Korekcia:
Ilustrácia:Christie
Café Papilion Londýn,
Štvrtok, 10. september 2015
S Annou sme vyšli na prvé poschodie historickej budovy na 68 Regent Street. Budova je sama o sebe krásna a jedinečná, no vo vnútri sa nachádza najstaršia a najlepšia londýnska kaviareň. Okrem nej. Kaviareň je súčasťou historického hotela Café Royal, ktorý bol otvorený pred 150 rokmi. Oscar Wilde, Muhammad Ali, Winston Churchill, David Bowie, David Chipperfield či Albert Adrià navštevovali toto miesto.
Do Café Papilion musíte zájsť aj keď nechcete. Interiér vás prenesie do Belle Époque. Mramorové steny so zlatým lemovaným doplnené obrazmi z miestnych galérií. Budete sa tu cítiť ako mladá aristokratka čakajúca na svoje dlho očakávané prvé rande bez garde dámy. Budete natešeno sedieť a očakávať prvé ukradnuté bozky a pohľady. Pritom budete opantaná vôňou čerstvých koláčov, palaciniek a tej najlepšej kávy. Jediné čo vám bude chýbať sú rukavičky, aby ste si ich pred vaším gentlemanom mohli dať dole. Milujem toto miesto!
Nevýhodou je, že je stále plné ľudí. Od rána ôsmej odkedy otvoria až kým nezavrú o jedenástej. Či sem idete na raňajky, obed, čaj o piatej alebo neskorú kávu s večerou. Niekedy je tu viac ľudí ako na ulici pod nami. Okrem káv tu ponúkajú tradičné receptúry koláčov, palaciniek, no niektoré pozmenili, aby sa prispôsobili novým moderným trendom v gastronómií. Okrem toho tu pečú čerstvý domáci chlieb, nájdete tu vínoteku, či úžasne dezerty. Inak všetko je ako z Belle Époque.
Anna sa na mňa neurčito pozrela. Nie je moc nadšená. Ako keby som ja bola. Hlavne potom, kde sme sa nečakane stretli. Osud to asi zariadil. Skúmavým pohľadom sa snažím nájsť voľné miesto. Hlavné také, aby sme sa mohli v pokoji porozprávať. Ticho by som tu len ťažko našla. No v tomto ruchu ako na bulvári sa budeme cítiť ako v tichu a mať pocit súkromia.
„Je to zbytočné, Christina.“ Znudene povedala. Všimla som si na nej, že sa nervózne obšmieta a sleduje čas na hodinkách. Necíti sa príjemne. Kto by sa aj cítil v jej situácie príjemne. Hlavne potom čo plánuje spraviť. Lebo ja som tiež totálne šťastná a chrlím nekonečnou radosťou nad jej novinkami. Tráviť čas s ňou je vždy pre mňa riadna výzva. Stále ju ešte neviem akceptovať. Hlavne neviem či aj budem vedieť po tomto. Prekúrila som nenápadne očami.
„Slečna Allison,“ So širokým úsmevom ku mne prichádza usmievavý manažér kaviarne. Je vždy dokonale upravený a oblečený. Dobre padnúci tmavomodrý oblek s logom kaviarne na pravom kapesnom vrecku, prešedivene vlasy zastrihnuté. Tak isto sa na neho usmievam s úsmevom od ucha k uchu. Pamätám si ho odkedy sme sem začali chodiť. Od milého vždy ochotného čašníka sa prepracoval až na manažéra. „rád vás tu znovu vidím. Ako sa máte?“ Milo sa ma spýtal.
„Výborne, lepšie už ani nemôže byť. Nenašli by sa náhodou dve voľné miesta?“ Zvedavo som sa ho s malou nádejou v duši spýtala.
