L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 2.kapitola


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: L.M. (*obrázok stiahnutý z google a dokončený v programe corel)

Za dverami domu v ktorom bývam, sa nachádza celkom nový svet. Je iný a pre väčšinu ľudí nepochopiteľný. Veď koľko teenagerov sa učí doma so súkromným učiteľom? Ja osobne nepoznám ani jedného. Odtrhnúť sa s Renom a Jackom je pre mňa rituálom normálnosti, ktorý mi pripomína, že i ja som len človek.

Moja rodina je z tých lepšie situovaných, ale podľa môjho výzoru by to len sotva niekto tipoval. Mohla by som nosiť značkové oblečenie, ale kto by sa chcel tlačiť v napasovaných barbie šatách, keď má k dispozícii maximálne pohodlné nohavice s rozparkami a tričko s vyblednutým obrázkom obľúbenej hudobnej skupiny?! Minimálne ja som z tých, čo o to nemajú záujem a predsa, len čo prejdem prahom tohto domu, tak sa musím odobrať do svojej izby a prezliecť sa do niečoho “civilizovanejšieho“, ako by podotkla moja mama.

Môj šatník sa teda delí na dve časti. Pohodlná strana sa skladá z oblečenia, ktoré sa páči mne a formálna strana je tá, ktorá sa páči mojej rodine. Siahla som po šatách v námorníckom štýle a obula si sandále. Znesiem takmer všetko, ale s opätkami som skutočný nepriateľ, preto sme s mamou zvolili sandálový kompromis.
Vyobliekaná som sa pobrala do učebne, kde už ma trpezlivo očakával môj vyučujúci, profesor Roland. Kedysi učil na Oxforde, no po odchode na zaslúžený odpočinok sa stal mojim osobným mučiteľom.

„Ako obvykle meškáte, slečna,“ podotkol, keď som dosadla do jedinej lavice v učebni.

„Ospravedlňujem sa,“ prehodila som ľútostivo, no obaja sme vedeli, že ma to ani trochu nemrzí.

Hodina sa začala, tak ako vždy, prednáškou. Potom nasledovali praktické cvičenia a testy, kontrola domácich úloh a mnoho ďalších prednášok, po ktorých som sa psychicky vyčerpaná vymotala z učebne až po tretej popoludní.
Môj život musel na ostatných pôsobiť vzrušujúco, večierky, plesy, stretávanie známych ľudí. No z veľkej časti šlo len o nátlak a plnenie očakávaní iných. Moje skromné želania sa napĺňali vo chvíľach, keď som sa mohla na ulici predvádzať s výrazom rebelky po boku mojich dvoch drahých priateľov, ktorí sa naučili akceptovať zvláštnosti sveta, ktorého som súčasťou. Skutočne som s nimi mala pocit, že môžem byť sama sebou a nepotrebujem sa na nič hrať, a aj tak som výnimočná. Bez peňazí, v otrhanom oblečení, modrovlasá s piercingami, ale stále výnimočná, iná, tým správnym spôsobom.

Zazvonil zvonček pri dverách a ja som ich letela otvoriť. Prirodzene tam stáli moje dve hviezdy a usmievali sa od ucha k uchu, keď som sa tam objavila taká vyobliekaná.

„Vieš, že teraz pôsobíš fakt snobsky? Ak by som vedel, že prídeš takto, bol by som si zohnal niečo vhodnejšie,“ prehodil Ren posmešne a zadíval sa na vlastné vyťahané tričko, dotrhané nohavice a vyblednuté tenisky. S potešením ma podpichoval, keď sa k tomu naskytla príležitosť.

„Tomu ani ty sám neveríš,“ vyslovila som, čo sme všetci vedeli. Ren by šiel takto vyobliekaný i na ples. Je otázne, či by pridal aspoň kravatu, aby to trocha zoficiálnil.

Spoza mňa vykukla služobná Alice. „Chlapci, no to sa pozrime koho sem čerti nesú. Slečna, to ich ani nepozvete ďalej?“ Otočila som sa k nej a s úsmevom som prikývla.

„Poďte, dám vám nejaké sušienky, čo vám minule tak chutili,“ povedala s úsmevom, ktorý jej snáď nikdy neschádzal z tváre.

„Naozaj?“ ozval sa Jack, ktorý až nezdravo miloval sladkosti, a to je jeden z dôvodov, prečo s ním chodím pravidelne behávať a Ren nám robí raňajkového asistenta.

Jack je vlastne v atletickom klube, no z nejakého dôvodu ho aj tak vždy porazím. Ale ak už nič iné, tak ho aspoň vždy doženiem až na hranicu jeho schopností. Vraj mu to pomáha zlepšovať sa. Za pár rokov možno uvidím výsledky svojho vplyvu na jeho športové výkony.

Ren je ten typ, ktorý sa radšej díva, ako zúčastňuje. Je ako matka, ktorá dohliada na svoje rozpustilé deti, ktoré majú vo zvyku neustále vyrábať problémy. Vždy myslí dopredu a nejakým spôsobom dokáže uhádnuť, čo práve potrebujem i bez toho, aby som mu o tom povedala.

