Christie Doctor: Stratiť, no vyhrať – 24. spin off List od mamy

Korekcia:
Ilustrácia: Christie

Október, niekde nad Anglickom

Hlavou opretou o vnútro lietadla hľadím na oblaky. Slnko spolu s nimi vytvárajú krásnu, romantickú idylku. Človek má chuť si sadnúť na jeden z oblakov a nič nerobiť. Rozmýšľať o svojom živote, o tom čo ho trápi, čoho by najradšej ušiel alebo čo mohol stratiť svojou sprostosťou. Jemná žltá, spolu s červenou a modrou farbou sa miešajú do slabej ružovej nad oblakmi. Nohy a padajúce kolená som si rukou lepšie uložila na koženú dvoj sedačku. Otcov tlmený hlas sa ozýva. Pretína ticho v lietadlo. Mierne som pokrútila hlavou. Ohľadom môjho návratu domov sa robia priam vojenské manévre. Musela som sa v tichosti zasmiať, nikdy som neverila, že ja raz budem „celebritou“ a hlavnou hviezdou, ktorá sa bude musieť skrývať pred fotografmi. Pripadá mi to smiešne a postavené na hlavu. Nemám čo skrývať. Žijem a to je podstatné. Na druhej strane však chápem túto bezpečnosť a opatrnosť. Človek nikdy nevie a hlavne otec sa bude snažiť aby som sa cítila ako v bavlnke a nik mi teraz neublížil. Počula som, čo mu povedala lekárka …… Môj zdravotný stav sa môže zmeniť každou minútou, hlavne prevoz musí prebehnúť bez problémov a turbulencií, aby sa mi neroztrhli stehy, vnútorné stehy.
Pocítila som v dlani mierne vybrovanie. Odvrátila som pohľad od oblakov na display mobilu. Leo. Už sa ma nevie dočkať. Odkedy sa dozvedel, že sa vraciam domov tak si píšeme, voláme. Chcem cítiť znovu jeho vôňu a vidieť ten jeho krásny šibalský úsmev. Rýchlo som mu odpísala na správu, mobil som položila vedľa mňa. Všimla som si nenápadne položené noviny na kresle oproti mňa. Obzrela som sa cez rameno. Otec ani letuška nie sú nablízku. Opatrne som sa načiahla, mierna bolesť mi nedovolila aby som sa bez postavenia pre ne načiahla. Ocinove obľúbené, natešene som sa usmiala keď som uvidela pod nimi ležať magazín F1. Noviny som okamžite vymenila za magazín. Tento som odoberala odkedy som jazdila motokáry. Na titulke bol Heiki. Je mi jedno čo si o mne myslia. V tichosti som si prečítala titulok, ešte opatrnejšie som sa posadila naspäť do kresla. Pomaly som listovala, v terajšom mojom rozpoložení som viac pozerala obrázky ako čítala. Presne ako malé dieťa, ktoré si prezerá farebné obrázky v knižkách. Ani som si neuvedomila koľko noviniek som prepásla počas mojej prípravy. Otcove ruky mi zapínali bezpečností pás, ešte nikoho som nevidela, aby opatrne skoro ako porcelánovej bábike zapínal pás. Prekvapene na neho pozerám. Natiahol mi cez nohy deku. Stále na neho hľadím ako vyoraná myš. Stačilo len povedať a spravila by som to aj sama. Nepotrebujem takúto prehnanú starostlivosť o mňa. Nenápadne som prekrútila očami. Toto už preháňa, mám pocit, ako keby som bola nesvojprávna alebo mala polámané ruky. Neviem si predstaviť čo ma bude čakať doma. Alex, Leo a otec sa budú striedať a dozerať na mňa ako na malé vtáča. Bude ich porcelánová bábika na hranie.
„ďakujem.“ S miernym úsmevom som poďakovala. Otcovsky ma pohladil po líci a sadol si oproti mne.
„Ako vidím našla si si zábavku.“
„Musím sa nejako odreagovať počas letu. Odkedy sme vzlietli tak som stihla porátať skoro všetky oblaky čo sme míňali.“ Otec sa zasmial.
„Neminula si nejaký?“ Zvedavo sa ma spýtal.
„Ani mi nevrav toto! Chceš aby som začala znovu rátať?“ Obaja sme sa zasmiali. Toto je po veľmi dlhej dobe, kedy sa spolu smejeme. Bez pretvárky.
„Rozmýšľal som dokedy budeš bez slova hľadieť von oknom. Chcel som niečo povedať, no nevedel som ako budeš reagovať.“ Prekrútila som očami, tak aby to videl.
„Nemusíš brať slová lekárky vážne.“ Očividne som ho zaskočila, nemyslel si, že budem počúvať za dverami ako zvedavá baba. „som dostatočne psychicky silná na to, aby som….“ Otec sa na mňa prezieravo pozrel. „nezopakuje sa to znovu.“ Odhodlane som dodala. Nedovolím, aby sa minulosť zopakovala. Nechcem už o nikoho v mojom živote prísť. „prečo by som mala byť taká hlúpa a nerozvážna. Myslíš, že neviem čo všetko ste pre mňa spravili počas toho ako som ležala v nemocnici? Nedovolím, aby moja pýcha a hrdosť znovu niekomu ublížila.“ Otec sa radostne usmial, moje slová ho milo prekvapili. Aj cez okuliare vidím pod očami kruhy od únavy a v jeho očiach aj mierne sklamanie. Spôsobila som viac problémov ako radosti. Bodaj by som aj vtedy nebola taká hlúpa a nesnažila sa dosiahnuť za každú cenu svoj cieľ.
