Zdenka Black 13 – Náhodná strela: 3.kapitola


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: http://szolgai.sk/sk/plynove-zbrane-/7932-plynova-zbran-kimar-pk4-cierna-kal-9mm-pa.html

Prišla k sebe. Zobudená tou tvrdou bolesťou prechádzajúcou celým jej telom. Bodanie v oblasti hrudníka len pri dýchaní. Ochromená, nedokázala sa pohnúť. Dôsledky zrazenia autom. Tento čin zjavne prekročil čiaru normálnosti. Napriek tomu, ako vážne na tom bola, na toto nemala čas. Pamätajúc si posledné sekundy, hoci by chcela zabudnúť. Nemohla, stále mala ten obraz živo v hlave, ako boli vytlačené druhým autom z cesty. Bez pripútania to bol skutočne drsný kolotoč smrti. Sledujúc Emily v bezvedomí, zaliatu krvou. Všetko sa to stalo tak rýchlo. Jediná chyba, zlý výpočet pri bombe v lietadle, ich dostala do tohto celého. Napriek tomu ako veľmi chcela, nešlo to, nezmohla sa na nič. Napokon však zvládla mierny pohyb, ale len prstami pravej ruky, následne i ľavej. Rozhýbavala ich pomaly, no i to bolo skutočne zložité. Začínala pociťovať zúfalstvo, smrť sa blíži, pomaly zomiera. Nemohla si dovoliť podliehať panike. V tomto poslednom čase musí ešte niečo urobiť a preto zadržala dych. Pomalé rozhýbavanie zaberalo príliš veľa času, nemohla si dovoliť mať také meškanie. Posadila sa. Nádych plný bolesti ju takmer znova položil, no napriek tomu všetkému sa udržala. Bez svojej zbrane, o ktorú bola obraná, sa im nemala ako postaviť. Mala by to teda vzdať a vyvesiť bielu vlajku.
„Nie! “ povedala podráždene sama sebe. Nehodlá to tu zabaliť tak ľahko, ako si tí magori myslia. Rukami sa odrazila, pričom znova zadržala dych, aby sa zvládla postaviť na nohy. Nejak sa jej to podarilo, ale len stena zabránila pádu pri nadýchnutí. Napriek tomu, že otvorila oči, nič nevidela, všade bola desivá, tichá tma. Kráčajúc popri stene, jediné čo ju viedlo bol jej vlastný hmat. Napriek tomu ako veľmi chcela zrýchliť, nemohla, alebo skôr nevládala. Naraz začula slabý zvuk hlasov vychádzajúcich z vonka, boli čoraz bližšie. Napriek tomu, že o tom vedela, nemala proti ním žiadnu šancu, neozbrojená. Moment prekvapenia by bol účinný len s pištoľou, ktorej už nebola majiteľkou. Všetko išlo od horšieho do nočnej pekelnej mory. Zrazu ale začula aj niečo iné. Temný, desivý smiech rovno za ňou. Mala by sa otočiť. Zbytočne, keďže aj tak nič neuvidí. Nachádzajúc sa v slepej uličke, plná bolesti nemala čas vnímať strach, možno to bola aj výhoda. Pomaly to teda urobila, otočila sa. Naraz dostala priamy zásah toho pachu krvi, bol tak intenzívny, že bolo až divné, že ho doteraz nezacítila, akoby to nebola len jedna osoba, ale celý zástup na seba nahádzaných mŕtvol. Zdeformované telá. Zaliate vlastnou krvou spoločne s hnilobou pokročilého rozkladu. Mala v hlave ten desivý obraz. Obklopená ničím, len nekonečným množstvom mŕtvol, roztrhané veci, zúfalé pohľady v tých prázdnych buľvách, v ktorých videla svoj zúbožený odraz. Nepotrvá dlho kým skončí medzi nimi, ako jedna z tých nepotrebných bábok, zabudnutá. Krvavo červené nebo nemalo na sebe ani mrak. Stále intenzívnejšia červená akoby sa išla roztrhnúť. Zaplaviť celé to miesto nekonečnou krvou tých vydesených obetí, ktorých duše nenájdu pokoj, nikdy. Smiech sa začal stupňovať a Pandora dobre vedela čo tá vec chce. Nedokázala utekať, nemala zbraň, iná cesta ako trpké utrpenie v pekle už nebola. Skonči na tej nechutnej kope. Navždy zaseknutá na tomto mŕtvom mieste, ak teda bolo rozhodnuté za ňu. Nebude sa ľutovať alebo žobrať o život, túto výsadu stratila pri zobratí prvého života. Napriek tomu, aké to bolo desivé, srdce bilo tak rýchlo.
