Christie Doctor: Stratiť, no vyhrať – 17. Spin off Novembrový dážď


Korekcia:
Ilustrácia: Christie

November, 2010

Musím to stihnúť. Musím. Musím. Stále si dookola opakujem slová, tie isté slová v hlave. Budú nateraz mojou mantrou. Neodpustila by som si, ak by som to nestihla. Je to jediná vec čo môžem teraz urobiť. Musím to stihnúť. Plynový pedál na mojom aute tlačím na podlahu, míňam autá v neskorej večernej londýnskej premávky. Do Nothing Hills je to len kúsok. Prudko som zabočila doprava. Podmienky zhoršuje aj vytrvalý novembrový dážď. Je tak hustý, že stierače nestíhajú odvádzať vodu.
„Uhni sa debil!“ S hlasným trúbením som skríkla na vodiča predo mnou. Nedá sa obehnúť ani z pravej, ani z ľavej strany. V žilách sa mi mieša adrenalín, s nedočkavosťou a nervozitou. Naplno sa vo mne prejavuje jazdec. Zašliapla som plynový pedál, vystrčila som sa doprava. Obieham toho debila predo mnou. Dôchodca s vyplašeným výrazom za volantom. Mohla som si to myslieť. Mali by všetkým dôchodcom zobrať vodičák, ak ho nezoberú mne za nebezpečnú a zbesilú jazdu. Bude dobre. Musím to stihnúť.
Žmurkla som s pohybom stieračov. Kurva! Pevne som chytila volant. Zvoľnila z plynu, zatočila volantom do opačnej strany šmyku. Ešte to by mi chýbalo, vybúrať sa pár metrov od cieľa. Znovu som žmurkla. Dažďu je viac a viac. Pred očami sa mi zjavili posledné chvíle spred nehody. Mimovoľne som si chytila ranu na boku. Je ešte stále čerstvá a bolestivá. Mokvá a pripomína mi všetko čo strácam. Už len pár metrov. Musím to stihnúť. Brána od domu sa mi otvára. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Prosím vydrž. Už som doma. Converskami som rovno skočila do veľkej mláky pred domom. Je mi teraz totálne jedno, že mám mokré nohy. Vbehla som do domu priam ako hurikán. Všade vládne ticho. Je ubíjajúce, ťažké a padá zo všetkých strán. Babka, mamina mama, vykukla spoza rohu. Jej tvár je strhaná smútkom, nespavosťou. Prepadnuté spodné viečka, oči plné sĺz, ktoré nevie zo seba dostať. Pohybom hlavy mi naznačila nech idem na poschodie. Ako keby som nevedela kde je?
Schody neberiem po dvoch, ale po troch. Pri každom prudkom pohybe cítim pálčivú a vystreľujúcu bolesť v boku. Seriem na celú moju bolesť. Čím bližšie sa nachádzam k cieľu pociťujem neskutočnú úzkosť, strach a hanbu. Prosím, mami, už som tu. Trasiem sa ako osika. Od nervov, od zimy a strachu. Zastala som tesne pred dverami do spálne. Nadýchla som vzduchu. Moje pľúca to potrebujú. Cítim ako sa v nich rozťahuje kyslík. Teraz už len prekonať poslednú závažnú prekážku a to otvoriť tie dvere. Pravá ruka sa mi začala triasť ako náhle som ju položila na kľučku. Zavrela som oči a otvorila som ich. Dvere sa pomaly otvorili, no ja som stále stála na prahu dverí a pozerala sa pred seba. Otec leží vedľa mami na posteli, niečo jej šepká a pritom ju hladí po čele a vlasoch. Alex stojí pri okne so zveseným pohľadom. Vyzerá ako mramorová socha. Ani sa nepohol ani nijak nezareagoval na otvorenie dverí a môj pohyb k posteli. Otec sa na mňa pozrel. Jeho pohľadu som sa zľakla. Plný smútku, žiaľu, výčitiek, sklamania, hnevu únavy a prosieb. Musela som sa pozerať na to ako ju pevne drží sa ruku, aby sa nebála.
