L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 4.kapitola


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: L.M. (*obrázok stiahnutý z google a dokončený v programe corel)

Zobudila som sa pred obedom, no cítila som sa unavená a celé telo ma bolelo. Slabosť mi prenikala údmi a pri pokuse vymotať sa z postele sa mi zamotala hlava ako na kolotoči. Sťažka som dosadla späť na posteľ a rukou si prešla po čele. Horela som. Moje telo sa zmietalo v horúčke a ako na povel som sa roztriasla zimnicou.

„Mami!“ zakričala som do ticha za dverami a dúfala, že ma niekto započuje. „Mamiii!“ Po chvíli sa ozvali tiché kroky. Niekto zaklopal na dvere.

„Ste v poriadku slečna?“ Bola to Alice.

„Nie. Poď ďalej.“ Alice vošla dnu a výraz jej tváre sa v tom momente zmenil.. „Preboha, ste chorá?“ Pribehla ku mne a ruku mi pritisla starostlivo k čelu. „Celá horíte!“

„Ja viem. Mohla by si prosím priniesť nejaké lieky, obklady a šálok čaju s medom a citrónom?“

„Samozrejme, ale najskôr si ľahnite a poriadne sa zabaľte do periny. Na chvíľu vám otvorím okno, nech tých bacilov odvetráme a zavriem ho hneď ako sa vrátim.“

„Dobre.“ Uložila som sa späť do postele a bola vďačná za príval čerstvého vzduchu, ktorý ma pohladil na tvári.

Alice odišla z izby a zatvorila za sebou dvere. Jej náhlivé kroky sa rozliehali po schodisku. Je požehnanie mať ju u nás v domácnosti. Je mi skoro ako druhá matka, tak dlho ju poznám a tak veľmi jej verím. Bola tu vždy, keď jej bolo treba a rovnako ako v minulosti i dnes som jej bola nesmierne vďačná za jej starostlivý prístup.

Ozvalo sa zaklopanie a Alice vošla bez vyzvania dnu. V rukách niesla podnos a na ňom čaj s liekmi. Všetko položila na môj nočný stolík a znova mi rukou skontrolovala teplotu. Zvrtla sa k oknu a zavrela ho. Hneď na to sa ku mne vrátila a prisadla si na peľasť postele.

„Ukážte, zmeriam vám teplotu.“ A s tými slovami mi priložila teplomer k uchu. Ten po chvíli zapípal a na displeji sa ukázal výsledok. Alice sa zatvárila ustarostene.

„Je to také zlé?“ opýtala som sa opatrne a preliala sa mnou ďalšia vlna triašky. Ešte väčšmi som sa stúlila do periny.

„39,4°C. To nie je dobré slečna. Zavolám doktora, aby sa na vás prišiel pozrieť.“ Prikývla som. Takú vysokú teplotu som už dávno nemala. Obvykle som veľmi zdravá a chorľavá som bola naposledy ešte ako dieťa.

Alice sa chopila čajovej kanvice a odliala mi z nej do šálky. Zacítila som vôňu zázvoru. Potom čaj dala bokom a nechala ho vychladiť. Zatiaľ mi podala pohár vody s rozpustným Aspirínom, ktorý som od smädu vypila na počkanie. Hneď na to som sa vyčerpane zvalila na vankúš a ona mi začala na čelo prikladať chladivé obklady. Cítila som sa vyčerpaná a bezmocná ako už dávno nie, no len čo ma Alice obriadila a do čaju pridala med, tak ma nechala o samote. Hlavu mi hneď ovládli myšlienky na predošlú noc a hada miznúceho v spŕške diabolských iskier. V túto chvíľu som sa snažila uveriť, že to spolu nijak nesúvisí a jednoducho som prechladla, keď sme v noci utekali. Znova sa predo mnou vynoril obraz tej tienistej siluety a Jacka, ktorý ma tak odvážne chránil. Čo to malo byť? Jack niečo vie, ale nechce mi to povedať a namiesto toho skúšal… Čo to vlastne skúšal? Pozmeniť moje spomienky? Nezmysel…

Ďalšie zaklopanie na dvere a medzi zárubňami sa zjavila moja mama. Oblečená bola ako obvykle v priliehavom kostýme a za ňou stál otec v obleku. Hneď sa vrútila do miestnosti a prisadla si na kraj postele. Rukou ma pohladila materinsky po líci a oči jej sršali nehou.

