Korekcia:
Ilustrácia: pixabay
Yleine ma vzala k nej, aby som u nej mohol prespať. Hojdacia sieť, ktorú v útulnej malej izbe zavesila, sa mi veľmi pozdávala. V takej som spával cez leto, vonku na slniečku. Aj keď s boľavou nohou som toho veľa nenaspal, vždy to bolo pohodlnejšie, ako miesto, na ktorom som sa prebral pri Mii. Holá zem.
Ráno bola moja noha už v oveľa lepšom stave a hoci Yleine najprv trochu namietala, keď potvrdila, že to začína hnisať, nakoniec sme sa dohodli, že nebudeme zbytočne mrhať časom.
Vedel som, že tá rana mi po návrate domov nezmizne, pretože ma na to kniha varovala, ale chcel som vedieť, ako dlho bude rane trvať, kým sa úplne zacelí.
Chcel som sa jej na to opýtať, ale už vybehla von a ja som si ešte len naťahoval nohavice. Keď sa mi podarilo nejako sa dostať po schodoch, gryfa som už nevidel, no aspoň na mňa už čakal odvoz.
Podišiel som teda ku Cosette, luk si pripol na ten divný háčik a vysadol som na ňu. Pevne som sa chopil jej hrivy a pätami som jej naznačil, aby vzlietla, aj keď mi pri tomto pohybe vystrelila bolesť do celého tela. A to už ani nehovorím o tom, aké muky to boli, keď som sa šplhal na pegasa.
Faeriho sme tentokrát dobehli veľmi rýchlo. Yleine mu pravdepodobne dala príkaz, aby sa o žiadne hlúpe triky nepokúšal a mne to vyhovovalo, lebo potom nemusela rýchlo letieť ani Cosette s jej o dosť menšími krídlami. Nešetrila tak len seba, ale ešte aj mňa.
V tej chvíli mi napadlo, kam vlastne mierime a zarazil som sa. Včera večer ma stále dookola presviedčala, že si zo mňa nestrieľa, ale mne sa stále nechcelo veriť.
„Môžeš mi to vysvetliť? Prečo si zo mňa uťahuješ?“ zaujímalo ma. K jej hadím vlasom som sa odmietal priblížiť. To by som jej radšej vyškriabal oči z lebky.
Popravde nikto netušil, aké má oči. Každý, kto sa na nich pozrel, si to so sebou vzal do hrobu. V mojich knihách mala ale oči šedé ako najtemnejšie mračná, keď sa schyľujú k búrke.
„Uťahovať si z teba? To by som si nedovolila,“ zatvárila sa ublížene, jednu ruku si položila na srdce, druhou si utrela imaginárnu slzu.
„Neverím, že jej chceš odseknúť jedného hada. Akoby to aj bolo možné?“ premeral som si ju od hlavy až po päty. „Budeme prví, ktorí zabijú medúzu?“
„Čože? Zabiť medúzu? Na akej planéte žiješ?“
„Vlastne máš pravdu. Od čias Percyho Jacksona sa nikomu medúzu zabiť nepodarilo,“ rozhodol som sa na ňu použiť pojem z môjho sveta, aby som znova videl tie jej vyvalené oči plnú údivu a detskej naivnosti.
„Kto?“ presne ako som očakával jej obočie vyletelo až k vlasom a hnedé oči jej div nevypadli.
„Knižná a filmová postava jedného fantasy príbehu od Ricka Riordana,“ opísal som presne. Alebo tiež moja najobľúbenejšia zbierka kníh. Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz ocitnem vo svete, v ktorom žijú podobné bytosti, ako tam. Ani si už nepamätám, čo všetko na svojej ceste stretol. Minotaura, medúzu…? Každopádne, ja som ich stretol určite viac.
Slovom film nebola až taká zaskočená, pretože som jej ho už predtým raz povedal, ale stále na mňa divne pokukovala kvôli tomu menu.
„Povedz mi o tom viac,“ požiadala ma.
„Dobre teda,“ odkašľal som si a pohodlnejšie sa usadil. Letím na pegasovi, pre Boha.
„Percy je poloboh, je to syn Poseidona a obyčajnej smrteľníčky. Má najlepšieho priateľa a žije si pohodlným životom. Okrem toho, že jeho mozog vytvára z obyčajných slov úplne iné. To si ale nevšíma a všetko je úplne v poriadku, kým nehavarajú,“ na chvíľu som sa odmlčal, aby som sa mohol poriadne nadýchnuť pre ďalší monológ.
„A čo sa stane potom?“ zjavne ju vôbec nezaujímalo, čo je to havária, zaujímal ju len a len dej.
„Keď by som najbližšie prišiel, mohol by som ti tú knihu doniesť,“ chcel som ju napínať, veľmi ma to bavilo. Avšak najviac ma prekvapilo, keď sa nezatvárila sklamane z toho, že ďalej nerozprávam, ale potešene z…toho, že sa chcem vrátiť?
„Čo si taká nadšená?“ uškrnul som sa. To ju priviedlo späť do reality, odvrátila zrak a sklonila hlavu.
„To by bolo fajn. Poseidon je boh mora, mám pravdu?“ odvrátila sa od mojej otázky niečím úplne iným a podarilo sa jej odvrátiť moju pozornosť.
