Christie Doctor – Stratiť, no vyhrať: 27.spin off Kráľovná večera


Korekcia:
Ilustrácia: Christie Doctor

December 2015

….„Máš rok ak nebudú výsledky tak končíš. Ty aj ten tím.“ Radostne sa usmievam na otca. On pozerá na mňa prísnym pohľadom. Napravil si okuliare a pozrel sa na manažment tímu.
„Ďakujem ti. Nesklamem ťa.“ Posadila som sa.
„Čo budú ako prvé kroky novej majiteľky SuccsLion?“ Spýtal sa ma zvedavo Alex.
„Vyhodím starý manažment.“ Povedala som odhodlane a venovala som každému z tých idiotov čo topili už teraz môj tím pohľad.
„To nemôžete urobiť!“ Zakričal Hornet…….

Ak by som teraz povedala, že som si pred rokom na sto percent verila tak by som si klamala a hrala by som sa na veľkú hrdinku. Veď aj Tony Stark si nie vždy veril a nikdy nebol dokonalý. Pochybovala som niekoľkokrát. O sebe, o mojom rozhodnutí, a tak isto aj v schopnosti a možnostiach tímu. Nebola som si nikdy istá, že sa nám to podarí. Pri každej jednej prechádzke v Milton Keynes, v garážach po celom svete, som sa v duchu lúčila s týmito miestami, ukladala som si ich hlboko do pamäte. Nechcela som prísť o tieto krásne chvíle, momenty plné šťastia, úsmevov, napätia a všetkých ostatných emócie. Nemohla som dopustiť, aby prišli zamestnanci o svoju prácu. Viac ako tisícka ľudí, ktorý majú svoje sny, túžby, živia svoje rodiny a spoliehajú sa na svoju prácu. Musia platiť hypotéky, študentské pôžičky či iné záväzky. Ako by som im len dokázala povedať: Je koniec. Máte výpoveď. Hľadajte si novú prácu. Aj keby sme tú podmienky nedodržali, hľadala by som spôsoby a možnosti ako udržať SuccsLion. Nechcela som prísť o tím. Je to súčasťou mňa. Je to moja identita, môj život, spôsob mojej sebarealizácie, moja práca, ale aj moje hobby.
Oprela som sa o pohodlné biele kreslo a zadívala som sa do zrkadla na rustikálnom bielom kozmetickom stolíku. Ruku s bielou huňatou púdrenkou som opatrne položila na stolík. Neviem a nedokážem to pochopiť.

„Leonard!“ Tony skríkol od radosti. „Si majstrom sveta! Si šampión! Užívaj si to! Kráľ je mŕtvy nech žije kráľ. Užívaj si to!“

Znovu som sa začala smiať. My sme to skutočne dokázali! SuccsLion to dokázal. Prežili sme svoj najťažšiu sezónu za posledných desať rokov. Ja som bola pri tom. Bola som pri všetkom podstatnom, Austrália a prvý preteky nového tímu, prvé víťazstvo v Malajzii, problémy v Číne, takmer mediálne smrť v Monaku a Kanade, neuveriteľná nehoda v Spa a ešte viac prekvapivá Monza, takmer smrteľný Singapur a potom horúce Abú Dhabí. Korunovácia nového kráľa v prítomnosti starého. Rukami som si zakryla tvár. Neveriacky ňou krútim. Neverím ničomu čo sa deje okolo mňa. Hlavne dnes večer. Zajtra to bude presne dva týždne odkedy sa stal Leo šampiónom. A ja stále žijem ako v sne. Dnes večer bude vrcholom všetkého. Čerešnička na torte. Rukami som sa zaprela o pohodlné operadlá, postavila sa. Nemôžem sa prestať pozerať na seba. Som hrozný narcis, ale ja sebe samej páčim ako dnes vyzerám. Napravila som si saténové šaty v slonovinovej farbe. Len jedna jediná žena ich mala predo mnou. Úsmevom od ucha k uchu som si napravila krvavočervený rúž na perách a žmurkla na osobu v zrkadle. „Na kráľovnú sa vždy čaká.“
+++

Leonard sa znovu s úžasom rozhliada okolo seba. Už si zvykol na ich honosné letné sídlo, už nemal pocit, že do ich sveta nepatrí. Vždy sa tu cítil ako chudobný príbuzný na návšteve u svojho bohatého slobodného strýka. Teraz zas znovu má ten pocit. Celé prízemie sa zmenilo na jeden veľký honosný priestor, ktorý už o pár sekúnd bude hostiť niekoľko významných ľudí. Cateringova agentúra odviedla dokonalú prácu. Kvety, ozdoby, dekorácie v bielej, zlatej a béžovej farbe. Cíti sa ako na začiatku storočia v 20. rokoch či skôr ako súčasť filmu Veľký Gatsby od Baz Luhrmanna. Doslova sa bojí niečoho dotknúť či vziať si, aby na neho nevyskočila nervózna majiteľka cateringovej agentúry. Žalúdok má stiahnutý nielen od hladu, ale aj nervozity. Mal ostať s Christie. Do kelu, kde je tak dlho?
