídem, kým mi to nesľúbi.
„A kam pôjdeme teraz?“ položil som jej otázku skôr, než stihla zareagovať na moju predchádzajúcu vetu.
„Domov. Ráno pôjdeme po vodu k Amayským vodopádom.“
V ďalšie ráno som sa zobudil tam, kde predchádzajúce ráno – v hojdacej sieti.
Yleine bola už nachystaná a podľa jej slov ma chcela obliať studenou vodou, pretože ako ukazovalo slnko, bolo až sedem hodín. Keď som to počul, mal som chuť ju tou vodou obliať ja.
„Ja si ešte zdriemnem,“ otočil som sa na druhý bok a tú ich perinu napchatú perím som si pritiahol až k ušiam.
„V žiadnom prípade. Preber sa, ideme k vodopádom. Cosette ťa čaká dole, ja dnes letím s Escrinom. Počkať, ty ho vlastne nep…“
„Drak,“ odvetil som, odhrnul som perinu a hlasno som si zívol. Pomaly som sa pozbieral zo svojej improvizovanej postele a nahádzal na seba veci. Kým som bol polonahý, Yleine sa tvárila, že sa díva von oknom. Nakláňala sa, akoby chcela vypadnúť. Predpokladal som, že tam má nejaké zrkadielko a díva sa na mňa. Aj tak som to považoval za zbytočné, nakoľko bez nohavíc ma už videla a predpokladám, že ani moja hruď nebude čakať dlho, kým sa dočká nejakého zranenia.
„Môžeme ísť,“ povedal som a znova som si zívol. Budiť ma o siedmej hodine ráno budem navždy považovať za hriech.
Dohnal som sa k dverám a netrpezlivo ich otvoril. Zletel som po schodoch ako víchor, len aby som znova mohol vidieť toho draka.
„Escrine!“ zvrieskol som poriadne nahlas. Odozva sa mi dostala v podobe nečakaného dračieho revu.
Usmial som sa a poriadne som prečesal pohľadom oblohu. Videl som, ako sa preháňa po oblohe, ale keďže sme sa nachádzali v časti lesa, v ktorom boli stromy husto nasadené vedľa seba, Escrine by sa tu nezmestil.
„Musíme ísť na lúku, aby mohol pristáť,“ ukázala niekde dozadu a keď som sa poriadne zapozeral, zbadal som splývajúce konské telo a dlhé šedé krídla, ktoré k nemu patrili.
Yleine slabo zahvízdala a Cosette dvihla hlavu. Podľa sklonenej hlavy som usúdil, že ju elfka vyrušila pri pasení.
Kobyla sa pomalým krokom pohla vpred a ja som zatiaľ sledoval, ako si Yleine ukladá do svojej tašky niekoľko prázdnych fľaštičiek a napadlo mi sa opýtať, kde má ešte v pláne ísť.
„Zatiaľ iba k vodopádom,“ v tom akoby jej niečo napadlo, keď vyletela po schodoch hore a dlho sa nevracala.
Napadlo mi, že letieť bez sedla dlhšiu cestu už asi nebude veľmi pohodlné, takže som vybehol hore pohľadať nejakú deku, na ktorej by som sa usadil.
Yleine sa prehrabávala vo svojej izbe (či skôr celom dome, izba som to volal len zo zvyku, v skutočnosti sa v ňom nachádzalo všetko) a miestnosťou behali nepekné nadávky.
„Bože, kde som ju len dala?!“ vrčala.
„Prepáč, že vyrušujem, ale nemáš tu nejakú deku? Na Cosette,“ znova zavrčala a pokrútila hlavou.
„Choď do…“ nedopovedala, pretože víťazoslávne dvihla nad hlavu nejakú starú, zaprášenú knihu.
„Hm, potrebujeme ešte posvätnú vodu z Amayských vodopádov, srsť z tela Chiméry, šupinu morskej panny,“ vzdychla si. „Bohovia, s tebou zažijem viac výletov, ako za celý svoj život.“
Krátko som sa zasmial. Myslel som, že keď už niekde ideme, tak bude mať aspoň pripravené ingrediencie, po ktoré ideme.
„A čo ešte?“
„Perie perytona, ale to všetko už budeme riešiť neskôr,“ čo nás čaká ako ďalšie mi už neprezradila, namiesto toho zabuchla knihu a pozrela na mňa.
„Čo si to chcel?“
„Deku, aj keď najlepšie by bolo sedlo,“ odvetil som až po chvíli, pretože som si toho sám nebol vedomý.
„Sedlo?“ zvraštila čelo. „Na Cosette?“
„Áno,“ prikývol som rozhodne a sám pohľadom prebehol po izbe, aby som sa uistil, že tu naozaj nič také nenájdem.
