Zdenka Black 13 – Moc zúfalstva: 2.kapitola


Korekcia
Ilustrácia: pixabay

„Vedela som to,“ pomyslela si bábka.
Všetky tie milé slová boli hrané. Tak hrozne ľutovala tu jednu sekundu pohľadu do jeho očí. Zaujatá niečím v jeho pohľade. Nedokázala to vysvetliť, akoby jej trocha pripomínali tu krásnu oblohu, ktorú sledovala sekundu pred skokom.
Zajac cúvol. Zdalo sa že trpí. Sledovať ako muž ktorého miluje ide pobozkať druhú ženu rovno pred ňou ju tak hrozne mučilo. Oči sa leskli.
Napriek tomu sa Fire nezastavil. Ignorujúc všetko okolo seba. Jeho tvár bola stále bližšie. Posledný moment, keď mala bábka znova cítiť jeho horúce pery. Bola odrazu obklopená veterným tornádom. Stihol sa stiahnuť a len tesne nebol zasiahnutý tým ostrým vetrom.
„Ďakujem za darček magor, no druhý bozk si už proste neprosím!“
Znela tak chladne arogantné. Konečne mohla vypustiť svoje skutočne pocity. Poriadne zúrila. Držiac v pravačke čierny šperk.
„Čo?! Takže to len hrala?!“
Bola v šoku zajačica, nie však Fire.
„Nevieš ako to funguje.“
Poznamenal pokojne. Ukazujúc na drahokam čo mu ukradla. Vyzeral akoby si ho nechal zobrať dobrovoľne.
„Fire, pekne debilne meno, rovnako ako ty. Stačí si len získať dostatok času aby som na to prišla.“
Znela sebavedome. Jasne verila v svoju silu.
„Ty podvodníčka!“
Zúrila zajačica. Chcela zaútočiť, no Fire ju zastavil. Napriek tomu čo sa stalo ho poslúchla. Nemohla si pomôcť. Nedokázala odporovať mužovi, ktorý ukradol jej srdce. Nevedno prečo, zdalo sa že Fire nechcel bojovať. Niečím akoby zaujatý.
„Slabý vetrík proti ohňu a guľkám,“ varoval ju Fire, čím odhalil vlastnú schopnosť.
Videla ju pri ich prvom stretnutí. Zároveň prezradil i tu zajačej masky, „nebudeme k tebe takí zlí ak sa vzdáš, čo mi pripomína že by si sa mohla predstaviť. Stále si mi neprezradila svoje meno.“
Bol tak sebavedomý, naplnený egom. Neveril že by mohol prehrať.
„Som dokonalé vybrúsená bolesťou. Nezlomná ako moje meno. Volám sa Diamant,“ pomyslela si.
Nemala dôvod tieto slová vysloviť nahlas, jej pery vypustili zo seba niečo iné, „tak vetrík,“ poznamenala, čím zopakovala jeho pomenovanie jej schopností.
Moment keď zo zeme vyrástli ostré čierne pichliače, dokonca i zo stien a stropu. Vyhli sa ale obmedzilo ich to v pohybe. Nemajúc veľa času na oddych. Pomedzi tie nenásytne pichliače túžiace prevŕtať ich čerstvé mäso vyrazila čierna reťaz, ktorá sa ich pokúsila zviazať.
„Skutočne fascinujúce, nemyslíte? Získať moc podľa toho akým druhom smrti si zomrel.“ Znela zamyslené Diamant. Zdalo sa že strany sa obrátili.
„Nemyslí si…“
Zúrila zajačica.
„Nech urobíte čokoľvek, dneska tu vaša cesta skončí,“
Usmiala sa veľkým, desivým úsmevom, „iba si mi ukradol hlášku pretože vaše úbohé schopnosti budú zadupane do zeme spoločne s vami,“ znela bezstarostne Diamant.
Snažiac sa im ukázať v akej beznádejnej situácii sa ocitli. Nemali žiadnu šancu.
„Takže bacha na kyselinu!“
Dodala so znudeným povzdychom. Tekutina zo stropu začala tiecť v momente ako dokončila poslednú slabiku vety. Ona mala proti vlastnej moci imunitu. Týmto útokom sa ich zbavila. Nemala dôvod venovať sa takým švábom, tak ich aspoň videla ona. Miesto kde sa dostala vyzeralo ako väčšia miestnosť. Viedol tam len jeden otvor. Perfektne miesto kde bude mať šancu okamžite eliminovať každého narušiteľa. Vyzeralo to ako obyčajný kameň. Prvý pohľad mohol byť ale veľmi zradný. Chcela sa sústrediť na rozlúštenie tejto záhady no nemohla. Celé telo bolo trhané bolesťou. Napriek tomu že nepotrebuje dýchať keďže je už mŕtva sa dusila. Mala pocit že je prevŕtaná ostrými predmetmi. Omotaná reťazami ktoré drtili a škrtili. Zároveň sa koža akoby chcela sama odlepiť v dôsledku kyseliny. Bezcitná cena za použitie vlastnej moci, čím viac schopnosti použije, tým viac trpí. Oprela sa o chladnu stenu, len na krátky moment. Vediac že musí prísť na to ako tá vec funguje. Poplach na ohlásenie votrelca nebol ešte spustený, no tento fakt nebol tak úplne presný. Veľmi dobre vedela, že napriek tomu aký silný bol kyselinový útok Fire aj zajačia maska sa z toho dostali bez škrabanca. Chránil ju. Diamant sa snažila upokojiť. Bez nájdenia únikovej cesty je v pasci. Dusiac sa v temnote.