„Pre vás vždy.“ Rukou naznačil, aby sme vstúpili ďalej. „veľmi rád vás odvediem na vaše miesto.“ S víťazoslávnym úsmevom som sa otočila na nie moc natešenú Annu. Nechápavo sa na mňa pozrela. Neverila, čo ani nedúfala, že tu bude pre nás voľné. Manažér nás odprevádza cez celú kaviareň k voľnému miestu pod oknom s krásnym výhľadom nielen na rušné mesto ležiace pod nami, ale aj na kaviareň.
Posadila som sa na moje zvyčajné miesto. Anna hneď vedľa mňa, za ňou sa nachádza krásny výhľad na Regent Street. Jej znudený pohľad svedčí o všetkom. Ani ja nie som nejako moc extra nadšená a rada, že strávim nejaký čas s ňou. Keď sa už viac nebudem chcieť pozerať na ňu, tak môžem na mesto. Ak chcem zistiť viac tak musím. Asi nerobím správnu vec a starám sa do vecí čo nemusím a sú mimo mňa, ale týkajú sa môjho otca takže z časti aj mňa, Alexa. Nás všetkých.
Nemusím brať nápojový či jedálny lístok. Poznám ho viac ako dobre.
„Neverila si, že tu bude voľno?“ Neochotne sa usmiala a znovu sa pozrela na hodinky.
„To nie.“ Prekrútila očami počas čítania menu lístka.
„Otec nás sem brával každý piatok po škole na koláč, čokoládu a potom keď sme boli starší tak na kávu.“ Nezaujímalo ju to, no ja som to povedala náročky. Týka sa to môjho otca a ja zistím čo má za lubom. Prezieravo sa na ňu pozerám. Pohľad má sklopená do menu. „vždy sme si dávali Sacher tortu alebo jahodový perník a Alex si zakaždým objednal palacinky s čokoládou a lieskovými, či vlašskými orechmi.“ S hnevom položila menu lístok na stôl.
„Na čo je toto všetko dobré, Christina?“ Zvedavo sa ma spýtala s nahnevaným tónom. Oprela som sa, ruky som si prekrížila. Nadýchla som sa, že začnem hovoriť.
„Čo vám môžem priniesť?“ Spýtal sa nás s úsmevom čašník.
„Pre mňa jahodový raw koláč a veľké espresso.“ Pozrela som sa na Annu.
„Len minerálku, ďakujem.“ Počkala som kým odíde, nemusí počuť našu družnú debatu možnej budúcej macohy a nevlastnej dcéry. Ja sa jej na to nespýtam, ja to z nej vytiahnem. Aj keby to muselo byť nasilu.
„Otec má veľmi rád deti. Užíval si chvíle, keď sme boli decká. Je pravda, že nemal veľa času, no vždy keď ho mal alebo si ho našiel tak bol s nami. S mamou nás brávali na výlety, pikniky, do divadla či len tak do mesta na dlhé prechádzky. Pamätám sa ako ma raz zobral do práce a kŕmil ma cookies a pomarančovým džúsom,“ s nadšením v hlase som hovorila. Rozprávala som to ako tú najzaujímavejšiu rozprávku. Moja taktika. Tým, že budem hovoriť o tom aké sme mali detstva a aký bol otec úžasným, tak docielim svoje. „kreslila som si a…“
„Kam tým mieriš? Čo teraz vlastne chceš odo mňa?“ Mierne zvýšeným tónom skríkla. Potmehúdskym som sa usmiala. Zatiaľ to ide podľa môjho plánu. I keď s jej hnevom som vôbec nerátala. Zdvihla som obočie.
„Viem o tvojom malom tajomstve, Ann.“ Priamo som povedala. Oči jej takmer vypadli z jamôk. Ústa má viac otvorené ako stará brána od domu. Moje slová ju zarazili, prekvapili a usadili ešte viac do kresla.
„Čo?“ Keby som nesedela vedľa nej a nepozerala na jej ústa, tak by som nevedela čo hovorí. Čašník nám pokladá na stôl našu objednávku. Nepočkala ani pokiaľ jej pohár s vodou položí na stôl a s roztrasenými nervóznymi rukami sa poň naťahuje. Je tak mimo a šoku, že zabúda aj dýchať. Vidím na nej, že ani ona sama nevie, kde práve je a čo robí. Je viac mimo ako vykoľajený vlak.
