Marek Zemislav – Čarovný opasok


Ilustrácia: Marek Zemislav (Obrázok bol prevzatý zo zdroja, ktorý povoľuje jeho využívanie na komerčné účely bez potreby uvedenia zdroja.)
Korekcia:

Upútavka: Zvuk píšťalôčky razom utíchol, radosť sa vytratila z duše človeka. Bičom náhaňali pasúce sa kravky, mečom preklínali synovia otcov svojich. Ľudské srdcia skameneli, neniesli sa viac radostné spevy krajinou. Mohutný strom, vždy listami zdobený, opadol….
Príbeh bol uverejnený na stránkach zemislav.eu

Túto noc doľahla na ustatú Zem, priam hrôzostrašná tma. Urodzený pán vkladal plnú dôveru do intuície svojho koňa, ktorý ho mal odviesť až domov. Tma bola hustá a urodzené oči nevideli vôbec nič. Po tvári grófa tiekli prúdy vody. Hrôzostrašnú tmu rozrezávali len údery pekelných bleskov, pred silou ktorých sa otriasala každá bytosť. Niektorí ľudia tvrdia, že túto noc sa chvela aj samotná zem.
“Bdejte dietky, koniec sa blíži…” v mysli grófa sa stále opakovali slová fanatického kňaza.
Tma bola čoraz väčšia a do duše grófa sa potichučky zakrádal strach.
V diaľke ale spozoroval malé blikajúce svetielko. Pomyslel si, že to bude nejaký domček, v ktorom prenocuje. Gróf pohotovo zmenil smer ustatého koňa a vydali sa k svetielku. Gróf mal pravdu, bol to domček. Maličký, no strecha na ňom bola.
Gróf zoskočil z koňa, priviedol ho k mladej lieske, kde ho aj uviazal. Prehodil cez neho mokrú plachtu, a bez zaklopania, ako doma, vošiel do cudzej chalúpky.
“Vitaj. Už na teba dlho čakám,” povedala starenka schúlená pri malej peci.
V okienku chalúpky blikotala už dohárajúca svieca, ktorá osvetľovala útlu chalúpku napohľad skromnej ženy. Gróf sa ihneď vybral k peci, že sa trošku zohreje.
“Márne sa k peci tlačíš, drevo mi premoklo, ohňa preto nerozložím,” zašepkala starenka smutným hlasom, “keby si mi len tak pomohol…”, dodala.
“Som celý premoknutý, nestratím nič, len získam,” povedal gróf a kľakol si k peci a rukami prehrabal drevo.
“Tento je suchý,” povedal a vzápätí ho z pece vytiahol.
Vzal sekerku, drevo prerúbal na menšie kúsky a znova ho poukladal do pece.
“Tak a teraz to už bude horieť starenka,” povedal odstupujúc od pece.
Starenka hneď rozložila oheň a návštevníkovi, o ktorom ani len netušila že je urodzeného pôvodu poďakovala a dovolila mu u seba pri peci prenocovať.
Búrlivý vietor po dlhom boji s búrkou zvíťazil. Búrku odohnal do diaľav a noc bola až do rána pokojná. Ráno, keď sa gróf prebudil, starenka v domčeku už nebola.
“Pomóóc, pomóc, pomôžte mi!” ozývalo sa odniekiaľ.
Gróf vybehol z chalupy a našiel starenku zavalenú kopou dreva.
“Pomôž mi, odmením ťa,” nariekala starenka.
“Ako ma už len ty môžeš odmeniť, chudobná starenka. Čo mi už len môžeš dať, veď sama máš málo. Vieš, kto ja vôbec som?” spýtal sa gróf.
“Neviem kto si, no predsa odmeniť ťa môžem. Nože, len mi pomôž,” šepkala.
Grófovi sa veľmi do práce nechcelo, no predsa starenke pomohol. Starenka sa rýchlo postavila na vlastné nohy a utekala do chalupy. V rohu mala krásne vyrezávanú truhlicu. Z truhlice vytiahla utkaný opasok, ktorý bol zdobený vzormi, ktoré už dávno upadli do zabudnutia. Dala ho grófovi do rúk a pobrala sa preč, do lesov.
