Simona Azi – Rôznorodosť

Korekcia:
Ilustrácia:pixabay

„Vieš čo,“ povedala som mame a tá na mňa pozrela, „zastav. Vidím na nete, že aj tu stojí vlak do školy. Tak tu nastúpim. Aspoň nemusíš robiť obchádzku a pôjdeš na chatu rovno,“ povedala som mame a tá sa zamračila.
„No neviem,“ povedala a rozhliadla sa po okolí.
„Dávaj pozor na cestu,“ povedala som jej a zasmiala som sa, „je to normálna dedina. Čo by sa mi asi tu tak stalo,“ spýtala som sa a zasmiala.
Moja mama bola niekedy otravne starostlivá, „okey,“ povedala a zastavila na najbližšom parkovisku. Vystúpila som z auta a jemne som sa usmiala, „vlak mi ide o dve hoďky. Pôjdem na obed a večer ti brnknem, že som v poriadku. Len sa neboj,“ povedala som a zatvorila dvere.
Mama mi ešte zakývala a ja som jej odkývala. Bola to tá najlepšia matka na svete. Podľa mapy som zistila kde nájdem stanicu. Keď vyjdem hore schodmi a prejdem zopár metrov. Super, pomyslela som si a vybrala som sa hore schodmi.
„Mama,“ započula som ostrý krik a otočila som hlavu tým smerom.
K staršej pani bežala mladá žena asi vo veku 18-20rokov a drgla do nej. Žena spadla na zem a žena ju kopla. Nechápavo som pozerala čo sa tam deje. Môj mozog na pár sekúnd vypovedal službu. Dievčina sa znova zahnala a udrela matku do tváre.
„Hej,“ zakričala som a rozbehla som ich smerom.
Ostatní ľudia chodili hore-dole bez toho, aby sa zastavili. Bez toho aby niečo spravili. Aj keby čo sa stalo nikto nemal právo takto ponižovať človeka a hlavne nie matku. Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa pred ženu.
„Zbláznila si sa?“ spýtala som sa dievčiny, ktorá pozerala na matku, ktorá sa pomaly dvíhala zo zeme.
Pomohla som jej vstať.
„Ste v poriadku?“
Žena jemne prikývla, „nemiešajte sa do toho. Choďte si po svojom.“
„Počúvni ju,“ precedila medzi zubami.
„Viktória pokoj. Táto nie je odtiaľto. Poďme,“ žena ma obišla a podišla k dcéry, ktorá jej okamžite dala facka.
„Ale to by aj stačilo,“ zavrčala som.
Viktória zavrčala a pozrela na mňa a potom sa otočila a odišla. Pokrútila som hlavou a podišla k staršej žene.
„Ste v poriadku?“
„Chcete mať problémy? Prečo ste to spravili?“
„Ako to môžete znášať? Je to vaša dcéra?“
Žena prikývla, „moja dcéra, moja starosť a zodpovednosť. Teraz, by ste čo najskôr mali zmiznúť. Moja dcéra neodpúšťa. Budete mať problémy.“
„Nepotrebujete, aby som Vás odprevadila k doktorovi. Tie zranenia nevypadajú príliš dobre.“
„Som poriadku. Vy len choďte domov. Odíďte.“
Pokrútila som hlavou, ale žena pomaly odcupkala preč. Nechápala som čo sa tu deje. Ani som si nevšimla, ale toto malé námestie sa stačilo vyprázdniť. Pokrútila som hlavou. Ako keby som sa ocitla v zlom sne.
„Tak? Andel,“ ozvalo sa za mnou, keď som podišla k stanici.
Otočila som sa, lebo hlas mi bol známy. Bola to moja známa Viktória a bola aj s dvomi jej kamoškami. Prekrútila som očami.
„Pomôžem Ti s niečím? Napríklad s úctou?“
„Ty o mne nevieš nič,“ zahundrala.
„Neviem a ani nechcem. Takže mi daj pokoj,“ povedala som drzo a otočila som sa, že odídem.
Tie dve ženské ma predbehli a zatarasili mi cestu. Otočila som sa znova na Viktóriu.
