Korekcia: Lucell
ILustrácia: Christie
Pred 33 rokmi 1982 (Ed 23, Henry 23, Eli – 19) Október
Londýn, Scotts reštaurácia
Henry sa nemôže prestať pozerať na dnešné číslo The Time, špeciálne na časť Nadchádzajúce manželstvá. Stále nechápe ako sa to Edwardovi podarilo. On, veľký budúci dedič Allisonovského majetku si zoberie niekoho tak obyčajného ako je parkúrová jazdkyňa pochádzajúca zo strednej vrstvy. Je to šialené! Stále neverí ako sa mu to podarilo. Ako donútil otca akceptovať jeho rozhodnutie. V kútiku duše si prial, aby sa mu to nepodarilo a musel si zobrať niekoho, kto je jemu rovný. Otcovská láska starého zatrpknutého Allisona však je iná ako si myslel.
„Pán MBA Edward William Allison a slečna Elizabeth Wilson. Oznamuje sa zasnúbenie medzi Edwardom, synom Caroline a Williama Allison z Londýna a Elizabeth, dcérou Mary Wilson z Liverpoolu a Johna Wilsona z Manchestru.“ Prečítal si po niekoľký krát znovu inzerát v novinách. Musí si to čítať dokola a dokola, lebo to nevie pochopiť. Ako? Edward a Elizabeth?! Sú ako sever a juh! Budú oni dvaja vôbec šťastní? Je si Edward vedomý do čoho ju chce zatiahnuť? Ide ju vytrhnúť z jej bezstarostného života plného farieb, súťaží a jednoduchosti do starého stuchnutého systému plného povinností, príkazov a pravidiel. Obaja, on aj Edward neznášajú ten svet a predsa ju do neho ide zatiahnuť. Chce z nej spraviť vtáčika v zlatej klietke! Bude ako Diana. Nešťastná v novom svete. Bude sa toho musieť vzdať veľa. Parkúru. Tak ho miluje. Je to jej svet. Robí všetko preto, aby bola najlepšia. Prečo to chce spraviť. Vie, že Edward jej to nezatrhne, o tom si je istý. Bude ju v tom podporovať, no časom príde chvíľa, keď… Nechce nad tým ani uvažovať.
Prečo vôbec vtedy podporoval Eda v tej hlúposti. Prečo? Ak by bol ticho, mlčal a nevymýšľal debilné stávky, tak by sa v živote nestretli. Možno by sa len zazreli v stajniach, vymenili si úsmevy a to by bolo všetko. On za to môže! Preklína ten moment, keď ho to napadlo. Najradšej by ten deň vymazal zo života. Čo ak by to bol on kto z toho koňa spadol? Zaľúbila by sa do neho namiesto do Edwarda? Boli by spolu? Tie jej krásne oči. Má tak krásne modré oči. Sú hlboké a divoké ako oceán. Jej krásna modrá farba odráža jej vnútornú krásu a jedinečnosť. Vidieť v nich emócie, radosť, život, ale aj smútok. Jej oči sú skutočne bránou do duše. Vidieť v nich nádherný vnútorný svet dokonalej ženy. Miluje ju. Jej úsmev je ako balzam pre mužské oko a dušu. Keď sa usmieva, jej oči sa smejú ešte viac. Hrajú v nich malé iskierky, no sú tak krásne. Keby len mohla byť jeho! Spravil by z nej tú najšťastnejšiu ženu na svete. Nosil by jej denne kvety, sladkosti, chodil by za ňou do stajní, nosil ju na rukách. Bola by jeho jediná žena, jediná, na ktorú by sa usmieval a miloval. Mala by všetko po čom by zatúžila. Aj teraz to bude mať. Dokonca aj viac. Edward si ju len tak nedá. Už teraz sa správa ako. Položil noviny pred seba, upil si z whisky a oprel sa o kožené kreslo.
