L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 9. kapitola


Ilustrácia: L.M.
Korekcia:

Neviem, ako dlho som kŕčovito zvierala jeho tričko v rukách. Netuším koľko času uplynulo, a aké veľké množstvo sĺz sa prehnalo mojou tvárou.

Matne som vnímala, ako rev nebies utíchal, vietor zmenil svoje drsné spôsoby v nežné pohladenia, a dážď v dokonalej súhre s presvitajúcimi lúčmi vyčaroval dúhu, ktorej krása snáď mala odpútať moje myšlienky od prežitých chmúr. Celý svet tíšil svoje rozdrásané nervy, akoby snáď súcitil s mojim stavom, a snažil sa ma uchlácholiť.
Dívala som sa na svet a vnímala ho novými, cudzími, očami. Neboli to však oči démona, ale zraneného dievčaťa, ktoré si práve uvedomilo aký poklad to vlastne stratilo.

Vzhliadla som k Renovej ustarostenej tvári, ktorá odrážala toľko emócií súčasne, hoci by to v tejto podobe nemalo byť možné. V smaragdových očiach sa mu lenivo prevaľovali odtiene zelenej ako vlny v oceáne, a nežne ma objímali pohľadom, rovnako ako jeho ruky objímali moje telo. Myslím, že na ten krátky okamih spojenia a pochopenia nikdy nezabudnem.

„Ren,“ ozval sa spoza neho Jack, a naklonil sa mu cez plece. Jeho oči boli opäť čokoládovo hnedé. Ignorujúc môj bdelý stav opýtal sa ho ako som na tom.

„Jej telo je v poriadku,“ odpovedal Ren vpíjajúci sa do mojich očí, „ale jej duša je zranená,“ dokončil.

Bez slova som na neho hľadela, akoby som ho videla po prvý raz za celú tú dobu, čo ho poznám. No potom som vzhliadla k oblohe nad nami, ktorá moju pozornosť upútala náhlym zábleskom belasej oblohy.
Nevrlé počasie sa odporúčalo. Tmavé oblaky potrhané ako špinavé listy papieru sa lenivo prevaľovalo nebeskou šíravou.

Sklonila som hlavu a pozrela na svoje chvejúce sa ruky zamotané do Renovho trička. Pomaly, neisto, som ho pustila a obrátila svoju pozornosť k čerešni, ktorej mohutný kmeň bol rozdelený na dve polovice skláňajúce sa k zemi. Rovnako ako moja duša, i tento strom bol rozorvaný na kusy. Už ten pohľad, bolestivý, akoby snáď odrážal moje vlastné vnútro do tohto sveta.

„Pomôž mi vstať,“ zašepkala som zachrípnuto. Cítila som, ako sa jeho svaly napli a postavili ma na neisté nohy. Chvíľu som ho využívala ako svoju oporu, no akonáhle som nabrala dostatok istoty a rovnováhy, vykročila som.
Zlomená čerešňa sa svojimi korunami dotýkala premočenej zeme, zatiaľ čo z jej útrob šľahali plamene. Zastala som v tesnej blízkosti a nevedno odkiaľ vedela, či skôr cítila, že na tomto mieste sa skrýva jedna z mnohých odpovedí na otázku môjho pôvodu.

„Chloe, čo to robíš?“ opýtal sa ma zarazene Jack, keď sledoval, ako sa načahujem do plameňov a hypnotickým pohľadom hľadím na niečo v ich centre.

„Beriem si, čo je moje,“ odpovedala som sucho, zlomene a neprítomne.

Strčila som ruku do ohňa. Páliace plamene, ktoré mi mali spôsobiť nevýslovnú bolesť ma svojim teplom vítali vo svojich útrobách. Bola som v stave, keď ma táto skutočnosť nedokázala ani len zaskočiť. Prijala som to ako fakt a jednu z mnohých zvláštností, ktorých bude v mojom živote pravdepodobne ešte pribúdať.
S istotou som chňapla po drobnom predmete. Vytiahla ho z plameňov, ktoré ako na povel zhasli a zmenili sa v kúdol stúpajúceho čierneho dymu.

Automaticky som si ten predmet pritiahla k hrudi a stískala ho, zatiaľ čo som zaspätkovala o niekoľko krokov späť.
Jack s Renom ku mne pristúpili, no ja som stále hľadela na zničený strom, ktorý bol len nedávno plný života, a teraz sa menil v popol a prach, ktorý sa vsakoval do zeme, akoby tu nikdy ani nestál.
„Čo je to?“ vyslovil Jack, a hľadel pritom na moje zopäté dlane.
Presunula som na ne pohľad a odtiahla ich od miesta, kde splašene tĺklo moje boľavé srdce. Pomaly som ich rozovrela, a zostala civieť na prívesok v tvare presýpacích hodín s korunou obsypanou rubínovými kvetmi na hornej, a topiacou sa kostrou na spodnej časti.

„Prívesok,“ odpovedala som mu.

„Môžem sa naň pozrieť?“ Bez ďalších slov som mu ho podala, aby ho mohol preskúmať.

Jack nastavil dlaň a ja som mu ho do nej vložila. Okamžite mu však vypadol z ruky a on si ju bolestivo pritiskol k telu.

„Do riti!“ zahrešil.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa ho Ren sledujúci našu výmenu s neskrývaným záujmom. Jeho oči medzitým nadobudli svoju typicky čiernu farbu, v ktorej bolo takmer nemožné rozoznať zreničku od dúhovky.

