Ilustrácia: Christie
Korekcia:
Pondelok
Hlboký výdych až z bránice, utrela som si malé kvapôčky potu z čela, ovievaním s rukami sa snažím schladiť moje vnútorné rozhorúčenie. Oči sa mi prekrútili z toľkého počtu nepriatych hovor. Média sa po zverejnení správa o novom sponzorovi doslova zbláznili. No nielen oni. V priebehu dopoludnia som stihla vybaviť niekoľko hovorov od doterajších sponzorov a upokojiť ich, že ich sa táto zmena nedotýka a všetky podmienky ostávajú rovnaké pre nich. Len video hovor s Omarom O´Ra ma vyšťavil viac ako hodinové cvičenie. Cítim sa ako vyfľusnutá žuvačka na chodníku. Jeden hovor a ste vyriadený na pol dňa. Omar bol viac nahnevaný ako som očakávala. Doslova zúril ako divoký pes. Všetky moje pripravené námietky dokázal zrušiť v priebehu sekundy. Prvé minúty nášho rozhovoru by som nazvala ako one man show pána O´Ra. Mal milión dobrých a kvalitných protinávrhov ako ja. Ako právnik by musel byť excelentný. Nechcela by som stáť proti nemu. Hrýzol do mňa ako pes. Kým ostatní sponzori nemali veľký problém so zmenenou situáciou, dokonca niektorí boli aj radi tomu a chceli sa len uistiť, že pre nich sa nič nemení. Tak Omar nie. Stále to berie ako zradu a podpásovku z mojej strany voči nemu. Niekoľko krát počas rozhovoru mi prizvukoval a pripomínal, že mi ponúkal odkúpenie a nezabudol dodať, že práve on chcel byť v pozícií Banky Sander. Nevedela som ako mu mám korektne vysvetliť a naznačiť, že jeho ponuku by som nepriala ani keby som nemala na výber. Bála som sa len jedného. Povie, že odchádza a bude sa ma snažiť tým vydierať. Schyľovalo sa k tomu. Cítila som to kostiach, že s vytiahne túto taktiku. Pre záchranu situácie som radšej navrhla spoločný obed v Londýne a veľký reklamný priestor na monoposte a tímovom oblečení. Nejako som mu musela zalepiť oči. Chytil sa na to ako ryba na hodenú kukuričnú návnadu. Jeden nula pre mňa. Bohužiaľ obed ma čaká. Už zajtra. Bol veľmi neoblomný a priam nástojil na tomto termíne. Čím skôr tým lepšie. Neviem sa dočkať. Už aby bolo potom.
Rukami som si zahrabla do vlasov, začala som cvičiť s hlavou a krkom do všetkých strán. Toto bude šialený víkend. Média, sponzori a na záver aj súťažný víkend v Amerike. Ako sa hovorí sranda musí byť.
Zo zvedavosti som otvorila webové stránky britských a svetových denníkov. Nemusela som ani hľadať v sekcii šport a potom podkategóriu motoršport. Boli sme hneď na prvej strane. SuccsLion neprestáva prekvapovať. The Times. SuccsLion sa spája s bankou Sander. BRTC. Banka Sander a SuccsLion uzavreli sponzorskú zmluvu na päť rokov. The Guardian. Sander a SuccsLion je za tým rodinkárstvo. The Sunligh. Samozrejme bulvár hneď za tým musí hľadať niečo viac.
Do boha Alex je v tom nevinne. Začína vo mne kypieť hnev. Zasraté média. Niekedy by som bola najradšej ak by bola cenzúra a nevychádzali články o ničom. Dovčera Alex nevedel o ničom, pokiaľ som to nepovedala pri spoločnom obede. Zabehla mu kosť z ryby keď som to oznámila. Nebyť rýchleho zásahu otca tak by sme strávili nedeľu na nemocničnej pohotovosti. Obaja boli v šoku a mysleli si prvé momenty, že je to žart. Prvý apríl už bol a od ďalšieho je riadne ďaleko. Došlo im to až po káve a dezerte. Otec mi potom večer ešte volal a nevedel nájsť slova ako mi má povedať, že je na mňa pyšný a hrdý. Pretože vie, čo to pre mňa znamenalo a čoho všetkého som sa ochotne vzdala. Povedal mi: „moja malá princezná sa konečne stala kráľovnou.“
Presne to aj chcel a snažil sa to docieliť. Zmenila som sa. Dozrela som a konečne aj možno dosiahla vrchol dospelosti. Ak sa to dá nazvať. Jeho slová chváli ma povzbudili. Alexa je mi však neskutočne veľmi ľúto. Jediný z nás si to odnesie najhoršie. Budú ho očierňovať a hľadieť na neho ako na človeka, čo dopomohol sestričke k veľkým peniazom. Pritom to tak nie je. Chudák. Odserie si to nevinný človek. Budem to musieť dať všetko na správnu mieru.