„Mami.“
S plačom som padla na kolená pri posteli. „už som doma, mami.“ Chytila som ju za ruku. Nie pevne ani slabo, ale aby vedela a cítila, že som pri nej. Presne tak ako ona mne, keď som sa prebúdzala z narkózy v nemocnici. Nech vie, že som pri nej. Slzy mi stekajú po lícach. Otočila pohľad na mňa, len sťažka otvára viečka.
Skleneným pohľadom sa na mňa pozrela: „Miláčik, Christina.“ Tichučko povedala. Doširoka som sa usmiala aj cez slzy, čo mi padajú z tváre. Načahuje z posledných síl ku mne ruku. Vidím jej na očiach, že je šťastná. Moja mamina. Chytila som jej opatrne ruku, nie je v nej cítiť silu. Vzdáva to. Už nebojuje, len čaká. Do jej nastavenej dlane som vložila moje líce. Necítim z nej už viac to teplo, čo kedysi. Je z nej cítiť len chlad, no nestráca na svojom význame. Je to nežný dotyk mami. Ten bezpečný prístav v rozbúrenom mori. Presne kde sa nachádzam ja teraz. ON sa mi snaží ten prístav zobrať, rozbiť ho na kúsky prachu a nechať ma plávať vo vysokých vlnách života. Nie to nemôže! Pevno držím jej ruku, nepustím ju. Stále sa na ňu musím usmievať, aj keď pohľad na ňu je bolestivý. Takto som ju v živote nevidela. Pery jej začínajú modrať, sú suché a drsné. Po krásnej olivovej pleti, neostali ani stopy. Je popolavá a vidieť na nej malé modrastné žilky.
„Christina, dcérka moja, všetko bude v poriadku.“ Snažila sa usmiať z posledných síl, ubezpečuje ma, že všetko bude ako kedysi. Ja však viem, že nič už nebude také isté a nie som jediná.
„Tsss. Upokoj sa zlatko.“ Tíšil ju počas slabosti otec. Neprestával ju hladiť a držať za ruku. Je tak silný a tak slabý zároveň. Obaja ju držíme pevne za ruky. Nechcem dopustiť to čo príde. Obaja sme sa na seba pozreli, cez slzy ho vidím rozmazane. Moje srdce bije ako o preteky, všetky emócie sa vo mne miešajú, sú ako na húsenkovej dráhe. Zúfalstvo. Strach. Hnev. Bezmocnosť. Sama sa v nich neviem vyznať.
Naklonila som sa k nej, zlomeným hlasom jej šeptám: „Mami, tu a teraz na tomto mieste ti sľubujem, že nikdy v živote už neublížim milovanému človeku ako tebe. Prisahám ti to. Mami, sľubujem a aj prisahám na moje meno, že nikdy v živote už tak nikomu neublížim.“ Jemne som položila hlavu vedľa nej, obe si pozeráme navzájom do očí. Plač ma premáha. Snažím sa zapamätať každý jeden jej detail tváre. Každý jeden. Fixujem si ju do pamäte, čo najhlbšie ako sa len dá. Sily jej už nedovoľujú usmiať sa na mňa, no na očiach jej vidím, že je šťastná. „sľubujem ti to.“ Perami som naznačila. Pohľadmi sme si vymenili viac ako slovami. Cítim ako sa jej stisk uvoľňuje.
„Elizabeth!“ Otec chytil jej tvár do rúk. Sledujem ako sa zúfalo snaží udržať svoju lásku, moju mamu, pri živote. „Lizi, nesmieš, rozumieš? Lizi, musíš zostať s nami. Počuješ?!“ Zúfalo zo seba dostáva von slová. Každou sekundou zúfalstvo nielen u neho, ale u mňa narastá. Navždy strácame čo je nám najcennejšie. „Bože prosím nechaj mi ju! Počuješ ma! Bože!“ Bez nádejne kričí do nebies. „Láska moja. Prosím, bojuj. Sme tu všetci. Ja, Alex aj Christie. Bojuj! Vráť sa mi.“ Drží ju pevne za ruku ako keby sa jej snažil posielať energiu na boj. Aj keď obaja vieme, že prehráva. Tento boj prehrá. Mamina sa pozrela prázdnym pohľadom na otca, poslednýkrát sa usmiala a nadýchla. Zostal už len prázdny pohľad.