„Na dlhšie cesty s ňou som vždy jedno používala,“ povedala, priložila si prst na bradu a zamyslela sa. Hoci si to moje racionálne ja nechcelo priznať, bola pri tom neuveriteľne roztomilá.
„Asi je dole,“ vydedukovala z dlhého zamýšľania a vytrhla ma tak z myšlienok z toho, aká je pri tom len krásna.
Pri Mii som hneď vedel, že ide o túžbu, stačilo, aby sa trochu naklonila. Bohovia, veď jej vždy takmer vypadli. Ale keď som sa díval na Yleine, neozvali sa moje pubertou pobláznené hormóny, ale naopak, bol som šťastný jej prítomnosťou. A nevedel som presne určiť, čo vo mne vyvoláva. Nevedel som to pomenovať.
Pohla sa k schodisku, ale ja som ju bez najmenšieho premýšľania zastavil.
„Deje sa niečo?“ chcela vedieť, keď videla môj zmätený pohľad. Ale ona sama bola zmätená omnoho viac, ako ja.
„Ďakujem,“ toto jedno slovo znamenalo vždy viac, ako tisíc slov. Znamenalo veľa pre každého a každého obmäkčilo.
„Za čo?“ no nebola to absurdná otázka? Vždy je za čo ďakovať. Najmä v jej prípade. Napriek tomu boli z jej strany cítiť pochybnosti.
„Myslíš, že by som sa bez teba dostal domov?“ položil som jej úplne rovnakú otázku z hľadiska zbytočnosti.
„Asi nie,“ usmiala sa, ľahko prikývla a potom sa mi opatrne vytrhla.
„Idem teda nájsť to sedlo,“ vyhla sa očnému kontaktu so mnou a zdupkala po schodoch.
Vzdychol som si a pomaly som sa vybral za ňou. Keď som prišiel až k nej, v rukách už pevne zvierala kožené sedlo, ktoré síce malo úplne iný tvar, na aký som bol zvyknutý, ale muselo mi to stačiť.
S jej pomocou som sedlo uložil na Cosette a keď som nasadol, nemohol som uveriť, že je také pohodlné.
Cesta trvala neuveriteľne dlhý čas a neustále sme boli pozadu, pretože mal Escrine proste obrovské krídla. Ja som bol s rýchlosťou letu spokojný a od draka som si udržal úctivý odstup. Bolo to síce úžasné stvorenie, ale keďže od kedy sme vzlietli, prehovoril iba raz, rozhodol som sa, že to tak bude lepšie.
Šum vody bolo vďaka veľkosti vodopádov počuť už z diaľky. A keď sme sa dostali celkom blízko, padla mi sánka. Dĺžku vodopádov som odhadoval približne na šesťdesiat metrov, avšak ich šírka sa rozprestierala možno tak na tri kilometre. Pod dlhými prameňmi vody sa rozprestieralo jazero, ktorého voda žiarila pod jasom slnka všemožnými farbami. Bola taká krištáľovo čistá. Voda pri konci vodopádov divoko penila a jej šum sa usádzal na samé dno mojich uší. Pohľad zhora bol úžasný.
Escrine začal pristávať ako prvý. Neskôr zo vzduchu skĺzla aj Cosette.
Pristáli sme na plošine pri jazere a Yleine sa hneď pustila do vzrušenej konverzácie s čierno červeným drakom. Pochytil som jej tón plný nadšenia a zároveň radosti, že po takom dlhom čase navštívila toto miesto len vďaka nemu, z čoho sa mu takmer driapala po šupinách. Poskakovala tam ako bláznivá dobrú polhodinu, kým som ja len nemo sledoval raz ju a raz vodopády. Nevedel som, na čo mám lepší výhľad. Nakoniec aj tak vyhral jej pobavený a udivený výraz. Bola zlatá.
Napokon ma zavolala bližšie k sebe, tak som k nej podišiel a rozhodol sa hrejivo usmiať na jej lišiacky pohľad.
„Ideme si zaplávať, čo povieš?“ siahla na svoj plášť, spustila ho k zemi, rýchlo si stiahla tuniku a ja som sa s obavou, že ma vytrestá, ak si ju poobzerám, rýchlo zvrtol.
Kým som sa pozeral na draka s pobavenými iskričkami v očiach, Yleine ma zozadu ošpliechala a keď som sa otočil, už bola pod vodou a jej veci sa povaľovali pri mojich nohách.
Nenechaj ju dlho čakať. Poradil mi a než som mu stihol odpovedať, už letel niekam preč.