„Som na teba hrdý.“ Teraz ma on prekvapil. Tieto slová som nečakala. Hlavne teraz. V tomto momente. Keby som nebola pripútaná tak ho okamžite objímem. Priznám sa, že som sa tohto letu obávala. Letieť s otcom viac ako dve hodiny zo Singapuru do Londýna v malom lietadle, kde jedinú únikový východ je aj cesta k samovražde ma desila. Aj keď sme sa uzmierili a všetko si vysvetlili, no aj napriek tomu som mala rešpekt. Nevedela som čo môžem očakávať. Človek len tak ľahko nehodí za hlavu päť rokov. Nenápadne som sa pozrela von oknom. Vidím pristávaciu dráhu na súkromnom londýnskom letisku. Začínam byť nervózna, ale aj nedočkavá. Pomrvila som sa. Neviem sa dočkať domova, no obávam sa toho čo nastane okolo mňa. Bude to lov. Znovu sa stanem poľným zajacom a novinári nenásytní lovci. Zhlboka som sa nadýchla. Neviem či chcem, aby lietadlo pristálo. Keby sme mohli ešte niekoľko hodín byť vo vzduchu. Dala by som za to teraz všetko.
„Nemáš sa čoho báť.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „sľúbil som, že sa ti nič nestane.“
„Nejde o to, či sa mi niečo stane alebo nie.“
„Tak o čo ide?“ Zvedavo sa ma spýtal. Mykla som plecami. Sama neviem čo chcem a čo nie. Strach mi nielen zväzuje ruky, no zaslepuje mi aj mozog. Keď si predstavím čo ma čaká a neminie tak mi je ešte viac zle ako mi je. Pocítila som ako sa kolesá dotkli pristávacej dráhy. Znovu som sa zhlboka nadýchla, otočila som pohľad na otca. Snaží sa byť v pohode a navodiť mi úsmev na tvári.
„Ak chceš tak viem zabezpečiť, aby si sa s novinármi nestretla.“ Nemusela som nič povedať, ani naznačiť. Stačilo sa len na mňa pozrieť a pochopil. S Alexom museli vymyslieť niekoľko plánov a spôsobov ako ma dostať z bodu A do bodu B. Očividne nespali celú noc. Znovu som otočila pohľad, lietadlo už pomaly zabáča do hangáru. James je vynikajúci pilot. Nestihla som si ani uvedomiť ako sme pristali a už bude vypínať motory. Odložila som deku, odopla bezpečnostné pásy. Srdci mi bije tak ako by mi chcelo vyskočiť z hrude. Nedočkavosť, strach, nervozita sa vo mne miešajú. Jedine na čo sa teraz teším je Leonard. V diaľke som zazrela jeho auto. Myslela som, že ma bude čakať doma. Má predsa za sebou náročný víkend v Japonsku a nekonečný let. Najradšej by som vyskočila z kresla a utekala. Presne ako Whitney Huston vo filme Bodyguard. Načiahla som sa po tenisky, rýchlo som si ich nazula. Neviem či ste zažili ten pocit, keď ste niekoho dlho nevideli, len počuli a teraz sa s ním môžete stretnúť. Letuška nestihla pomaly otvárala dvere a ja som pri nej nedočkavo prešľapovala z nohy na nohu. Neviem čo jej to tak dlho čaká. Ešte kým schodíky sa nachystajú, to bude večnosť. Opatrne sa staviam na špičky, v diaľke sledujem či ho niekde nezazriem. Konečné! Rozbehla som sa ako formula na štarte. Leo nedočkavo čaká pri aute pri vstupe do hangáru. Je ešte viac unavený ako otec, no jeho šibalský úsmev a modro-zelené oči sa nevedia dočkať. Oči kedy ma uvidia a pery, kedy ma pobozkajú. Presne ako moje. Keď vidí ako bežím bez hlavo k nemu, tak načiahol ruky, aby ma mohol bezpečne chytiť. Hodila som sa mu okolo krku, silno ho objímam. Leo však nevie ako má chytiť, objať a držať. Bojí sa, že by mi silnejší stisk mohol ublížiť. Nie som porcelánová bábika. Prežila som havária vo formule a prasknutú slezinu. Mňa len tak ľahko už nič nezlomí.
„Milujem ťa, Leo.“ Pošepla som mu.
„Vitaj doma miláčik.“ Vtisol mi bozk na čelo, pozrel sa mi pritom do očí, jemne ma pohladil. „ani si nevieš predstaviť ako si mi chýbala.“ Usmiala som sa doširoka. Som šťastná, že som doma. Aj keď viem čo bude nasledovať. Budem to musieť nejako pretrpieť a prežiť. Som predsa „ozdoba padocku“ a nová „celebrita“. Radšej som zavrela oči a nechala sa unášať Leovimi bozkami.

+++
Londýn

Zobrala som si pripravený bylinkový čaj so sebou k oknu. Novinári sa „utáborili“ pred mojim domom. Nečakala som, že ich bude až toľko. Snažili sme sa ich splieť, že ideme do nášho spoločného domu na vidiek, nepodarilo sa to. Prekukli nás. Neboli takí hlúpi ako sme si mysleli. Aj keď si osobne myslím, že určite kampujú aj pred domov na vidieku.