„Nie!“ Skríkla som z číreho zúfalstva. Silne ju objímam. Nepočujem jej tlkot srdca. Nie, nie je počuť! Ostalo len ticho. Ticho a prázdnota. Moje srdce puká. Nič na svete nie je horšie, ako keď sa zatvára oko matky a už nikdy nebudete počuť jej tlkot srdca, nepocítite jej teplý dotyk lásky. Jej srdce ma už nikdy neupokojí. Prečo Bože? Prečo si mi ju zobral? Prečo? Silno ju objímam. Nechcem ju pustiť. Neplačem ja priam zúfalo kvílim, trasiem sa. Cítim len chlad a počujem tichý nárek otca. Niekto ma prudko chytil za ramená. Bojujem s dotykmi, nechcem ju opustiť, chcem byť pri nej. Mykám sa, no bratov stisk je silnejší. Obrátil si ma k sebe a silno ma objal.
„Prečo?“ Zlomeno som sa ho spýtala. Neodpovedal, len ma upokojuje hladením. Obaja si snažíme navzájom dodať energiu a povzbudzovať sa. Stratili sme ju. Navždy. Ten kto bol raz milovaný. Bude stále s nami a bude nás strážiť a ochraňovať. Mamina. Mami. Vráť sa. Prosím! Zúfale moje vnútro kričí a moje srdce puká na malé časti. Vystreľujúca bolesť z rany sa mieša s emocionálnou bolesťou. Sú tak kruté, horké a bolestivé. Všetky rany sa otvárajú, mokvajú a bolia viac ako kedykoľvek predtým.
Pozrela som sa na posteľ. Otec leží pri mamine, stále ju drží za ruku. Nechce si pripustiť, že zomrela. Opustila nás. Nechce tu byť sám. Rukou jej nežne poslednýkrát pohladil po tvári, zakryl jej viečka a vtisol jej bozk na rozlúčku na pery. Tento pohľad mi láme srdce ešte viac. Kým nás smrť nerozdelí.

Pár hodín po pohrebe

Zo zadného sedadla pozorujem pochmúrny anglický vidiek. Míňame holé stromy, ktoré lemujú cestu. Sú bez života presne ako ja. Moje vnútro je prázdne a zničené ako po hurikáne. Nič necítim, len chlad, sebaľútosť, zúfalstvo a najradšej by som to všetko skončila. Smerujeme do nášho letného sídla. Otec tak rozhodol a som rada. Všetci potrebujeme zmeniť ovzdušie a prísť na iné myšlienky. Posledné dni a hodiny v Londýne boli ako vo zveráku. Všade vládlo neznesiteľné dusno, ťažoba a ticho. Neostalo to v tom zasranom dome v Londýne, ide s nami všade. Aj tu v aute. Odkedy sme sem sadli tak sme nepovedali ani jedno slovo. Otec pozerá jedným oknom von a ja druhým. Jedine Alex ma drží za ruku. Od pohrebu sme sa nepustili. Obaja sa tak chránime a povzbudzujeme.
Už len pár sekúnd a budeme v cieli. Nechce sa mi vyjsť z auta a tváriť sa, že tu bude všetko v poriadku. Okrem nás troch, ide s nami aj otcova mama s otcom. Chcú byť so synom a nechcú, aby sme boli sami. No ja chcem byť sama. Chcem sa zavrieť do izby a tam revať pokiaľ si nevyplačem oči. Byť so smútkom sama a snažiť sa ho vlastnými silami prekonať. Nič viac nechcem. Zavrela som oči a nechala som sa temnotou môjho rozovratého vnútra stiahnuť. Už viac nemôžem byť zničená ako som. Vraj, keď prekonáme smrť blízkeho tak nás to spraví silnejšími alebo slabšími. Podľa toho čo v nás vyhrá. Podľa vedcov existuje niekoľko typov smrti a každá je iná. Žiadna vraj nie je rovnaká a nedajú sa ani porovnať. Ja práve teraz zomieram za živa.
Podľa zvukov odskakujúcich kamienkov, viem že sme na príjazdovej ceste k sídlu. Alexovi som ešte silnejšie stisla ruku. Bojím sa toho čo bude nasledovať. Môj strach ma ovláda. Prevzal kontrolu nado mňou. Zastali sme. Oči mám stále pevne zavreté.