Ako pozná Edwarda, tak bude chcieť, aby mu v tejto fraške ešte aj pomáhal. Bude od neho chcieť, aby bol jeho svedkom alebo dokonca aj prvým družbom či krstným otcom jeho detí. Preboha, čo všetko ho s nimi čaká? Bude sa pozerať na dokonalý pár. Každý ich bude obdivovať. Znovu si odpil z pohára. Najradšej by sa opil do zabudnutia. Mladý úspešný podnikateľ Edward Allison a jeho vždy upravená a krásna mladá manželka Elizabeth Allison. Znovu si doprial veľmi veľký dúšok alkoholu. Ak pribudnú deti, tak to bude na nezaplatenie. Rýchlo do seba dostal aj posledné zvyšky alkoholu v pohári. Kývol na čašníka, aby mu priniesol ďalší pohár. Na vstrebanie všetkého čo sa deje okolo neho by potreboval celý sud a nie ďalší malý pohár.
Odokryl rukáv bielej košele. Pozrel sa nedočkavo pred seba. Nikdy nemešká. Čašník nahradil prázdny pohár novým. Čo sa stalo? Nedočkavo načahuje krk k dverám. Nevidí ho prichádzať. Oprel sa znovu o kreslo a zadíval sa na oznam. Najradšej by tam videl svoje meno. Nemôže to vystáť. Rýchlo zbalil noviny a hodil ich na stoličku vedľa seba. Do rúk zobral pohár. Nakláňa ho do strán, pozerá ako sa niekoľkoročný alkohol obtiera o chladné kocky ľadu. Z časti ho to upokojuje a navyše je to lepší pohľad ako na noviny.
„Prepáč, že meškám,“ udychčaným hlasom sa mu ospravedlňuje Edward. Pracovnú tašku pokladá pri stoličku. Sako podáva do rúk čašníkovi. „Poprosím vás vodu a kávu.“ Prikývol.
„Môžem Vám priniesť aj jedálny lístok?“ spýtal sa ich zdvorilo. Edward sa pozrel na znudeného kamaráta.
„Samozrejme, vyberieme si niečo. Som neskutočne hladný,“ povedal s entuziazmom, keď si sadal. Nechuť, znudenie a strata akejkoľvek nálady Henryho neušla pozornému oku Edwarda. Nechápe to. On sám navrhol toto stretnutie, reštauráciu a aj čas. Tak prečo tu potom sedí ako vrece zemiakov, ktoré čaká na ďalší presun.
„Čo sa deje?“ zvedavo sa ho spýtal. Iba mykol plecami a znovu si vychutnal dúšok vychladenej whisky.
„Gratulujem,“ nacvičeným úsmevom odvetil. Edward sa so zdvihnutým obočím pozrel na kamaráta. Nechápe presne k čomu mu teraz gratuluje. Nemá žiadne narodeniny ani nič podobné.
Henry sa pozerá na mierne zmäteného kamaráta. Ako takto dobre môže hrať nechápavého alebo zábudlivého. Na zasnúbenie sa nezabúda len tak ľahko. Robí mu to naschvál alebo čo? Chce ho ešte viac vyprovokovať a znechutiť mu aj ďalšie dni života?
„K zasnúbeniu,“ dodal. Edward sa usmial pri tejto zmienke. Ešte si nezvykol na to, že je zasnúbený. Keby mu to nebol pripomenul, tak zabudne aj to podstatné, čo mu chce povedať.
„Henry,“ pri oslovení zdvihol pohľad od jedálneho lístku čo im priniesol čašník. Pri zmene kamarátovho tónu a jeho pohľadu vie, že bude nasledovať niečo, čo mu ešte viac skazí deň, možno to nebude až tak zlé a bude to pozitívna správa. S radosťou si počká na to, čo povie. „Rozmýšľal som, že…“
„Čo si prajete objednať?“ milo sa ich spýtal čašník. Herny si musí na ďalšie novinky počkať. Je rád, že si to môže oddialiť aspoň o chvíľu.
