L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 8.kapitola 1.časť


Ilustrácia: L.M.
Korekcia:

Veriť démonom znie dosť bláznivo – sama pred sebou som si tento pretrvávajúci stav musela ospravedlňovať spoločne strávenými rokmi. Veru, na svete by sa len ťažko hľadalo stvorenie, ktoré by sa im rovnalo v zlomyseľnosti a prefíkanosti. Či v ďalších nelichotivých vlastnostiach, ale kto z nás nemá nejakú vadu charakteru? Existencia postrádajúca dôveru, je vskutku poľutovaniahodná, preto som sa rozhodla veriť. Ak ma teda diablov plameň popáli, potom budem ja tá jediná, koho možno viniť z nedbalosti a nedostatku zdravého rozumu.

Uplynulé dni boli pokojné. Liečila som sa, poctivo brala tabletky, a v mojom živote sa neobjavilo nič neobvyklé. Mama mi volala každý deň, no pravdepodobne sa len uisťovala, či som ešte neutiekla z domu. Otec dostál svojho slova a domov sa ani jeden z nich nevrátil. Bola som za ten priestor vďačná. Mohla som si všetky záležitosti zrovnať v hlave, vysporiadať sa s nimi a zvážiť aký dopad majú na môj súčasný život.

Jack s Renom ma začali denne navštevovať a zdalo sa, že sme skĺzli do starých koľají. Príliš sme sa o nadprirodzených záležitostiach nerozprávali, a od toho večera sa predo mnou nepremenili. To všetko bolo pre mňa stále príliš čerstvé. Ešte vždy som bola na túto tému precitlivená, ale na druhú stranu, kto by nebol?!

Pokiaľ ide o mojich rodičov, tak mama bola presvedčená, že ju teraz nenávidím, a aj keď som bola nahnevaná, tak som to nevnímala zas až tak tragicky. Vlastne som sa s tým zžila až prekvapivo rýchlo, a usúdila, že aj keď nie sme jedna krv, tak mi to nikdy pocítiť nedali a nemyslela som si, že by sa to odhalením adopcie malo zmeniť. Dokonca som sa dnes rozhodla navštíviť hrob mojej biologickej mami. Nebol to síce nápad tak úplne z mojej hlavy, ale Ren si myslel, že by mi to mohlo pomôcť zmieriť sa so situáciou. Možno má pravdu. Aj keď ja som na to pomýšľala skôr z tej praktickej stránky, lebo ak existuje šanca dostať sa na koreň môjmu pôvodu, tak toto je asi to najužitočnejšie vodítko aké v túto chvíľu mám.

Na cintoríne pôsobila naša trojica ako päsť na oko. Jack sa ako obvykle obliekol jednoducho a prakticky, na čom vlastne nebolo vôbec nič nevhodné. Ten kto sa postaral o nechcenú pozornosť bol predovšetkým Ren. Ako obvykle to prehnal s doplnkami. Kde tu mu visela nejaká tá reťaz, ktorá pri chôdzi rušivo cinkala. Pôsobil ako jeden z tých výrastkov, ktorí sa chodia na cintorín pobaviť znesväcovaním náhrobných kameňov, a moje modré vlasy tomu tiež veľmi nepomohli. Priťahovali na seba pohľady ľudí s rovnakou intenzitou ako svetlo priťahuje hmyz.

Snažila som sa ignorovať zvedavé pohľady okoloidúcich a kráčať. Náš cieľ sa nachádzal na opačnom konci cintorína, tam bolo posledné miesto odpočinku určené anonymným podnájomníkom. Hroby tu boli označené číselnými kódmi s dátumom úmrtia a drvivá väčšina vykazovala známky zanedbania. Bolo známe, že v tejto časti sa zbiehajú pochybné existencie, na ktoré sme sa ponášali, a možno i preto sme boli vnímaní ako neželaní návštevníci. To ma však nemohlo odradiť.
Prišli sme k radu ošarpaných náhrobkov a rozhliadli sa. Celkom vzadu som zbadal rásť vysokú čerešňu s neupravenou korunou.

„Tam je!“ Ukázala som tým smerom a vykročila. Jack s Renom ma nasledovali a spoločne sme sa prepletali labyrintom hrobov.

Pod košatou čerešňou sa nachádzal len jeden náhrobný kameň, a líšil sa už na prvý pohľad od ostatných v tejto časti cintorína. Na relatívne novej mramorovej doske bolo vygravírované meno Evelin a pod ním dátum úmrtia. Nebola tam žiadna fotografia, čo som mohla očakávať, no i tak ma to sklamalo. Pod dátumom úmrtia sa nachádzal krátky epitaf:

Ďakujeme vám za dar, ktorý dal zmysel našim životom.

Dojalo ma to, a aj keď som si sľúbila, že plakať nebudem, tak mi zvlhli oči. Tá jedna veta vyjadrovala o mojich rodičoch všetko, čo nedokázali oni sami vysloviť.

Musela som sa odvrátiť, aby som si vyčistila myseľ a ovládla svoje emócie.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa Ren starostlivo.