„Teraz sa mám zľaknúť?“
„Budeš mať veľké problémy, Andel.“
Potom zaútočila. Uhla som sa a ruka mi vyštartovala sama. Mierila som na nos a aj sa mi ho podarilo dobre zasiahnuť. Z nosa začala tiecť krv. Ale Viktória si toho, ani nevšimla a začala znova útočiť. Každú jednu ranu som vykryla.
„To nemyslíš vážne. Ja nie som tvoja matka. Ani tvoje posrané kamošky. Daj mi pokoj,“ povedala som a kopla som ju do píšťaly a ona spadla.
Otočila som sa a ženské som od seba odrazila. Veci nabrali rýchly spád. Tie dve ženské ma schytili a Viktória mi vrazila päsťou do brucha. Ženské ma následne pustili a ja som sa predklonila od bolesti.
„Pamätaj si,“ povedal mi otec v mysli, „dovoľ im dať jednu ranu. Ale potom nech na teba nezabudnú,“ dodal.
O pár minút som stála pri pokladni a chcela si kúpiť lístok na vlak. Ale pani predavačka ma odignorovala a zavrela okno. Za mnou už stáli tie tri ohavy. Prekrútila som oči.
„Ste ako nočná mora,“ zavrčala som.
Ako prvú som zasiahla Viktóriu, ktorá narazila do hnedovlásky a blondína sa snažila spraviť krok, ale len na mňa so strachom v očiach pozrela.
„Vlak na prvej koľaji. Posledná výzva na nástup.“
Pozrela som na ženské a rozbehla som sa tým smerom. Vážne som sa cítila ako v zlom sne. Veď toto nie je nožné. Takto sa ľudia nechovajú, pomyslela som si.
Do vlaku som nastúpila len tak tak a už vyrážal. Viktória sa už zastavila pri zatvorených dverách a pozerala na mňa. Konečne pokoj, pomyslela som si.
„Vďaka,“ pomyslela som na otca, ktorý ma od malička viedol k sebaobrane, bojovým športom a pokojnému mysleniu. Voľné miesto som našla až pri mladom mužovi v zadnom vagóne.
Unavene som si sadla do sedadla a oprela si hlavu.
„Prepáčte,“ spýtal sa jemne, „ste v poriadku?“
„Ale áno,“ povedala som a pozrela som na seba.
Ruky som mala krvavé. Hánky zodraté a oblečenie špinavé. Naozaj som vypadala zle.
„Mala som nehodu,“ pošepkala som.
„Neskončilo to,“ pošepkal a rozhliadol sa po vlaku.

Pozerala som ako vlak predo mnou uniká aj s mojou korisťou. Znova som zrevala.
„Sofia,“ zavrčala som, „nech pripravia autá. Ideme na výlet,“ povedala som a pozrela na Ivetu.
„Chceš niečo povedať?“
Spýtala som sa, poznala som ju veľmi dobre. Sviňa. Zbabelec.
„Ja, prečo to nenecháme tak?“
Skôr ako som si stačila premyslieť moje chovanie som po nej skočila a bila ju. Pocítila som ako sa mi hánky znova zodrali pri náraze do jej zubov. O minútu ma od nej odtiahla Sofia.
„Nechaj ju, veď ju zabiješ,“ povedala.
Odtiahla som od Ivety, „skoč pre moju matku a sestru. Musím si s nimi niečo vybaviť. A ty,“ pozrela som na Sofiu, „zavolaj chlapcov.“
„Neuveríš,“ zavolala Sofia po telefonáte.
„Čo zase?“
„Mišo je v tom vlaku tiež,“ povedala nakoniec.
Znova som buchla o volant auta. Takže dve muchy jednou ranou. Svine. Toto im neodpustím ani jednému. Matka nič nepovedala. Dostala zase zopár faciek. Až dokým ma nezastavila sestra. Bože, neviem po kom je taká hlúpa. Nedokáže sa o nič postarať. A nejaká cudzia štetka ma bude poučovať. V duchu som horela. Za mnou išli ešte dve autá plne obsadené štyrmi chalanmi a jednou babou. Je treba ukázať každému smer. Zhlboka som sa nadýchla a pridala. Všetky autá sme pridali spolu.
„Mám akurát toho dosť,“ zavrčala, keď som znova videla vlak sa vzďaľovať.