„Pečený chrbát z daniela na domácich zemiakových nockoch s karamelizovanými broskyňami, lesnými plodmi a hlivou ustricovou.“ Edward podal do rúk čašníkovi menu lístok.
„A vy?“ Henrymu je jedno čo si dá, nemá chuť na nič z ponuky jedál. Ak by si mohol vybrať, tak si radšej zoberie z každého alkoholu čo ponúkajú.
„Ja si dám biftek Jack Daniels s omáčkou zo slaniny, cesnaku a farebného korenia.“ Aj tak mu to jedlo pôjde hore krkom. Radšej som si mohol objedať sud whisky, pomyslel si. Ak nemôže byť sud, tak aspoň biftek s menom Jack Daniels. Alkohol ako alkohol. Pozreli sa na seba. Obaja sú nedočkaví. Každý však inak.
„Čo si mi chcel povedať?“ Henry sa zahral na mierne nedočkavého.
„S tým, že budeš na našej zásnubnej oslave rátam. Musíš si spraviť voľno od práce a všetkých tvojich aktivít.“
„S radosťou,“ odvetil mu, Edward zachytil miernu iróniu v jeho hlase. Herny sa mu vôbec nepozdáva. Nie je vo svojej koži. Jeho správanie je viac ako čudné. Čo mu zas lezie po rozume.
„Je ti niečo?“ Spýtal sa ho znovu zvedavo. Teraz ho tak ľahko neodbije ako pred chvíľou.
„Malo by mi niečo byť?“ odvetil mu otázkou. Edwardovi ide jeho chovanie už riadne na nervy. Je ako malý namyslený chlapec, ktorému zobrali hračku a teraz trucuje. Najradšej by ho prefackal.
„Neviem, no správaš sa veľmi čudne. Priam nezvyčajne na teba.“
„Asi nemám náladu na konverzáciu s tebou.“ Henry mu odvetil priamo a bez okolkov. Nebude mu klamať, že jeho prítomnosť teraz pre neho nie je to najlepšie.
Edwarda odpoveď riadne posadila do kresla. Priam mu vyrazila dych. Nechápe, čo tu robí a prečo sa vlastne rozprávajú, keď mu jeho prítomnosť prekáža. V živote by nečakal takúto reakciu od svojho priateľa, najlepšieho priateľa. Ako s prvým sa s ním chcel podeliť o najnovšie správy, no ako vidí, asi to nebol dobrý nápad. Odpil si z pohára a preglgol suchú guču v krku. Chce mu to tak povedať. Henry však o neho a jeho dobré správy nejaví najmenší záujem. Ak by to vedel, tak mu to napíše, zatelefonuje alebo po niekom odkáže. Okrem toho, chcel s ním prebrať aj iné záležitosti. Dnes nie je asi ten správny deň.
Henry sa nenápadne pozrel na hodinky. Už by najradšej odišiel. Mal to zrušiť kým mohol. Skazí deň nielen sebe, ale aj jemu. Neuškodí mu to. Škodoradostne si pomyslel. Aspoň niečo mu nepôjde podľa plánu. Teší sa z toho. Ak sa bude dať, tak mu bude hádzať viac polien pod nohy. Čo ak by začal tráviť viac času s Elizabeth? Možno by zmenila názor? Objavila by city k nemu a všetko by mohlo byť iné. Jeho nálada sa pri pomyslený na kazení radosti najlepšiemu kamarátovi zlepšuje. Tuším sa mu vracia aj chuť do života a jedla. Nie je všetko tak čierne ako vyzerá. Škodoradostne sa usmial.
„Čo si mi chcel povedať?“ Zvedavo sa spýtal prekvapeného Edwarda. Ďalšia zmena nálady kamaráta mu pripadala zvláštna. Správa sa ako žena keď má svoje dni.
„No, chcel som ti ako prvému povedať, že s Elizabeth sme vybrali dátum svadby,“ vykoktal zo seba.
