L.M.- Za hranicou smrteľnosti – 8.kapitola 2.časť


Koreckia:
Ilustrácia: L.M.

Vstala som, a podišla až k nej. Pohládzala som drsnú kôru stromu, až som sa napokon zastavila uprostred mohutného kmeňa. Tá čerešňa musela byť veľmi stará. Nosila na sebe mnoho dôkazov prírodných i ľudských zásahov, ale ani jeden z nich nebol schopný zdolať ju. Magická, taká mi tá čerešňa pripadala.

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. V ten moment som to pocítila. Nejasné pulzovanie, ktoré sa stávalo čoraz výraznejším. Buch-buch, buch-buch… ako tlčúce srdce.
Zmätene som otvorila oči, ale ruku neodtiahla. Privinula som sa ku kmeňu a priložila naň ucho. Tlkot som už nie len cítila, ale i počula.

„Jack…“

„Hm,“ ozval sa neprítomne.

„Myslím, že s tým stromom niečo je.“

„Strom je len strom, Chloe. Čo by s ním malo byť?“ opýtal sa sucho, a ani sa na mňa nepozrel. „Okusujú ho snáď termiti rýchlejšie ako ostatné stromy v okolí?,“ dodal.

„Vďaka za výklad Sherlock, ale čo keby si sa najskôr prišiel pozrieť, a až potom kvákal do vetra!“ vyslovila som podráždene.

Na to sa Jack konečne otočil a naskytol sa mu bizarný pohľad.

„Čo to stváraš?“ opýtal sa ma na oko pokojne, no ten tik v kútiku sa mu celkom skryť nepodarilo.

„Robím si nového kamaráta nevidíš?!“ odsekla som ironicky. „S tým stromom niečo nie je v poriadku… Prisahala by som, že počujem, a cítim niečo ako tlkot srdca.“

Jack sa zdvihol a podišiel ku mne. Pátravo sa na kmeň zahľadel a potom naň priložil dlaň. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa priklonil bližšie a podobne ako ja sa privinul k drsnej kôre. Chvíľu načúval a potom prudko otvoril oči.

„Odstúp!“ nariadil mi.

„Čože?“
„Ihneď!“ Pohoršená a zmätená som uskočila od stromu a sledovala ho.

„Ren,“ oslovil ho Jack.
„Áno?“ ozval sa menovaný, ktorý sa náhle zjavil po jeho boku.

„Je to ten strom,“ oznámil mu.

„Určite?“ uisťoval sa Ren.

„Určite…“

Démoni si vymenili veľavravné pohľady. Obaja sa zadívali na strom a pohli sa vpred. Pohybovali sa ako jedna bytosť, v dokonale desivej súhre.

Najskôr utíchli vtáci a zdvihol sa studený vietor. Tá náhla zmena počasia ma prekvapila a trocha znepokojila. Obzrela som sa po vyľudnenom cintoríne a potom venovala zblúdilý pohľad i oblohe.

Čierne mraky sa nám prevaľovali nad hlavami a vírili nad cintorínom v dokonalom kruhu. Za jeho hranicou bola obloha belasá a na krajinu dopadali zlatisté lúče slnka. Teraz som už bola viac ako len znepokojená, bola som zdesená.

„Toto sa mi prestáva páčiť. Čo sa to deje?“ opýtala som sa preskakujúc pohľadom medzi Jackovým a Renovým chrbtom, oblohou a čoraz temnejším okolím.

Nikto sa neobťažoval s odpoveďou.

„Jack! Ren!“ kričala som na nich, ale márne. Zdalo sa, že ma ani jeden z nich nevníma.

Pobehla som bližšie a obišla ich. Hľadela som na nich z profilu a sledovala ich démonické tváre s žiarivými smaragdovými očami. Obaja intenzívne hľadeli na kmeň čerešne a pery sa im rýchlo pohybovali.
Vo vzduchu praskala statická energia a jasné blesky pretínajúce čiernu oblohu boli nasledované burácajúcim hromobitím. Pri každom z nich som sa strhla od ľaku, a s vytreštenými očami sledovala tú pohromu na oblohe.
Zem pod nohami sa mi triasla, nebesá nariekali, a vietor zavíjal. Celé to na mňa pôsobilo značne apokalypticky a neuveriteľne, ale dialo sa to.

Ren s Jackom neochvejne pokračovali v odriekaní. Vietor ich bičoval a mokré oblečenie sa im lepilo na telá, ale nepoľavili ani na jediný moment.

Náhle obaja natiahli ruku ku kmeňu a z útrob čerešne sa ozval hlučný praskot dreva. V tej chvíli ma zasiahla prudká bolesť za hrudnou kosťou a z plných pľúc som vykríkla do okolitého chaosu. Zahmlilo sa mi pred očami. Najskôr som klesla na kolená, ale čoskoro som sa ocitla na zemi. Schúlila som sa do klbka a kričala od srdcervúcej bolesti, ktorá ma mučila. Rukami som sa objímala v snahe zmierniť ju. Zbytočne. Niekde na okraji svojej mysle som vnímala ako odriekanie pokračuje. Čím jasnejšie boli ich hlasy, tým intenzívnejšia bola moja bolesť. Srdce mi nepravidelne búšilo. Bola som si istá, že čoskoro vypovie službu, ale ono ako na protest pokračovalo.