„Ak ma ch… chceš zabiť, t… tak to sprav r… rýchlo, n… nemám čas,“ dostala zo seba len s námahou Pandora. Bolesti blokovali pri výslovnosti. Chcela toho urobiť ešte toľko. Toľkých zabiť a vidieť svoj odraz v krvi tých obetí alebo len pozorovať, ako sa krútia v bolesti. Jediná svetlá myšlienka v negatívnom mori bola Emily. Pandora ju chcela vidieť v bezpečí. Nevedno prečo, chcela chrániť to arogantné, rozmaznané decko a možno práve preto, tá detská časť, ktorá dovoľovala robiť Emily stále také hlúposti. Ten pocit, keď tá čierna miestnosť pripomínala minulosť. Časy, keď bola sama a nik neodpovedal na jej slová, hociako smutné. Všetko to tápanie v rutine, kde bola ako mŕtvy zombie. Pandora sa cítila ako chybný prvok, hoci v tej dobe tak bola braná aj Emily. Tým bezcitným okolím. Pandora s čoraz temnejšou mysľou, sa v dôsledku jednej spoločnej hodiny ich tried začala meniť. Moment kedy začalo ich priateľstvo. Emily ako malý lúč svetla, ktorý ju vytiahol spomedzi tej samoty, ticha. Dni kedy v triede čumela na tabulu a doma na stenu sa začali meniť. Pandora sa možno i vďaka tomu naviazala na Emily viac než chcela, niečo, čo vyzeralo ako láska, bolo v skutočnosti omnoho silnejšie. Dni, ktoré boli jej každodenným peklom. Nekonečna nočná mora sa začala meniť a Pandora aj vďaka kamarátke začala chápať aj iné emócie, do vtedy nepoznané. Nechcela ich, v tom prázdnom svete boli zbytočné. Odrazu ale i ona mala osobu, ktorá si ju vypočula, bolo to také nové a napriek tomu, že ešte stále nechcela povedať väčšinu zo svojho srdca, počúvali sa navzájom. Napriek tomu, že nemala na spomínanie čas, spomienky sa vynárali samé. Oči trocha mokrejšie. Hlboký nádych, nemohla si dovoliť byť sentimentálna. Desivý smiech zrazu utíchol a než si uvedomila, pravá ruka napriek bolesti ucítila niečo nové a zároveň také známe.
„Ha ha ha !“ zasmiala sa Pandora, „šialené! “ dodala k tomu so širokým, pár sekundovým úsmevom, iné pomenovanie pre to čo sa práve stalo nemala. Naraz spozornela, zvuk kľúčov. Zrejme dôsledku smiechu ju šli skontrolovať, alebo to mali v pláne od začiatku. Mohla počuť hlasy patriace dvom mužom.
„ Hej, nemali by sme sem chodiť?!“ vravel jeden roztraseným hlasom, prvý muž.
„Nevidím dôvod prečo si taký posratý! Je zranená, nič nám nemôže. Bezmocná štetka bez možnosti pohybu. S takými zraneniami už zdochla. Skôr prídu ufóni, než aby sa niečo stalo!“ Smial sa druhy, pričom pokračoval v hľadaní toho správneho kľúča v hrubom zväzku.
„Hoci normálny človek by bol mŕtvy už po tej prvej zrážke, štetka jedna!“ Dodal k tomu druhý, pričom si odpľul.
„Desivé, koľkých taký amatér jej úrovne zabil, nemyslíš.“ bol prvý stále vydesený.
„Ha ha ha ! Čoho sa stále bojíš !“ smial sa mu druhý z plného hrdla.
„J… jasné, máš pravdu, nemá ani zbraň, “ upokojoval sa prvý muž. „Ale i tak, ako mohla zložiť Eguna s guľometom len s jednou pištoľou,“ dodal k tomu, nemôcť sa pokojne nadýchnuť, akoby chcel v momente utiecť. Druhý udrel toho prvého silno po chrbte.