Edward s Alexom s pohárikmi sektu v rukách sledujú nervózneho Leonarda, ktorý položil pohár od kávy čašníkovi na tácku. Alex pozná veľmi dobre najlepšieho priateľa. Leonard je veľmi spoločenský a otvorený človek, má za sebou niekoľko sponzorských večierkov a iných akcií, ale dnes je na ňom vidieť, že je nepokojný. Obaja od jeho získania titulu oslavovali bez prestávky. Niekoľkomesačnú slávnostnú abstinenciu skĺbili do dvoch týždňov. Pamätá si ich cestu autom na oslavu do Abbie Lounge. Na plné hrdlo spievali Sex on fire od Kings of Lion. Nik z účastníkov nemal problém, že sa to dostalo na Internet. No dnes je iný. Je na ňom vidieť únavu a nervozitu.
„Nemali by sme ísť po Christinu?“ Edwardova zvedavá otázka vytrhla Alexa z premýšľania. Otočil sa na neho, pokýval hlavou na znak nesúhlasu.
„Ona sama navrhla začiatok oslavy. Otec, za chvíľu tu bude. Určite sa ešte maľuje a chystá. Poznáš ženy. Keď povedia, že im to zaberie päť minút tak majú na mysli polhodinu.“ Edward sa pousmial, nenápadne sa pozrel na hodinky. Už tu mala byť. Nervózne ich rýchlo zakryl rukávom od košele a jemne si napravil zlaté manžetové gombíky s jemnou perličkou. Mal ich v ten deň, keď sa ženil a potom už ich nikdy nenosil. Dal si ich preto, lebo toto je špeciálny deň pre Christie.
„Kedy sa toto všetko…..“ Leonard zmĺkol pri pohľade na prichádzajú Christinu po drevenom schodisku. Na tvári mala široký úsmev, saténové šaty jej krásne obopínali postavu. Vyzerá úžasne! Nemôže sa prestať na ňu pozerať. Videl ju vo všetkých možných situáciách ako len muž môže vidieť ženu. S make – upom, bez neho, prichádzajúcu domov z posilňovne, budiacu sa z nočnej mory alebo čítajúcu knižku v nočnej košele a vlasmi zopnutých v cope. No nikdy ju nevidel takto. Je priam očarujúca. Tie šaty na nej sú dokonalé. Jemná čipka cez ramená, ktorá sa tiahne na chrbát a pod véčkový výstrih vykladaný malými perličkami, ktorý decentne odhaľoval jej prednosti. Jemný obtiahnutý satén a čipka okolo pásu a bokov lemujúce jej krivky, ktoré zvádzajú pri každom jej kroku. Voľné šifonové dlhé rukávy ukončené čipkou. Na predlaktiach ručne vyšitá čipka s perličkami. Chrbát decentne odhalený transparentnou látkou, čipkou a malými gombíčkami ťahajúcimi sa presne cez chrbticu. Krásna dlhá priliehavú sukňa, ktorú si jemne pridržiava rukami. Účes v štýle 20. rokov, dve krásne vlny lemujúcu dokonalú tvár. Modré oči jej ešte viac vynikli pod veľkými mihalnicami. Nemohol prestať na ňu pozerať s otvorenými ústami. Toto je jeho Christie.