„Ďalšia zástavka?“
„Ako vieš, že ešte nevystúpila?“
„Nehľadám len ju,“ zavrčala som divoko a Iveta na zadnom sedadle sa prikrčila.
Ale mlčala, nič nepovedala. Ústa mala napuchnuté a niektoré zuby zostali na nástupišti. Chvíľku mi jej bolo aj ľúto. Mišo bol jej brat a milovala ho. Ale mali sme pravidlá, ktoré sa len ťažko vedeli oklamať. On nemal nikam odchádzať. On mal zostať na svojom mieste. A tá ženská, ach, načo len mi liezla do cesty, keď som robila poriadok? Určité veci sú potrebné. Určité veci sa musia spraviť správne. Tak ako dnes. A ona. Ona sa do toho zamiešala. Inštinktívne som sa dotkla tváre. Biť sa vie. Možno to ma tak priťahovalo.

Z diaľky som sledoval čo sa dialo na námestí. Tá mladá mala guráž. Mladá mala silu. Potom som pozrel na Viktóriu a hneď vo mne narastal hnev. Musím odísť prvým vlakom. Okamžite. Viktória znova udrela svoju matku a ja som sa chcel rozbehnúť, aby to tak nechala. Nemohol som. Ale tá mladá sa tam postavila. Pomohla Kamile na nohy a ja som zasmial, keď som uvidel ako rozbila Viktórii nos. Ale tiež som vedel, že to pre mladú dobre neskončí. Ak sa do toho zamiešam nepodarí sa mi zmiznúť. Zhlboka som sa nadýchol a vyrazil som smerom k stanici. Cez zadný vchod som vošiel dnu a pocítil som silu. Rýchlo som si u tety kúpil 2 lístky a vbehol som na nástupište jeden a nastúpil. Zatiaľ išlo všetko podľa plánu. Premiestnil som sa na koniec vlaku a sadol som si do prázdneho kupé a zavrel za sebou dvere. Len nech si ma nevšimnú, pomyslel som si. Len nech nikto nevie čo urobím. Ale je načase, aby sa to všetko zmenilo. Viktória je mimo kontroly a ja nie som ochotný znášať jej výstrelky. Pocítil som ako sa vlak pohol a o pár minút na to si ku mne sadla mladá. Bola špinavá a mala rozbité hánky. Tak to predsa zvládla. Unavene si oprela hlavu o sedadlo a pozrela von oknom.
„Prepáčte,“ spýtal som sa jemne, „ste v poriadku?“
„Ale áno,“ povedala a prezrela si svoje ruky a oblečenie.
Vypadala tak nejako pokojne. Tak nejako vyrovnane. Aj keď musela mať strach. Nikto nie je pripravený stretnúť takého psychopata ako je Viktória.
„Mala som nehodu,“ pošepkala.
„Neskončilo to,“ pošepkal som a rozhliadol som sa po vlaku.
Vedel som, že prídu. Vedel som, že to príde.
„To myslíte ako?“ spýtala sa ma a zvraštila obočie.
„Ja,“ chcel som začať hovoriť, ale sprievodca otvoril dvere od kúpe.
„Lístky,“ povedal a ja som mu podal dva lístky pre dospelých.
Oba štikol a ja som jeden podal mladej. Nechápavo mi ho vzala z rúk a pozrela mi do očí. Videl som v nich prekvapenie a obozretnosť. Rozumné dievča.
„Tak?“ spýtala sa a zodvihla obočie, „si od Viktórie?“
Pokýval som hlavou, „nie. Teda bol som. Utiekol som. Ale videl som čo si spravila pre Kamilu. Dúfal som, že sa do vlaku dostaneš.“
„Prečo si tej žene nepomohol sám?“
„Ty to nechápeš? Ešte stále? Viktória vládne tej dedine. Sme ako uzavretý. Prejazd je možný. Ale Viktória riadi úplne všetkých. Je málo z nás, ktorý odtiaľ odídeme.“
Pokývala som hlavou, „čo je to za blbosť?“
„Čo by si nespravila pre rodinu? Pre svoju lásku? Každý sme na niečom závislý.“
„Nemáte zdravý rozum?“ zavrčala a rýchlo sa postavila.
Bola úplne iná ako som očakával.