„Ale Leo, nebuď poser!“ Prehlásil druhý s takou ľahkosťou, bolo vidno, že rozdielny vek a skúsenosti boli medzi nimi nekonečne veľké. 25 ročný Leo nezabil ešte toľko ľudí, aby zbavil svoje srdce emócií na rozdiel od 50 ročného Ondreja, ktorý pri vystrelení už nič necítil, ani sekunda zaváhania.
„Hoci musím uznať, že oproti nej si skutočne úbožiak, vieš. “ rehlásil naraz Ondrej.
„Čo ja, ale…“ koktal Leo dosť zaskočene.
„Už pri prvom stretnutí som ti vravel, že ako zabijak sa musíš narodiť a úbohá pomsta či iný ciel ti to nedá, na rozdiel od tvojho mínusového potenciálu. Keby nezabila mojich kamošov, bol by z nej dobrý zabijak. Skvelý stroj smrti!“ začal najprv vážne, no poslednú vetu dodal so širokým úsmevom zdobeným začínajúcim strniskom.
„Tak to prepáč,“ ozval sa zduto Leo, pričom si prekrížil ruky na hrudi, čím len zdôrazňoval svoju urazenosť.
„Ha ha ha!“ Smial sa Ondrej. „Neber si to tak, len som vtipkoval!“ dodal so smiechom. „Hoci vaše schopnosti sú rozdielne, i ty máš svoje dobré kvality,“ pri týchto slovách zvážnel, aby dal najavo, že to myslí vážne.
„Oh vážne. Tak teda aké?! “ Opýtal sa stále podráždený Leo.
„No … takto …“ začal rozmýšľať rozpačito Ondrej, v dôsledku čoho prestal v hľadaní toho správneho kľúča.
„Tak vidíš, nič!“ Vykríkol Leo.
„Ha ha ha!“ Obaja muži začuli chrapľavý, desivý smiech. Vychádzajúci z vnútra miestnosti, do ktorej sa práve snažili dostať.
„Hej, čo je to!“ Spanikáril okamžite Leo, keby bol sám, už dávno by ušiel.
„To je… neviem o čom hovoríš,“ tváril sa Ondrej, že nič nepočul, napriek tomu, že i on trocha spozornel. Svetlá na chodbe zablikali.
„Ha ha ha!“ Znova sa ozval smiech akoby o niečo hlasnejšie, ale o to desivejšie.
„Hej, ale toto si už musel počuť! “ bol k smrti vydesený Leo.
„Sklapni, už som takmer našiel ten správny kľúč!“ Prehlásil Ondrej, na čo sa vrátil k pôvodnej činnosti. Vyzeral pri tom tak sebavedome, hoci to bol klam.
„Hej, nerob to!“ kričal vydesený Leo, nemal na podobné veci žalúdok.
„Ale veď sa toľko neboj, zbabelec!“ Vykríkol podráždene Ondrej, následne sa ale začal smiať. Vydesený Leo stál v pozore, pripravený hocikedy utiecť. Naraz sa za Ondrejom ozval zvuk blížiacich krokov, ten sa chcel otočiť, aby si potvrdil, či tam nie sú sami alebo či si z nich niekto nerobí srandu. Než sa stihol pozrieť. Pandora v zamknutej miestnosti nič nevidela. Jediné čo mohla počuť, bol zúfalý krik. Netrval však dlho, možno pár priam nekonečných sekúnd. Naraz sa otvorili dvere. Pandora, pripravená strieľať, nemala dôvod. Bola však opatrná, v dôsledku červenej tekutiny na zemi. Pomaly vyšla von, kde zbadala oboch mužov s odťatými hlavami, stojac v tej nekonečnej kaluži krvi, ktorá stále tiekla. V barine sledovala svoj červený odraz, akoby tam zbadala aj niekoho iného, no keď sa otočila, bola sama. Nemala čas skúmať, na pár sekúnd zaujatá niečím iným. Zbraň v jej ruke bola jej a zároveň iná ako tá predtým. Zbraň posiata drobnými krvavými bodkami, skutočne zvláštne.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s