Takto moja myseľ lietala a cestovala, kým som sa prezliekala do niečoho pohodlnejšieho. Keď som dorazila dole, boli už chalani obsypaní omrvinkami a Jack vyzeral ako škrečok, ktorý si robí zásoby na neskôr v lícnych vačkoch. Svoje úsilie zjesť čo najviac zdvojnásobil, keď ma zbadal.

„Môžeme ísť?“ opýtala som sa a Ren sa okamžite postavil. Pozdravil sa Alice a potiahol napchatého Jacka za ruku, aby ho odtrhol od sladkostí. Ten nemohol rozprávať, a tak Alice zamával na rozlúčku zatiaľ čo sa potkýnal, keď ho Ren ťahal von.

Za dverami som sa zhlboka nadýchla a zhodila zo seba rodinné putá, ktoré ma inokedy tak pevne zväzovali.

„Tak, aký si dnes mala deň?“ opýtal sa prežúvajúci Jack.

„Ako každý deň. Neobyčajne nudný.“ Kráčali sme ulicou a zhovárali sa. Preskúmali obchodné centrum a so zmrzlinou v ruke zamierili do parku. Bol to deň ako každý iný.

Na večer sa s nami Ren rozlúčil a zamieril na brigádu, ktorú si našiel v neďalekej večierke. S Jackom sme osameli a s poslednými slnečnými lúčmi za chrbtom sme sa vliekli čoraz opustenejšími ulicami k miestu, ktoré som nazývala svojim domovom.

Boli sme neďaleko, keď som to zbadala po prvý raz. Vyzeralo to ako temná postava krčiaca sa v tieni neďalekých stromov. Zastavila som a zahľadela sa jej smerom. Jack urobil ešte niekoľko krokov, no keď si uvedomil že nekráčam, zastavil tiež.
„Chloe. Deje sa niečo? Vyzeráš akoby si videla ducha.“ Otočila som sa k Jackovi a potom som pohľadom preskočila späť, no postava tam už nebola. Pravdepodobne to bola len nejaká ilúzia vykúzlená hrou svetla a tmy. Pokračovali sme.
Dom bol na dohľad a Jack sa mi práve snažil povedať vtip, ktorý počul v škole, no nevenovala som mu pozornosť. Celou bytosťou som sa sústredila na tmavú siluetu postavy, ktorá stála pred mojim domom a prisahala by som, že hľadí na okno do mojej izby. Zastavila som sa, rovnako ako predtým a Jack reagoval rovnako. Sledoval môj pohľad a tentokrát to musel vidieť aj on, lebo nečakane cúvol, chytil ma za ruku a prehovoril.

„Chloe,“ otočila som sa na neho, „teraz ma dobre počúvaj.“ Tváril sa neobyčajne vážne, až ma to vydesilo.
„Rob presne to, čo ja.“ Napodobnila som teda jeho opatrný ústup a spoločne sme čo najtichšie cúvali po chodníku, zatiaľ čo sme nespúšťali zrak z prízračnej siluety. V tom, ako na potvoru, som stúpila na vetvičku, ktorá zapraskala. Temná silueta trhla hlavou a rubínové oči nás prepálili pohľadom. „Bež!“ Trhol mnou Jack a utekajúc ma ťahal za sebou. Ešte nikdy som ho nevidela bežať tak rýchlo a s takou ľahkosťou. Ani jeho výraz mi nič nehovoril. Bolo to, ako keby som bežala s niekým celkom iným, no v túto chvíľu to bolo asi jedno. Otočila som sa a videla, ako za nami tá postava doslova plachtí po chodníku. Snažila som sa pridať, ale začínala som byť unavená a bodalo ma v boku.

„Jack… ja nemôžem… nevládzem!“ vykoktala som zadychčane. Jack sa na mňa otočil a keď zbadal, ako bolestne sa tvárim… No skrátka, vyzeralo to, ako keď prepne vypínač a na moment tam bol opäť ten Jack, ktorého som vídala každý deň, posledných päť rokov svojho života.

Zastavili sme a Jack ma automaticky strhol za seba, pripravený čeliť hrozbe, ktorá sa vyparila. Za nami zívala prázdna ulica a nič nenasvedčovalo tomu, že by nás ktokoľvek prenasledoval. Vydýchla som úľavou a potiahla Jacka za rukáv na tričku.

„Čo to bolo?“ opýtala som sa roztraseným hlasom. Jack sa ku mne pomaly otočil a potom ma nečakane strhol na bok, až som sa potkla a spadla na tvrdú zem. Hneď som sa otočila a zbadala tú siluetu vo chvíli, keď sa zahnala na miesto, na ktorom som len pred okamihom stála. Keď si uvedomila, že ma minula, zlovestne zavrčala a na moje prekvapenie urobil Jack úplne to isté. Postavil sa tak, aby tienil rubínovým očiam vo výhľade na mňa a vyzeral, akoby sa celý zväčšil. Vrčal na tú masu temnoty, ktorá pred ním ustupovala a postupne sa scvrkávala, až z nej napokon nič nezostalo a celá ulica opäť stíchla.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s