Zdenka Black 13 – Moc zúfalstva: 1.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Zdenka (https://commons.m.wikimedia.org/wiki/File:Křivoklátsko_-_Listnatý_les_v_zimě.jpg)

Teplota neustále klesala. Drobné biele vločky poletujúce vzduchom pokrývali konáre stromov, drobnú trávu. Zanechávajúc v tejto tenkej vrstve snehu odtlačky svojich bosých nôh. Kráčajúc pomalými krokmi. Stále tou istou neviditeľnou cestou. Svojou uzimenou rukou darovala pohladenie starému kmeňu, ktorý napriek svojmu poškodenému vzhľadu príjemne hrial. Nemusela sa ponáhľať. Nik ju nehľadá. Sediac na konári toho pre ňu nádherného stromu. Naposledy očarená, tým výhľadom, farby tancovali po nebi, akoby boli živé. Pokračovala v ceste. Predstavujúc si ten obraz. Neviditeľný chodník viedol a napriek tomu, že veľmi dobre vedela čo ju čaká na konci cesty. Nespomalila. Pevne zvierala hrubý motúz. Čierne vlasy po brucho zdobené krvavými melírmi spoločne s jemnými vločkami, ktoré sa ale sekundu po kontakte s vlasmi roztopili. Tmavé gaštanové oči pripomínajúce hrubý kmeň toho hrejivého stromu. Miesto kde skončí. Dôkladne si prezrie to nebo. Zoskočí z konára. Lano omotané okolo krku. Trasúce telo, dožadujúceho sa kyslíka, až to napokon vzdá, umiera. Jemno biela pokožka, ako ten padajúci sneh okolo zdobená čiernymi žilami cez ktoré už dávno netiekla žiadna krv. Výrazne pery potreté akoby poslednými pozostatkami červenej tekutiny. Stále v tom istom oblečený. Biela košeľa spolu s čiernymi teplákmi. Približovala sa znova, k tomu istému cieľu. Nepotrvá dlho kým ho znovu uvidí. Myseľ plná hoci pohľad bol prázdny. Nezastala. Práve naopak. Zdalo by sa že podvedome trocha zrýchlila. Uvidela svoj starý strom. Ten kmeň počúvajúci jej nárek. Naraz ale ucítila náraz. Stále sa opakujúci scenár kde mala pohladiť hrejivý strom. Vyliezť naň. Pozrieť sa na farebné nebo. Zoskočiť so slučkou okolo krku. Zdĺhavo sa dusiť až kým poslednýkrát nevydýchne a nezomrie, len aby mohla začať odznova túto cestu na smrť. Zrazu to bolo ale narušené. Teraz by sa jej studená a dávno mŕtva ruka mala dotýkať starého kmeňa. Zrážka s neznámym chlapcom jej veku všetko zmenila. Vyzeral tiež na 20, možno o rok starší. Dívala sa do tých jasných očí plných farieb. Zároveň tam ale bolo akoby o niečo viac. Žltá, oranžová, hnedastá a červená sa miešali dokopy a vytvárali krásny plameň. Bordové strapaté vlasy plné bielych lupeňov kvetov napriek tomu, že bola na tomto mieste, bol koniec jesene. Začiatok zimy. Temná sivá pokožka. Jemný popol zvýrazňoval čisto čierne pery. Oblečený v jasno oranžovom kabáte takmer po zem. Nemal zapnutý ani jeden gombík. Čierne tričko, maskáčove nohavice a rovnaký štýl botasiek. Obaja sa na seba dívali, akoby sa na ten moment zastavil čas. Naprosto zabudla kam mierila. Rovnako ako aj on. Myšlienky vypadli. Boli len oni dvaja. Okolitý svet hoci ako krutý zmizol. Napriek tomu že za ním bol koniec jej cesty, nepohla sa. Napokon však vstala a oprášila sa. Nemohla si dovoliť väčšie zdržanie. Rovnako tak sa zdvihol aj on, akoby na ňu podvedome reagoval. Vyšší od jej 170 cm takých 5 cm. Znova vyrazila. Vediac čo sa stane ak neskočí. Prešla popri ňom. Dívajúc rovno pred seba. Hnedými očami zameraná na starý strom. Tak ako vždy tak i teraz. Stále dokola ten istý smútok ukončený neznesiteľným utrpením. Naraz ju ale chytil za ruku. Chcel ju donútil, aby sa otočila a pozrela na neho.
