L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 3.kapitola


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: L.M. (*obrázok stiahnutý z google a dokončený v programe corel)

Jack ma viedol späť k môjmu domu. Po celú dobu mi zvieral ruku vo svojej dlani a číhal na každý tieň, mlčal. Ten nový pocit, charizma, ktorá ho teraz obklopovala. Pôsobila na moje zmysli akosi známo, ale nemohla som si spomenúť, odkiaľ to prichádza. Jasne som si uvedomovala len jednu vec, toto nie je ten Jack, ktorý nám vždy vyjedol koláčiky.

„Jack?“ Nič „Jack?!“ povedala som ráznejšie a trhla rukou. Otočil sa ku mne, no ruku mi nepustil. „Čo sa deje?“ opýtala som sa naliehavo.

„Nič,“ odpovedal chladne a jeho čokoládové oči sa zdali byť čierne. Obočie mi vyletelo až pod belasú ofinu a oči mi vystúpili ako pingpongové loptičky.

„Prečo klameš? Obaja sme to videli a utekali pred tým a ty…“

„Ja som neurobil vôbec nič! Vydesil ťa tieň, keď si sa rozhodla, že sa ešte nechceš vrátiť domov.“

„Prosím?! Prečo hovoríš také nezmysly?!“

Začínala som byť naštvaná a ešte viac zmätená. Jack urobil krok ku mne a ja som ustúpila. Pokúsila som sa vytrhnúť ruku z jeho zovretia a tá sa vyšmykla. Znova som ustúpila, no Jack ma schmatol za zápästie a bolestivo mnou trhol k sebe. Hneď mi pustil ruku a tvár mi uväznil medzi svojimi dlaňami. Držal ma pevne a bol až nepríjemne blízko.

„Jack?! Čo to robíš? Pusti ma!“ Snažila som sa mu vytrhnúť, ale nešlo to. Nútil ma dívať sa do tých potemnených, chladných očí.

„Boli sme v parku. Ren šiel do práce. Chcela si sa prejsť, nechcela si sa ešte vrátiť domov. V tieni sa skrývala mačka a vbehla ti do cesty. Veľmi ťa to vydesilo. Rozumieš?“ hypnotickým hlasom sa mi vkrádal do hlavy a temná silueta, ktorá nás hnala sa začala rozplývať ako noc pred východom slnka.

„Mačka… vydesila ma mačka…“ počula som vlastný hlas, ako to opakuje. Moja myseľ sa zahmlievala, spomienky sa menili, ale pocity zostávali rovnaké. Strach, hrôza, nebezpečenstvo. Strhla som sa a odrazu som mala opäť jasno a hmla sa rozplynula. „Mačka?! To nebola žiadna mačka!“

Strčila som do Jacka a on ma pustil. Jeho pohľad bol zmätený, no namiesto ďalších otázok som sa naštvane rozbehla k domu a dverami prešla bez obzretia.

Dom bol tichý a nečakane pokojný. Spomenula som si, že rodičia dnes šli na nejaký charitatívny večierok. Skopla som z nôh tenisky a vybehla do svojej izby.

Za zatvorenými dverami som sa cítila v bezpečí, ale len do momentu, než som si všimla na svojom vankúši zložený lístok. Pomaly som pristúpila k posteli a váhavo po ňom siahla. Na prednej strane bolo Jackovým rukopisom napísané moje meno. Striaslo ma a vydesene som sa rozhliadla po prázdnej izbe. Ako sa to sem dostalo? Rozložila som ho a začala čítať.

Zabudni, čo sa dnes večer stalo. Nesmú zistiť, že si to pamätáš! Za žiadnu cenu o tom s nikým nehovor.
Ver mi, J.

V hlave sa mi vynorilo ešte viac otázok a tie mi ani s pokročilou nočnou hodinou nedopriali odpočinku. Nakoniec som to vzdala a zišla do kuchyne po pohár vody.
Sedela som na barovej stoličke a pohrávala sa s pohárom, keď som začula nejaký hluk. Pomaly som zdvihla hlavu a obzrela sa. Svietilo sa len v kuchyni, preto som nemala možnosť vidieť do iných miestností. Vstala som a ten zvuk sa ozval znova. Znelo to ako syčanie a prichádzalo to z obývačky. Pozapínala som svetlá a dôkladne všetko prezrela, ale nikde som nič nevidela. S príchodom svetla syčanie stíchlo, ale len na chvíľu, a znova sa ozvalo z chodby, ktorá viedla do spoločenskej miestnosti. Strhla som sa za tým zvukom a podišla bližšie, ale nič som nevidela. Siahla som po vypínači a chodbu osvetlil lúč svetla. Na koberci sa niečo mihlo a preplazilo sa to do spoločenskej miestnosti. Vyzeralo to ako had. Tvár som zvraštila odporom, ale rýchlo som si uvedomila, že nech už je to čokoľvek, vyhýba sa to svetlu.

Vrátila som sa späť a obehla izby prepojené so spoločenskou miestnosťou, pre istotu i všetky ostatné, aby som v nich rozsvietila svetlá. Nakoniec som sa vrátila späť a zostala stáť na prahu. Započúvala som sa a po chvíli započula tichý, syčivý zvuk. Natiahla som ruku k vypínaču a svetlo preniklo tmou. Ozvalo sa desivé zaškrečanie a zo zeme sa do výšky dvihol obrovský tienistý had, ktorý sa svojou telesnou konštitúciou až nápadne ponášal na tienistú postavu, ktorá nás pred tým s Jackom naháňala po ulici. Rýchlo som ustúpila, no potkla som sa a dopadla na zadok. Zaspätkovala som, no had nezaútočil. S hlavou vyvrátenou v neprirodzenom uhle znova zaškrečal a tienisté telo sa rozplynulo v oblaku ohnivých iskier, ktoré okamžite pohasli.

Na zemi som sedela ešte hodnú chvíľu a moja spomalená myseľ sa snažila postupne spracovať to, čoho bola svedkom.

„Zbláznila som sa. Musela som sa zblázniť,“ mrmlala som si sama pre seba šokovane.

Neviem ako dlho som tam sedela, uväznená vo vlastnom svete, no za oknami svitalo, keď som sa pozbierala zo zeme a odvážila sa vrátiť do svojej izby.

Krátko na to som začula svojich rodičov, ako sa potichu zhovárajú na schodoch o večierku, z ktorého sa práve vrátili. Ich hlasy zneli tak normálne a upokojujúco, až som nakoniec zaspala. Bol to nepokojný spánok, ale bola som zaň neobyčajne vďačná.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s