Podobne, ako keď sa rozhodla ukončiť nekončiace utrpenie. V ten chladný deň keď začal padať prvý sneh. Chlad sa zarezával do kostí. Nemajúc ani obuv. Triaslo ju. Zmrznuté slzy nechceli prestať tiecť. Napriek tomu sa nezastavila. Nemohla si dovoliť cúvnuť. Utekajúc, až kým nezastala pri tom strome. Svojou zmrznutou rukou jemne prešla po hrejivom kmeni. Ten teplý, príjemný pocit našepkal. Našla to správne miesto. Začala naň šplhať, vďaka čomu mohla uvidieť ten očarujúci výhľad. Strach ju opustil. Jemne sa usmiala.
„Prepáč.“
Vyslovila.
Sediac na tom konári. Sledujúc ako ďaleko sú prenasledovatelia, koľko času má. Musela si pohnúť. Zranenými rukami už takmer bez citu viazala uzol. Pomaly si dala slučku na krk. Nemohla vykríknuť hoci ako veľmi chcela. Držala to v sebe. Proste nech už to skončí. Skočila. Trpela, telo sa chcelo nadýchnuť. Dožadovalo sa trocha vzduchu. Napokon to však vzdalo a bol koniec. Namiesto pokoja však opakujúca sa nočná mora posledného rozhodnutia. Hlboký nádych. Zdalo sa že na to prišla rýchlejšie ako si myslela, alebo bolo to zariadenie až tak primitívne. Stačilo ho už len použiť, tak prečo tak veľmi váhala. Rozhodla sa že nebude zasahovať. Nemôže tu ostať. Kryť sa pred trestom za nespravodlivosť. Život, úbohosť plná bolesti nenaučila nič dobre. Diamant bola znova stratená v myšlienkach. Stávalo sa jej to často. Teraz ale na tieto citové výlevy nebol vôbec čas. Zrazu si to uvedomila. Prešlo už dosť času. Dostala sa do tohto druhu problému len náhodou, alebo to bol osud? Nech už bol dôvod akýkoľvek. Chcela to už mať dávno za sebou. Vrátiť sa do svojho zúfalého kolobehu smrti. Moment, keď reťaze omotali cele to miesto.
„Myslíš že som si ťa nevšimla, odpad!“
Znela tak chladne. Pridávajúc na seba stále viac bolesti.
„Odpad?! To nie je veľmi milé, takto spolu nebudeme vychádzať.“
Ozval sa milo Fire, napriek tomu že bol v jasnej nevýhode v ňom nebol cítiť ani štipku strachu.
„No to prepáč ale s hmyzom tvojej úrovne nemám v úmysle vychádzať. Bola by som rada, keby si zmizol,“ dala mu jasne najavo ich rozdielne postavenia, „škoda že ťa nezožrala kyselina, teba ani tu žiarlivú šľapku v zajačej maske.“
Povzdychla si následne s ľútosťou Diamant.
„Nepovedala si mi ešte svoje meno?!“
Zmenil tému Fire plný záujmu. Skutočne to chcel vedieť tak moc.
„Zaujímavé, že nechceš vedieť ako som zistila že ste neskapali, keďže rovnako viem že tu len získavaš čas, aby maskovaní mohli obkľúčiť toto miesto,“
Okamžite odkryla jeho skrytý zámer, čím mu dala jasne najavo svoju nadradenosť. Jasne mu tým dávala najavo, že všetky klamstva sú zbytočná strata času. Diamant stále odrazu v bubline.
„Dám ty napovedu. Voda to nie je.“
Znela tak ľahostajne. Rozmýšľala aká je to irónia. Bolestivé tresty, ktoré ju donútili spáchať samovraždu jej zrazu dodávali silu za cenu ešte väčšie bolesti. Tí ľudia by boli teraz nadšení, ich plán bol úspešní.
„Nemyslíš že stačí len počkať kým nebudeš musieť zrušiť svoju pevnú obranu, keďže takto si sa zasekla na jednom mieste.“
Poznamenal Fire.