„Prečo nezavoláte políciu?“
Pokrčil som ramenami, „niekedy je to ťažké. Niekedy to nie je jednosmerné.“
Pokývala hlavou a znova si sadla. „robíte si to ťažšie. Je to len Vaša vina. Mladému decku necháte všetko len tak robiť. Čo ste Vy za ľudí?“
„Je to zložité,“ povedal som a snažil som sa nájsť tie správne slová.
Ale musel som uznať, že mala pravdu.
„Bojíme sa,“ skonštatoval som.
„Mám skoro 30 rokov a utekám z vlastnej dediny. Tiež mi to pripadá divné a zvrátené. Necítim sa ako chlap.“
Zrazu sa na jej tvári mihla bolesť, „je mi to ľúto. Ja niekedy som až príliš ..,“ zmĺkla a pozrela mi do očí, „musíš ísť na políciu. Pomôžeš tým viacerým.“
„Nemyslím si,“ povedal Alex, ktorý práve vošiel do kupé.
Mladá sa chcela posunúť ale ja som sa pred ňu postavil.
„No tak,“ začal som, „nerob hlúposti Alex. Ako si sa sem dostal?“
„Motorka, kámo. A tvoja bývalá sa na teba pýtala,“ povedal, „a ju hľadá.“
„Viktória ide po nás?“
„Vieš ako to chodí. Každý kto poruší pravidlá musí zaplatiť. Ona a teraz už aj ty ste ich porušili.“
„Netrep sme kamoši už dlho. Snáď ma nechceš zmlátiť?“

Hodnú chvíľu som sedela za mladíkom, ktorý utekal zo svojej dediny a rozprával sa s nejakým Alexom. Mal nás doviesť k Viktórii. Na to nech zabudne. Báť sa jej nebojím. Ale so mnou manipulovať nebude.
„Otec?“ ozvala som sa do mobilu, „áno. Mám problém. Som vo vlaku do školy. Jedna ..,“ začala som mu vysvetľovať všetko čo sa mi stalo a že mám toho plné zuby. Môj otec bol svojský. Ochranársky a silný. Ak som mala problém on tu bol a vyriešil ho.
„Som ale ešte s dvomi. Jeden sa zdá byť priateľský a ten druhý …,“ pozrela som na Alexa, „zatiaľ neidentifikovaný.“
„Samozrejme, že si na nich pamätám. Ale ako sa sem dostanú?“
„Aha,“ povedala som nakoniec, „jasné poslúchnem ťa. Prvý vagón?“
„Ako ďaleko je Viktória?“ spýtala som sa Alexa a ten na mňa zmätene pozrel.
„Asi dve zástavky odo mňa. Hej to je taká hodinka.“
„Okey. Vystúpim.“
„Iba jednu,“ povedala som do telefónu a počula som ako sa otec hrdo zasmial.
Zasmiala som sa s ním. Potom som zložila.
„Tvoj otec je policajt?“ spýtal sa mladík.
„Volaj ma Sára,“ povedala som a podala som mladíkovi ruku.
„Mišo. Alex,“ a ukázal na chlapa vedľa neho.
„Kamoš? Či sluha?“
Pomykal plecom, „nikto z nás nemá na výber.“
„Ja mám. Buď ťa zabijem, alebo prežiješ,“ povedala som bez náznaku úsmevu.
Obaja stuhli.
„Kto si?“
„Andel,“ zasmiala som sa nad menom, ktoré mi dala Viktória.
Ako mi otec nakázal na ďalšej zástavke som vystúpila. Mišo a Alex sa ma držali. Alex hneď informoval Viktóriu, aj keby nechcel, musel poslúchnuť. Potom sme nasadli do malého trojvagónového vlaku a posadili sa do stredu. Pred nami sedel muž v stredných rokoch a čítal noviny. Ani na nás nepozeral. V zadnom kupé zase sedela žena, pravdepodobne sestrička.
Ani jeden z cestujúcich sa na nás nepozrel.
„Načo je toto dobré? Veď mierime späť,“ povedal Alex.