Je už druhý deň od môjho návratu a oni sa nepohli ani o centimeter. Rozmýšľam či im nepošlem nejaké občerstvenie. Vodu, kávu, čaj, alebo by som im objedla pizzu? Čo ak by som im napiekla cookies alebo nejaký koláč? Mám teraz dostatok času a aspoň by som sa nenudila. Nech ich aspoň trochu spríjemním to čakanie. Keby len tušili, že tento dom má aj zadnú únikovú cestu, s ktorou sa dostanem von bez toho, aby som sa s nimi musela stretnúť. Potmehúdsky som sa usmiala a odpila si z čaj. Neviem si predstaviť, že by som ja takto na niekoho čakala niekoľko dní, len aby som spravili rozmazané alebo rozostrené fotografie. To by som radšej si zaplatila niekoho kto by to za mňa vystál.
Z rozmýšľania ma vytrhlo zvonenie telefónu. Otec, Alex alebo Leo ma kontrolujú či som hore a čo robím. Už mi táto prehnaná starostlivosť ide riadne na nervy. Nielen, že som lovná zver, ale začínam mať pocit, že som zavretá v zlatej klietke na niekoľko kľúčov, ku ktorým nemám prístup. Môj pohyb sa obmedzil len na pár metrov štvorcových s obmedzením časom, kedy môžem ísť von a kedy nie. Ak by som však povedala, že mi to vadí spôsobila by som len hádku. Nemám najmenšiu chuť sa s niekým dohadovať či naťahovať o slovíčka.
Položila som prázdnu šálku, zobrala som si raňajky čo pre mňa pripravil Leo. Oprela som sa o kuchynskú linku. Rozmýšľam čo budem robiť. Ako sa zabavím? Čo budem robiť na skrátenie dlhého dňa a zabitie nudy. Mala by som navštíviť kníhkupectvo alebo našu knihovňu. Určite by som tam niečo zaujímavé našla čo som ešte nestihla prečítať. Zobrala som raňajky so sebou, skúsim pohľadať medzi tisíckou programov v televízií nejaký film čo sa bude dať aj pozerať. Samozrejme na čo som ako prvé narazila? Ranné spravodajstvo kde rozoberajú môj návrat a vracajú sa k môjmu zrúteniu na pódiu. Ja som ju ešte nevidela. Ani raz odvtedy čo som sa prebrala. Rýchlo som položila misku s ovocím a ovládač na sklenený stôl predo mnou. Kde je? Môj notebook. Kam so ťa len odložila? Kde sa skôr Leo zastrčil. Nemôžem mu zavolať, hej miláčik, kde si mi dal notebook chcem si pozrieť race edit zo Singapuru a pomaly aj začať vybavovať emaily a papierovačky. To by ma zabil priam cez telefón.
Začala som s hľadaním na prízemí ak nebude tu tak v pracovni na poschodí. Nebudem sa zdržovať, priam ako strela utekám do pracovne. Zostala som v polke schodiska. Prekvapene som sa obzrela za seba. Srdce mi bije ako zvon. Neveriacky hľadím do diaľky, kde majú byť vchodové dvere. Pomaly som sa otočila, našľapuje na jednotlivé schody. Bojím sa prísť k vchodovým dverám. Kto len môže mi teraz zvoniť na bránu? Novinári by sa to neodvážili. Pomaly som prišla k video zvončeku.
„Prosím?“ Spýtala som sa prekvapene.
„Dobrý deň, slečna Allison. Tu je kuriér mám pre vás balíček. Pustíte ma prosím?“ Zarazeno som zostala stáť. Stratila som slová. Neviem čo mám teraz robiť. Čo ak je to len nejaká zástierka, aby som otvorila a novinári ma odfotili. Prekrútila som očami. Aj tak raz budem musieť ísť von zo zlatej klietky. No kto mi môže posielať balík? Nič som si neobjednávala a ani som si nič nedala poslať? Nedozviem sa to pokiaľ neotvorím. Nemôžem byť paranoidná a hlavne sa schovávať pred svetom do smrti.
„Nech sa páči.“ Stlačila som gombík, schamtla som prvú bundu čo som našla pri dverách spolu s kľúčmi. Nedočkavo otváram vchodové dvere, vyšla som mierne do dverí. Bundu som si rukami silno pritiahla, aj tak cítim chladný vánok ako sa mi dostávala na odhalené časti pod ňou. Kuriérske auto zastalo presne pred dvermi. Novinári prišli o exkluzívne zábery ako budem preberať balík. Ako keby aj on chcel, aby ma nik nevidel.
„Dobrý deň, slečna. Priniesol som vám balík.“ S veľkým úsmevom vyšiel z auta spolu s veľkým balíkom. Sledujem nie jeho, ale balík. Môj pohľad si upútal. Je príliš veľký na kvety. Jeho veľkosť je tak akurát na krabice do ktorej by ste schovali šaty. Vybehol ku mne. Neveriacky pozerám na bielu krabicu previazanú stuhou, na ktorej je položená obálka s mojím menom. „tu mi to prosím podpíšte.“ Položil na ňu dosku s menným zoznamom ľudí, ktorý ma dnes doručiť dodávky. S roztrasenými rukami som naškriabala podpis. Vytrhla som mu balík z rúk. Pre boha, kto mi posiela šaty? Kto to len môže byť? Zabuchla som nohou vchodové dvere. Bundu mi spadla z ramien na zem. Položila som opatrne balík na konferenčný stolík v obývačke. Obálku som položila nabok, opatrne rozväzujem béžovú saténovú stužku. Som neskutočne nedočkavá. Neviem sa dočkať. Už chcem vidieť čo tam bude. Opatrne otváram krabicu. V tichu miestnosti je počuť tlkot môjho srdca. Cez malú škrbinku som nazrela dovnútra. Srdce mi zastalo od toho čo som uvidela. Nikdy v živote som nečakala, že ich uvidím naživo. Kto len mohol? Kto? Vrch som položila s citom vedľa mňa. Ruky som položila na béžový satén učupený v krabici. Mamine svadobné šaty. Šaty, ktoré mala keď povedala áno otcovi. Ani v najtajnejšom sne som si nepredstavovala, že ich uvidím naživo a nie, že sa ich budem aj dotýkať. Sú tak krásne a jemné. Bojím sa ich aj zobrať do rúk, aby sa náhodou neroztrhli. Znovu som prešla po nich rukami. Nedokážem sa ich dotknúť. Zobrala som radšej do rúk bielu obálku. Radšej zistím kto mi ju poslal. Rukách držím obálku, no moje oči stále hľadia na šaty. Neviem sa vynadívať. Sú tak krásne, že by som si ich najradšej na seba navliekla a tancovala. Čo však nemôžem. Na šesť týždňov zakázaní akýkoľvek pohyb a navyše. Nemám odvahu si ich obliecť. Necítim sa natoľko silná. Niektoré rany sa hoja veľmi pomaly.