„Zlatíčko, vyzeráš hrozne.“

„Veď sa tak aj cítim,“ vyslovila som zachrípnuto. „Chystáte sa niekam?“ Mama pozrela na otca postávajúceho v bezpečnej vzdialenosti od mojich bacilov. „Dnes letíme do Švajčiarska, ale keď ťa takto vidím…“ prerušila som ju.

„To je v poriadku mami. Mám tu Alice a už bola zavolať doktora. Pravdepodobne som včera v parku prechladla. Keď si pár dní odpočiniem, budem zas ako nová.“ Stisla som jej ruku a chabo sa usmiala, aby som podporila svoje tvrdenia.

„No tak dobre, ale určite mi zavolaj, ak by sa čokoľvek stalo, dobre? Nech viem, že si v poriadku.“ Usmiala som sa a prikývla.

„Neboj sa mami. Budem v pohode.“ Na to sa zdvihla z mojej postele a vybrala sa k dverám, kde sa na mňa ešte raz otočila než odišla. Otec mi mávol na rozlúčku a zaželal skoré uzdravenie. Mávla som mu späť a zaželala šťastný let. Potom mi zavrel dvere na izbe a odišli.

Skúsila som sa na vankúši posunúť vyššie a chopila som sa šálky čaju. Teplá tekutina ma zaštípala v hrdle, čo som považovala za dobré znamenie. Na prechladnutie nie je nič lepšie ako horúci zázvor s medom a citrónom.

Dopila som a znova sa uložila. Zatvorila som oči, no za viečkami sa mi zakrádali tiene, ktoré sa snažili vyhnať ma zdriemot. Nakoniec som však musela zaspať aspoň na chvíľu.

Zobudila som sa na zachrípnutý hlas nášho rodinného doktora, ktorý sa ku mne skláňal a premeriaval mi teplotu. Alice stála za ním, ruky zalomené na hrudi, pripadala som si ako na smrteľnej posteli.

„Ach, dobre že ste sa zobudili slečna. Ako sa cítite?“

„Už to bolo aj lepšie.“ Doktor sa chápavo usmial.

„To vám verím. Mohli by ste sa posadiť? Rád by som sa vám pozrel na hrdlo, skontroloval uzliny a popočúval pľúca.“
Zamrvila som sa vytiahla spod periny do sedu. Prehnala sa mnou vlna slabosti a zamotala sa mi hlava, ale udržala som sa.

„Žiaden problém.“ Cez hlavu som si pretiahla prepotené triko od pyžama a predklonila sa.
Doktor si nasadil stetoskop a so sústredeným výrazom načúval môjmu dýchaniu. Potom ma vyzval, aby som sa vystrela a to isté zopakoval i spredu. Potom som si triko pridržala na prsiach a vyplazila na neho jazyk. S malou baterkou mi posvietil na mandle a následne prehmatal uzliny na krku.

„Vyzerá to na angínu,“ skonštatoval nakoniec. „Nechám vám tu recept na penicilín a keby sa vám pohoršilo, tak mi určite dajte vedieť.“ Zaksichtila som sa. Vždy sa mi po ňom dvíhal žalúdok, ale prikývla som. „Teraz si poriadne odpočiňte a pite veľa tekutín.“

„Dobre.“ Doktor sa otočil k odchodu. Rozlúčila som sa s ním a Alice odišla spolu s ním.

Obzrela som sa a zistila, že na stolíku na mňa čaká nový, ešte teplý čaj a lačne som sa ho napila. Dopriala som si ešte jeden šálok a ďalší pohár vody s Aspirínom. Dokonca som si sama priložila na čelo nový chladivý obklad a až potom som si dovolila venovať pohľad digitálnym hodinám vyloženým na knižnici. Bolo niečo málo po šiestej popoludní, takže Alice šla pravdepodobne ešte do lekárne po lieky.

