L.M. – Za hranicou smrteľnosti: 1.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: L.M. (*obrázok stiahnutý z google a dokončený v programe corel)

Údolie smrti bolo hlboké a temné, ale nebála som sa doň spadnúť. Nebolo inej možnosti ako ochrániť tých, na ktorých mi záleží. Trpieť pre tých, ktorých milujem. Krvácať za nich, zomrieť za nich… Nič z toho mi neprekáža, ak to znamená, že budú v bezpečí.

Narodiť sa v znamení smrti znamená byť jej zasvätená a to nositeľa poznamená na celý život zväzkom oddanosti. Symbolom prepojenia je nenápadné pigmentové znamienko na šiji v tvare kosy. To moje sa nachádza hneď pod ľavým uchom a svoje detstvo som strávila snahou vypestovať si plavú hrivu, aby som ho mohla skryť.
Po rokoch skrývania a zatajovania, rástla som v sladkej nevedomosti jeho významu. A potom sa jeden z mojich priateľov, ktorý ho omylom zahliadol, opýtal, kde som si dala robiť to tetovanie. Odrazu bolo centrom nechcenej pozornosti a postavené na piedestál výnimočnosti.

Výnimočné, to slovo mi rezonovalo v hlave. Ako pubertiačka som presne po tomto označení bažila. Odrazu som nadobudla potrebu byť iná, líšiť sa čoraz viac.

Postupne som prestala znamienko skrývať a vlasy som si začala vyčesávať do hora, aby sa naň každý mohol vynadívať. Zmenila som nie len účes, ale i výzor ako taký. Vlasy som si odfarbila do belaso modrej, ktorá mi na plavých vlasoch výborne držala a po prvý raz v živote som niekomu dovolila, aby sa s ihlou priblížil k mojej tvári. Dala som si urobiť piercing do obočia a k tým opusteným dierkam v ušiach pribudli tri páry nových.
Postupne som sa stala tým, čo by ľudia od pohľadu nazvali rebelkou. No vo svojom srdci som bola stále dobrou dcérou, ktorá rešpektuje svojich rodičov. Veď to, že vyzerám ako z postapokalyptického časopisu ešte neznamená, že sa neteším všedným veciam a neposlušnosť je mojim potešením.
Cítim sa byť iná, chcem aby i oni vedeli, že som iná.

„Hej, počkaj na mňa!“ kričal Jack. Jeden z mojich najlepších priateľov. Zastavila som sa a počkala než ma dobehne.

„Tuším si nejak z formy,“ podotkla som so smiechom.

„Ako je možné, že si taká rýchla, keď nikdy nebeháš,“ prehovoril zadýchane a tmavo hnedé vlasy sa mu lepili na spotené čelo.

„Ani neviem. Som talent na športy.“ Usmiala som sa sladko. Zasmial sa a narovnal plecia.

„Určite chodíš tajne behávať len preto, aby si sa mohla vyťahovať, ale dnes ti to neprejde.“

„Plánuješ ma poraziť?“ riekla som vyzývavo.

„To plánujem vždy!“ A obaja sme sa rozbehli k cieľu, ktorý predstavoval vrchol kopca v parku, do ktorého sme ráno chodili spoločne behávať.

„To nie je fér!“ kričal Jack, keď som vybehla na vrchol a nadšene som poskakovala ako utrhnutá z reťaze.

„Ďalšie víťazstvo pre naše dievča,“ vyslovil zvodný hlas za mnou a odnikiaľ sa vynorila ruka s rannou dávkou kofeínu.

„Ren!“ vykríkla som nadšene a zvrtla som sa k pariacej sa tekutine v papierovom pohári. Šťastne som ho uchopila a uchlípla z horkého nápoja. „Hmm,“ zapriadla som spokojne, „výborná!“

„A kde mám ja?“ opýtal sa prerývane dýchajúci Jack, ktorý sa na vrchol takmer doplazil.

„Odmena patrí víťazovi.“ Na dôkaz jeho tvrdenia sme si s Renom tľapli.

„Cena útechy vám dvom nič nehovorí?“ Zareagoval trocha urazene.

„Ale jasné, ak vydržíš byť päť minút ticho, tak ti dám možno vylízať pohár.“ Zasmiala som sa posmešne.

„A to si hovoríte priatelia.“ Pokrútil hlavou a došuchtal sa k nám. Sťažka dosadol na drevenú lavičku a snažil sa upokojiť dychovú frekvenciu.

„Samozrejme,“ reagoval Ren, „a presne preto som ti priniesol šišku.“ Jack sa celý rozžiaril a vzhliadol k Renovi ako k svätému obrázku, no ten pokračoval, akoby si to ani nevšimol: „Ale, to s tým priateľstvom sa ma fakt dotklo. Vstávam tak skoro len aby som vás dvoch nakŕmil a toto je tvoja vďaka?!“ Jack vyzeral, že sa rozskočí len aby Rena presvedčil o tom, aký je to skvelý kamoš a ja som sa mu za chrbtom uškŕňala až kým si nakoniec úspešne nevybojoval jednu zo šišiek, ktoré mal zabalené v papierovom vrecku.

Spoločne sme sedeli a jedli sladké pečivo plnené čokoládou a džemom. Jack dokonca vydržal byť pár minút ticho a tak som sa nad ním zľutovala a dala mu niekoľko dúškou z mojej výhry.

O polhodinku neskôr sa už prázdne vrecko váľalo pokrkvané v smetnom koši a my traja sme svorne kráčali dole kopcom. Tak ako obvykle, i dnes, ma šli chlapci odkopnúť domov a potom si pôjdu vlastnou cestou, zatiaľ čo ja sa budem externe vzdelávať.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s