„Si v poriadku?“ Spýtala som sa jej sa jej so strachom. Hrudník sa jej nadvihuje hore dole od nervov a strachu.
„Ako?“ vykoktala zo seba. teraz som ja trochu v pomykove. Nemôžem, jej povedať, že som počúvala za dverami, keď som bola na kontrole u môjho gynekológa na súkromnej klinike. Pre boha, ako som mohla vedieť a tušiť, že máme lekárov na tej istej klinike. Riadna náhoda že? Ako zvedavá babka z trhu, som načúvala za pootvorenými dverami. Prepadla by som sa od hanby keby som jej to povedala. Klesla by som v jej očiach. Čo stratila by som akúkoľvek úroveň a súdnosť. S vidličkou som si nabrala kúsok z koláča. Popri tom ako on čaká na odpoveď ja jem a premýšľam nad zmysluplnou lžou, ktorú poviem, aby som nevyzerala ako totálny idiot.
„Tak hovor, odkiaľ vieš, že mám decko!“ Vyvalila som teraz ja oči. Mne asi aj vypadli na stôl. MÁM DECKO! Nesedí mi to, s tým čo viem ja. Počkať?! Má decko? Nečaká ho? Zarazene som sa na ňu pozrela, je ešte viac nepokojná. Nevie čo viem ja a čo zas ona. Obe sme zošokovane z tejto situácie. Jej slová mi stále behajú v hlave. Sú horšie ako pobehujúci škrečok v klietke počas noci. Ten aspoň sem tam prestane behať, no tieto slová naberajú ešte na rýchlosti.
„Máš dieťa?“ Zarazeno som sa spýtala. Nespúšťam z nej oči. Chcem vidieť jej reakcie, gestikuláciu. Mimika a gestá povedia viac ako tisíc slov. Človek prezradí aj to čo by nikdy nepovedal.
„Ty mi povedz najprv ako si to zistila?“
„Čo?“
„Christina, nerob sa hlúpa! Dobre, viem, že všetko, len hráš.“ Momentálne nič nehrám. Som v šoku. Prisahám. Naklonila sa ku mne. „hovor!“ Razantne mi prikázala, pritom si neodpustila ani ten svoj nechutný právnicky poker face. Vyhráža sa mi ako svojmu protivníkovi na súde. Chcela som konverzáciu viesť v pohodovej nálade asi to však nebude možné. Odjedla som si z koláča, zapila kávou a pozrela sa jej priamo do očí. Ja som rozohrala túto hru a bude sa hrať podľa mojich pravidiel. Žiadne prispôsobovanie ani meniace sa pravidlá. Mlčím. Nechávam si čas. Popravde zmenila som taktiku. Vynervujem ju ešte viac. Som veľmi zvedavá koľko informácií mi povie pod tlakom. Americké tajné služby tiež využívali a preferovali psychické mučenie pred fyzickým. Ak človek nie je trénovaný tak nátlak dlho nevydrží. Každý ma svoj prah bolesti. Znovu som si vychutnala kúsok jahodového raw koláča. Provokuje ju to.
„Ak mi to nepovieš, tak s radosťou poviem Edwardovi. Nie jemu! Pošlem to do všetkých médií ako Christina Wilson sa zúčastnila nelegálnych nočných pretekov v Pittsburghu. Myslím, že to bude veľmi zaujímať a hlavne teraz, nemyslíš?“ Skurvená právnička. Ako sa to dozvedela? Rukou som si zakryla ústa, nech zo mňa nevypadne kus koláča čo sa mi zasekol v krku a snažím sa ho vykašľať. Ako to vie? Kto jej to povedal? Určite ten americký pankhart. Toto ma môže riadne ohroziť. Nemôžem si to dovoliť! TOTO tajomstvo musí zostať nevypovedané. Nik sa nesmie dozvedieť pravdu o Night furious race. Ani Leovi to nepoviem. Ten pankhart.