“Opasok? Obyčajný opasok? Na čo mi len bude,” lámal si hlavu gróf.
Gróf sa opásal opaskom a pobral sa preč, domov, do svojho kaštieľa, ktorý bol od chalúpky pomerne ďaleko. Kôň bol v zlom stave, no nemal inú možnosť, než len niesť svojho pána cez dažďom rozmočenú zem.
“Cesty rozmočené, riečky rozbúrené, kôň sa ledva hýbe. Do paroma!” preklínal gróf.
Nuž, aspoň už bolo pekné počasie. Slnečné lúče vyhrievali dažďom zbitú zem a všetko jej rastlinstvo. Cesta bola zdĺhavá, pretože koňa trápila choroba a všade bolo blato, do ktorého sa zabárali jeho kopytá. No domov sa dostali. V duchu sa potešil kôň, a ešte väčšmi jeho jazdec, ktorý už z diaľav cítil vôňu opečeného mäsa.
“Juro! Juraj! Juro, kde do paroma trčíš?!” grófova myseľ bola natoľko ustatá, že ani si neuvedomil, že z takej diaľky ho správca jeho stajne nemôže počuť. V spánku, už vôbec nie.
Juro sa váľal v sene, keďže grófa doma nebolo a tak ho nemal kto nahnať do inej roboty. Zatiaľ čo sladko sníval, gróf už stál pred svojim kaštieľom.
“Juro! Už aj sa sem dostav!” skríkol už nahnevaný gróf.
“Jaj!” strhol sa zo spánku Juro, skočil na svoje mladé nohy a utekal za hlasom nahnevaného grófa.
“Môj kôň je chorý, musíš ho vyliečiť. Odmením ťa, ak sa ti to podarí. No ak nie…” nedopovedal a pobral sa preč.
Sluha zobral koňa a dotiahol ho do neďalekej stajne. Kôň si ihneď ľahol na nedávno prichystanú podstielku a privrel oči. Mladík vedel, že koňa sa mu podariť nezachráni.
“No je tu ešte jedna možnosť,” zamrmlal si popod nos.
Poprikrýval koňa teplými dekami, pod ktorými sám spal, lebo vedel, že gróf ma koňa veľmi rád. Navyše, bol aj jeho obľúbeným. Mladík nemal moc nad životom, ba ani nad smrťou. Umierajúcej bytosti by už žiaden doktor nepomohol. Aj jeho snahy by boli zbytočné. Musel teda vymyslieť niečo iné. Aj vymyslel.
Ako malý rád počúval príbehy svojho dedka, ktorý rád rozprával o tajomných bytostiach, skrývajúcich sa pred okom človeka, ktoré majú moc nad životom a smrťou. Rozprával aj o miestach, kde sa tieto bytosti často vyskytovali a niekedy znepríjemňovali život dobrým dedinčanom. Rozhodol sa, že sa tie miesta vyberie nájsť a poprosiť bytosti, ktoré tam žijú, nech už sú dobré či zlé, o pomoc.
“Nočnou dobou strigy do rákoša chodia.”
Spomenul si na dedove slová, ktorý ho rád po večeroch strašieval. Juro sa odvtedy nocí bojí a len čo sa začne stmievať, už nervózne prestupuje z nohy na nohu. Chlapec to bol ale dobrosrdečný a tak sa rozhodol, že koňa zachráni. Rozhodol sa, že pôjde k strigám vypýtať si radu.
A tak sa vybral do lesa. Hoci cítil v srdci strach, kráčal ďalej premoknutým lesom, stále hlbšie a hlbšie, ďalej a ďalej od ľudských obydlí. V duchu si predstavoval čarostrom, ktorý mu dedo už dávno opísal.
Pomaly sa zvečerievalo. Strach sa zmocňoval Jura, no ten sa odhodlal, že ho raz a navždy porazí. Teda, aspoň to skúsi.
“Juro…” ozvalo sa odniekiaľ
“Jurko, tu som, za tebou,” nežným hlasom sa mu niekto prihovoril.
Mladík od strachu stuhol. Nevedel čo, má robiť. Od strachu ostal ako k zemi prikovaný a trasúc sa ako osika na plné hrdlo vyhlásil, “dobrá vôľa všetko zdolá!”