„Slečna, už sme tu.“ Šofér mi otvoril dvere. Opatrne a bez najmenšej chute som vystúpila. Dážď konečne ustal ale chlad ostal rovnaký. V podstate posledné dni v ňom žijem.
„Ďakujem.“ Strojene som sa usmiala. Albert stojí vo dverách, chcel by niečo povedať na uvítanie a odreagovanie, ale otec ho rázny gestom zastaví. Stojím stále pri aute a sledujem pohyby ľudí okolo mňa. Alex sa rýchlo presunul dovnútra. Sluhovia vykladajú kufre, starí rodičia mi niečo hovoria. Ja ich nepočúvam a tvárim sa, že ma to zaujíma. Jedine kde môžem byť sama je tam – pri ružiach. Pri maminých ružiach. Chladný severný vietor mi podfúkol kabát, silno som si ho utiahla. Zas začalo mrholiť. Počasie je také isté ako moje vnútro. Aj toto miesto je chladné, nie je také ako som si ho pamätala. Už nehrá rôznymi farbami a vôňami. Je to len odlesk, vyblednutý sivý obraz farebného miesta. Čierna sieťka z klobúčika mi padá do očí. Mierne som si ho popravila. Pomaly kráčam do záhrady. Pamätám si tie krásne živé farby kvetov, trávy a stromov. Teraz keď sa pozerám, tak si pripadám ako keby som bola v krajine kde neexistujú farby, radosť a šťastie. Toto je môj nový čierno-biely svet. Budem sa musieť naučiť s ním žiť.
Moja mamina milovala ruže. Jej celé meno bolo Elizabeth Rose. Ruža. Pestovala niekoľko druhov ruží od kríčkových až po ťahané. Niektoré boli vzácne vyšľachtené odrody. Keď sa narodil Alex, ale aj ja tak nám zasadila ruže. Starali sme o ne spoločne. Mám pred sebou živý obraz ako je v nich strčená, strihá ich, rozpráva im a privoniava si k nim. Teraz sú to len holé hnedé stonky plné tŕňov trčiace do neba. Bez listov, kvetov, pukov a vône. Slzy mi stekajú po tvári, miešajú sa s dažďom. Už nevládzem. Je toho na mňa veľa. Nevládzem ďalej bojovať.

+++

Edward v tichosti pozerá cez francúzske dvere ako sa jeho dcéra pohybuje pri ružiach. Hlavu ma zvesenú, plecia spustené dole. Jej kroky sú ťažké. Prestupuje doprava a doľava.
Mieša sa v ňom hnev, nenávisť, ľútosť, smútok a bolesť. Nedokáže jej odpustiť. Všetko je jej vina. Nebyť toho ak sa chovala a správala tak nič z tohto sa nestane. Nemá práve tu byť! Je hlavný dôvod jeho smútku a nenávisti. Ona mu zobrala lásku života, nemá právo byť pri jej ružiach! Ako môže?
Alex sa zviezol do kresla, už je zo všetkého vyčerpaný. Z tých klamstiev, pretvárok a udalostí posledných dní. Nevie ako bude pokračovať ďalej. Nedokáže nosiť naďalej masku a pozerať sa na to ako sa jeho milujúca rodina rozpadá. Sestra sa dostáva do depresie, otec je chladný ako psí čumák a on sa na to len v tichosti prizerá. Chce zasiahnuť, nakričať na nich nech sa uvedomia. V duchu kričí, priam vrieska ako blázon, no nevie nájsť správne slová, aby to ešte nezhoršil. Tak radšej sa len prizerá a bojí sa toho čo príde. Dusno je oveľa ťažšie ako by malo byť a toto ticho je veľavravné. Prinesie nie búrku ale víchor čo zmetie všetko živé aj neživé v ceste.
Caroline položila čajník a porcelánové čajové šálky, spolu so sušienkami na stôl. Pozrela sa na syna a vnuka. Edward vystreto stojí a upriamene sa pozerá von oknom, Alex sedí schúlene na kresle a zviera veľký vankúš. Neposedné kučery mu padajú do tváre, ako záclona mu zakrývajú emócie. Naliala bylinkový čaj do šálky, zobrala ho do rúk.