„Skutočne?“ V Henryho hlave začína pomaly naskakovať diabolský plán ako odlákať nevestu od ženícha, ako s ňou stráviť čo najviac času. Získať si ju pre seba. „Kedy?“ zvedavo sa ho spýtal.
„August,“ usmial sa od ucha k uchu. To má viac ako desať mesiacov. To je dosť času. Alebo ani nie ak žijete v Paríži. Spraví, obetuje všetko pre svoj plán. Prepáč mi Ed, ale nemôžem dopustiť, aby si ju zavrel do zlatej klietky.
August, 1983
Týždeň pred svadbou
Zásnubná večera, vidiek……
Henry sa nemohol prestať vynadívať na Elizabeth. V jednoduchých jemných ružových šatách po kolená pôsobí priam étericky. Pri každom kroku čo spravila, vyzerala ako keby sa vznášala. Musí sa na ňu pozerať. Je tak krásna a jemná. Nevinne sa začervenala pri slovách, čo jej zašepkal Edward. Zobral jej dlaň do rúk. Znovu sa pri jeho slovách začervenala. Kto vie čo jej tak hovorí? Henrymu vo vnútri stúpa tlak. Nevie uveriť, že svadba je už o týždeň a jeho plán ako prekaziť tento „úžasný“ deň sa mu vôbec nepodaril. Elizabeth neprejavila voči jeho činom, slovám ani len najmenší náznak náklonnosti. Stále ho berie len ako Edwardovho dobrého kamaráta. Odmietala všetky jeho snahy o pomoc či rady.
Edward nežne pohľadil svoju budúcu ženu po tvári. Je mu z tejto lásky zle. Je až príliš sladká a bezproblémová. Nemôže byť až tak dokonalá. To nie je fér! Odpil si z vychladenej whisky. Ak sa to dá povedať, tak jediná útecha v nešťastí. Nenápadne sa pozrel na hodinky. Je rád, že všetky formality sú už za ním. Nevie sa dočkať chvíle, keď vypadne. Pevne dúfa, že ho nebude chcieť Edward zdržať a rozprávať sa s ním o svadbe a prípravách. No v tomto momente by mal oveľa radšej už po tej skurvenej svadbe. Pre nich to bude najkrajší deň v živote a pre neho to bude priam mučenie, utrpenie a veľký odoberač energie. Prázdny pohár od whisky položil na tácku čašníka, ktorý prechádzal okolo neho. Ako pokladal pohár, tak si automaticky zobral nový pohár s whisky.
Musí sa uznať, že Allisonovci si potrpia na kvalite. Všetkého. Nechcú sa nechať zahanbiť. Letmo zazrel ako Edward pobozkal na líce Elizabeth, púšťa jej ruku a vzďaľuje sa od nej niekam preč. Necháva ju osamote! Henryho zmysly sa zapli na plné obrátky. Mozog prehodnocuje všetky možné scenáre. Elizabeth prechádza okolo neho. Milo sa na neho usmiala. Má pocit, že bol len hraný a bol presne taký, ako hádzala celý večer na všetkých. Vycítil to z nej. Sleduje kam smerujú jej kroky. Potmehúdsky sa usmial, no skôr to bol úsmev víťazstva. To je jeho šanca, na ktorú tak dlho čakal. Na jeden dúšok vypil zvyšnú whisky v pohári. Alkohol v tele mu dodáva energiu a stratenú odvahu. Ak nevyužije túto šancu, tak si bude hlavu búchať do konca svojho života.
Obzrel sa okolo seba, či niekde „strážny pes“ nesleduje svojim pozorným okom nevinú obeť. Vzduch je čistý. Nikde nikoho, kto by mu mohol zabrániť. Rozvážnym krokom sa vybral za ňou von. Je prekvapený koľko ľudí sa rozpráva vonku. Nečakal to. No koľko z tých debát je nevinných a netýkajú sa obchodu či budúcich partnerstiev. Tieto oslavy sú len krycím manévrom na uzavretie dohôd.