Trochu namosúrene som si vzdychol. Nevedel som, čo mám robiť, kým sa z vody nevynorila jej havrania čierna hriva zmočená sladkou vodou.
„Poď, voda musí byť priamo z prúdu,“ ukázala na spadajúcu vodu a ja som pochopil, čo tým myslí. Hm, tak dobre. Ale ak mi bude nadávať, že si ju obzerám, je to jej chyba.
Skontroloval som pohľadom svoju nohu a keď som videl, že rana je už celkom v poriadku, nabral som odvahu.
Ponorila sa späť do vody a na moju úľavu som zistil, že akési improvizované spodné prádlo na sebe, chvála Bohu, má. Inak by som z tej vody asi nevyliezol. Nemohol by som – muži pochopia. Asi sa tomu aj tak nevyhnem.
Zložil som si plášť a vyzliekol svoju roztrhanú bundu. Porozopínal som si gombíky bielej košele a nechal som ju skĺznuť po mojich pleciach až na zem. Avšak nevedel som, či mám riskovať a dať si dole nohavice. Aká bola vlastne voda?
Yleine akoby vytušila moje obavy, znova sa vynorila asi pätnásť metrov od brehu a skríkla na mňa, nech sa toľko neflákam a že voda je nesmierne príjemná. Hm, no dobre.
Vyzliekol som si aj nohavice a opatrne vkročil do vody.
Elfka naozaj neklamala, veď tá voda mohla mať aj štyridsať stupňov! Bola skvelá, takže som vôbec nenamietal zájsť kúsok ďalej a potom skočiť ukážkovú šípku. Okrem neustáleho biflenia sa som si postavu udržiaval plávaním. Aspoň sa predvediem.
Rýchlo som ju dobehol, nebola vôbec výborná plavkyňa a chvíľu som mal pocit, že ju budem musieť vyťahovať spod hladiny. Pod vodou sa jej plávalo oveľa lepšie, takže som mal pekelne skvelý výhľad na jej chrbát.
Takto z vody bol vodopád omnoho ďalej, ako sa z brehu zdalo. Moje paže dostali zabrať viac, ako som chcel. Možno som nemal vynechávať posledné tréningy. Čo už, je to moja chyba.
Snažil som sa udržiavať tempo spolu s Yleine, kým som nezačul nádherný hlas. V tej chvíli čas ustal a ja som sa započúval do pokojného hlasu, ktorý ustavične menil tóny, chlácholil moje vnútro a keby ma Yleine nebola zachytila, vôbec by som si neuvedomil, že som prestal kopať nohami.
Okamžite som sa jej vytrhol a ovládaný neznámym, za to neprekonateľne sladkým hlasom, som začal rýchlo plávať za zvukom. Márne Yleine kričala, ju som nepočúval, takže tie sprostosti v zmysle: „nechoď!“ alebo „počuješ sirénu!“ si mohla odpustiť.
Naťahoval som ruky, kopal som nohami a keď som ju zazrel sedieť na vysokej skale pri druhom brehu, akoby mi zo srdca spadlo niečo nenáramne ťažké. Nevzdával som sa, žilami sa mi lial tekutý adrenalín a moje telo a duša sa nevedeli dočkať, až dorazia k vysokej žene s krásnymi, dlhými nohami. Dlhé, hodvábne zlaté vlasy jej siahali až k nohám, viali vo vetre a keď na mňa zažmurkala tými zvodnými zelenými očami, žiariacimi ako dva smaragdy, srdce sa mi rozbehlo rýchlejšie.
„Blaine!“ revala na mňa naďalej Yleine, ale ja som ju nevnímal. Šiel som za svojou kráľovnou, ušami sa mi liala sladká tónina jej hlasu a roztápala sa až na samom dne mojej duše.
„Už len kúsok,“ zašepkal som, ale potom na mňa niečo skočilo a musel som sa sústrediť jedine na zadržanie dychu. Rýchlo som sa spamätal a skúsil sa vynoriť, keď mi Yleine zapchala obe uši. Pod vodou som aj tak nič nepočul.
Voda sa mi do úst dostala rýchlejšie, ako som čakal a odtiaľ sa snažila zliať až do pľúc.
Rýchlo som sa vynoril a rozkašľal sa. Yleine mi stále držala uši, takže som sa na ňu otočil hneď, ako som bol v poriadku.
„Zbláznila si sa? Čo ti je?“
„Veď to je siréna, ty magor! Padaj pod vodu a neopovážiš sa vynoriť si uši!“ s týmito rozhorčenými slovami zmizla pod vodou a keď som znova začul sladký hlas, ponoril som sa tiež.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s