Postupne som sa uvoľnila a zimnica trocha ustúpila, jak začali účinkovať lieky. Znova som sa začala cítiť ospalo, no potom som začula vibrovanie a neochotne som siahla pod vankúš, kde sa natriasal môj mobilný telefón. Skontrolovala som číslo volajúceho. Jack! Mobil mi skoro vypadol z ruky, ale na šťastie som ho zachytila a hovor prijala.

„Prosím?“

„Ahoj,“ pozdravil sa odmeranejšie ako obyčajne. „Počul som, že sa necítiš dobre. Chcel som ťa navštíviť, ale spala si. S Renom sme si o teba robili starosti.“

„Som v pohode. Vraj je to len angína, ale…“ zapochybovala som, či pokračovať.

„Ale?“

„Večer sa niečo stalo…“ Spozornel.

„Môžeš hovoriť, som sám.“

„To je pekné, ale po tom včerajšku neviem, či ti to mám povedať. Mám veľa otázok a ty mi nedávaš žiadne odpovede. Choval si sa zvláštne a ja neviem… ako sa teraz k tebe správať.“ Dostala som to zo seba a pocítila váhu závažia, ktorá zo mňa skĺzla.

Vzdychol do slúchadla a rezignovane vyslovil: „Pýtaj sa, ale na väčšinu ti zrejme aj tak nedokážem odpovedať.“

„Čo bola tá vec včera?“ vybalila som na neho bez meškania.

„Aj keby som ti to povedal, tak mi neuveríš,“ vyslovil pohotovo.

„No ak to neskúsiš, tak sa to nikdy nedozvieš,“ oponovala som mu rozhorčene.

„Tak dobre. Pamätáš sa, keď sme sa ako deti hrávali na vyvolávanie duchov?“ Udivene som stiahla obočie a zamyslela sa.

Keď sme boli decká, robili sme kopec bláznovstiev a hra na lovcov duchov, ku ktorej neodmysliteľne patrilo ich vyvolávanie, bola jednoznačne jednou z mojich najobľúbenejších. Zbožňovala som záhady a milovala veci, ktoré nešli len tak vysvetliť. Skrátka som bývala detským fanatikom do paranormálnych javov.

„Áno,“ odpovedala som mu s náznakom úsmevu na vysušených perách.

„A spomínaš si, prečo sme sa ju prestali hrávať?“

Tá otázka ma zaskočila. Spomínala som si na to, ako som si hru užívala. Vnímala tú desivú atmosféru tvorenú tmou a magickou sviečkou. No koniec tohto obdobia bol mlhavý a nejasná spomienka mi unikala ako voda pomedzi prsty.

„Nie som si istá,“ vyslovila som nakoniec. „Prečo sa ma na to vlastne pýtaš? Ako to súvisí s tou potvorou?“ opýtala som sa podráždene.

„Naozaj veríš tomu, že si niečo také videla po prvý raz?“ Neklamnou známkou môjho šoku bolo mlčanie, ktoré sa hodnú chvíľu preťahovalo. „Videla si ich už skôr. Potrebuješ si len spomenúť,“ pokračoval.

„To je hlúposť! Na niečo také sa predsa nedá zabudnúť!“ Reagovala som, ale nebola som si tým celkom istá.

„Dá, ak ti s tým pomôže niekto ako ja.“

„Prosím?“

„Ide o jednoduchú úpravu spomienok,“ vyslovil prosto.

„Úpravu spomienok?“ Znela som čoraz zmätenejšie a nedôverčivejšie.