Henry sa zastavil pri zábradlí. Rozhliada sa okolo seba, kde sa len mohla ukryť. Udržiavaný anglický park v letnom sídle Allisonovcov nie je až taký veľký, aby sa mu v ňom stratilo dievča, navyše tak krásne. Zaostruje na každú stranu, chce ju nájsť. Chce ju. Práve teraz. Chce jej pohľady, dotyky, bozky. Presne tie, čo dáva Edwardovi chce ukradnúť len pre seba. Potmehúdsky sa znovu usmial. Mám ťa. Už sa mi neskryješ. Rýchlym krokom sa vybral za ňou. Jeho kroky osvecujú sviečky v pohároch. Sú tak rýchle, že ak by neboli v pohároch, tak ich sfúkne bez problémov. Zastal pár metrov od nej. Sleduje ako vystreto sedí na lavičke. Ramená má mierne zvesené, upravené vlnité vlasy jej padajú na ramená. Hlboko sa nadýchol chladného augustového večera. Cíti vo vzduchu jej parfum. Je opojný, plný sladkej kvetinovej vône. Chytá ho mierna nervozita. Bojí sa spraviť prvý krok smerom k nej. Ak to nespravíš, tak ju stratíš. Pripomína mu rozum, prečo to všetko robí.
„Robím to pre teba, láska,“ potichu, tak aby to len on mohol počuť, povedal. „Je tu nádherne,“ milo sa jej prihovoril, keď si k nej sadal na lavičku.
Elizabeth sa preľaknuto otočila na nečakaného návštevníka. Nečakala, že by niekto mohol prísť. Hlavne nie on. Snažila sa mu celý čas vyhýbať a on teraz prišiel. Nervózne sklopila zrak dole, nenápadne sa od neho mierne odsunula, ruky nervózne preplietla do seba. Aspoň na malý okamih chcela byť sama. Asi sa jej to tak ľahko nepodarí.
Henry z nej nedokáže odtrhnúť pohľad, pri pohľade na ňu nevie čo má povedať. Všetko čo mal pripravené sa zrazu vyparilo. Nevie ako začať, kde začať a ako jej naznačiť čo k nej cíti.
Elizabeth sa necíti príjemne v jeho prítomnosti. Nenápadne sa hrá s prepletenými prstami. Jeho prílišnej náklonnosti si všimla už dávno. Vadí jej to. Edwarda miluje nadovšetko. Je pre ňu viac ako len muž, ktorého miluje. Pri ňom pocítila to, čo len čítala v knižkách. Je ochotná pre neho aj zomrieť. Miluje chvíle, keď je s ním. Keď s ním nie je, tak sa zas nevie dočkať momentu, keď ju objíme a zašeptá jej ako veľmi ju ľúbi. A on, Henry, to chce všetko prekaziť. Vie to, cíti to.
Henryho pozornému oku neušla Elizabethina nervozita. Len nevie prečo? Je nervózna, lebo cíti to isté ako on k nej alebo prečo? Prečo? Má ešte viac nezodpovedaných otázok ako keď sem prichádzal. Chytil jej pohrávajúce sa ruky.
„Dnes je krásny večer.“ Pre boha, ako som to začal? Henry sám seba v duši kameňuje za trápny začiatok. Elizabeth len prikývla. Henry sa k nej mierne priblížil. „Takto o týždeň už budeš pani Allison.“
„Ja viem,“ odbila ho.
„Tešíš sa?“ zvedavo sa jej spýtal. Nemá veľa času na prekazenie. Pôjde na to priamo.