„Správne. A Percy je jeho jediný potomok. V tej knihe bolo veľmi veľa polobohov práve pre to, lebo bohovia chodili po ľudskom svete a spali s ľuďmi. A potom sa narodili polobohovia,“ sledoval som cestu. Zdalo sa mi, že letíme už strašne dlho. Na tomto mieste som vôbec nemal pojem o čase. Jedine podľa oblohy – slnko už bolo vysoko, hoci sme vstávali zarovno so slnkom.
„Ideme už dlho, nechceš si oddýchnuť?“ podotkol som.
„Teraz nie, vždy dokončím rozrobenú prácu,“ namietla a pokrútila hlavou.
V našom svete by už pravdepodobne všetci aj spali.
Aké zvláštne bolo teraz hovoriť v našom svete. Nikto neveril v iné svety, ak som nerátal nebo a peklo. Ale ja som jeden taký svet objavil. Svet nekonečných možností, dobrodružstva, nebezpečenstva, tajomných tvorov a mojej fantázie. Nikdy som neveril, že by bola schopná vytvoriť…toto. Arvan a jeho obyvateľov. A Yleine. Práve som si uvedomil, že ona je iba výplod mojej fantázie.
Cosette sama od seba zrýchlila, aby sa Faerimu vyrovnala a ja som sa pevnejšie chytil jej hrivy. Mierne som nadvihol zadok a naklonil sa dopredu, čo s Cosette zabalansovalo a už nútilo letieť strmhlav dole.
„Ideme na to, teraz mi ukáž, ako sa pristáva!“ keďže Faeri začal pristávať tak pred pol minútou, mali sme voľnú cestu.
Dali sme o sebe vedieť mojim radostným krikom a Cosettiným hlasným zaerdžaním. Cítil som puto, ktoré sa medzi nami v tejto chvíli tvorilo a páčilo sa mi to.
Vleteli sme medzi husté koruny stromov, do tváre mi šľahali listy a ostrý vietor, ale aspoň som cítil, že stále žijem. Cosette väčšinu odhrnula svojimi krídlami, ale aj tak som sa spŕške niekoľkých listov nevyhol.
„Mlč, to sa nedá počúvať!“ začul som zdola ženský hlas. Od ľaku som zabalansoval na chrbte pegasa a ona mala čo robiť, aby získala rovnováhu. Pomedzi koruny som niekde zazrel Yleine. Luk mala uchopený pevne v rukách a šíp mala namierený na vysokú ženu s turbanom na hlave. Na očiach mala okuliare s tmavými sklíčkami, ale neboli originál slnečné.
Kobyla pomaly dopadla na všetky štyri a ja som rýchlo zliezol z jej chrbta. Nevedel som, či mám tasiť luk, alebo sa tváriť priateľsky a nevediac, že je to v skutočnosti medúza.
„Ty si ten, ktorý tak strašne vrieskal?“ napravila si turban, pravú ruku si uložila na čelo a ľavú vbok.
„Áno, to budem ja,“ prikývol som a luk som si odopol z háčiku a pevne ho uchopil do rúk. Postavil som sa priamo pred ňu. Ak tmavovláska vystrelí, netrafí mňa, ale ju. Mali sme výhodu v tom, že sme boli dvaja. Ak by sa otočila a zazrela elfku, vystrelil by som ja. Ak by sa o niečo pokúsila, zostrelila by ju Yleine.
„Hlupák,“ odfrkla a chcela sa otočiť, keď som ju zastavil tlmeným „počkajte“.
„Čo chceš?“ otočila sa späť na mňa. V tej chvíli som bol rád, že neviem presne, čo pod tým kusom látky ukrýva. Teda, že som to nevidel.
„Ako sa odtiaľto dostanem? Nikdy predtým som tu nebol,“ požiadal som ju. Zatiaľ som sa rozhodol ísť cestou nechápavého človiečika.
„Elf a nevie, kde je?“ falošne, za to dosť hlasno sa zasmiala. Aspoň som bol rád, že si myslí, že som elf.
Keď sa pomaly prehýbala od smiechu dozadu, strnula v pohybe a pomaly sa otočila. Zbadal som šíp zabodnutý v jej chrbte a rýchlo som konal. Zahodil som myšlienky na boľavú nohu a zhlboka som sa nadýchol, aby som si dodal odvahu pre to, čo som sa chystal urobiť.
Už som v rukách držal luk a mieril na ňu šípom. Pustil som ho rovno do jej hlavy. Ohla sa dopredu, takže som na ňu bez premýšľania skočil, zrazil ju na brucho a ledva sa vyhol šípu, ktorý jej trčal z chrbta. Napriek dvom ostrým predmetom sa podo mnou začala zmetať. Nevedel som, čo robiť, takže som uchopil jej hlavu pevne do oboch rúk, aby sa prestala metať, ale keď som to urobil, mykla hlavou prudšie, než predtým a jej telo okamžite ochablo.
Hneď som sa jej pustil a podarilo sa mi uskočiť. V tej chvíli ma ovládol neprekonateľný strach, že som ju zabil.
Yleine už bežala ku mne, takže prvé, na čo som sa zmohol, bolo padnúť jej do náručia.
Amatérske príbehy 