A otočil sa tým smerom, odkiaľ sa mu nežným hlasom prihovárala víla. Jej svetlá pokožka sa odrážala vo svetlých očiach ustráchaného mládenca. Len čo mladík zahliadol jej krásu, jeho srdce zahorelo a do jeho líc sa vtisla červeň. Víla sa zachichotala, pohladila mládenca po pleci a po chvíli povedala,
“viem, že prichádzaš do čarovného lesa, lebo chceš vyliečiť koňa svojho pána. Viem ti pomôcť, no ale prečo by som to robila?”
Len čo dopovedala, otočila sa na svojej bosej nôžke a vybrala sa preč. Jej dlhočizne plavé vlasy sa končekmi dotýkali zeme. Víla bola čoraz ďalej, no Juro očarený jej krásnou si to nedokázal uvedomiť.
“Počkaj, odmením sa ti, najkrajšia z najkrajších,” striasol sa Juro a zakričal na vílu.
“Ja mám všetko čo si len zažiadam, nepotrebujem tvoje dary…” povedala víla a kráčala ďalej.
Juro vedel, že ak mu táto víla nepomôže, tak gróf stratí obľúbeného koňa a mládenca si v službe nenechá, hoci dobre vie, že zvieraťu už pomoci niet. Čo si počne, ak ho gróf, ktorý ho z ľútosti zobral do služby, vyhodí?
“Počkaj, víla…urobím pre teba všetko, len mi poraď…,” vytrhol sa zo zamyslenia Juro.
“No dobre, dám ti radu, no ty splníš moju úlohu. Ak ju nesplníš, kôň zomrie a ty budeš ten, čo ho bude do sveta mŕtvych nasledovať. Vieš, mi víly sme sa s ľuďmi rozkmotrili už dávno. Časy, kedy sme si pomáhali, sú dávno preč. Šepká sa, že už raz a navždy. Úlohu budeš mať preto neľahkú.” začala hovoriť víla.
“Z celého srdca ti ďakujem, urobím všetko, čo bude v mojich silách, len mi daj liek pre koňa.” prerušil ju Juro.
“Báť sa nemusíš. Tu máš, hľa, živá voda. Nalej mu ju do úst a hovor pri tom tieto slová…na ponáhľaj sa, veľa času nemáš,” odvetila víla a podala mládencovi handričku presiaknutú živou vodou.
Mládenec víle poďakoval a behom sa vybral zachrániť dobrého koňa. Cestou sa neobzeral, nereagoval na zvuky, ktoré ho vábili. Len bežal a napredoval. Ak by bol zastavil, nebol by sa navrátil. V lesoch je okrem víl mnoho iných bytostí. Tak Juro došiel do stajní, vytiahol handričku, vyžmýkal pár kvapiek do úst koňa a začal si popod nos šomrať:
“Vodička čistá…,” dokončil celé zaklínadlo, poutieral koňa s handričkou presne tak, ako mu to víla prikázala a neostalo mu už nič iné, len čakať, kedy moc víl zapôsobí a kôň sa postaví na nohy.
V miestnosti sa podivne ochladilo a na horúcej tvári sluhu sa tvorili kvapky potu. Z diaľky sa ozvalo kvílenie a kôň zrazu otvoril oči, zaerdžal a razom stál na nohách. Juro ihneď bežal za grófom, aby mu oznámil skvelú novinu.

“Dobre si urobil, že si mi koňa zachránil. Za to ťa odmením. Cestou do kaštieľa, počas tej mocnej búrky, som natrafil na jednu starenku a pomohol som jej s bremenom. Za odmenu mi dala tento opasok. Ja ho teraz dávam tebe,” povedal gróf a podal Jurovi opasok.
Juro sa ním ihneď opásal a grófovi sa za opasok poďakoval. Gróf mu dal za odmenu aj kvalitného vína, peňazí a zaželal mu dobrú noc.