„Čo chceš za to, že to nikomu nepovieš?“ Už budem len obchodovať. Vymením cenu jedného tajomstva za druhé. Presne ako utiahli kravaťáci na londýnskej burze.
„Cena nie je vysoká, Christina. Povieš mi odkiaľ to vieš a zaviažeš sa, že to nepovieš Edwardovi.“ Znechutene som sa pozrela na ňu, ale ako to nemám povedať? Veď aj tak to zistí v priebehu pár týždňov. Do šľaka načo sa starám? Nech to zistí ako len chce, no ja budem v suchu a nik nebude vedieť o mojej nelegálnej jazde. No tá noc bola úžasná. Najlepšia čo som zažila v Amerike.
„Čo mi dáva istotu, že to aj tak neprezradíš?“ Chcem si byť naplno istá, že bude mlčať ako hrob. Potmehúdsky sa na mňa usmiala. Vymenili sme si úlohy. Nepáči sa mi táto pozícia. Nemám rada, keď som zatlačená do kúta a musím súhlasiť s niečím čo mi je proti srsti.
„Moja právnická česť a to, že milujem tvojho otca.“ Zdvihla som pravý kútik a pokrútila hlavou. Toto sa mi vôbec nepáči. Hlavne prečo zneužíva lásku. Ak by milovala otca tak ako na neho prisahá tak by toto nerobila. Nič z toho. Ak sa toto prevalí tak viem, že bola za tým buď ona alebo ten hajzlík. Ešte stále nepredýchal, čo som mu vyviedla. Eat my dust!
Christina, prestaň sa srať do vecí čo ti do nich nič nie je a začni sa chrániť! Môj mozog pracuje na plné obrátky. Hlavne nebudem musieť hasiť problém keby sa toto prevalilo. Prikývla som. Nerobila som to s nadšeným, no viem, že si takto kryjem svoj vlastný chrbát.
„Keď som odchádzala od gynekológa, tak som omylom započula váš rozhovor o tvojom tehotenstve a to čo plánuješ spraviť.“ Dokončila som vetu a pozrela som sa na ňu. Neviem z jej tváre prečítať nič. Žiadne emócie. Vôbec nič. Je ako vrchol ľadovca. Znovu sa napila vody, obzrela sa za seba. Naklonila som mierne hlavu doboka. Všimla som si, ako si položila jednu ruku na brucho. Žeby to nakoniec prehodnotila. Kývla na okoloidúceho čašníka.
„Prosím prineste mi pohár bieleho vína, je mi jedno akú značku.“ Prikývol. Nezdá sa, čas brunchu osláviť pohárom vína.
„Je počas tehotenstva dovolené piť?“ Chcela som sa spýtať sama pre seba, no nedopatrením som sa prekecla. Zariakla som sa v poslednej sekunde. Nahnevane sa otočila na mňa.
„Je si to decko nenechám a Edward sa ani nedozvie, že čakáme dieťa, Christina.“ Nahnevane mi odvetila. Pokrútila som nesúhlasne hlavou.
„Prečo?“ S úsmevom si zobrala od čašníka pohár vína a s pôžitkom si ho vychutnáva. „Ja ho nechcem pretože,…..“ Zasekla sa v polke vety. Čo našej excelentnej právničke došli slová? No ja to z nej dostanem ako to spravila ono som ňou.
„Prečo? Odpovedz mi prečo?“ Nalieham na ňu. Vytiahnem to z nej, aj keby som to mala z nej ťahať ako z chlpatej deky. Znovu nedokážem z nej nič prečítať. Fakt mení nálady ako tehotná. „mám to aspoň ja právo vedieť!“ Pokrútila hlavou a ja očami. Cítim sa ako na výsluchu, pričom úlohy policajta a zločinca si meníme podľa situácie. Načahujem k nej ruku. Radšej sa však napila. Nestojí o moje prejavy súcitu.