„Hej, ty ma vidíš?!“ Spýtal sa trocha odmerane, zároveň podráždene.
Vytrhla sa mu s prázdnym pohľadom bábky na naťahovanie. Nemala v úmysle povedať ani slovo. Obkľúčený tými čiernymi vecami. Podobajúc sa tvarom na človeka. Oči nahradené dvoma dierami. Neustále stekajúca krv namiesto slz. Pevné zažité ústa vydávajúci dunivý zvuk. Mladík nemal veľa času na útek. Napriek tomu sa namiesto stiahnutia do bezpečia rozhodol postaviť sa jej do cesty. Zastala len na menej než sekundu. Chcela ho obísť. Nedovolil. Nemajúc veľa času. Všetko alebo nič. Rozhodol sa pre drastické rozhodnutie. Proste ju pobozkal. Gesto, ktoré rozhodí každé dievča, ženu. Chcel ju týmto otestovať či vníma. Nereagovala však nijako. Tváriac sa stále tak isto.
„Dívala si sa mi do očí!“ Vhodil jej do tváre chybu ktorej sa dopustila, hoci teraz si nebol istý či sa mu to iba nezdalo. Tiene sa zatiaľ nepohli, no moment, keď nitka zmizne z ich úst, skončia pohltení. Uväznení na večne utrpenie horšie než opakovanie vlastnej záhuby, samovraždy. Vymytie posledného odporu v mozgu. Vymazanie všetkých pocitov okrem bolestí a navrátenie na cestu smrti. To bola podstata týchto strážcov utrpenia. Dobre si vedomá svojho pár sekundového omylu, no i tak to chcela zahrať. Vediac že vďaka tomu magorovi pred ňou zažije za pár sekúnd skutočne mučivý trest. Byť trhaní na kusy. Drvení. Všetky zranenia sú ale v momente preč a tak toto opakujúce mučenie trvá donekonečna. Byť neustále škrtení, lapajúc po dychu. Bola oproti tomu len decká uspávanka. Na zhodnotenie situácie nemal mladík čas.
Proste si ju prehodil cez plece ako vrece zemiakov, čím si zablokoval ľavú ruku. Zovretú päsť pravej ruky mal pokrytú silným plameňom. Horel v odtieňoch podobných jeho farbe oči. Silno ňou udrel do vzduchu. Obrovský plameň vrazil do zeme. Následne sa rýchlo rozšíril, čím všetko okolo začalo horieť. Tiene boli zasiahnuté ako prvé. Ich desivý tlmený krik sa šíril po krajine ako neznesiteľná pokazená siréna. Šanca na útek. Normálne by s nimi bojoval, no teraz pre nečakaný výboj situácie sa musel stiahnuť.
Dvojitý trest, pomyslela si. Nedávajúc svoju otrávenosť najavo. Na tvári mala stále ten istý kamenný výraz. Veľmi dobre vediac ako to skončí. Negatívne čierne myšlienky blúdili jej hlavou. Mladík začal bežať pomedzi stromy. Jeden krok po tenkej vrstve snehu. Druhý už v osvetlenej jaskyni. Krotila tu štipku zvedavosti, aby sa neprezradila viac ako to už urobila. Kráčal stále hlbšie, čo bolo skutočne otravné. Všetky tie chodby vyzerali rovnako. Napokon došiel na miesto zrazu. Menšia kamenná sála. Zastal. Obklopený zvláštnymi ľuďmi. Všetci v plášťoch rôznych farieb. Maskami si schovávali tváre. Okamžite ako ju položil na zem, chcela odísť no to jej nedovolil.
„Fire, prečo si sem priviedol bábku smrti?“ Sťažovali sa maskovaní zbabelci.
Fire?! Divné meno, pomyslela si. Tváriac sa stále, že nič nevníma.
„Dívala sa na mňa!“ Poznamenal dosť nahlas Fire. Brániac jej pri tom v odchode.