Edward sa otočil smerom ku schodisku, keď videl doslova zízať Leonarda a Alexa. Pre boha na čo tak čumia? Čo uvideli ducha? Pomyslel si. Oči otvoril dokorán. To nemôže byť ONA? Znovu si chytil manžetové gombíky. Ako keby si chcel pripomenúť, že nesníva ale je hore a toto je skutočnosť. Srdce mu bije ako zvon. Nie, to nie je ona! Nemôže byť! Srdce búcha ako o život, ako keby práve utekal maratón. Údiv sa mu zmenil na srdečný úsmev. Nevidí schádzať jeho dcéru ale Elizabeth, jeho milujúcu Lizi. Vidí ako kráča svadobnou uličkou s vejúcim závojom, malou decentnou perličkovou tiarou, kyticou z anglických ruží a širokým šťastným úsmevom. Stojí tu teraz, presne ako vtedy pred oltárom. Čaká iba na ňu. Druhá žena čo mu takto vyrazila dych. Spravil pár krokov bližšie ku schodisku a načiahol ruku k dcére, k svojej princeznej.

+++

Vidím ich tam stáť ako soľné stĺpy. Hľadia na mňa ako keby ma videli prvý krát v živote. Leonard podľa mňa ani nedýcha, brat neverí, že som to ja – jeho malá sestrička, ktorú treba chrániť a otec? Načahuje ku mne ruku so širokým úsmevom. Čaká na mňa. Vidím na ňom, že sa v ňom mieša prekvapenie, s radosťou, údivom a nedočkavosťou. Viem, že to musí byť pre neho ťažké ma vidieť v týchto šatoch. Neviem či to bol dobrý nápad. Jemne som mu položila ruku do jeho nastavenej dlani. Chytil ju pevne, no nie silno. Presne tak ako ju má chytiť gentlman. Pomohol mi prekonať pár posledných schodov, chytil ma okolo pása. Pohľadom sa ma spýtal či môže? Prikýval som. No neviem na čo sa ma presne pýtal a s čím som súhlasila. Opatrne spravil pravou nohou malý krok dopredu. Teraz mi došlo na čo sa ma pýtal. Zopakovala som jeho krok ľavou nohou dozadu. Chce tancovať! Práve tu a teraz! Bez hudby a bez všetkých zvedavých očí. Len my dvaja – otec s dcérou. Pomaly som ňou tancuje anglický waltz. Otec je úžasný tanečník. Ten najlepší. V živote som netancovala s lepším tanečníkom ako teraz. Ja pri ňom musím vyzerať ako nemotorná labuť, snažiaca sa nevypadnúť z tanečného postoja a nestupiť partnerovi na nohy. Opatrne ma zaklonil, potom si ma privinul na hruď. Rukami som ho silno objala, hlavu položila na rameno, zavrela oči a užívala si túto našu spoločnú chvíľu. Počujem ako jeho srdce bije, raduje sa z tejto chvíle, ktorá patrí len jemu a mne – otcovi a dcére.
„Ďakujem ti.“ šepol mi, pocítila som ako ma pohladil po chrbte. Môj otecko. Pozrela som sa na neho. Usmieva sa. Nikdy som ho však takto nevidela usmievať. Neviem to presne definovať. Chytil ma za ruky a obzerá si ma. Čakám na jeho reakciu. Som nervózna. Neviem čo mi povie. No z jeho reakcie tuším, že je šťastný, inak by som ňou takto netancoval. Ak by bol nahnevaný alebo by zúril, tak by mi tie šaty už dávno prikázal vyzliecť. „kde si ich našla?“ s úžasom sa ma spýtal.
„Niekto mi ich poslal poštou vo veľkej bielej krabice a s odkazom od mamy. Upodozrievam jednu zo starých mám.“ Počas obdobia mojej rekonvalescencie pri dverách zazvonil kuriér z DHL a podal mi veľkú bielu krabicu do rúk. Nebolo tam nič napísané. Žiadne informácie o odosielateľovi. Bez slova som prebrala balíček a s nedočkavosťou dieťaťa som sa ho ponáhľala rozbaliť. Ako prvé som našla list od mojej mamy. Priala si, aby som ich mala na sebe oblečené v deň, keď ho budem považovať za veľký. Viac ako hodinu som bez prestávky plakala a hladila na šaty. Bála som sa ich čo i len dotknúť a nie to obliecť. Nakoniec som nabrala odvahu a vyskúšala som si ich. Nebolo treba veľa úprav, stačilo ich len zúžiť.