Pohodlne som sa oprela, snažím sa upokojiť, aby som mohla prečítať čo i len riadok listu. Roztrasenými rukami pomaly otváram zalepenú obálku. Sú tam dva listy. Jeden je podľa farby oveľa starší. Pochytila ma panika, srdce mi bije ako keby som práve bežala maratón. Nemám sa stresovať a mám sa vyhýbať aj takýmto situáciám. Pri mne sa to však nedá. Váhavo pozerám na oba listy. Jedna časť mňa je zvedavá ako malé dieťa a chce vedieť kto je za tým, no druhá zas nie. Tá by najradšej šaty zabalila znovu do krabice a dokonale ich niekde schovala, aby som sa ja, alebo hoc niekto iný nedostal. Bola by to však riadna škoda ak by nedostali tieto šaty ešte jednu príležitosť zažiariť.
Vytiahla som novší list a začala ho okamžite čítať. „Christina, vieme, že to bude pre teba veľmi ťažké a nebudú sa ti priložené slová čítať najľahšie, no chceme aby si vedela, že mi tu stojíme pri tebe. Caroline a Mary.“ V živote by ma nenapadlo, že práve za týmto budú obe babky. Hlavne Caroline. Keby starý Allison vedel, čo spravila tak jej to neodpustí a poháda sa s ňou. Ktovie či by bol taký chladný aj na mojom pohrebe. Chcela by som vidieť či by bol schopný vyroniť za mňa slzu, za márnotrapnú vnučku ako ma raz nazval.
Teraz zas vo mne sa prebúdza hnev a nenávisť. Stačí len na niekoho pomyslieť a hneď máte náladu v prdeli. Zahľadela som sa na položenú obálku v lone. Nervózne som sa začala hrať s prstami. Slová mojej mamy venované len mne. Som vôbec schopná ich prečítať? Dokážem to? Opatrne vyťahujem jej list. Je do posledného detailu zložený. Presne ako mala mama rada dokonalosť.
„Moja najsladšia Christina, ak budeš tieto slová čítať tak tu už isto nebudem. Viem, budú sa ti moje slová čítať veľmi ťažko, no ver mi, mne sa písali oveľa ťažšie. Každá jedna slabika mi ukradla aj zvyšnú energiu. Dcérka moja,…“ Do očí sa mi nahrnuli slzy, neviem prečítať ani jeden riadok. Slzy, strach a tak isto aj bolesť mi to nedovoľuje. Klamala som samej sebe, keď som si myslela, že prečítam ten list do konca. Nie, nemám toľko síl ani odvahy. Ak nemám nateraz silu a odvahu dočítať list dokonca, tak si nemôžem obliecť šaty. Dnes nie. Nie je ten deň. Oba listy som vrátila naspäť do obálky a položila naspäť na šaty. Krabicu som zavrela, previazala stuhou. Pokiaľ nebudem mať silu na prečítanie listu tak sa ich nedotknem. Schmatla som krabicu do rúk. Viem kam ju odložím. Vybehla som po schodisku. Kopla som mierne do dverí od pracovne. Tu si! Takmer od radosti som poskočila, keď som uvidela na stole položení môj notebook. Šaty spolu s listom som odložila na gauč. Odtiahla stoličku, rýchlo otvorila notebook, naťukala heslo a vyčkávala kým ma privíta spoločná fotografia s Leom na tapete. Musím vedieť čo sa deje v práci. Bola som mimo takmer dva týždne. Aj stará správa je v tomto momente tá naj prekvapujúca novinka na svete.

O niekoľko hodín neskôr

Odkedy som si sadla za notebook som stratila totálne pojem o čase. Ako som si na seba ráno na seba niečo obliekla a dala na seba župan tak tu sedím aj teraz. Bez pohnutia sedím niekoľko hodín za počítačom. Zažrala som sa tak do práce, že ani nevnímam môj mikrosvet okolo mňa. Dokonca som odignorovala škvŕkanie v žalúdku. Až keď mi bolo zle som do seba natlačila nejaké pripravené jedlo. Mám dodržovať diétu a pravidelné stravovanie, no dnes som to nejako porušila. Prosím len ma za to nezabite. Ešte nie som ani v polke nevybavených emailov a musím povedať, že nie som unavená práve naopak. Jedine čo mi chýba je dobrá šálka espressa. Na to si musím ešte počkať. Zo súkromného gmailu som sa prepla na môj pracovnú emailovú schránku. Toľko žiadostí o rozhovor som ešte nevidela pokope. Ak by som sa chcela zúčastniť každého jedného tak mám čo dokonca roka o zábavu postarané. Pravú nohu som si vyložila na stoličku, jedna žiadosť ma zaujala. Zvažujem, že sa im ozvem. Bolo by fajn mať rozhovor v tomto magazíne.