„Prečo by som sa nemala?“ nechápavo mu odpovedala otázkou. So zdvihnutým obočím sa na ňu prezieravo pozrel. Ešte pevnejšie jej chytil ruku, začal jej jemne hladiť, zahrievať dlane. Elizabeth sa začína cítiť nepríjemne. Nevie, kam týmito otázkami smeruje. „Samozrejme, že sa teším!“ razantne mu odvetila. Chce odísť, a to okamžite. Začala sa mierne stavať. Henry okamžite zareagoval na jej pomalý pohyb. Chytil ju pevne za lakte a prinútil ju, aby sa posadila.
„Pusti ma, prosím,“ milo a potichu mu povedala. Pokrútil hlavou. Neujdeš mi.
„Si skutočne pripravená vzdať sa všetkého kvôli svadbe s Edwardom?“ priamo sa jej spýtal.
„Ja sa ničoho nevzdávam!“
„Ale áno!“ Nedal jej príležitosť, aby pokračovala ďalej. „Ty si to teraz ešte neuvedomuješ, no Edward ťa zavrie do zlatej klietky. Budeš sa musieť vzdať tvojej úspešnej kariéry parkúrovej jazdkyne, zabudnúť na sen o olympiáde. Budeš sa musieť vzdať všetkých svojich snov čo máš. Už nebudeš mať slobodu ako si mala. O všetkom budú rozhodovať Allisonovci. Chceš to? Chceš sa skutočne zapredať za jeden sľub?“ Elizabeth na neho s otvorenými ústami hľadí. Prečo by to mala robiť? On nevie o ich dohode. Ničoho sa nevzdá, bude pokračovať vo všetkom ako slobodné dievča. Edward jej sľúbil, že sa nemusí ničoho vzdávať a ona mu verí. „Odpovedz mi tu a teraz!“ Henry je čoraz viac a viac nepríjemný. „Chceš sa toho všetkého vzdať?! Chceš sa stať druhou nešťastnou Dianou.“ Pokrútila hlavou. Žeby svetlo na konci tunela.
„Edwarda milujem a on miluje mňa. Prečo by ma mal obmedzovať? Toto nie je kráľovská rodina a nedržia sa žiadnej etikety ani noriem.“ Henry sa musel zasmiať. Jej hlúposť, naivita a nevedomosť ho privádzajú nielen do šialenstva, ale sú mu na smiech.
„Ty fakt nevieš do čoho ideš.“ Musí ju vyviesť z omylu a ukázať skutočnú pravdu o tejto rodine. „O všetkom v skutočnosti rozhoduje starý Allison a nie tvoj budúci manžel. Predtým ako ťa Edward požiadal o ruku, musel dostať povolenie od svojho otca. Ak by ho nedostal, tak si ťa nikdy nevezme. Táto rodina je takisto povrchná a zhnitá ako ostatné.“
„Neverím ti,“ vyštekla na neho.
„Robíš veľkú chybu, Elizabeth.“ So zdvihnutým obočím ju varuje, doslova ju vystríha pred jej budúcim osudom. „Budeš ako v klietke. Nič ti nedovolia!“
Klame, klame, klame! On klame! Elizabethino vnútro kričí. Chce na neho nakričať a na plné hrdo povedať, čo si o ňom myslí. Tu pred všetkými. Nemá s tým problém. Nech Ed vidí, aký je v skutočnosti jeho najlepší kamarát. Čo všetkého je schopný.
„Prečo to robíš?“ Nahnevane a so zvýšeným tónom priam vyštekla na Henryho. „Povedz, prečo? Si Edov najlepší priateľ, tak prečo to robíš? Prečo nám chceš ublížiť? Henry, ty….“ Nedovolil jej, aby dopovedala čo mala na jazyku.
„Milujem ťa, Elizabeth.“ Elizabeth Henryho slová posadili ešte viac na drevenú lavičku. Vyvalenými očami na neho hľadí, nevie spracovať jeho posledné slová. On ju miluje! Žena dvoch mužov. Ako je možné, že sa do nej zaľúbili dvaja muži! Dokedy ich nestretla, tak o ňu nik neprejavil záujem, teraz až dvaja! Jej srdce bije rýchlejšie a rýchlejšie. Už viac nechce byť pri ňom, jeho zovretie je však príliš silné, aby sa mu vzoprela.