„Áno. Preto potrebujem, aby si si spomenula. Upravil som ti tú spomienku, no dokážem len pozmeniť obraz prepojený s určitou emóciou. Nedokážem ovplyvniť to, čo si v daný moment cítila. Potrebujem, aby si sa sústredila na tú emóciu. Včera si tomu odolala, preto je tu šanca, že si dokážeš spomenúť a aj po takej dobe potlačíš môj vtedajší vplyv.“ Neisto som sa pomrvila na posteli a odkašlala si. Nech som sa k tomu snažila pristupovať akokoľvek logicky, tak tá sa tomu celému akosi zdravým oblúkom vyhýbala. „No tak, aspoň to skús.“ Naliehal. „Ak to neskúsiš, tak sa to nedozvieš.“ Použil moje vlastné slová, keď mu už došlo, aká som neistá.

„Tak dobre.“ Vzdychla som rezignovane. „Skúsim to.“

Zavrela som oči v domnienke, že by mi to mohlo pomôcť so sústredením, ale i tak mi chvíľu trvalo rozpomínať sa. Moja myseľ blúdila od jedného obrazu k druhému a napokon docestovala ku dňu, keď sme sa hrali hru na lovcov posledný raz. Jej priebeh som si prehrávala od chvíle, keď sme sa usadili v kruhu u Rena, v pivnici so sviečkou v strede, až po moment, keď tá sviečka z ničoho nič zhasla a ja som vykríkla. Potom sa to zdalo byť nejasné a ja som si nebola istá tým, čo sa stalo. Vydesila ma náhla tma? Či už ten samotný fakt, že sviečka pohasla sama od seba? Nevedela som, ale bola som vydesená, veľmi. Mrazivý pocit na zátylku, husia koža po celom tele a pocit, že sa niekto díva.

„Zhasla sviečka,“ vyslovila som trocha zasnene do slúchadla.

„Áno a potom? Čo sa dialo ďalej?“ opýtal sa.

„Zľakla som sa. Všade bola veľká tma. Bála som sa jej.“

„Prečo si sa tej tmy bála?“

„Nie som si istá,“ vyslovila som a porazenecky vzdychla. No presne v tú chvíľu mi hlavou preblesol nový obraz. V tme boli oči, ktoré sa dívali, sledovali ma lačným pohľadom. „Oči,“ vyslovila som náhle. „Boli tam oči, ktoré ma sledovali. Karmínové, zlé, nebezpečné, približovali sa a Ren ma strhol k zemi, myslím?“ Reagovala som neistou otázkou.

„Správne,“ vyslovil Jack s istou dávkou úľavy v hlase.

„Prečo ma Ren chránil pred tou vecou? Aj on to videl?“ Na druhej strane linky nastalo napäté ticho.

„Ren a ja, sme rovnakí,“ vyslovil nakoniec. „Ale môžeš nám veriť! Ani jeden z nás ti nechce ublížiť! A tá vec, ktorá na teba už niekoľkokrát zaútočila sa nazýva astrálna larva. Je to bytosť démonickej podstaty, ktorá sa živý strachom. Je to podradný tvor,“ riekol zhnusene s opovrhnutím v hlase.

Zostala som hľadieť do prázdna a mobil mi takmer vypadol z ruky. Nebola som si istá ako reagovať, čo povedať.

„Chloe?“ Jeho hlas mi znel ako z inej planéty. Strhla som sa.

„Áno?“

„Si v poriadku?“ opýtal sa starostlivo, ale ani ja sama som nevedela, či som, alebo nie.

„Neviem,“ odpovedala som pravdivo.

Môj svet sa mi práve menil priamo pred očami a všetko, na čo som nahliadla ako na samozrejmosť sa menilo v niečo neisté a celkom neznáme. Ako by som sa s tým mala vysporiadať? Mala by som hystericky vybuchnúť a poprieť vlastné spomienky? Či to prijať ako neuveriteľnú skutočnosť? Existuje tu nejaká stredná cesta, ktorá by mohla byť tou vhodnou a správnou?

„Povedal si, že ty a Ren ste rovnakí. Čo presne to znamená?“ opýtala som sa s pocitom, že by bolo možno lepšie to nevedieť.