„Počkať.“
Zopakovala Diamant zamyslene, slovo ktoré počula tak často. Dívajúc sa znova do tých horiacich očí. Krátka doba nepozornosti a stál rovno pred ňou. Rozdelený len tou hrubou kyselinovou stenou. Keby ju nevytvorila, kto vie ako by to dopadlo.
,,Prestaňme sa hrať a proste ma nechaj odísť. Nemienim tu strácať svoj drahocenný čas.“ Znela podráždené Diamant, napriek tomu že veľmi dobre vedela čo ju čaká.
„Tak v tomto sa zhodneme, no i tak, ja svoj drahocenný čas na teba míňam a napriek tomu že nenávidím čakanie ma v tom nechávaš tak dlho, ako sa voláš?“
Fire chcel znova zistiť jej meno. Zdá sa že mali obaja úplne iný pohľad na vec.
„Nebodaj chceš vedieť aké meno napíšeš na náhrobný kameň keď ma zabiješ?!“
Odpovedala Diamant ironickou otázkou. Nemysliac to vážne. Napriek tomu že už sú mŕtvi, môžu byť eliminovaní. Dôsledku čoho prestanú existovať, keďže ich duša zmizne.
„Chcem len vedieť ako ťa mám volať?!“
Bol trocha zaskočení jej reakciou.
„No nie sú záhadne veci zaujímavé,“ poznamenala Diamant.
„Odhalené triky sú naopak hrozne nudne.“
Dodala čím mu, akoby dávala najavo že keby to zistil, začal by ju ignorovať tak ako všetky ostatne ženy. Majúc v hlase štipku smútku.
„Máš strach že si ťa prestanem všímať?!“
Spýtal sa na rovinu Fire. Zostalo ticho, len na pár sekúnd.
„Jasne že nie. Šváb tvojej úrovne ma nezaujíma! Budem rada ak taký smrad už neuvidím!“ Hodila mu zlostne do tváre. Diamant istá svojou silou. Nedávajúc najavo stále stupňujúcu bolesť. Každá sekunda bola čoraz horšia nočná mora. Držiac kľúč k slobode. Urobila krok dopredu. Uzavretá v kolobehu opakujúcej sa smrti, výčitiek a utrpenia.
„Toto miesto je rovnako odporne ako ty, hlúpy únosca,“ znela pri tom tak zamyslene, akoby tieto slová skrývali v sebe hlbší význam.
Spomínala na minulosť. Nepotrebovala nič skrývať a zároveň mala v sebe toľko tajomstiev. Pocit moci sa miešal so zúfalstvom. Zrazu akoby začula známi zvuk. Sebavedomé hnedé oči boli na zlomok sekundy iné. Naraz sa niečo zmenilo. Presne vediac čo to znamená, akoby zaváhala. Napriek tomu ale položila na kyselinovú stenu svoju právu ruku. Imunita voči vlastnej moci sa vyparila a ona bola zranená. Tečúca krv z dlane sa začala miešať a meniť farba bubliny.
„Toľko strateného času pre nič.“
Sťažovala sa. Konečne išla aktivovať ten divný šperk. Priechod vedúci do opakujúceho sa cyklu dusenia a chodenia.
„Hej, nebolí ťa to?“
Spýtal sa napokon Fire, majúc na tvári skutočne obavy. Ukazujúc na jej zranenú ruku. Krv stále stekajúc smerom na dol, hoci sa už prestala dotýkať bubliny.
„Taký škrabanec.“
Odvetila len tak, nemajúc čas sa zabávať s takou drobnosťou napriek tomu že koža na celej dlani s prstami bola preč.
„Radšej by som mala ísť, ak teda nechcem skončiť v okovách tvojich falošných spojencov.“ Dodala ironicky alebo mu tým dala tajný odkaz, nevedela ani ona sama. Jej zranenie nemalo nič spoločne s divným kameňom, proste potrebovala zmeniť farbu bubliny. Prestavala ho vidieť. Nechcela mať pred sebou tie otravné ohnivé oči, ktoré akoby niečo pripomínali.
„A čo ak ťa nepustím?“
Spýtal sa Fire. Teraz už počula iba jeho hlas. Zdá sa odhodlaný, akoby ešte neukázal svoj záložný plán, alebo len istý že napokon bude musieť zrušiť bublinu. Aktivovala šperk. Začal žiariť napriek tomu že keď ho používal Fire reagoval naprosto inak. Prvý náznak toho že niečo bolo zle. Zostalo pár sekúnd do otvorenia prechodu z tohto miesta.
„Obaja na seba zabudneme, tak nemá zmysel vravieť meno ktoré si už dávno nepamätám.“ Boli zvláštne slová namiesto zbohom.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s