„Anna, povedz mi prečo to dieťa nechceš?“
„Kvôli vám a tebe. Pozri sa na seba.“ Šokovane som sa na ňu pozrela. To ako myslí? Kvôli mne? Mňa ani Alexa nebude používať ako dôvod potratu.
„To ako myslíš?“ Útočne som sa jej spýtala.
„Staráš sa do vecí čo ti nič nie je. Toto je moje a Edwardove súkromie a ja mám právo za seba sama rozhodovať.“
„No asi si zabudla, že ja som Edwardova dcéra a ty rozhoduješ o osude našej rodiny. Nezabúdaj na to Anna.“ Začínam sa chovať ako môj starý otec Williams. Fakt som zdedila len to najhoršie z našej rodiny.
„Osude rodiny?“ Spýtala sa ma ešte raz. „ešte nie som oficiálny člen rodiny. Navyše ma neznášaš Christina, stále si sa nevyrovnala, že som nová otcova partnerka. Nechceš ma tu a tak isto nebudeš chcieť súrodenca. Náhodou už by si nebola oteckova princezná.“ Práve teraz vykopala znovu vojnovú sekeru. Chce hrať vojnu tak ju bude mať. Takto ma nebude urážať! Ako ma môže takto škatulkovať!
„Ako môžeš? Si viac sebecká ako ja!“
„Možno a možno nie.“ Sebavedomo a drzo odsekla. Zobrala som si šálku do rúk, oprala sa a zadívala sa za ňu. Ona niečo iné tají a týmito útokmi sa to snaží zakryť.
„Toto však nie je pravý dôvod, Anna.“ Priamo som sa jej spýtala. Zdvihla zrak ku mne. Hľadíme si do očí, medzi nami vládne ticho, no v kaviarni je rušno. Počuť smiech, štrnganie porcelánu a zhon.
„nepovieš to Edwardovi ani nikomu inému.“ Tichým hlasom prerušila mlčanie. Prikývla som, som neskutočne zvedavá čo mi povie. „prisahaj!“ Nástojila na svojom.
„Prisahám.“ Zavrela oči, zhlboka sa nadýchla.
„Jedno dieťa už mám.“ Každé jedno slovo vyslovovala pomaly a s dôrazom. Mne sa ryli hlboko do hlavy, neviem ich spracovať ani sa s nimi vyrovnať. Sú ako blesk z jasného neba. Šok. Ona má dieťa! Ak by som nebola opretá, tak sa zosypem ako vrece zemiakov. Dieťa! Anna tají pred nami decko! Vypleštila som oči. Krútim hlavou. Neviem čo je horšie počúvať za dverami a dozvedieť sa že sa milovaná žena otca chce zbaviť decka alebo dozvedieť sa, že ona už vlastne má.
„Prosím, nepovedz to nikomu.“ Prosebne sa na mňa pozerá, teraz ona naťahuje ruku ku mne.
„Ako?“ Vykoktala som ledva zo seba. Sklamane sklopila zrak, odpila si z vína. Očividne z neho čerpá energiu na ďalšie fungovanie. Vo víne je pravda. Teraz sa to potvrdilo na viac ako sto percent. Pohár nevie odtrhnúť od úst. Pozerá na mňa. Čo si myslí? Že tým jej prosebným pohľadom ma obmäkči alebo zmení môj postoj. Ja chcem vedieť len pravdu. Sklopila zrak.
„Mala som osemnásť a život pred sebou. Mojim snom bolo stať sa právničkou a obhajovať práva žien. No osud sa zahral so mnou inak.“ Teraz je viac smutná ako nazúrená. Nechápavo som sa na ňu pozrela. Zdvihla pravý kútik a napila sa z vína. Normálne sa čudujem, že v tom pohári ešte niečo má. Zázračný pohár. Pijete viac a viac a stále máte plný pohár.
