L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 5.kapitola


Ilustrácia:L.M. (*obrázok stiahnutý z google a dokončený v programe corel)
Korekcia:

Prebudil ma chlad v miestnosti a zvláštny pocit, ktorý som v tak rozospatom stave nedokázala zadefinovať. No nemusela som sa s tým ani namáhať. Jedna z prvých vecí, ktoré som videla hneď po tom ako som otvorila unavené oči, bola štica čokoládových vlasov. Trhlo mnou a pri pokuse prekvapene vystreliť z postele som vrazila do hlavy, čo sa nado mnou skláňala v tak tesnej blízkosti. So sykotom a rukou na boľavom čele som sa zrútila späť na vankúš.

„Do čerta,“ vyslovil mužských hlas s bolestným nádychom. Ten hlas som okamžite spoznala a vymrštila som sa do sedu. S čelom pulzujúcim bolesťou som prepaľovala Jacka, ktorého tá rana posadila na zadok.

„Ty,“ vztýčila som jeho smerom ukazovák plný obvinení, ktoré by som na neho najradšej vychrlila, no potom som si niečo uvedomila. „Ako si sa sem do piva svätého dostal?!“

„Oknom,“ odpovedal, akoby to bolo úplne v pohode a ešte tým smerom zamával, zatiaľ čo si druhou rukou masíroval rastúcu hrču.

„Aha, tak oknom. Počkať… ale ja mám izbu na poschodí! Čo si sa zbláznil?! Veď si si mohol ublížiť!“ Iskrila som vyčítavo.

„Ver mi, mne je ozaj ťažké ublížiť.“

„To povedz tej hrči, čo ti raší na čele. Pravdepodobne ju zabudli o tvojej fyzickej nezdolnosti informovať!“ vyštekla som ironicky.

Na to mi nič nepovedal, len zvraštil obočie. Potom došlo k očnému súboju, ktorý mohol trvať pokojne i niekoľko hodín. Ja som ho sledovala vyčítavo a hnevlivo, on mňa síce vážne, no s neposednou iskrou v čokoládových očiach.

„Prepáč,“ vyslovil napokon, „nechcel som ťa vydesiť. Chcel som sa len uistiť, že si naozaj v poriadku. Znela si tak rozrušene a…“ nedokončil, len si prehrabol vlasy a zaujal pasívny postoj. Jeho oči sa zmenili v hlbočiny oddanosti. Vzdychla som rezignovane.

„Tak, zdám sa ti byť v pohode?“ opýtala som sa už o poznanie pokojnejšie, no o to ľahostajnejšie.

„Až na tú teplotu,“ podotkol.

„No, s tým ani jeden z nás nič neurobí. Som unavená a necítim sa dobre. Tvoj a Renov pôvod, či nadprirodzené udalosti uplynulých dní sú tým posledným, čo by som v tomto stave chcela rozoberať.“ Nie som si istá či pobral slová, ktorými som ho v podstate vypoklonkovala z mojej izby, no on si ku mne prisadol do postele, čo vo mne len odštartovalo ďalšiu vlnu nevôle. „Asi sme sa nepochopili Jack. Chcela by som byť sama.“ Pokus o priame zdelenie zlyhal rovnako ako ten nepriamy.

„Ja viem, že nie je jednoduché pochopiť to, či tomu uveriť,“ vyslovil potichu a pokojne. Utešujúco ku mne natiahol ruku, aby do nej uchopil tú moju, no stiahla som sa. V jeho očiach som postrehla záblesk bolesti, no skryl ho a pokračoval. „Ja len chcem, aby bolo všetko tak ako doteraz.“

Smutne som naň hľadela. Chápala som to. I ja chcem, aby bolo všetko medzi nami nemenné, večné, stále. No s nejakými astrálnymi potvorami za zadkom si nie som istá, či to zvládnem.

„Povedal si, že s Renom ste tu, aby ste ma chránili. Pred čím, to som si už stihla domyslieť, ale prečo? To mi nejde do hlavy.“ Dívala som sa naň tými svojimi veľkými, modrými očami a čakala. Tušila som, že by sa mi nemusel ten dôvod páčiť.

Ticho sa naťahovalo. Jack zjavne bojoval sám so sebou, ale ja som to potrebovala vedieť. Pravda je to jediné na čom záleží, ak chce naše priateľstvo zachrániť. Vlastne na jeho vysvetlení závisí i môj vzťah s Renom.

„Tak dobre. Poviem ti to, ale je to trocha komplikovanejšie. Ty nie si to, čo si myslíš, že si.“ Natočím hlavu do nechápavého uhlu.

„Nie som Chloe?“ vyslovím s do očí bijúcou skepsou. On len potrasie hlavou a rezignovane s ňou capne do dlaní. Dokonca sa nad tou otázkou pousmeje.

„Človek, ty nie si človek! Chloe, ty si ako my.“ Znova to nechápavé natočenie hlavy, no tentokrát do opačnej strany, aby sa nepovedalo.

„Prosím?“ Znova zmením polohu a odrazu naň neveriaco gúľam očami so zdvihnutým obočím. „Robíš si srandu? Toto je už ozaj trocha príliš. JA, že som nejaký démon?“ Jack prikývne, ale mlčí. Zjavne očakáva ako zareagujem na túto novinku. A ja úpenlivo rozmýšľam ako mu ten nezmysel vyvrátiť. „Ale vieš, že moji rodičia sú ľudia, však? Keby to boli démoni, tak by som si to asi všimla,“ podotknem.

„Si adoptovaná.“

„Čože som?“ hľadím naň vyjavene.

„Nikdy ti nebolo podozrivé, že sa nepodobáš na nikoho z rodiny? Nenapadlo ťa, že tvoja povaha je celkom iná? Neuvedomila si si, že aj keď sú obaja tvoji rodičia alergici a tvoja matka astmatička, tak ty si zdravá, ako ryba?“ Odmietavo som pokrútila hlavou. To predsa ešte nič neznamená, mám dobrý genetický základ.

„Nie, to je hlúposť. Toto nebudem počúvať,“ hovorila som potichu, skôr sama pre seba. A potom som mu pozrela priamo do očí. „Odíď!“ vyzvala som ho ráznejšie.

„Ak mi neveríš, tak sa na to opýtaj priamo ich.“ A s tým sa zdvihol a podišiel k oknu. Venoval mi ešte jeden pohľad a potom ním proste vyskočil. Vyhrabala som sa z postele a potkýnajúc dobehla k parapetu, no keď som vyhliadla na ulicu, tak tam nič nebolo. Popravde som tak trocha očakávala, že sa mi pod oknom bude krútiť Jack s prinajmenšom dolámanými nohami, no pravda mi asi poskytla tú česť zažiť ho bez pretvárky. Zatvorila som okno a zatiahla ťažké závesy.

V posteli som sa už po tejto návšteve len prevaľovala. Jackove slová mi definitívne ukradli spánok a cítila som ako mnou opäť začína lomcovať horúčka. No uprostred noci som mohla len čakať. A len čo sa ukáže slnko na obzore, tak zavolám svojej mame a tá mi potvrdí, že je to všetko nezmysel.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s