Svadobné šaty mojej mamy. Preto sa obávam otcovej reakcie. Videl ich na nej a teraz na mne. Nikdy som po nej nenosila šaty, ani nič čo patrilo jej. Nedokázala som to a ani by som na to nemala odvahu. Teraz som to však cítili inak. Tá príležitosť, o ktorej písala mama, nastala práve dnes. „ak ti to vadí, pôjdem sa prezliecť.“ Navrhla som mu. Zásadne pokrútil hlavou.
„Si krásna a očarujúca presne tak ako bola v nich Elizabeth. Ak ti ich poslala jej alebo moja mama tak ti patria. Sú tvoje, princezná. “ Dal mi otcovský bozk na čelo. Teraz som mu ja poďakovala.
„Leonardovi si vyrazila dych.“ Pošepol mi so šibalským úsmevom. Letmo som sa pozrela na môjho miláčika.
„Myslíš?“ Zvedavo som sa ho spýtala. Hrdo mi prikývol. Nadýchla som sa zhlboka a držiac sa za ruku s otcom sme kráčali naspäť k Alexovi a Leovi. Alex do seba kopol celý pohár šampanského.
„Christie?“ Zvedavo sa ma spýtal.
„Áno, braček môj.“ Odpovedala som podľa pravidiel etikety so šibalským úsmevom.
„Je to ona.“ Pošepky odvetil Leovi. On len prikývol.
„Za chvíľu prídu hostia, mali by sme sa presunúť do salónika a začať ich vítať.“ Navrhla som im, keď som sa pozerala priamo do Leových modro-zelených očí. Nežne ma pohladil po rukách.
„Musíme?“ Spýtal sa ma zvedavo. Zasmiala som sa. Presne som vedela, že sa toto spýta. Čakala som to.
„Má pravdu, navyše je aj hostiteľkou večera tak by tam mala byť.“ Dodal otec. „no ak budete meškať päť minút nič sa nestane.“ Prekvapene som otočila hlavu na otca. Potmehúdsky sa pozrel na Lea.
„To by som nedopustil, Edward. Som slušne vychovaný človek a viem čo sa patrí.“ S úžasom počúvam konverzáciu môjho otca a priateľa o tom ako sa dohadujú kedy ma má pretiahnúť. Kedy sa spoznali tak dokonale a dobre, aby rozoberali túto tému. Čo mi uniklo? Toto a hlavne takto by v živote otec nerozprával s Robbiem. S ním sa dokázal rozprávať len o počasí, práci a čo chce robiť v budúcnosti. Moja rodina sa očividne naďalej mení pred mojimi očami a ja som si to ani nevšimla.
„Mohli by ste vy dvaja prestať.“ Skočila som im do rečí. „ešte stále som tu. Ak ste si to nevšimli.“ Leo si ma pritiahol rukou bližšie. Otec sa len usmial a vybral sa k Ann, ktorá tiež na mňa vyvaľovala oči. Prezerá si ma, tak isto ako ja ju. Ona stavila na čierne zahaľujúce šaty, dlhý náhrdelník z perál. Čierne husté vlasy mala mierne zvlnené a padali jej na ramená. Chcela vyzerať jednoducho, vyzývavo, decentne a žensky. Pochopila, že hviezdou dnes nebude.
Alex sa postavil vedľa mňa.
„Popoluška, pozor mladá macocha bude dnes žiarliť. Len, aby ti neroztrhala šaty a nevyhnala zo zámku ešte oveľa skôr ako odbije polnoc.“ Zasmiala som sa nahlas nad jeho narážkou. Prečo by to Ann robila? Ako tak sme k sebe našli cestu k seba a naše vzťahy sa ustálili. Alex to však nebral ako vtip či narážku. Myslel to smrteľne vážne.
„Neboj, mám svojho princa Krasoňa pri sebe,“ otočila som pohľad k Leovi, „že ma ochrániš?“ Detsky naivne som sa ho spýtala, zaklipkala očami, stále nedokáže prestať pozerať s údivom na mňa.