„Na kamarátkinej oslave som sa vyspala s krásnym chalanom. Dvoril mi celý večer a ja som bola tak opitá, že sa mi to páčilo. Noc sa nezaobišla bez následkov. Keď som zistila, že som tehotná, zrútil sa mi celý svet. Nechcela som žiť, jesť. Vôbec nič. Chodila som ako mátoha. Matka to za mňa vyriešila. Dieťa sa malo narodiť cez leto. Školský rok som si ukončila predčasne, využila som individuálny plán. Hneď ako skončila škola odišla som s rodinou na vidiek. Tam som porodila dcéru a dala ju na adopciu. Zriekla som sa nároku na ňu a tak isto aj akéhokoľvek kontaktu.“ S údivom a otvorenými ústami hľadím na ňu. Krútil pritom hlavou a snažím sa spracovať jej životný príbeh. Nemôžem pochopiť ako sa mohla vzdať dieťa a uprednostniť kariéru. Nech som akákoľvek a idem si bezhlavo za svojím, no nikdy by som sa dieťaťa nevzdala.
„Prečo si to urobila?“
„Pre toto.“ Ukázala okolo seba. „pre kariéru, pre svoj cieľ, pre seba.“ Pokrútila som znovu hlavou.
„Preto si to skutočne nespravila. Nie si karieristka Anna.“ Pousmiala sa len.
„Som.“ Odvetila kruto a bez emócií.
„Neverím.“ Znovu len úsmev. Dopila posledné dúšky z vína. Neverím, že ona je ďalšia chladnokrvná karieristka, ktorá si hľadí len svoje potreby a nič iné. Pozrela som sa jej priamo do očí. „teraz mi odpovedz prečo si skutočne nechceš nechať to dieťa?“ Položila prázdny pohár vína na stôl.
„Pretože sa necítim byť matkou. Ani ňou nechcem byť. Asi som ťa sklamala Christina, no rola matky pre mňa nie je. Myslela som, že ti to pochopíš.“
„Ja?“ Nechápavo som sa jej opýtala. Prikývla.
„Myslela som, že si taká istá ako ja.“ Pokrútila som razantne hlavou.
„To si sa zmýlila a riadne. Ja by som si nikdy nedala vziať dieťa a ani by som ho nedala na adopciu.“
„To si len teraz myslíš, keď máš všetko po čom túžiš. Ak by si nemala nič z toho, tak sa ho vzdáš ako ja.“
„Dieťa nie je hračka ani vec, ktorého sa môžeš len tak vzdať alebo si ho zobrať keď ho budeš chcieť.“
„Ak sa od toho odosobníš tak áno.“
„Si krutá Anna.“ Bez ostychu som jej povedala čo si o nej myslím a priamo som sa pritom pozerala do očí. Len sa znovu pousmiala.
„Nikdy nesúď človeka Christina pokiaľ poznáš len obal alebo len malé kúsky o ňom, čo chce aby si vedela.“ Sledujem ju ako sa stavia. „dúfam, že všetko čo som ti povedala ostane medzi nami. Nechceš snáď hasiť ďalší osobný problém.“ Usmiala sa doširoka na mňa. Znechutene ju sledujem ako si berie kabelku a odchádza.
Ako len mohla? Nemôžem spracovať všetko čo mi povedala? Vie o mne viac ako chcem a navyše tají pred otcom viac ako dôležité veci. No má dokonalú páku na mňa, aby som mlčala. Zahnala ma do slepej uličky. Mám voči otcovi povinnosť mu to povedať, no chcem chrániť seba pred problémami. Je prosto dokonalá. Presne vie čo použiť, aby jej protivník ostal bez zbraní aj keď predtým mal veľký arzenál. Prichádzala som sem ako neohrozený a jasný favorit a odchádzam ako totálny porazenec. Jej tajomstvá ju však môžu oveľa viac ohroziť a zničiť ako moje. Táto hra bude mať ešte veľkú dohru a bojím sa, že sa popáli viac ako ja. Ak ju ten oheň nespáli celú.
Amatérske príbehy 