„Upokojí ti nervy, Ed. Napi sa.“ Podáva ho s materinským úsmevom synovi. Neochotne sa pozrel na šálku. Pokrútil hlavou. Nechce nič. Ani jesť a ani tento odporný čaj. „musíš niečo do seba dostať.“ Položila mu opatrne ruku na rameno. Nevšíma si jej dotyku.
„Kde je?“ Hrubým a prísnym hlasom sa spýtal William Allison. Každý vie koho má na mysli. Caroline hlavou naznačila manželovi.
„Choď za ňou?“ Milo navrhla synovi, keď uvidela ako sa jej vnučka poneviera bezducho po záhrade v daždi. „práve teraz ťa potrebuje viac ako kohokoľvek iného. Musí cítiť, že si tu pre ňu.“ Edward sa nazúrene pozrel na svoju matku. Nemôže ju ani cítiť. Svoju vlastnú dcéru. Svoju vlastnú krv.
„Je mi ukradnutá.“ Pomaly a razantne jej odvetil. Caroline ostala stáť ako obarená. Alex zdvihol pohľad smerom k otcovi, padajúcu ofinu si napravil. Wiliam s otvorenými ústami hľadí na syna. Nik neverí slovám, ktoré práve vyslovil. Sú ostré ako dýky.
„Čo?“ Vykoktala zo seba.
„Je mi jedno kde je a čo robí. Ona môže za smrť Elizabeth. Nebyť jej a jej chovania tak by tu bola. Všetko sa točilo len okolo nej a jej nezmyselného sna a ako to skončilo? Smrťou. Matka, Christina mi zabila lásku života. Jedinú osobu čo som v živote miloval. Vedela si, že jej stav sa radikálne zhoršil potom ako zistila, že nedodržiava nariadenia lekárov a znovu trénuje. Keď jej to vytkla tak na ňu nakričala, zbalila si veci a bez slova na niekoľko dní zmizla. Našiel som Elizabeth v hroznom stave. Držal som ju v náručí a čakal na rýchlu zdravotnú pomoc.“ Edward dostáva zo seba všetky slová. Sú plné nenávisti, rozhorčenia a hnevu. „Nenávidím ju za to čo spravila. Christina už nie je moja dcéra. Nie je hodná niesť moje meno.“ Arogantne dodal.
+++
„Nenávidím ju za to čo spravila. Christina už nie je moja dcéra. Nie je hodná niesť moje meno.“ Otcove slová ma zamrazili, vyrazili mi dych. Stále mi chodia po rozume, sú ako nekonečná ozvena. Ak si myslíte, že skončí tak sa znovu ozve. „Nenávidím ju za to čo spravila. Christina už nie je moja dcéra.“ Stále a stále dokola. Stojím na mieste s otvorenými ústami. Hľadím na neho vyjavene a on na mňa tiež. Jeho oči nie sú plné lásky a pochopenia, je tam nenávisť. Samá nenávisť, hnev, zúrivosť. Pozerajú sa na mňa s pohľadom vraha, útočia na mňa. Chcú ma prebodnúť a zasiahnuť na tom najbolestivejšom a najcitlivejšom mieste. Bohužiaľ moje srdce je rozbité na milión malinkých častí, drží, doposiaľ ho držalo pokope len jeden kúsok. Otcovými slovami sa však aj on rozpadol. Na mieste srdca už nič neostalo, len prázdnota. Slzy mi stekajú po líci. Štípu a pripomínajú mi krutú realitu.
Snažím sa zo seba niečo vykoktať. „Oci, prosí….“
„Buď ticho!“ Vyštekol po mne ako po nejakom chudákovi. Je besný ako divoký pes. Naše puto sa láme a trhá.
„Oci, ja..“ Nedá mi to. Musím mu niečo povedať, ako ma takto môže nenávidieť. Ako? Som predsa jeho princezná. Len jeho!
„Zabila si ju! Ty si ju zabila. Nemám ti čo viac povedať.“ Spravila som menší krok k nemu. Nemôže to myslieť vážne? Snívam?! Toto je nočná mora a ja sa z nej prebudím. Stačí maličkosť. Dotyk. Otca. Jeho objatie.