„Ale aj tak Christie. Ann je milá a dobrá, ale ty si ukradla všetku šou a zatienila si ju.“ Došlo mi, čo mi Alex naznačuje. Kto vie ako dlho tam stála a sledovala nás. Svoju žiarlivosť zakrýva falošným úsmevom. Podľa mňa vie odkiaľ sú tieto šaty a kto ich mal na sebe. Musela si ich všimnúť na fotkách. Keby ste ju len videli ako sa teraz na mňa pozerá. Stojí hrdo a má priam bojový postoj. Vyzerá ako antická bohyňa sváru. Je vyšponovaná ako struna. Pozerá sa na mňa ako na svoju rivalku, no ja nechápem prečo. Nemáme o čo súperiť! Každá z nás má predsa po svojom boku partnera. Ona má otca a ja svojho šampióna. Obom nám dnes večer nejde o nič. Sme mladé krásne a úspešné. Tak prečo ten jej postoj a zmena nálady.
„Nevšímaj si ju. Ty si kráľovnou večera.“ Leo mi pošepol, ukazovákom mi jemne prešiel po kontúrach brady. Znovu sa pozerám do jeho krásnych očí. Vtisla som mu letmý bozk na pery so zavretými očami.
„A ty kráľom.“ Palcom som mu zotrela zvyšky červeného rúžu z pier. „na kráľa a kráľovnú sa vždy čaká.“
.
.
Oslava je v plnom prúde. Som veľmi rada, teším sa, že prebieha bez problémov. Všetci pozvaní hostia – sponzori, dôležití partneri a samozrejme vedenie tímu sa zabávajú a diskutujú medzi sebou ako starí známi kamaráti. Tony sa prejavuje ako pravý šéf tímu. Pristavil sa pri každom dôležitej osobe, takže pri každom a rozpráva sa s ním. Aj keď som videla, že niektorých by najradšej obišiel veľkým okruhom. Vždy keď som videla ako sa premáha a krúti očami tak som sa v duchu smiala. Môj egocentriký, sebavedomý a charizmatický šéf tímu. Žmurkla som na neho, práve sa družne rozpráva s Omarom O´Ra. Keď ma uvidel ako stojím v salóniku a vítam hostí tak na niekoľko minút stratil reč a nevedel ako sa volá, kde sa nachádza a čo mi má povedať. Leo sa priznal, že nás pozoroval z diaľky spolu s Tonym a Christianom a riadne sa zabávali na tom, ako na mňa čumí a keď mi bozkával ruku a pritom mi pozeral niekde inde tak sa neudržali a museli odísť, aby ich nik nevidel ako vybuchli od smiechu. Tony povedal, že moje šaty zabezpečili Omarove sponzorstvo na niekoľko rokov dopredu.
Ja som mala dnes cieľ, jasnú misiu, musím sa len chovať ako pravá hostiteľka pre všetkých. Nikoho nesmiem uprednostňovať ani preferovať. Dokonca aj s Leom sme strávili len chvíle pri spoločnom stole. Každý z nás má vlastné povinnosti.
Nenápadne som sa vytratila do menšieho salónika, ktorý bol hneď vedľa veľkej obývacej miestnosti. Na malý dezertný tanierik lemovaný zlatou linkou som si naložila malý kúsok hrozna a posadila sa do pohodlného secesného kresla. Potrebujem si na chvíľu sadnúť, na chvíľu si oddýchnuť, najradšej by som si vyzula topánky a vyložila na stolík predo mnou nohy. Ešte keby mi tak niekto chcel pomasírovať unavené nohy. Bola by som najšťastnejší človek na svete. Jedine čo mi teraz ostáva, je ako tak si rozmasírovať členky a predstavovať si pri tom tú najlepšiu reflexnú masáž nôh. Pomaly som sa načahovala k členkom, keď ma niekto nečakane vyrušil.