Zohla som sa a vylovila prívesok z trávy. Potom som sa nechápavo zahľadela na bolesťou sykajúceho Jacka.

„Tá vec ma popálila!“ vyhlásil Jack s vyčítavým pohľadom upretým na presýpacie hodiny, ktoré sa mi neškodne pohojdávali v ruke.

„Ukáž.“ Podišiel k nemu Ren a ruku si začal obzerať.

Na Jackovej dlani sa červenal do mäsa vypálený symbol pripomínajúci presýpacie hodiny. Sykla som aj za neho a zvráštila sa pri pachu spáleného mäsa.

„To nie je dobré,“ konštatoval Ren. Potom sa pozrel na mňa. „My sa toho nemôžeme dotknúť, ale ten symbol poznám. Chloe, ten prívesok je určený výhradne tebe.“

Zdvihla som ruku do výšky a hypnotizovala retiazku, na ktorej sa krútil prívesok so symbolom presýpacích hodín.

„Ako je to vôbec možné?“ opýtala som sa zaujatá rubínovými kvietkami v korunách prepletených stromov.

„Presýpacie hodiny sú symbolom života a smrti. Tvoje znamenie kosy je symbolom smrti. Tie symboly musia byť spriaznené. Je to odkaz od tvojho otca. Tebe to neublíži! Vidíš tú tekutinu vo vnútri?“ prikývla som.

„To je tvoja krv. Musel ti ju odobrať tesne po tom ako si sa narodila. To ti zaručuje všetky vlastnícke práva.“

V prívesku sa uvoľnil kvietok. Zniesol sa na hladinu a zmenil sa v krvavo červenú tekutinu. V odpoveď pretiekla kvapka do časti s ponorenou kostrou, ktorá, akoby zachytávala padajúce kvietky, ktoré sa v hornej časti nestihli celkom rozpustiť.

„Sú to presýpacie hodiny. Ich úlohou je teda merať čas,“ vyslovila som s obavami v hlase, „aký čas potom merajú tieto?“

„To naozaj neviem,“ pokrútil hlavou Ren, „možno merajú celkovú dĺžku tvojho života, ale zdá sa mi, že je tam primálo tekutiny, než aby to mohla byť pravda.“

„Odpočítavajú,“ zapojil sa do diskusie Jack, ktorého zranenie sa už takmer zahojilo.

„Čo tým myslíš?“ opýtali sme sa s Renom unisono.

„Spomeň si Ren. Takýto prívesok sme už videli. A ten niekto nám aj vysvetlil ako funguje. Toto je jeho dvojníčka. Druhá polovica celku. Je to jasné z postavenia tej kostry, ak by si ich priložil vedľa seba, tak by na seba hľadeli.“

Na Renovom hladkom čele sa zjavilo niekoľko hlbokých vrások, ktoré boli dôkazom jeho úpornej snahy spomenúť si.
Nebolo ťažké postrehnúť ten moment poznania, ktorý sa odrážal v zmene reči jeho tela. Najskôr stuhol ako socha Adonisa, a potom, akoby sa pomaly prebúdzal k životu.

„To nie je možné,“ vypadlo z neho s neveriacim pohľadom upretým do mojich očí. „Uvedomuješ si, čo by to znamenalo?“ Jack prikývol.

„Chloe je buď jeho sestra, alebo dcéra,“ konštatoval pokojne.

„Ale to predsa nie je možné! Ani jeden z nich by sa neznížil k obcovaniu s ľudskou ženu! To je predsa nemysliteľné…“ dokončil svoj výstup Ren.

„A predsa,“ ukázal Jack mojim smerom, „tu pred tebou stojí dievča, ktoré sa toho prívesku môže dotknúť, s hrobom svojej ľudskej matky za chrbtom.“

„To nie je možné,“ zopakoval Ren.

„Hej!“ skočila som im do reči ráznejšie ako som zamýšľala. „Nechceli by ste mi to vysvetliť tak, aby som tomu pochopila aj ja?“ A vytiahla som na nich prívesok, pred ktorým uskočili rovnako, akoby na nich zaútočila kobra.

„Presýpacie hodiny sú symbolom Boha Smrti,“ vyslovil Jack pomaly. „A jeho dvojča…“ zhlboka sa nadýchol, akoby sa chystal vyriecť tú najhoršiu možnú správu, „jeho dvojča nosí na krku Samael, Princ Smrti. Jediný súčasný vládca a dedič Podsvetia.“

„Takže, ak som vám správne pochopila. Tak som buď jeho sestra, alebo dcéra,“ konštatovala som pokojnejšie ako som sa cítila.

„Práve teraz to tak vyzerá a mnohé veci by to vysvetľovalo,“ ozval sa Jack. Ren vyzeral byť stále mimo realitu.

„Napríklad?“ opýtala som sa.

„No, napríklad dôvod nášho príchodu. Je neobvyklé, aby malo jedno dieťa pridelenú dvojitú ochranu.
Vysvetlilo by to, prečo si sa stala cieľom niekoho, kto má moc ovládať astrálne larvy. Ten prvý útok mohol byť náhoda, ale ten druhý? Nie. Niekto po tebe ide.“

Ak by sa svet skutočne zastavil vo chvíľach ako je táto, tak už by došlo k časovému posunu, lebo môj rozum sa zasekával ako ozubené kolieska pokazených hodiniek a dialo sa tak čoraz častejšie.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s