„Tento vlak má už len konečnú a Vaša dedina to nie je. Pekne počkáme dokým dôjdu.“
„A ako sa dostanú do vlaku?“
Sára mykla plecom, „ak je Viktória vynaliezavá zistí, že tento vlak ide veľmi pomalou rýchlosťou. A k tomu patrí medzi staré vlaky, takže stačí vystúpiť na schodíky a si vo vlaky. Ak ste si nevšimli nemáme dvere. Pekne ju tu počkáme.“
„Sme mŕtvi,“ povedal Mišo.
Ja som sa len zasmiala, „iba jedna rana,“ povedala som pre seba.
Mišo aj Alex na mňa nechápavo pozreli. O niekoľko minút nastal hurhaj. Do vlaku nastúpili prví nezvaní hostia. Dvaja muži.
„Smrť? Život?“
Obaja sa zastavili a raz pozreli na mňa a raz na Alexa s Mišom.
„Myslel som si, že si ich vybavil?“
„Ona sa nedá. Skús to,“ povedal a pomykal Alex plecami.
Muži po mne vyštartovali. Do ruky som chytila malý nožík, ktorý mi podal starší muž a pichla som chlapa do krku. Ten spadol na zem a držal si ranu.
„Toto nie je sranda,“ zašepkal Mišo.
Druhý muž sa nezastavil pri krvácajúcim kamošom a chcel ma napadnúť. Ja som sa uhla, ale narazila som na Alexa. No v tom sa ozval výstrel. Postarší muž bol na nohách a v rukách držal malú zbraň.
„Ten hajzel, chcel vytiahnuť zbraň. Mala si nožík. Na nožík nožík. Žiadna výmena,“ povedal a zložil zbraň.
„Otec,“ povedala a silno som ho objala.
„A vy čo?“ spýtal sa.
„Smrť alebo život?“
„Mišo je v pohode. Utiekol,“ povedala som a pozrela som mu do očí, „Alex neviem.“
„No chlapci. Teraz by ste mohli začať rozprávať.“

Viktória
„Ako to myslíš, že sú mŕtvi?“
„Kto?“
Nechápavo som pozerala na Sofiu. Čo tá krava rozpráva? Andel, bol naozaj Andel?
Do riti. Zahrešila som.
„Nevadí. Je tam ona a dvaja naši. Keď sa tam ukážem zase budú na mojej strane. A tú malú štetku si podám.“
„Ale. Ona je iná. Ona je cvičená. Nechápeš? Jej otec je niekto vysoký.“
„Nechápem čo mi tu hovoríš?“
Znova som buchla do volanta. Mňa tu jebať nikto nebude, pomyslela som si a pridala. O niekoľko minút som videla ako sa pred nami zjavil vlak.
„Iveta, ty budeš v aute. Ty si neschopná na boj. Nemusíš zbytočne umrieť. Sofia a Maťo vy idete so mnou. Ak zatiaľ zlikvidovala všetkých našich, teraz ideme my všetci na ňu. Nie po dvoch ale všetci. Suka.“
Po jednom sme naskákali do vlaku a našli sme tých troch. Ako prvá som vystúpila. Na jednej zo stoličiek boli moji muži. Zavrčala a pribehla som k tej chudere.
„Mňa ojebávať nebudeš,“ zavrčala a zahnala sa.
Tá malá štetka sa znova uhla.
„Vy dvaja chyťte ju,“ ale aj tým sa uhla a zrazu sme pozerali ako sa k nej pridal starší muž a mladšia žena.
„Takže,“ začal muž a ukázal na sedadlo, „myslím, že by si si mala sadnúť, Viktória.“
V tele sa ozýval známy strach. Sofia aj ostatní sedeli po sedadlách. Steny vlaku boli od krvi. Až teraz som si všimla celý vlak. Niektoré okná boli porozbíjanie. Moji muži boli zabití väčšinou nožom. Niektorí guľkou do hlavy. Sadla som si ako mi rozkázal muž.
„Nejaká dohoda?“ spýtala som sa hrdo, aj keď mnou lomcoval strach a bolesť.
Každého jedného muža som mala rada. Nikdy som nechcela, aby niekto umrel. Nie takto. Cítila som ako sa mi slzy tlačia do očí.
„Ešte budeš aj plakať?“ ozvala sa tá mladá.
„Kto si?“ spýtala som sa nakoniec.
„Andel,“ ozvala sa a znova sa zasmiala.