„Ak ma miluješ, tak ma prosím pusti,“ milo ho prosí. „Prosím, Henry, ak ma skutočne miluješ, tak ma pustíš a už ma nebudeš držať.“ Henryho jej slová nezaujímajú. Nevníma ich, ani ich nepočul. Videl len ako otvára ústa a nič viac. Chce oveľa viac jej pery. Jej pery, čo ho zraňujú slovami, chce ich bozkávať. Mať ich len pre seba. Teraz a to hneď. Jednu ruku dal na jej krk. Elizabeth pri jeho dotyku priam striaslo. Aj napriek teplej augustovej noci je jeho dotyk ako kus ľadu. Bojí sa, čo bude nasledovať. Henry sa k nej pomaly približuje, ona sa snaží od neho odtiahnuť.
„Milujem ťa, Elizabeth.“ Henry vyslovoval slová tak nežne a zamilovane. Nikdy v živote takto nikomu nevyznal lásku. Elizabeth prisunul až k železnému operadlu. Nemá mu kam ujsť. Je len jeho! Pre tieto krátke chvíle bude len jeho. Nik mu ju nezoberie. „Povedz, že aj ty ma miluješ.“ Pozrel sa do jej hlbokých modrých očí. Nevidí v nich lásku, len strach a zdesenie. „Milujem ťa,“ pošepol jej zaľúbene. Jeho pery sa nebezpečne priblížili k jej ružovým perám. Špičkami nosa sa dotýkajú. Sú tak blízko, že obaja cítia dych toho druhého. Elizabethino srdce bije neskutočne rýchlo, tak isto ako Henryho. No každé bije pod vplyvom inej emócie. Jeho pery násilne kradnú bozky. Bozkáva ju náruživo a nenásytne. Berie si to, čo malo patriť len jemu. Elizabeth cíti, ako jeho stisk oslabuje, rýchlo položila svoje ruky na jeho hruď. Odsotila ho od seba, v zlomku sekundy mu vrazila silnú facku do tváre.
„Už nikdy viac!“ Prekvapený Henry sleduje nahnevanú Elizabeth ako odchádza. Nečakal jej prudkú reakciu. Ešte stále cíti facku na jeho líci. Štípe ho.
„Si v poriadku?“ Henry zamrzol pri hlbokom hlase Edwarda, ktorý sa zvedavo pýtal Elizabeth. Prikývla mu.
„Len som vysmädla.“ Nevinne sa usmiala a so sklonenou hlavou odchádza preč. Herny sedí ako prikovaný na lavičke, nedokáže sa pohnúť čo i len o kúsok. Krvi by sa mu nik nedorezal.
„Nevysmädla,“ nazúrene povedal Edward, ktorý sa postavil tesne pred Henryho. Jemu práve vysmädlo. V ústach má priam Saharu a v krku guču väčšiu ako balvan. Bojí sa reakcie jeho kamaráta. Edward sa k nemu naklonil. „Videl som to. Dúfam, že sa to stalo prvý a posledný krát, Henry. Si môj najlepší kamarát a nechcem ťa stratiť. Dokážem ti odpustiť, že si pobozkal moju ELizabeth,“ posledné slová zdôrazňuje, aby ich pochopil a zafixoval si v hlave komu patrí. „no nezabudnem,“ dopovedal. Víťazoslávne sa usmial nad skľúčeným priateľom. „Nezabudni, že si mojím svedkom,“ Edward dodal pri odchode.
„Vy, Allisonovci musíte mať vždy všetko najlepšie.“ Zronene sám pre seba dodal. Stratil ju. Už nikdy nebude jeho. Ako bude schopný sa potom všetkom pozrieť do zrkadla? Ako sa pozrie im dvom do očí? Ako? Prečo to len spravil?
Henry, ty si taký debil.
Amatérske príbehy 