„Nie. To nič. Len mi niečo spadlo do oka.“ Vedel, že to tak nie je, no prijal to klišé a na nič viac sa ma nepýtal.

Znova som sa otočila späť k náhrobku, aby som si ho lepšie obzrela. Ren sa postavil obďaleč, aby mi poskytol priestor. Jack však v sebe nemal toľko citu a taktu. Náhrobok si obzeral zo všetkých strán a ohmatával ho. Vlastne mi to dosť liezlo na nervy.

„Čo to prosím ťa robíš?“ opýtala som sa podráždene a dôrazne si založila ruky na prsiach.

„Hľadám,“ oznámil mi.

„To vidím, ale čo hľadáš?“

„Stopy.“

„Bože, mám sa s tebou doťahovať o slovíčka?“ štekla som podráždene.

Vzdychol si a pokľakol k náhrobnému kameňu. Odhrnul trávu z jeho okrajov.

„Možno vyzeráme bezcitne, ale nemusí to tak byť za každých okolností.“ Začal s vysvetľovaním. „Veľa vecí držíme v sebe, aby sme skryli svoje slabosti. Ten kto ťa splodil tu možno po sebe niečo zanechal.“

„Čo?“ Nechápala som. Na hrobe neboli ani len kvety, čo by som považovala za minimum slušnosti.

„Občas, nie často, si svojich ľudí značíme,“ pokračoval.

„Prosím?“ vyslovila som šokovane a civela naň s otvorenými ústami. „To sme akože váš dobytok, alebo čo?“

„Nie!“ Zafučal podráždene, a snáď i trocha urazene. „Ale sme majetnícky. Niektorí z nás si nájdu svojho človeka a označia ho.“

„Telo mojej matky je spopolnené, ak aj mala nejakú tú vašu značku, tak sa to nikdy nedozvieme.“

„Toho som si dobre vedomý.“

„Tak čo potom hľadáš?“

Ren k nám pristúpil a zadíval sa na Jacka obdivným pohľadom.

„Máš pravdu! Ak ju uznal za svoju, tak sa určite vrátil!“ Zohol sa k náhrobku a tiež sa začal prehŕňať trávou.

Vyzerali ako pasúce sa kobylky, ale nedala som sa tým úsmevným pohľadom zmiasť.

„Hej, čo tým myslíte?“ Nechápala som a to ma riadne frustrovalo.

„Zničili jej telo, ale ak je tu šanca, že mu bola oddaná, tak sa vrátil! Vždy sa vraciame, aby bolo jasné komu ten človek patril.“

„Moja mama je mŕtva Ren! Tá už nemôže patriť nikomu!“ Začala som byť naštvaná a celá som sa rozochvela. Slzy rozhorčenia sa mi tisli do očí, ale zdarne som ich držala za viečkami. Nemala by som byť taká rozcitlivená. Veď som tú ženu nepoznala, netuším ani len to, či sa na seba podobáme… Preboha, veď si ani nemôžem byť stopercentne istá, že je to skutočne moja mama! Ale tá predstava, že sa ma jednoducho nezbavila, že ma nenechala voľakde pod mostom, ale rozdelila nás smrť. Tá predstava vo mne vyvolávala ľútosť, a túžbu dozvedieť sa o nej viac.

„Upokoj sa Chloe.“ Ren vstal a podišiel ku mne. Ruky mi položil chlácholivo na plecia. „Viem, že ti to nie je celkom jasné. Pokojne to môžeš nazvať záležitosťou démonov. Ale aby som ti to vysvetlil. My nezabúdame na tých, ktorí k nám prenikli. Milujeme len zriedka, a keď sa to stane, tak sa to s nami vlečie po zbytok večnosti. My nezabúdame a svojich si chránime. To platí i po smrti.“

„Nerozumiem, ja…“ zmätene som habkala.

„Ak by chcel niekto zneužiť dušu tvojej matky, či narušiť miesto jej odpočinku, tak ON tomu zabráni. Ak mu na nej záležalo, tak tu nechal niečo, čo ho na to upozorní.“

„Ale to môže byť čokoľvek, nie?“ opýtala som sa.

„My vieme čo hľadať. Nezabúdaj, že sme jeden druh.“ Usmial sa a potľapkal ma po pleci. Potom sa mi otočil chrbtom a vrátil sa k Jackovi. Ja som zostala stáť po tichu ako myška, a sledovala ich počínanie.

Postupne som sa upokojila, a po nejakej dobe som im prestala robiť policajta. Sadla som si do trávy a rozjímala. Začala som si väčšmi všímať okolie a napadlo ma, že je to vlastne celkom pekné miesto.

Hrob mojej matky sa nachádzal tak blízko čerešne, že sa okolo urny museli ovíjať jej korene. Pripomenulo mi to, čo sa hovorí v Japonsku: Pod tými najkrajšími čerešňami bývajú pochovaný mŕtvy.

V tomto prípade to sedelo doslovne. Pozrela som do neskrotenej koruny čerešne a musela uznať, že v plnom kvete isto vyzerá kúzelne a romanticky. Postupne som kĺzala pohľadom z konára na konár a kochala sa nevšednou prebúdzajúcou sa krásou.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s