„Slečna Allison.“ Otočila som sa za neznámym hlasom. Vo dverách stojí muž v stredných rokoch, krátke vlasy ma skôr šedivé ako hnedé. Podľa toho ako ku mne prichádza a ako sa správa súdim, že je vysoko postavený manažér. Podišiel pomaly ku mne, postavila som sa, podáva mi ruku a pritom sa na mňa milo usmieva. Nepoznám ho vôbec. V živote som ho nikdy predtým nevidela. Nie je to žiaden zástupca zo sponzorov. Pamätala by som si ho. Kto si?
„Mal by som sa vám, slečna predstaviť?“ Prikývla som. To veru áno. „moje meno je George Oakly, som obchodným partnerom vášho otca.“ Meno mi je známe, ale jeho tvár vôbec. Meno som počula ale aj čítala viac krát a z rôznych miest Prezieravo si ho premeriavam. Musel ho sem zavolať jedine otec, inak by sa sem nedostal. „slečna Allison, neposadíme sa a ja vám predstavím jednu moju ideu?“ natiahnutou rukou mi ukazuje na kreslo za mnou. Prikývla som, na nič iné na to nečakám. Pár sekúnd sme sa na seba v tichosti pozerali a usmievali. Neviem si ho nikam priradiť. S otcom som ho nevidela, popravde osobne poznám veľmi málo jeho osobných partnerov.
„S čím presne obchodujete s mojim otcom?“ Zvedavo som sa ho spýtala. Tajomne sa usmial. Všimla som si jeho štýlové hodinky. Ešte také som nikde nevidela, určite to nie je žiadna masová komerčná výroba. Hodinky vyzerajú na precíznu ručnú prácu. Očividne si dáva záležať na detailoch.
„Hovorí vám niečo spoločnosť De Beears?“ Prikývla som. Je to vedúca spoločnosť v oblasti diamantov, ťažby, exportu, spracovania a predaja. Už chápem tie hodinky, aj jeho vystupovanie a imidž.
„Čo majú spoločné diamanty s formulou?“ Pousmial sa. Prezerá si ma.
„Presne to isté ako ženy a rýchle autá.“ Začína sa mi tento obchodník s diamantami čoraz viac páčiť. „F1 je kráľovnou motoršportu a potrebuje mať niekoho kto zabezpečí drahokamy na jej korunu. Diamanty sú presne ako ženy. Sú krásne, nebezpečné a môže byť nielen vašim najlepším priateľom ale aj nepriateľom. Budú vás pokúšať, nedajú vám spávať. Budete nad nimi premýšľať v snoch, ale i počas dňa. Zoberú vám všetku chuť do jedla. Stanete sa od ich krásy závislými. Budete chcieť im znieť modré z neba.“ Zamyslene sa na neho pozerám. Stratila som sa v jeho slovách. Hovorí teraz o ženách alebo o diamantoch? „Máte krásne šperky, slečna.“ S údivom na neho hľadím ako krásne dokáže prechádzať z práce na komplimenty.
„Ďakujem.“ So širokým úsmevom som mu poďakovala. Perličkové náušnice, ale aj prsteň čo mám dnes na sebe sú rodinným dedičstvom. Predávajú sa už niekoľko generácií. Presne ako dostala mama, tak aj ja. Máme ohľadom toho podobné pravidlá ako kráľovská rodina. „akú máte predstavu?“ Zvedavo som sa ho spýtala, nechce sa mi počúvať jeho omáčky o ženách a šperkoch. Ak chce som mnou obchodovať alebo rozoberať podmienky partnerstva tak nech ide priamo k veci. Nemám rada, keď ľudia kecajú a nejdú priamo k veci.
„Prekvapujete ma,“ zasmial sa. „takto rýchlo.“
„Čas sú peniaze. Navyše, pán Oakly ak sa obzriete okolo seba tak je oslava a nemám chuť pracovať. Ak chcete rozoberať pracovné veci tak prejdite priamo k veci alebo si dohodneme stretnutie či pracovný obed. Je to na vás.“
„Chcem byť vašim partnerom.“ Prekvapivo som sa na neho pozrela. „samozrejme nie v súkromnom živote.“ Zasmial sa nad svojim pokusom o vtip, ak sa to dá povedať. „Chcem podporovať vašu akadémiu. Zaujalo ma to ako s odhodlaným podporujete mladých jazdcov, čo majú chuť a talent ale nemajú peniaze. Viac ako pol roka vás sledujem, vašu prácu. Ste veľmi zaujímavá osobnosť. Je vidieť ako sa vyvíjate v obchodnom svete. Rastiete slečna.“ Jeho komplimenty sa veľmi dobre počúvajú. Mohla by som ich počúvať celý čas. Presne vie ako má potešiť ženu. Podľa jeho vystupovania a správania musí byť riadny sukničkár. Vie ako sa má pozrieť, osloviť, usmiať. Rodený milovník žien.