„Myslel som, že sme sa na niečom dohodli.“ Nahnevaný, priam nazúrený hlas Leonarda som začula za sebou. Zamrzla som, najprv som musela prehltnúť guču v krku. Bola som odhalená ako pubertiak pri pozeraní porna. Toto nedopadne dobre. „očividne som sa mýlil, keď som ti veril.“ Prekrútila som očami, nebudem mať ľahké vysvetľovanie. Leo je nazúrený. Cítim to z jeho hlasu a to ho nemusím ani vidieť. S milým, detským úsmevom som sa otočila. Presne ako som hovorila. Už mu chýba len čili paprička v zadku a jeho hnev by bol dokonalý.
„Prišla som skontrolovať, len emaily.“ Zaklamala som.
„Skutočne?“ Neuveril mi ani časť. Prekrížil si ruky na hrudi, zúrivo hľadí na mňa.
„Fakt! Prečo by som ti mala klamať?“
„No ty mi klameš Christina!“ Povedal mi celým menom, to nie je vôbec dobré. Ak ho budem aj naďalej takto provokovať tak privolám zbytočne búrku. Nie som v stave, aby som sa hádala a popravde ani nemám najmenšiu chuť vyvolávať spory. Aj keď je pravda, že som porušila sľub.
„Leo, dovoľ mi to vysvetliť,…“
„Nemáš mi čo vysvetľovať!“ Skočil mi do rečí. „nemám najmenšiu chuť počúvať tvoje výhovorky. Ty si neuvedomuješ čo robíš a čo všetko som si ja, tvoj otec a Alex za tieto týždne prešli!“ jeho slová ma zarazili do stoličky.
„Prosím?“ Neveriacky som sa ho spýtala. Neviem spracovať čo povedal. On si myslí, že som totálne hlupaňa.
Pokrútil hlavou. „ak by si mala čo i len trošku súcitu tak by si nás pochopila. Mýlil som sa, keď som si myslel, že dokážeš vydržať pár dní bez práce a venovať sa len svojmu zdraviu a skorému uzdraveniu. Radšej uprednostníš prácu a tím pred svojou rodinou.“
„To nie je pravda!“ Teraz ma riadne vytočil. Ako môže toto povedať?! Nie som predsa žiadna workoholička. Viem čo je v hre.
„Nie?“ Zvedavo sa ma spýtal. Prekrútila som očami a pokrútila hlavou. „prestaň klamať samú seba.“ Nemala som to robiť, ešte viac ho provokujem. Neviem čo mu mám povedať. Zostala som totálne bez slov. Naposledy keď som sa hádala s priateľom tak to bol Robbie a bolo to kvôli hovadine a teraz toto. Začínam hádku s milovanou osobou a pritom dopredu viem, že ja budem ten porazený. Pozerá upriamene na mňa ako kráčam k nemu. Vystrel ruku predo mňa. „nezačínaj.“ Zarazeno som zostala stáť dva metre od neho. Jeho varovanie ma ešte viac vykoľajilo. Nečakala som takúto prudkú reakciu. Očakávala by som všetko no toto nie. Z jeho očí priam sála hnev, sklamanie.
„Kontrolovala som len emaily.“ Milo a bez útočného tónu som mu znovu snažila vysvetliť čo som robila za notebookom.
„Koľko krát mi budeš ešte do očí klamať?“ Zvedavo sa ma spýtal. Nechápavo som pokrútila hlavou.
„Snažím sa ti vysvetliť čo som tu robila a ty na mňa útočíš!“ Ako on na mňa tak ja na neho.
„Tak sa snaž lepšie. Neznesiem keď mi niekto klame priamo do očí a tvári sa pritom ako nevinný anjel, Christina.“ S otvorenými ústami na neho hľadím. Ako si toto dovoľuje? Nebude tu na mňa kričať bezdôvodne. No pár dôvodov by sa našlo.
„Nebudeš kontrolovať čo robím, Leonard a vyprosím si, aby si sa takto rozprávala.“ Nahnevane obchádzam okolo neho, nebudem s niekam v miestnosti kto sa ku mne chová ako k poslednej handre. Chytil ma silne za ruku a otočil ma k sebe.
„Kam si sa vybrala? Neskončili sme.“
„Pusti ma!“ Skríkla som na neho.
„Pokiaľ mi nevysvetlíš čo si tu robila.“ Hrdo som sa pozrela na neho.
„Nemám ti čo vysvetľovať a ani nikomu z vás. Nie som vám nič dlžná.“
„Ako si to mohla povedať?“ Z jeho očí blčia zúrivé plamene. Vyprovokovala som ho do nepríčetna.
„Presne tak ako ty.“ Odvrkla som mu. Pritiahol si ma ešte silnejšie. Cítim akú ma silu v rukách. Ak stihne ešte silnejšie tak mi asi zlomí kosti.