Znova som niekde na okraji mysle zaznamenala zvuk praskajúceho dreva. A mne v odpoveď trhlo celým telom. Prevalila som sa na chrbát a vzoprela sa gravitácii. Bolesť za hrudnou kosťou bola na nevydržanie.

„Jack!“ začula som niekde v diaľke kričať Rena. „Jack! Pozri!“ Nevidela som ho, ale bola som si istá, že sa jedná o mňa. Koniec koncov, levitujúce dievča v bolestiach nevidno na každom rohu. Aspoň u nás nie.

„Jack, ubližujeme jej! Musíme prestať! Musíme jej pomôcť!“ pokračoval Ren.

„Nie!“ okríkol ho Jack. „Pokračuj, už sme blízko!“

„Zomrie!“ okríkol ho Ren zúfalo.

„Ona? Nie, ver mi. Tá by neumrela ani keby si ju strelil priamo do hlavy. Naše dievča je silné, Ren. Len tomu musíš veriť. Ona len tak neumrie!“ vyslovil Jack s istotou v hlase, a keďže sa bolesť nevytratila a ani nezmierňovala, tak som usúdila, že dal na jeho slová.

Odriekanie pokračovalo. Na ich perách slová kmitali jedno za druhým neskutočnou rýchlosťou, ale pre mňa to boli hodiny strávené vo svete bolesti a temnoty, kam len občas preniklo niečo z ľudského sveta. Našťastie si ma potom smrť konečne vzala do svojej tichej náruče, a ja som sa mohla odpútať.

„Chloe?“ ozval sa neznámy ženský hlas. „Chloe?“ vyslovila naliehavejšie.

„Hm?“ vyšlo zo mňa s námahou.

„Musíš sa zobudiť,“ prehovorila neznáma.

„Zobúdzanie bolí,“ odvetila som jej.

„Ja viem, ale občas je nutné robiť rozhodnutia, ktoré sú pre nás bolestivé, aby sme sa mohli pohnúť ďalej.“

„Kto si?“ opýtala som sa, a otvorila unavené oči.

Nachádzala som sa v prázdnom priestore. Nikde nikto, nikde nič. Len ja, temnota a chlad. S kým som sa to rozprávala? Žeby halucinácia? Asi som naozaj mŕtva…

„Nie si mŕtva. Ešte nie, ale musíš sa zobudiť!“ Otočila som sa, no stále nikoho nevidela.

„Kto si?!“ opýtala som sa naliehavejšie a o to vydesenejšie.

„Nespoznávaš ma?“ Hlas rozliehajúci sa nekonečnom konečne prišiel z konkrétneho miesta. Zadívala som sa po smere zvuku a zočila ženu s dlhými platinovo blonďavými vlasmi, takmer bielymi.

„Ja…“ znova som sa lepšie zahľadela do jej mladej srdcovej tváre s jemnými črtami. „Neviem, nespomínam si.“

Žena ku mne natiahla ruku a pohladila ma po líci, „teraz?“ opýtala sa znova.

Hlavou mi preblesol nejasný obraz. Znova… znova… znova. Stále dokola.

„Mama!“ vyslovila som v záblesku poznania, a žena sa na mňa materinsky usmiala.

„Chloe, musíš sa vrátiť,“ vyslovila naliehavo, no stále s tým láskyplným úsmevom na perách.

„Akoby som mohla?! Konečne som ťa našla! Mám toľko otázok a…“ položila mi štíhli prst na pery čím ma umlčala.

„Toto je niečo, o čom sa nebudeme hádať. Musíš otvoriť oči, Chloe. Musíš sa vrátiť!“ prehovorila nekompromisne. „Tí dvaja na teba čakajú.“ Opäť ma pohladila po líci a potom sa ku mne privinula. „Tak veľmi som tu chcela byť, aby som ťa videla dospieť,“ vyslovila so smutným úsmevom a lesknúcimi sa očami. „Ale život to pre nás zariadil inak.“

Odtiahla sa a zahľadela sa mi do očí, po ktorých mi stekali nešťastné slzy. „Neplač dcérka. Želám si, aby si žila za nás obe. Ľúbim ťa a vždy budem. Nezabudni na to, dobre?“ Prikývla som. Potom sa ku mne naklonila. Jej čelo sa dotklo toho môjho. Pocítila som rozlievajúce sa teplo.

„Ľúbim ťa,“ ozvalo sa už len v mojej hlave.

Prudko som otvorila oči a zalapala po dychu. Kvapky dažďa ma premočili do nitky, takže som sa logicky roztriasla. Bola mi zima. A akoby toho nebolo málo, tak ma premohol i smútok. Cez slzy som nevidela svet okolo, ale i tak som okamžite spoznala ruky, ktoré si ma k sebe privinuli.

„Ren,“ vykoktala som. „Videla som ju… moju mamu…“ a na to som sa hystericky rozplakala.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s