„Ako presne to chcete realizovať?“
„Budem finančne podporovať jazdeckú akadémiu a vy ako protihodnotu budete nosiť na významných podujatiach šperky z našich drahokamov a sem tam sa ukážete na našich spoločenských podujatiach.“
„Mám sa stať mediálnou tvárou De Beears?“ Zvedavo som sa ho spýtala, chcem sa len uistiť. Jeho podmienky nie sú vôbec vražedné ani nesplniteľné. Sú priam veľkorysé. Doširoka sa usmial, zvodne a šibalsky. Z kresla oproti mňa sa presunul ku mne.
„Nemohol by som si predstaviť nikoho krajšieho ako vás.“ Chytili mi pravú ruku a vtisol mi na ňu bozk. Hľadí pritom na mňa. Je mu veľmi ťažké odolať. Má v očiach špecifickú iskru. Niečo zvláštne, čomu nedokáže žiadna žena odolať. Prešiel mi jemne po dlani. „nik nemá krajší úsmev ako vy.“ Moja červeň na lícach je takej istej farby ako rúž na perách.
„Pán Oakly, sú určite krajšie ženy ako ja,“ hanblivo sa na neho pozerám, rozhodil ma ako neskúsenú naivnú tínedžerku, ktorá sa prvý krát stretla s mužom.
„Ale zo žiadnej z nich nevyžaruje také čaro ako z vás. Budem veľmi rád ak nás budete prezentovať.“
„Aj ja budem rada. Predbežne sa môžeme dohodnúť na spolupráci. No rada, by som prebrala podrobnosti zavolajte mojej asistentke Rose a dohodnite si čo najskorší termín. Môže byť?“ Spýtala som sa ho zvedavo. Nepozeral sa na mňa sklamane, naopak potešil sa môjmu návrhu. Oči sa mu ešte viac rozžiarili.
„Rád sa znovu s vami stretnem, slečna Allison.“ Znovu mi pobozkal ruku. Musím zmiznúť a čo najskôr. On sa nezastaví pred ničím a bude ma chcieť zlomiť a získať pre seba.
„Prepáčte pán Oakly, ospravedlňte ma.“ Vyskočila som z kresla ako strela, čo najrýchlejšie sa musím vzdialiť. Nechápem prečo priťahujem ľudí ako je Oakly a O´Ra. Čo presne na mne vidia? Chcú ma mať ako svoju čiarku, trofej vo vitrínke alebo fakt niečo na mne vidia? Chcela by som aspoň na pár sekúnd vidieť do ich mysle a zistiť ich pochody. Veľmi by ma to zaujímalo.
Radšej som sa za seba ani neobzrela, hľadím pred seba a medzi hosťami a všetkými pozvanými sa snažím nájsť Lea. Aspoň na chvíľu chcem byť s ním. Cítiť jeho prítomnosť a znovu sa dostať do môjho normálneho sveta. Nech všetci tí zhohatlí sukničkári vidia, že moje srdce patrí už niekomu.
„Christie!“ otočila som sa za mužským hlasom. Poznám ho, no strašne dlho som ho nepočula. Stačili mi iba prvé hlásky môjho mena a vedela som kto to je. Hurónsky a prenikavý hlas Henryho De Foe, môjho krstného otca, mentora, podporovateľa, náhradného otca – najlepšieho otcovho priateľa. Stojí pri otcovi, a ako zvyčajne sa usmieva. Žmurkol na mňa a ja na neho tiež. Je to náš osobný pozdrav. Neusmejeme sa na seba, ale žmurkneme.