„Si sebecká Christina. Zabúdaš, čo ty ani nemáš najmenšiu potuchu čo sme s tvojou rodinou zažívala keď si bola v nemocnici. Nik z nás nespal, striedali sme sa pri tebe. Tvoj otec takmer skolaboval, Alex nazúrene vynadal sestričke a ja som sa skoro zrútil. No tebe je to očividne jedno a pred svojim vlastným zdravím a šťastím uprednostníš prácu. Ak sa ti niečo stane tak nechoď za mnou. Varoval som ťa.“ Znovu som pokrútila hlavou, teraz však razantne. Nebude si tu zo mňa robiť fackovacieho panáka a vybíjať si svoju zlosť s skľúčenosť, že ho porazil Jägger na posledných pretekoch. Nebudem nikomu robiť nárazník.
„Veľmi dobre si uvedomujem čo robím a čo ste pre mňa spravili. Myslíš, že som slepá a nevidím ako vyzeráte,…“
„Asi si slepá ako krtko a nič nevidíš.“ Skočil mi okamžite do očí.
„Mýliš sa!“
„Ja?“
„A kto iný? Veľmi dobre viem a vidím čo sa deje okolo mňa.“
„Nie, neuvedomuješ. Ak by bola pravda čo i len jedno slovo čo si povedala, tak by si nesedela za tým skurveným počítačom a liečila sa. Snažila sa dostať čo najskôr do formy, aby si mohla stáť pri mne na pretekoch a povzbudzovať nielen mňa ale aj tím. My ťa potrebujeme Christina, viac ako si myslíš.“
„Vy všetci len potrebujete moje peniaze, moju peknú tváričku a meno.“ Odvrkla som mu. Leonard zarazeno zostal stáť, teraz sa to obrátila. On je vykoľajený a ja som nazúrená beštia.
„Ako si mohla?“ Ticho a habkavo zo seba dostal. Neveriacky ešte stále krútila hlavou. Zaskočila som ho riadne.
„Povedala som len pravdu. Nebyť mňa tak nie si žiadna superstar, nebojuješ o titul. Kto vie kde by si bol? Potuloval by si sa niekde v podradných sériách a sníval o tom ako sa vrátiš do F1. klopal by si na každé dvere a chodil na testovania. Prosil by si ako pes o kúsok kosti. Myslíš, že neviem o tom, že moja ponuka bola jediná. Chcel si to predo mnou utajiť?“ Zvedavo som sa ho spýtala. Predtým ako som s ním podpísala zmluvu som si ho nechala preveriť a navyše v padocku ak chodí človek s otvorenými očami a ušami tak sa dozvie aj to čo nechce. „na tvojom mieste by som bola teraz ticho, šúchala nohami a bola rada, že mi dal niekto šancu a nie kričať a poučovať na zamestnávateľa. Rozmysli si to, Leonard Benett a teraz ma láskavo pusti.“ Hrdo som dokončila svoj monológ, ktorým som ho totálne odrovnala. Stojí tam zarazeno a bez slov. Horúcu hlavu a útočný oheň som schladila chladnými slovami okamžite. Nech si uvedomí, kde je jeho miesto.

+++

Po pár dňoch

Po mojej dnešnej nočnej more, kedy som znovu nedokázala zaspať a len som sa prehadzovala som sa radšej rozhodla spraviť nám spoločné raňajky. S Leom sa nám podarilo prelomiť dusnú atmosféru. Musela som sa mu priznať, že som sa začala trpieť nočnými morami čo mi nedovoľovali zaspať a že som brala lieky na spanie a upokojenie. Okamžite ako to zistil, tak mi ich zobral a sľúbil mi, že mi to pomôže prekonať. Takmer dva dni sme s tým bojovali, bez pozitívneho výsledku. Uzavreli sme dohodu, ja nebudem brať lieky a on povolí zo svojich zásad a dovolí mi pracovať aspoň dve hodiny denne. Obaja sme museli spraviť kompromisy no bez toho nie je život.
Prisypala som trochu bazalky a talianskych byliniek do rozšľahaných vajíčok. Dostanú tak dobrú chuť a navyše čerstvá bazalka krásne rozvonia celú kuchyňu. Keby som len mohla teraz z nich ochutnať. Takéto jedlá budem môcť pridávať do môjho jedálnička až neskôr. Dovtedy si budem musieť vystačiť s duseným kuracím mäsom, zeleninou a ovocím čo sú ľahko stráviteľné. Nesmiem zabudnúť na čaje. Mám neskutočnú chuť si obliznúť prsty z čerstvo odšťaveného pomaranča. Pokušenie je veľké. Utrela som si ruky do kuchynskej utierky, zobrala do rúk chňapku v tvare dievčaťa s vrkočmi. Leo sa vždy musí zasmiať nad chňapkou, nevie na čo mám utierku a chňapku. Jemu je jedno do čoho chytí horúci plech. Mne to nie je jedno.
Skontrolovala som špaldové bagetky. Stačí ich len dopiecť, dokončiť omeletu a naše raňajky budú hotové.
„Ako to krásne rozvoniava.“ Leo ma prekvapil objatím a bozkom. Silno ma objíma ako keby ma mal stratiť. Hladím jeho ruky. Pobozkala som jeho tvár položenú na mojom ramene.
„Ako si sa vyspal?“ Milo som sa ho spýtala.
„S tebou sa vždy vyspím dokonale.“ Pousmiala som sa, rukou som si zakryla zívajúce ústa. Keby som to mohla aj ja povedať. „Nevrátime sa do postele?“ šibalsky sa ma spýtal. Obrátila som na neho pohľad. Hľadíme si do očí, povedali sme s tak viac ako slovami. Prekrútil očami. „môžem ti aspoň pomôcť?“ Zvedavo sa ma spýtal. S úsmevom som prekrútila očami.