Juro sa vybral do stajní a keď ho ovládlo nočné kráľovstvo, pristúpila k nemu žiarivá bytosť. Nebol to nik iný, ako víla, ktorá mu dala živej vody na záchranu statočného koňa. Rozpovedala mu príbeh o opasku ale aj o tom, že nie je obyčajný. Povedala mu, že si má dať pozor, lebo opasok je v dnešných dobách vzácny a mnoho mužov a žien hľadá jeho silu.
Noc pomaly strácala svoju moc, a deň svoju moc naopak získaval. Slnko pomaly vychádzalo spoza hôr a prvé kohúty ohlasovali príchod nového dňa. Juro vstal zarána, lebo musel ísť do hory, vílam pomáhať, inak by chudák zomrel. Aj grófov kôň.

Víla ho čakala presne tam, kde sa nachádza mohutný čarostrom. Opretá o jeho zvráskavený kmeň si prehrabávala svoje lesklé vlasy. Mysľou pobehovala po vzdialených pláňach, plných kvetov a zašlého pokoja.
“Som tu, presne tak, ako sme sa dohodli,” prihovoril sa víle mládenec.
“Vidím, prisadni si. Rozpoviem ti príbeh…,” jemným hláskom zašepkala víla.
Juro si prisadol, zadíval sa do víliných očí a započúval sa do jej krásneho hlasu.
“Bývali časy, kedy bolo všetko iné. Zelené lúky, štebot vtáčikov, ťažké vzdychy chlapov pracujúcich na poli a smiech víl, ktoré sa pozerali na moriacich sa chlapov. Víly často ľudom pomáhali, slobodne pobehovali po poliach, lúkach, pospevovali si a ľudí mali v obľube. Zvlášť švárnu junač. Mnohých z nich hýčkaním vábili, ba pri ich speve tancovali aj tí, čo netancujú. Plemeno ľudí bolo v tých časoch spokojné s tým, čo malo. Ľudia potrebovali len to, čo pojedli. V týchto časoch bolo priateľstvo a rodina najväčším bohatstvom. Zdalo sa, že nič nemôže zničiť pradávny raj.
Jedného dňa na lúky dosadla temnota a ponad čarovnými lesmi sa vznášali ťažké mraky, no ani jediná kvapka z nich nespadla. Viseli nad krajinou a zachytávali slnečné lúče, ktoré osvetľovali život dobrému ľudu.
Tak ako sa do sveta prikradli tieto temné mračná, tichučko ako jarný vánok vošiel do krajiny podivný muž. Zvuk razom píšťalôčky utíchol, radosť sa vytratila z duše človeka. Bičom naháňali pasúce sa kravky, mečom preklínali synovia svojich otcov. Ľudské srdcia skameneli, neniesli sa viac radostné spevy krajinou. Mohutný strom, vždy listami zdobený, opadol. Sila viac z neho neprúdila do krajiny. Nakoniec ho nový pán vyrúbal a na jeho mieste si postavil palác z chladného kameňa. Ľudia utiekli do hôr, nebolo človeka, čo by ich chránil. Posledné vily zakliali samé seba a odvtedy ich človek nemôže vidieť. Zjavia sa len tomu, kto má dobré srdce alebo tomu, koho chcú pre jeho zlobu umoriť na smrť.
Posledné víly sa usilujú o to, aby sa znova navrátili dávne časy a aby človek s inými bytosťami znova dobre vychádzal.
Musíš nám s tým pomôcť. Opasok ktorý máš, dokáže divy keď sa ním opášeš, budeš bežať rýchlejšie, ako ktokoľvek na svete. Počas behu zistíš, kde sa nachádza koreň stromu, ktorý nový pán vyrúbal. Korene musíš očistiť, priniesť výživnej pôdy a kmeň isto vypuká a strom znovu vyrastie. Teraz sa pober, nájdi tento strom. “
Keď sa mladík prebral zo sladkého spánku, víla pri už ňom nebola. V mysli sa mu stále dokola opakovali jej slová. I mladík vyšiel von z lesa, rozutekal sa takou rýchlosťou, že zaraz bol v dedine. No počas behu sa mu žiadna pravda o koreni neukázala. Jediné čo sa zmenilo bolo to, že o zázračnej rýchlosti mladíka sa dozvedela múdra baba, verná to služobnica nového pána. Videla ho, ako beží a hneď vedela, čo je vo veci.