Môj žalúdok je presný ako švajčiarske hodiny. Jedna hodina. Mala by som niečo zjesť.
„Ahoj.“ Tony nakrkol cez dvere. Vysmieva sa ako slniečko na hnoji.
„Ahoj, čo by si potreboval?“ Spýtala som sa ho.
„Môžem?“ Opatrne a taktne sa ma spýtal.
„Prečo by som nemohol?“ Nechápavo som sa na neho pozrela. Opatrne vošiel do vnútra a rozhliada sa okolo seba. Hľadím na neho s údivom čo robí.
„Čo tu stváraš Tony?“ Zvedavo som sa ho spýtala.
„Minule som ťa tu prepadol a nebola si z toho práve najšťastnejšia tak teraz som zvolil iný postup a s výchovou prvého britského genltmena som vošiel.“ Začala som sa mierne na jeho žarte smiať. Očividne má dobrú náladu. Posadil sa predo mňa.
„Ako?“ Mykla som ramenami bez nálady. „Christie, mala by si byť šťastná. Podpísala si obchod života. Všetci v tíme sme nadšení z toho. Dokonca a mechanici sa už tešia na zvýšené odmeny.“ Zdvihla som pravý kútik. Pozerám sa na vysmiateho Tonyho a pritom rozmýšľam ako očistiť brata. Prekrížil ruky na hrudi a skúmavo si ma prezerá. „Čo sa deje?“
„Rodinkárstvo. Aká je úloha Alexandra Allisona v zmluve roka. Čo sa za tým skrýva? Dopomohol svojej sestre k podpísaniu zmluvy s Bankou Sander.“ Prečítala som mu začiatok článku z The Sunligh.
„Nič si z toho nerob, je to bulvár. Bol tu, je tu a vždy tu bude.“
„Tebe sa to ľahko povie.“
„A čo si čakala? Že si to nik nevšimne a táto senzačná novinka ostane nepovšimnutá.“ Pokrútila som hlavou. „no tak vidíš. Tak ako to prišlo to aj odíde. Pozri, pred nami je Veľká cena Ameriky takže do piatka vydrž a potom budú média rozoberať niečo iné. Napríklad nepodarenú stratégiu Fiat-Ferrari alebo súboje medzi jazdcami alebo to či sme už vybrali náhradu za Jaimeho.“ Poslednými slovami mi takticky naznačil kvôli čomu sem prišiel. Prižmúrenými očami som na neho mierne zahliadla.
„A máme?“ Zvedavo som sa ho spýtala. Obzerá sa okolo seba.
„to sa pýtaš mňa?“ Prikývla som. „dobre, lebo som myslel, že je tu niekto tretí kto vie viac ako ja. Pretože v týchto dňoch je to módne skrývať tajnosti pred vedením.“ Dodal podpichovačne a so širokým úsmevom. Prekrútila som očami a zahliadla som na neho.
„Vieš čo Tony? Ak si prišiel, aby si ma provokoval tam sú dvere a ak sa chceš porozprávať o novom jazdcovi tak vieš môj názor.“
„Mala by si ho prehodnotiť. Budeme obhajovať konštruktérsky titul a nemôžeme si dovoliť do druhého jazdca posadiť nejaké mladé ucho bez skúseností. Budeme potrebovať zbierať body, a ak sa podarí vyhrať aj Leovi tak aj jemu pomáhať,…“
„Tony!“ Prerušila som ho razantne v polke vety.
„Vieš môj názor. Druhé auto je tu pre nováčika, aby sa ukázal. Noira nám Darkbull nepustí a nepreplatíme ho.“
„Ako si môžeš byť taká istá?“ Zvedavo sa ma spýtal. „Videla si snáď jeho zmluvu?“ Pokrútila som hlavou. „tak potom kde berieš toľkú istotu?“ Naklonila som sa cez stôl k nemu. „Ritter podľa všetkého odchádza a Noir ide do Darkbullu. Už o tom čvirikajú aj vrabce na streche.“ Aj on sa ku mne načiahol.