„Len si sadni a ja ti prinesiem raňajky.“ Vtisla som mu vrúcny bozk na pery. Pohladil ma po tvári a na prst si navrtel padajúcu kučeru. Očami som mu ukázala na pripravený kuchynský stôl.
„Ideš dnes so Milton Keynes?“ Zvedavo som sa ho spýtala, keď som vyberala horúce bagetky z plechu.
„Prečo sa pýtaš?“
„Či mám pripraviť pre teba niečo na obed alebo nie?“
„Myslel som, že chceš ísť som ňou sa pozrieť do fabriky?“ Obrátila som pohľad na neho, spolu s panvicou v rukách. „bolo by super keby ťa znovu videli. Už sa ma pýtali mechanici ako sa máš a kedy prídeš.“ V tichosti a s miernym smútkom nakladám horúcu omeletu na tanier. Tak rada by som išla. V priebehu pár sekúnd by som bola pripravená a čakala v aute, len aby nemusel na mňa zbytočne čakať. Položila som pred neho tanier a košík s pečivom.
„Vonia to úžasne!“ Blažene sa na mňa pozrel. Nestihlo to ani vychladnúť a už sa do toho pustil.
„Hlavne sa nepopáľ.“ Upozornila som ho priam materinsky ako malé hladné dieťa, pred ktoré položíte jeho obľúbené jedlo. Ja som si zas odpila z čaju a pustila sa do ovocných raňajok. V tichosti ho sledujem ako mu chutí. Keď som chodila s Robbiem každý si pripravoval sám raňajky, bolo to výnimočné keď sme obaja raňajkovali spolu. S Leom je to iné. Už si neviem predstaviť začiatok dňa bez spoločných raňajok. Raz ich pripraví jeden a potom druhý. Zobrala som si do ruky misku s ovocím.
„Fakt im chýbam?“ Zvedavo som sa opýtala. Leo zdvihol pohľad ku mne.
„Každý jeden sa ma pýta kedy prídeš. Technology centrum je bez teba o ničom. Vždy bolo cítiť, keď si tam. Presne sme vedeli kedy budeš vo výrobni, v technologickom a vývojom oddelení, medzi mechanikmi alebo len tak sa vyberieš na kávu a k niekomu si prisadneš. Teraz tam vládne dusná, pochmúrna atmosféra. Tony je raz nazúrený, potom chodí ako bez duše alebo je nervózny ako pes. Dnes sa má navyše vrátiť aj Jaime a nik z nás nevie ako sa zachová a s akou náladou príde. Niektorí jeho mechanici odmietajú pre neho robiť. Povedali, že radšej si zoberú neplatené voľno, len aby s ním neboli. Nevedia si vynachváliť prácu s tebou. Vraj takého pracanta ešte nevideli.“ Ako mi rozpráva čo sa deje v tíme, tak sa mi objavujú slzičky v očiach. Je mi tak ľúto, že tam nie som. „okrem mňa.“ Dodal šibalsky. Zasmiala som sa.
„No neviem kto ťa porazil v Monze.“ Podpichla som ho.
„No viem kto tento rok porazí Jäggera.“ Odhodlane dodal, nevidela som ho ešte s takouto odvahou a razantnosťou povedať, že sa stane majstrom. Nikdy o tom nehovoril, takto priamo, snažil sa tomu vyhýbať aby to nezakríkol. No teraz neviem čo sa zmenilo.
„Kde nachádzaš takú odvahu?“ Musela som sa ho priamo spýtať. Neodpovedal mi, len sa mi pozrel do očí. Nemusel nič vravieť, pohľadom sme si vymenili nielen slová ale aj emócie.
„Mala by si prísť aspoň na malú návštevu a povzbudiť tím. Veľmi by nám to pomohlo.“ Sklonila som hlavu, tak rada by som išla. „aj tebe by to pomohlo.“ Nepotrebujem ďalšie premýšľanie a rozhodovanie. Presne viem čo mám a musím spraviť.

+++

Leo mal absolútnu pravdu. Ešte nikdy som nezažila tak úprimné a vďačné privítanie. Nik kto ma videl v práci neveril, že som to skutočne ja a že som prišla medzi nich. Tony takmer zošalel. Neviem či od šťastia alebo od hnevu, prečo sa neliečim. Im však bolo jedno, hlavne že som tam s nimi. Moji „bývalí“ mechanici ma od šťastia vystískali a nechceli ma za nič na svete pustiť. Manažment spolu s jazdcami mali menší brífing, no odmietla som tam ísť. Necítila som sa na to, aby som sedela s nimi a rozoberala prípravy a ďalšie postupy. Radšej som zostala dole s tímom a užívala si s nimi chvíle. Všetci do jedného by boli najradšej ak by som sadla a jazdila namiesto Jaimeho. Vraj by sme tak oveľa jednoduchšie vyhrávali. Čo nie som si istá. Musela som ich viac krát upozorniť, aby toto nespomenuli pred Jaimim. Inak by sme už dokonca sezóny nevyhrali. Ubezpečili ma, že budú mlčať ako hrob.
Cestou domov sa mi nezastavili ústa, musela som stále dokola a dokola rozprávať Leovi, čo som zažila. Presne ako prváčik, po prvom dni v škole. Musela som zo seba dostať všetky emócie, čo sa vo mne nahromadili, za krátku chvíľu. Na malú chvíľu som zabudla, že ma trápia nočné mory a nemôžem spať. Toto je presne čo som potrebovala. Zmeniť prostredie, prísť na iné myšlienky a zamestnať rozum niečím iným. Leovi som dala jasný príklad toho, že to potrebujem ako soľ.