“Musím ho o opasok pripraviť. Nemôžem si dovoliť to, že odhalí moje čary. Ja ho len nejako prekabátim,” pouškrnula sa starena a ihneď sa vybrala do dediny.
Tam našla Jura ako oddychuje pod stromom, predsa, nebol zvyknutý na taký rýchly beh.
“Juro, vraj si veľmi rýchly. No ja som tá, čo všetko vidí. Viem, že podvádzaš. Predveď svoju rýchlosť, lebo inak sa ti bude každý smiať do konca života, ba ani dievka po ktorej tak túžiš, ťa nechce,” ľstivo sa mu prihovorila starena, čarodejnica, ktorá ho chcela obrať o jeho zázračný opasok.
Juro by bol starenu nechal tak, keby ona nebola spomenula jeho milovanú. Zľakol sa a povedal, “dobre starenka, prines grófovho koňa a ja ho hore furmancom prebehnem! Potom sa ukáže, kto tu klame.”
Starenka vedela, čo robí a ihneď sa rýchlym krokom, na svoj vek až príliš rýchlym.
Ľahko presvedčila grófa. Ten sa ihneď vybral na miesto pretekov. Chvíľami aj veril, že jeho sluha vie niečo viac, ako obyčajný človek. Veď predsa zázračne uzdravil jeho umierajúceho koňa. Ten je teraz ako rybička a ide s Jurom pretekať.
Postavili sa kôň, na ktorom sedel samotný gróf a vedľa neho Juro. Bol pripravený na to, že si svojim činom presvedčí otca dievčiny, ktorá sa teraz na neho pozerá a v hĺbke srdca dúfa, že Juro má predsa len nejakú moc. Aj ona ho ľúbi, no keby bol za blázna, otec by jej ho nedovolil, veď aj teraz má námietky, hoci ho chváli celý kraj, ako zachránil umierajúceho koňa.
Kôň a Juro bežali ako o život.
“Pre moju milú,” povedal si Juro, zaťal zuby a predbehol koňa.
Starena však bola prefíkaná. Vedela, že mladík má čarovný opasok a koňa poľahky predbehne. Pokojne sa môže pretekať aj s vetrom, keď sa mu zachce. Preto si pripravila nápoj, ktorým mládenca uspí a opaska ho zbaví.
V cieli ho už čakala jeho milá, ktorá ho vybozkávala a podala mu nápoj. Sama nevedela, že je v ňom darček od bosorky. Mládenec ho vypil a po chvíli upadol do spánku. Starena ihneď pribehla a opasok prestrihla.
“Už si dolietal,” škerila sa.
Mladík sa v tej chvíli prebudil a ucítil, že jeho opasok je preč.
I povedal to, čo videl, keď neuveriteľne predbehol koňa, “strom, ktorý mi kázali víly zachrániť, sa len tak zachrániť nedá. Nie je to strom, ktorý by bolo možné nájsť niekde v lesoch našej zeme. Je to strom, ktorý rastie vo vnútri každého z nás. Každý z nás musí vo svojom vnútri vykonať očistu. Musíme z kmeňa stromu vybiť kliny nesváru, zbaviť sa závisti, chamtivosti a nové púčiky opäť vyrastú.“
“Poď, pôjdeme a rozpovieme to ľuďom, zničíme zlo ktoré nás už roky kvári,” s vypätím všetkých síl sa Juro začal dvíhať, no srdce jeho jedom zmorené puklo a mladík spočinul v objatí svojej lásky, ktorá ho bozkom vypravila do krajov mŕtveho ľudu.
Milá plakala, srdce si žiaľom zmáčala, no napokon sa rozhodla, že bude šíriť odkaz svojho milého. Žienka chodila pokorne šírim svetom a rozprávala ľudom všetko to, čo sa jej prihodilo. Tak dievča naplnilo svoj osud a keď prišla jej posledná hodina, víly ju odprevadili za svojim milým, ktorý ju už netrpezlivo vyčkával. Čo víly a bájny strom?
Povráva sa, že doteraz drieme v každom z nás a čaká, kedy ho objavíme a pomôžeme mu znova vyrásť.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s