„To nemôžeš myslieť vážne?“
„Nemám ti čo viac povedať, už viac nie si moja dcéra. Zmizni mi z očí. Nechcem ťa vidieť ani počuť.“ Jeho slová zraňujú. Smrteľne. Sú ako ostro nabrúsené nože, ktoré sa zabárajú do mňa a do mojich čerstvých rán. Bodajú a bodajú. Spôsobujú krvácajúce rany. Klobúčik mi vypadol z rúk. Načiahla som k nemu ruku. Môj ocko. Odvrátil sa odo mňa, pozerá sa niekam cez francúzske dvere.
„Oci.“ Zúfalo, porazenecky a zlomene som zo seba dostala. Ruku sú stále načiahnuté medzi nami. Sú ako most, ktorý práve zbombardoval, podpálil a zrútil. Už nikdy sa neobnoví, nepostaví. Už nikdy to nebude také ako kedysi. Medzi nami sa práve postavil veľký ľadovec nenávisti, smútku a žiaľu. Už viac pre mňa tu nie je. Bolí to. Páli to. Reže to. Babka sa v nemom úžase ku mne vybrala, odsotila som ju od seba a rozutekala som sa do svojej izby.
Každý jeden krok, schod je pre mňa súbojom a výstupom na Mount Everest. Otcove slová mi znejú v hlave. Zabíjajú vo mne všetko živé čo ostalo. Neostane kameň na kameni. Všetko sa premení na zdevastované pole plné prachu. Chytám si rukou srdce. Bije tak silne, že mám pocit, že mi vyskočí z hrude a budem sa naň pozerať. Zabuchla som za sebou dvere na izbe. Zviezla som dole. Potrebujem počuť. Potrebujem pomoc mojej bútľavej vŕby. V kabelke trasúcimi rukami hľadám mobil. To bude moja záchrana. Počujem len zvuk vytáčania. Prosím zdvihni to, prosím. Si moja záchrana.
„Prosím?“ Ozvalo sa hlas bútľavej vŕby.
„Zachráň ma.“ Cez hrdelný plač som zo seba vydrela slová kričiace o moju spásu.
„Christie, čo sa deje pre boha?“ Zdesene sa ma pýta, nemám sily na odpoveď. Nemám silu na nič. Mobil mi vypadol z rúk. Ruky som si položila na miesto, kde by sa malo nachádzať srdce. Bože, tak to bolí. Kiež by som nič necítila. Keby som mohla vypnúť moje pocity a byť chladná ako Ľadová kráľovná. Kiež by sa to dalo? Tá bolesť straty matky a otca je ukrutná.

+++

„Pre boha Edward? To čo si spravil?“ Zdesene sa ho spýtal otec. Neobzrel sa na neho. stojí hrdo na mieste so zdvihnutou hlavou. Jeho duši sa uľavilo. Povedal to čo potreboval. Nedokázal to už viac v sebe dusiť. Zvieralo ho to, bolo to ako vo zveráku. Konečne sa môže nadýchnuť z plných pľúc. Nič ho už neťaží ani to, že ublížil svojej dcére. Nedochádza mu to.
„Uvedomuješ si svoje slová?“ Spýtala sa ho jeho matka. Ani jej nevenoval najmenší pohľad. „pozri sa na mňa Edward!“ Ignoruje ju. . Caroline trhá jej to srdce. Jej jediný syn práve ublížil nehoráznym spôsobom svojej dcére v deň pohrebu matky. V deň keď ho potrebovala najviac. Sklamal ju. Hanbí sa za neho. Takto ho nevychovala. Hanbí sa aj za seba. Mala zasiahnuť. Silno vrazila Edwardovi facku do tváre.
Šokovane sa na ňu pozerá. Nečakal to. Nikdy na neho rukou nesiahla. Ani ona, ani otec. Facka bola pre neho budíkom. Potreboval ju ako soľ. Začína si uvedomovať čo spravil. Pozrel sa na Alexa. Sklamane na neho hľadí. Klesol v jeho očiach. Neverí tomu čo zažil a počul. Nedokáže sa pozerať viac na otca. Prejavil sa teraz ako úbožiak a slaboch. Presne tak ho vníma. Nevenuje mu ani jeden pohľad, jeho sestrička ho potrebuje viac ako inokedy. Pokrútil hlavou a odišiel.