Dokonca nám obom nevadilo sa vášnivým bozkom rozlúčiť pred domom, ktorí ešte stále obliehajú novinári a paparazzi. Prečo by sme mali skrývať svoju lásku a vzájomnú náklonnosť. Leo sa ešte ponáhľal na rozhovor do televízie a ja som presne vedela čo budem robiť. Mám odložené resty, ktoré čakajú na to, aby som ich vyriešila. Ak ich budem odkladať a tlačiť pred sebou ako hovnivál svoju guličku hnoja tak by som sa nedostala ďaleko. Kabát som zhodila po ceste do pracovne. Biela škatuľa so svadobnými šatmi bola presne tak kde som ju odložila. Čakala na moment, kedy naberiem odvahu a budem dostatočne silná na posledné slová maminy. So všetkou úctou a nehou som otvorila krabicu a vytiahla z nej list. Teraz sa už nezastavím v polke vety.
„Moja najsladšia Christina,“ Začala som nahlas čítať, „ak budeš tieto slová čítať tak tu už isto nebudem. Viem, budú sa ti moje slová čítať veľmi ťažko,“ zhlboka nádych, musím sa premáhať, „no ver mi, mne sa písali oveľa ťažšie. Každá jedna slabika mi ukradla aj zvyšnú energiu.“ Počujem jej hlas, ako keby mi to ona čítala. Presne ako mi zvykla čítať rozprávky na dobrú noc. Viem, kde dá prestávku, kde zvýši hlas a kde zas nie. „Dcérka moja najkrajšia, už niekoľko rokov bojujem so závažnou chorobou srdca. Už pred tvojim narodením mi túto chorobu zistili a varovali ma, že ďalšie tehotenstvo mi môže len môj stav zhoršiť. Preto Edward už nechcel radšej ďalšie dieťa aj napriek tomu, že sníval o veľkej rodine. Bol ochotný sa zbaviť svojho sna mať dcéru a ďalšieho syna, len kvôli môjmu zdraviu. Nikdy mi to nepovedal do očí, no vedela som, že veľmi chce a trápi ho to. Preto sme sa už o ďalšie nesnažili. Zostali sme veľmi zaskočení, keď som otehotnela. Musím sa ti priznať, že bol čas na ďalšie dieťa. Alex bol už takmer veľký a mne chýbala tá radosť, keď vidím ako rastie dieťa a tešíš sa z jeho prvých krokov, slov a úsmevom. Prestala som brať lieky, len aby som znovu otehotnela. V tajnosti. Dokonca som ani nejazdila na koni. Bola som ako v siedmom nebi, keď som zistila, že ťa očakávam. Edward nevedel ako má reagovať. Bol šťastný, prekvapený, ale sa aj bál. Čo bude. Lekári ma sledovali počas celého tehotenstva a ja som si užívala celých deväť mesiacov. Edward nechcel vedieť čo budeme mať, ja som si to však dala zistiť. Keby si len videla aký bol preradostnený keď ťa položili do jeho rúk a povedali mu, že je to zdravá dcérka. Bol ako v siedmom nebi. Doteraz si pamätám ako vyslovoval tvoje meno po prvýkrát. Christina. S radosťou, hrdosťou a iskrami šťastia v očiach.
Všetci sme si mysleli, že po tvojom narodení bude už len a len lepšie. Pár rokov to tak bolo, boli sme všetci šťastí. Úspechy v rodine, práci a hlavne boli sme všetci až na pár momentov zdraví. Nič viac som si nepriala, len aby to čo najdlhšie vydržalo, najlepšie dokonca sveta. No človek mieni a pán boh mení. Tesne predtým ako si mala prestúpiť do SuccsLion sa môj stav začal zhoršovať. Nič nepomáhalo. Žiadne lieky ani postupy. Jediná moja záchrana je operácia srdca – darovanie. Preto, aby som žila musí niekto zomrieť. Krutosť života. Veľmi dobre viem, že sa toho nedožijem a preto ti píšem.
Som na teba hrdá čo si v živote dokázala, aj napriek tomu, že som nebola zástancom toho aby si jazdila. Nie preto, že by som ti neverila, že na to nemáš. Nie, to v žiadnom prípade, stačilo mi keď som ťa videla ako jazdíš a pochopila som, že ti si sa pre toto narodila. Ďakujem bohu, že ma Edward neposlúchol, keď som ťa chcela dať na balet. Vieš, prečo dcérka som nechcela, aby si jazdila? Pretože si neviem predstaviť, že budeš blízko smrti tak ako ja. Nechcem a nedopustím, aby si ju cítila. Teraz už vieš môj dôvod. Nemám odvahu ti to povedať do očí, tak ti to musím napísať. Prepáč mi ak som ti podporu nedala tak ako si ju potrebovala.
Na pamiatku ti chcem venovať moje svadobné šaty. Prežila som v nich najkrajší moment v živote. Hrdo som v nich kráčala k tvojmu otcovi a chcem aby si aj tento pocit, zažila aj ty. Chcem, aby si zažiarila ako hviezda, aj keď viem, že ty už žiariš. Prosím sľúb mi, že si tieto šaty oblečieš, aby naša rodina bola znovu pokope. Milujem ťa. Viac ako svoj vlastný život, pretože ty, Alex a láska môjho života sú mi prednejší ako môj život. Tvoja mamina.“ So slzami v očiach, som priložila list k hrudi a pozrela sa hore.
„Sľubujem, mami.“