Starší pán na ňu pozrel a pokýval hlavou, „ale no tak Sára. Takto som Ťa predsa nevychoval. Ako sa správame k tým čo prehrali?“
„Ja som neprehrala,“ zavrčala som a postavila.
„Sadni si,“ povedala druhá žena, „nie si v pozícii moc vyskakovať. Vieš prečo toto dievča,“ a ukázala na tú štetku, „prišla do Vašej dedine?“
„Vlak?“ spýtala sa a mykla plecom.
„Nie. Niekto ju k Vám zavolal,“ povedal ten starý muž.
„Ako kto?“ spýtala som sa a obzrela.
„Tvoja sestra,“ povedala.
„Prečo by to robila?“
„Chcela pomoc,“ povedala, „a ja som na jej volanie odpovedala.“
Celý čas som hľadela na tú ženskú. Bola vôbec človek?
„Čo si zač?“
„Človek s množstvom informácii. Tak počúvaj. Buď sa Vaša dedina zmení alebo ty zmizneš,“ povedal starší muž.
„Nikdy. Potrebujú ochranu. Ničomu nerozumiete. Vôbec ničomu.“
„Ako myslíš,“ povedal muž.

Zrazu som bola sama. V tme. Nevidela som ani na centimeter odo mňa vo vnútri som cítila strach a prázdno. Snažila som sa upokojiť. Snažila som sa dýchať zhlboka. Znova som bola to malé dievča. Moja matka bola niekde nablízku. Cítila som jej silný parfum miešaný alkoholom.
„Viktória,“ zašepkala a snažila ma nahmatať.
Chcela som cúvnuť. Odplaziť sa preč, ale nešlo to.
„Konečne,“ povedala, keď sa ku mne dostala a pohladila ma po prsiach.
„Mám tu pre teba prácu,“ zrazu sa miestnosť osvetlila.
Predo mnou stál chlap asi v 50rokov. Bol do polpása nahý a oblizoval si pery. Nie, kričal mi mozog. Celé telo sa mi naplo. Toto už nie.
Chlap sa ku mne priblížil a ja som sa snažila dostať z jeho prítomnosti. Ale matka ma chytila.
„Tu sa dotkni,“ povedala a dotkla sa mojich pŕs.
Zakričala som a vyhŕkli mi slzy. Muž silno mačkal moje prsia a bolesť sa rozlievala do celého môjho tela. Znova som klesla. Chcela som spadnúť na kolená.
„Prosím,“ zakričala som do vzduchu a metala sa.
„Neboj, bude to dobré,“ povedala mi matka do ucha a odviedla ma do postele.
„Chyť ju nachvíľku,“ povedala mužovi a on ma priklincoval svojou váhou k posteli.
„Pripútame ju. Bude to lepšie,“ povedala.
Snažila som sa uvoľniť. Snažila som sa brániť ale nedalo sa. Po lícach mi stekali slzy a ja som mala pocit beznádeje. Prosila som, volala som, aby sa to nestalo. Nie teraz. Nie znova. Ja som bola tá, ktorá mala moc. Nie ona.
Zrazu sa mi putá zarezávali do členokov a zápästí. Chlap na mňa vyliezol a strhol mi nohavice s nohavičkami. Bolesť, ktorá následne prišla ma ochromila.
Otvorila som oči. Zase som sedela vo vlaku.
„Čo? JA?“ cítila som ako mi po tvári stekajú slzy.
„Keď si bola malá sme ti nedokázali pomôcť. Ale ty teraz robíš to isté tvojim ľuďom. Chcela si ich chrániť, nie im ubližovať. Staraj sa o nich,“ povedal starší muž.

Sára
Zobudila som sa na otcove drgnutie, „sme na mieste,“ povedal.
Rozlepila som oči a rozhliadla som sa po okolí. Vo vzduchu bolo cítiť more.
„Ja … mala som divný sen,“ povedala som a pokrútila som hlavou.
Ešte teraz som cítila na sebe pot chlípneho chlapa, ale aj krv na rukách. Striasla som sa a podišla som k útesu za ktorým sa nachádzalo more.
„Už bude všetko dobré,“ povedal a jemne sa usmial a chytil ma okolo pása a pripútal k sebe bližšie.