Edward sa pozerá na sklamaných rodičov. Všimol si padnutého čierneho klobúčika. Načiahol sa poň. Drží ho opatrne v trasúcich rukách. Priložil si ho ku hrudi, zavrel oči. Zo zavretých očí sa mu kotúľajú slzy. Som ale debil. Pre boha čo som to urobil. Čo som to urobil? V hlave sa mu znovu premieta celá situácia, všetky vyslovené slová. Ako som to mohol urobiť? Pritiahol si klobúčik ešte silnejšie ako keby ju objímal. Znovu sa mu nahrnuli slzy do očí. Jeho matka nemôže už viac sledovať zlomeného syna. Šálku položila na stôl, silno a materinsky ho objala. Aj keď je dávno dospelý a má vlastnú rodinu na pohladenie a objatie od matky nikdy nie je neskoro.

Alex pozerá na rozhádzané, porozbíjané veci v sestrinej izbe. Vyzerá to tu ako po výbuchu bomby. Porcelánová biela váza rozbitá na veľké kusy, biely koberec nasiaknutý vyliatou vodou. Lupene čerstvých kvetov okolo črepov. Sú krásnou metaforou na dnešok. Krása rozbitá na kúsky. Perie z podušiek všade navôkol. Fotografie z korkovej nástenky porozhadzované. Sú ako kúsky ich života roztrúsené v spomienkach. Krásny album dokonalej rodiny. Kusy čierneho oblečenia po zemi. Všimol si čerstvých červených kvapiek na koberci. Z kúpeľne počuje pustenú vodu. Vydesil sa pri svojej predstave. Rýchlo sa tam rozbehol. Srdce mu bije tak, že ide vyskočiť z hrude. Obáva sa o svoju malú sestričku. Christina, čo si to urobila? Nezabudne na ten pohľad. Schúlená v malom klbku uprostred sprchy. Rukami si zakrýva tvár. Spoza prstov jej vyteká krv zmiešaná s vodou. Z kohútika na ňu dopadá voda, steká jej po vlasoch. Alex si položil ruky na ústa, snaží sa tak zakryť svoje zdesenie. Rukami si objala kolená, zdvihla pohľad k bratovi. Riasenka roztečená po lícach. Zúfalý a prázdny pohľad bez života. Vyzerá ako znásilnená žena či narkoman, ktorý nedostal svoju pravidelnú dávku drogy. Načiahol sa po župan. Nemôže tam takto byť. Nie. On jej je veľký brat, jej rytier, on sa o ňu postará. V dobrom aj zlom. Tak jej to sľúbil ako malej. Vždy tu bude pri nej. Stáť vedľa nej a viesť ju za ruku. No dnes nespravil všetko, aby ju ochránil. Nepostavil sa voči otcovi, mal sa jej zastať. Nespravil to kvôli strachu. Bál sa, že by svoj hnev namieril aj voči nemu. Je slaboch presne ako pred chvíľou ich otec. Mal ju chrániť a toto by sa nestalo.
Podal jej župan, odvrátil pohľad od nej. Venuje jej súkromie, nech sa zahalí. No jej jazvy si všimol. Nie je to len jazva na jej tele, ale na celej rodine – zlomový bod. Priepasť. Ten prekliati deň. Prekliaty Jägger. On môže za všetko. Začína ho nenávidieť viac ako kohokoľvek.
Chytil ju do náručia a odviedol ju do postele, kde ju zabalil do periny. Ľahol si vedľa nej a začal ju utešovať.
„Budem tu navždy pre teba, sestrička. Tvoj veľký brat tu bude pre teba.“ Christina sa k nemu pritúlila. Cíti ako vzlyká. Silno ju objal, pobozkal na mokré vlasy. Cíti aj jej strach a neistotu. „Christie, prisahám ti, že ta ochránim pred všetkým zlým.“ Znovu jej tisol bozk na čelo. Navždy tu budem pre teba.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s