„Nepomýlil si sa? Možno si stál za tým k čomu išla. Veď vieš, že bábky nevnímajú nič len stále opakujú svoj dobrovoľný odchod zo sveta, ako trest.“
Dostala zo seba žena v maske zajačika. Jedna z davu.
Čistá žiarlivosť. Preletelo hlavou takzvanej bábke smrti. Nedalo sa nevidieť, ako veľmi chcel byť zajko nosený tým ohnivým mladíkom, alebo mať takú pozornosť. Držiac si krytie neprítomným pohľadom, bábka na túto tému nepovedala ani slovo. Naraz však ucítila skutočne tvrdú ranu, zastavená až stenou.
„Vyskúšame či to hra alebo skutočne nevníma!“
Poznamenala zajačia maska, v skutočnosti za tým bola iba čistá zlosť.
„Ty žiarlivá suka!“
Preletelo bábke v mysle. Držiac si ten istý výraz bolo trocha zložitejšie keďže chcela tomu králikovi odrhnúť hlavu, no nič čo by nevydržala. V porovnaní s tým, čím si prešla, to nebolo nič. Zvyknutá na väčší stupeň bolesti. Postavila sa akoby sa nič nestalo a smerovala preč. Tentoraz ju nezastavil.
„Vidíš. Dokonca aj ty sa pomýliš.“
Vravela s ľútosťou v hlase zajačica, hoci v skutočnosti sa tešila. Nechcela pri svojej láske vidieť inú ženu ako seba. V dôsledku čoho mohla bábka konečne vyraziť hľadať východ. Medzi tými otravnými ulicami podzemia. Stále cítila svoj strom no jediné čoho bola schopná, bolo blúdiť v kruhoch. Keďže ju začal ignorovať aj Fire, mala viac možnosti. Musel si byť skutočne istý že odtiaľ neodíde. Blúdenie bez svojho cieľa bola hrozná nuda. Bolo to iné, ako keď bola očakávaná svojim stromom. Jediná z dvoch veci na svete, ktoré chápali jej utrpenie. Len ten strom a… Zrazu zakopla. Nič tam nebolo, tak ako. Dôvod sa ale veľmi rýchlo objavil. Bol ním žiarlivý zajac. Najprv ju podkopla a potom ešte vrazila. Bábka znova zastavená až kamennou stenou.
„Žiarlivá štetka!“
Tentoraz bola bábka skutočne zúrivá. Vyrušená pri myšlienkach o svojom milovanom strome, minulosti. Tak hrozne chcela tomu zajacovi prevŕtať brucho. Podvedome na ňu zazrela skutočné desivým vražedným pohľadom. Zajac ustúpil dozadu. V očiach, ktoré boli jediné vidno z celej tváre sa odrážal strach. Bábka si uvedomila svoju chybu a znova nahodila svoj nemý pohľad. Nemôže si dovoliť reagovať, hoci ako veľmi je naštvaná. Ignorujúc ten kus bolesti. Postavila sa akoby nič. Pomalými krokmi vyrazila inou cestou.
„Hej ty!“
Nabrala zajačica odvahu na tretiu ranu, ktorá sa ale nekonala. Zastavil ju Fire. Snažiac sa ju upokojiť, zároveň jej aj vynadal. Bábka to využila aby mohla ísť ďalej. Nezaujímala sa o to čo sa medzi nimi deje.
„Hej! Neomrzelo ťa to ešte hrať? Videl som to. Zazrela si na ňu a pekne vražedne. Dokonca i ja som mal zimomriavky.“
Kráčal v momente vedľa nej so skutočným záujmom Fire.
„Skutočná otrava.“
Pomyslela si, hoci by to mohla aj využiť. Nemala k tomu ale dôvod. Tento slaboch bol príliš pod jej úroveň. Znova zablokoval cestu. Zastala.
„Alebo by si chcela druhý bozk?!“
Začal sa k nej nakláňať Fire.
„Bozk a dokonca druhý!“
Zostala v šoku zajačica. Moment keď jej Fire venoval nepekný pohľad z bezcitnými slovami.
„Neotravuj!“
Povedal to tak chladne, akoby sa chcel zbaviť odpadu, ta milšia verzia bola len hraná pretvárka.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s