„To sa ešte uvidí.“ Pozeráme si obaja do očí. On má svoju predstavu a ja svoju. Stávame sa súpermi na život a na smrť. Obaja chceme niečo iné, ale pritom chceme dosiahnuť jeden cieľ. Kto z koho? Noir alebo Matúš? Prižmúrila som oči. Zdvihla som pravý kútik pier. Musím rýchlo uhasiť mediálny oheň, prežiť obed s Omarom a rýchlo sa pustiť do tejto malej vojny s Tonym.
„Christina uvidí sa kto pretlačí svojho koňa do cieľa.“ Postavil sa sebavedome a odchádza preč. To sa ešte uvidí.
+++
Utorok obed, Londýn
Oblix restaurant, The Shard
Omar si ani v tomto prípade nemohol nechať odpustiť svoju okázalosť a to ako miluje luxus a exkluzivitu. Svoju povahu bohatého Araba čo si môže dovoliť kúpiť celý svet aj s vami nezaprel. Vybral jednu z najdrahších reštaruácií čo Londýne môže byť. Oblix restaurant patri medzi Top reštaruácie v meste, na 32. poschodí mrakodrapu Sharp s krásnym, dych vyrážajúcim výhľadom na Londýnske oko a budovu parlamentu. Oblix je beznádejne na niekoľko týždňov vopred vybookovaná. Samozrejme miesto pre dvoch sa pre Omara O´Ra vždy nájde. Majiteľom reštaurácie je jeho veľmi dobrý obchodný partner. No nesťažujem sa. Sem sa tak ľahko nedostanete a navyše varia tu priam božsky. Jedným slovom. Nebíčko v ústach. Dôvod prečo si nespríjemniť deň blbec.
Ako náhle som vytiahla nohy z domu tak okolo mojej brány sa zhromaždili novinári, paparazzi a chceli odo mňa vyjadrenie a otázky na ich hlúpe otázky. Len vybraním médiám som odpovedala a to tiež bolo písomné a nie ústne. S Alexom som volala do neskorého večera. Je zúfalý z toho presne ako ja. Ešte viac. V práci na neho zahliadajú všetci kolegovia a dokonca aj jeho nádejná partnerka Katie. Všetko len kvôli mne. Ospravedlňovala som sa mu za to, on to však nebral dôvod pre ospravedlňovanie ani nebol prekvapený z novinárov. Zvykol si na ich útoky voči nám.
„Christina, vaše rozhodnutie ma veľmi veľmi zarazilo. Nemal som ani najmenšie poňatie, že chcete predať svoj tím niekomu cudziemu.“ Vytrhol ma zo zamýšľania Omar svojim razantným tónom. Zarazeno som sa na neho pozrela.
„Ja som nepredala tím. Ani som neplánovala ani neplánujem. Len sa mi naskytla príležitosť ako dostať tím na vyššiu pozíciu a pritom odľahčiť všetkých doteraz zúčastnených.“
„Pre mňa peniaze nerobia žiaden problém.“ Sebaisto a pyšno rozhrabol rukami okolo seba. Skoro zhodil pohár s bielym vínom. Tak to vidím. Pomyslela som si.
„Nejde o vaše peniaze,“
„Tak o čo?“ Nahnevane mi skočil do rečí. Z jeho srší priam zlosť, má neskutočnú chuť ma zabiť alebo mi chce naznačiť kde je moje miesto. „nedal som vám v priebehu niekoľko návrhov,“ Keby len jeden a nielen obchodné. Pomyslela som si. „neboli snáď výhodné?“ Zvedavo sa ma spýtal. Nie neboli! Navyše nepredali by som ich niekomu kto sa ma snaží dostať do postele a získať moje prachy. Od vás by som to nezobrala ani keby ste boli posledný. Moje vnútro má chuť mu toto všetko vyprsknúť do očí a potom sa postaviť a hrdo odísť. Navonok však ostávam pokojná, pokorne a milo sa na neho pozerám. Nenechám sa v tejto konverzácií zahnať do kúta. Nezíska čo chce. Najradšej by som mu však povedala pravdu. Odpila som si z minerálky, nabrala trochu čerstvého vzduchu do pľúc.
Omar na mňa pozerá s údivom. Čaká ako zareagujem. Nedočkavo vyčkáva na moje slová a reakciu. Vidím na ňom, že sa cíti vo svojej pozície veľmi dobre. Je si istý svojej pozície „lídra“. Keby len vedel, že aj ja sa cítim dobre a len dobre hrám pokornú.
„Získanie nových možností, nových záujemcov, fanúšikov a mediálnej pozornosti.“
„To posledné ste dosiahli na výbornú.“ Nemohol si nechať ujsť uštipačnú poznámku. Len som sa pousmiala. Pravda, podarilo sa mi to na výbornú. Až nadmieru.