„Sme tvoji strážcovia a…“ odmlčal sa, „obaja sme démonickej podstaty,“ vyslovil neisto a snáď i ustarane. Potom pokračoval s horlivou snahou presvedčiť ma a uistiť. „Naozaj sme tu od toho, aby sme ťa chránili. Musíš nám veriť! Sme stále tí istí, s ktorými si strávila svoje detstvo. Týmto sa medzi nami nič nemení! Stále sme priatelia!“

„Priatelia si neklamú,“ vyslovila som pomaly so slzami na krajíčku. Potiahla som nosom a pevne stisla perinu v dlani.

„Chloe. Nemali sme na výber. Bola si dieťa, keď si k nám bola pridelená. Nepochopila by si tomu!“

„Máš pravdu. Nepochopila by som to a nie som si istá, či tomu chápem teraz. Prepáč, ale myslím, že by som mala končiť. Potrebujem nejaký čas pre seba. Chápeš?“

„Áno, rozumiem. Ale chcela si mi niečo povedať. Vravela si, že včera sa niečo stalo. Môžeš mi to povedať.
Potrebujem to vedieť,“ vyslovil naliehavo.

„Teraz nie. Necítim sa dobre. Som unavená a je toho na mňa príliš. Pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc.“ Jack sa pokúsil ešte niečo povedať, no položila som mu to a mobil hneď vypla.

Sedela som takto ešte chvíľu. Zlomená, s pocitom osamelosti a zradnými slzami na horúčkou rozpálenej tvári. No vedela som, že takto nemôžem zostať príliš dlho a utrela si vlhké zradkyne z líc. Alice by sa mohla čoskoro vrátiť a ak by ma takto videla, bolo by jej jasné, že sa niečo stalo.

Na to som potichu vykĺzla z postele a takmer som vyskočila z kože, keď sa pohli dvere a dnu vošla Alice. Srdce mi vyplašene búšilo.

„Čo robíte vonku z postele slečna?“ opýtala sa vyčítavo.

„Záchod,“ vyslovila som unavene.

„Ach tak.“ Usmiala sa sladko a na stoličku mi položila lavór s vodou, žinku a čisté pyžamo. „Len choďte, počkám tu na vás.“ Prikývla som.

Z kúpeľne som sa vrátila v rekordnom čase a našla Alice ako prepiera žinku v lavóry.

„Sadnite si slečna a vyzlečte si pyžamo, pomôžem vám zmyť pot a hneď sa budete cítiť oveľa lepšie.“
Usmiala sa a ja som zaváhala.

„Môžem sa ísť osprchovať,“ navrhla som, no Alice odmietavo pokrútila hlavou.

„Ešte by vám prišlo nevoľno a mohli by ste stratiť vedomie. Takto to bude istejšie slečna. Nebojte sa, keď ste boli malá, tak som vám menila plienky.“ Začervenala som sa pri tej predstave, ale nakoniec som sa rozhodla nedohadovať a urobila ako žiadala. Túto bitku nešlo vyhrať.

Netrvalo dlho a už som sa zababušená túlila v novej pyžame. Alice všetko poodnášala a na stole mi nechala karafu s citrónovou vodou a tabletku penicilínu. Uistila som ju, že hneď pôjdem spať a potom konečne odišla.

Vzala som si tabletku a zatvorila opuchnuté oči. Spánok sa mi však vyhýbal a vzduch v miestnosti sa mi zdal byť neobyčajne dusivý. Možno by sa mi po tme zaspávalo ľahšie, no bála som sa zhasnúť a čeliť tomu, čo by mohlo prísť. Vyčkala som teda ešte niekoľko minút v nádeji, že čo nedokáže unavené telo, o to sa postarajú tabletky, ale spánok stále neprichádzal.

Po mučivej polhodinke som to vzdala a vyšuchtala sa z postele. Došla som k oknu, otvorila ho a vyhliadla do bezoblačnej noci. Všade bolo ticho. Ovial ma chladný vietor, ktorý ma zahnal späť pod perinu.
V teplej posteli s chladným vzduchom na tvári a v pľúcach som konečne začala pociťovať, ako sa moje unavené telo uvoľňuje a viečka mi ťažknú. Konečne som cítila ako sa začínam prepadať do liekmi podporeného bezvedomia.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s