Prežili sme spolu niekoľko mesiacov v Paríži po mojom úteku. V žiadnom prípade ako milenci, ale ak krstný otec s dcérou. Nebola som jeho neskúsenou Lolitou. Staral sa o mňa ako bábätko a snažil sa ma dostať z depresií a melanchólie. O mojom parížskom období má zakázané hovoriť pred všetkými členmi mojej rodiny. Zložil prísahu na svoje meno, že nikdy nepovie čo i len slovo. Prestala som hľadať Lea a rýchlo som sa presúvala k môjmu parížskemu otcovi. Silno ma objal. Stíska ma tak silno, že počujem ako mi popukali rebrá.
„Bože, ako si opeknela. Kde si ju skrýval Ed? Vo veži?“ pozrel sa zvedavo na otca, „Normálne, by som ťa ani nespoznal keby som ťa náhodne stretol na ulici.“
„Henry, prestaň.“ Znovu sa červenám, ani make-up tomu nezabráni. Líčka musím mať červené ako krvavá ruža.
„Pozval som ho ja. Vedel som, že sa ťa to poteším.“ Znovu sme sa objali.
„Henry a kde máš synov?“ Zvedavo som sa ho spýtala.
„Damián aj Daniel museli ostať v Paríži, ale pozdravujú ťa. Chceli prísť, ale práca ich nepustila. Každý z nich ti však posiela veľkú pusu. Damián ťa dokonca pozýva na svadbu.“ Prekvapene so na neho vyvalila oči.
„ČO?“ Damián a svadba? To mi nejde dokopy. Vždy keď sme sa rozprávali tak manželstvo medzi jeho priority nepatrilo. Skôr patrilo na posledné miesto v rebríčku, alebo sa tam vôbec ani nedostalo. Vždy som mala z neho pocit, že svoju milovanú slobodu neopustí a bude sa jej držať. Ani keby ho na kolenách prosila jeho osudová žena života. Táto správa ma dostala rovno do kolien. Nečakala som takéto niečo.
„Nezmýlil si si mená? Nemal si náhodou na mysli Daniela a povedal si Damián. Vieš, že sú si podobní a len veľmi ťažko sa rozlíšia.“ Pre istotu som sa ho spýtala. Chcem sa len uistiť, že som správne počula. Henry sa zasmial.
„Som ich otec a viem ich odlíšiť, počula si správne Christie. Damián sa ide ženiť teraz neviem či v máji alebo v júni, no rád ťa uvidí. Určite príde za tebou aj osobne.“
„Henry, mali by sme zájsť na kávu. Tak dlho sme sa nevideli, máme si čo povedať.“ Úsmev sa mu zmenil na smútok. Zarazilo ma to. Čo som povedala? Henry sa nikdy nemračil ani nedával na sebe vidieť náznaky sklamania, smútku. Je to večný optimista.
„Prišiel som len na otočku, pogratulovať ti k úspechu a popriať ďalšie. Nemôžem sa ani na oslave zdržať príliš dlho.“
„Prečo? Ostaň.“ Prosebne sa na neho pozerám, smútok má stále v očiach. Chytil ma za obe ruky, pozrel sa mi priamo do očí. „Prosím.“ Skúsila som to ešte raz so psími očami.
„Prepáč mi.“ Vtisol mi bozky na líca. „nech sa ti darí, ma cherie.“ Pošepol mi, tak ako to vie len on.
„Ďakujem.“ Silno som ho objala na rozlúčku.
„Drž sa.“ Pošepol mi pred odchodom. Spolu o otcom sledujem ako odchádza.
„Čo sa deje?“ Potichu som sa so zvedavosťou spýtala otca. Čaká kým Henry zmizne z nášho obzoru. Za týmto musí byť niečo mimoriadne a zásadné, inak by nerobili takého manévre a tajnosti. Henry a môj otec sú ako bratia, zdieľajú spolu všetky starosti aj radosti. Aj napriek tomu, že obaja žijú v iných mestách a štátoch už niekoľko rokov tak udržiavajú veľmi blízke vzťahy.
„Choď sa zabávať, zlatko. Poviem ti to až potom.“ Nemám rada, keď ma takto niekto odbije. Neznášam to, hlavne keď som v nevedomosti. Prečo vždy ľudia naznačia niečo a nikdy to nedokončia. To ma vytáča riadne. Otec mi podal pohár červeného vína a štrngol si som ňou. „na nás, zlatko.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s