„Mám pre vás návrh?“ Zaujala som ho, zvedavo na mňa otočil hlavu. Pohľad v jeho očiach sa mení. Z pohľadu zabijaka divej zvery na pohľad zvedavého suseda, ktorý nazerá cez plot.
„Aký?“ Nedočkavosť u neho rastie.
„Čo keby som vám venovala oveľa väčší priestor na lakovaní monopostu a tímovom oblečení ako máte teraz. Navyše naši jazdci by mohli účinkovať v reklame vašej leteckej spoločnosti alebo sa stať tvárami vašej spoločnosti.“ Zahľadel sa preskleným výhľadom von. pozerá presne na Londýnske oko a budovu parlamentu „získate tak viac ako Sander. Uvažujte o tom.“ Naklonila som sa k nemu. Teraz som to ja kto preberá opraty v konverzácií. „budete viac viditeľný. Leonardova popularita zo na deň rastie. Mať ho v reklame bude priam výhra.“ Páči sa mu to. Vidím mu to na zmene mimike a postoja. Už nie je viac napätí, je uvoľnenejší. Zjemnila som tón hlasu. „upevníte spojiť aerolíniek s tímom a hlavne Leonardom.“ Používam ho ako nástroj na vyjednávanie. Nie je to odo mňa čestné, ale inú možnosť bohužiaľ nemám. Musím sa chovať ako obchodník a využiť to čo ponúkam. Leonarda a tím. Žiadnu inú a lepšiu kartu v ruke nedržím. Blufujem ako sa dá. Aspoň to jediné viem v pokri hrať.
„Kto bude druhým?“ Priamo sa ma spýtal.
„Momentálne rokujeme s viacerými. No chceli by sme Noira.“ Zaklamala som tak, že sa mi až z úst zaprášilo. Ak by som bola Pinoccio tak by mi nos rástol ako nič. ani by som sa nenazdala a rozbil by najbližšie okno.
„Dobrá voľba. Veľmi talentovaní a nie je náhodou v Darkbulle?“ Zvedavo sa ma spýtal.
„Povedala som, že stále rokujeme. Nechávame si všetky dvere otvorene.“ Snažím sa to zahovoriť ako to len ide. Nech len túto tému neotvára, lebo sa do toho zamotám viac ako by som chcela. „tak čo hovoríte na môj návrh? Je dosť férový a ako protihodnota výhodný, nemyslíte?“ Usmiala som sa na neho. Moje prsty sú blízko jeho. Je slizký a nechutný no musím ho nalomiť. Využívam aj jeho veľkú náklonnosť čo ku mne prejavuje. Doslova využívam všetko čo mám. Zahľadel sa mi do očí. Usmievam sa ako slniečko na neho.
„Vaša ponuka je neodolateľná presne ako vy.“ Zahanbeným úsmevom som mierne odvrátila zrak. Funguje to! Áno! Moje vnútro natešene skáče. Dva metre od zeme. „viete ako zaujať a hlavne ponúknuť protihodnotu. Vaša ponuka je zaujímavá a budem nad ňou uvažovať.“ Zobral pohár bieleho vína do ruky, „radosť s vami obchodovať.“ odpil si z pohára. Víťazoslávne som sa usmiala. Oheň som zažehnala. Čašník nám pokladá jedlo na stôl. Neodolateľná vôňa grilovaných tigrích kreviet s rajčinovo – cesnakovou omáčkou a opekanými artičokami sa mi dostáva do nosa. Moje chuťové bunky slintajú a nevedia sa dočkať kedy sa pustím do jedla. Jem očami, každý môj myseľ je ochromený omamnou vôňou jedla. Už chcem jesť. Pozrela som sa na neho. Aj on na mňa pozerá ako ja na to jedlo, s chuťou a vášňou. Asi viem, čo je jeho najväčšia chuť.
„Mohli by sme na chvíľu prestať rokovať a pustiť sa do jedla. Ponuku ste mi už predložili.“ Prikývla som. Moje chuťové bunky sú už ako divé. Slintám ako bernardín za jedlom. Prehĺtam ich, len aby mi nestekali po brade. „dobrú chuť.“
„Aj vám.“ Dobrý jedlom sa nič nepokazí. Ani rokovanie na ktoré ste nechceli ísť a báli ste sa ho. S pokojom v duši sa púšťam do jedla. Hm. Je výborné. Je ak báseň, óda na jedlo. Mňam. Sladká bodka za dnešným šialeným rokovaním, ktoré ako dúfam, sa mi podarilo.
Amatérske príbehy 