Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Christie
Londýn, December 2015
2 dni po sponzorskej večeri
Leonard sa pozrel na zavesené hodiny v kuchyni. Sedem hodín ráno. Prekrútil očami a odpil si z kávy. Nedokáže spať z toho, čo sa dozvedel na sobotnej oslave. Už dva dni sa budí skoro ráno a rozmýšľa nad tým, čo videl a dozvedel sa. Nevie to pochopiť, ako mohla? Veď ju to mohlo stáť život. Prečo bola taká hlúpa a konala bez najmenšieho rozmýšľania? Pokrútil nad tým všetkým hlavou. Nemôžu ju však ani odsudzovať, ani súdiť. Prežívala svoje najťažšie obdobie. Nik nemá to právo vynášať súdy nad konaním ľudí v zúfalej situácii. Ani on nie. Jej partner. Aj keď stále mu to nejde do hlavy. Ako? Navyše aj….. Zavrhol hneď túto myšlienku. Leonard, prestaň nad tým rozmýšľať! Radilo mu srdce. Je to minulosť. Prekonaná. Zamknutá. Zamlčaná. Pre nich. Pre neho je to však novinka, ktorá mu nedá spávať.
Rýchlo sa obzrel za seba. Počul nejaké zvuky. No nik tam nebol. Už z nedostatku spánku bude mať aj vidiny a halucinácie. Znovu sa napil z, už pomaly, vychladnutej kávy. Stále musí myslieť na sobotu večer. Henry De Foe.
Leonard zazrel, ako sa Christina vracia naspäť na oslavu. Vidí na nej, že niekoho hľadá pohľadom. Vyzerá, že ju niečo rozhodilo z miery. Snaží sa jej nenápadne naznačiť kde je a nech príde k nemu a Alexovi.
„Christie!“ Otočila sa za mužským hurónskym hlasom, ktorý bol prenikavý. Leonard spozornel. Upriamil pohľad na muža stojacieho vedľa Edwarda. Sebavedomý postoj, nechutne široký úsmev a temperamentné vystupovanie. So žmurknutím dokorán roztvoril náruč. Leonard sa našponoval. Kto to je? Kto je ten záhadný muž? Odkiaľ sa poznajú? Pri sledovaní toho, ako ju silno objíma, mal chuť sa k ním rozbehnúť a oddeliť ich od seba.
Alex si všimol náhlu zmenu v kamarátovom postoji. Prekvapilo ho to. Ešte nemal tú česť takto ho vidieť. Mierne ustúpil zo strachu dozadu. Je na ňom vidieť, ako mu hrajú nervy to nemôže byť pravda? Alex sa v tichosti zasmial nad svojou myšlienkou. To nie. To snáď nemôže byť pravda. Lepšie sa pozrel na kamaráta a potom vyhľadal objekt, ktorý vyvolal takúto radikálnu zmenu postoja. Mierne zdvihol pravý kútik. Ale ale, Leo, ty sa nezdáš, pomyslel si.
Leonard v tichosti a so zatnutými prstami v dlaniach sleduje ako si ten Pán Neznámy obzerá jeho priateľku. Takto nikto nebude pozerať na Christinu. Je len JEHO! Skúmavo si obzerá svojho protivníka. Najradšej by po ňom práve teraz vyštartoval. To ako ju drží, drží ju za ruky, ako sa jej dotýka, ako jej hľadí zápästie. To smie len on. S vypätím nervov prehltol guču v krku. Prsty sa mu zarezávajú čoraz hlbšie do dlaní. Zatína ich tak silno, že sa mu nechty zarezávajú do mäkkých podušiek na dlani.
„Nechceš sa napiť?“ zvedavo s pokojným hlasom sa ho spýtal. Nevenoval mu ani pohľad, ani neprikývol. Alex sa pozrel najprv na Henryho a potom na Lea. Obáva sa koľko takto vydrží. Je celý našponovaný. Vyzerá ako kohút pred blížiacim sa zápasom. Už mu len našuchorené perie chýba a bude dokonalý. Alexander sa rýchlo obhliada okolo seba, hľadá najbližšieho čašníka s hocakým alkoholom. Najlepšie s riadne vysokým percentom. Potrebuje, aby sa upokojil. Nemôže dovoliť, aby vybuchol počas dôležitého večera. Toto nie je Brazília a ani Singapur, kde môže vyskakovať na Jäggera koľko chce. Rýchlo schmatol dva poháre so šampanským. Postavil sa tak vedľa neho, že mu čiastočne bránil. Do ruky mu priam natlačil pohár. Pri pohľade ako ho zviera, sa obáva, že tenké sklo nevydrží a pukne. Nevie si predstaviť ako by vysvetľovali dorezanú ruku.
„Upokoj sa, Leo. Napi sa!“ potichu a dôrazne mu prikázal. Leo sa pozrel pred seba na stojaceho kamaráta. Alex mu bráni vo výhľade na toho Pána Neznámeho. Chce ho sledovať, chce ju sledovať. Chrániť. „Tak sa už napi!“ Alex razantne prikázal Leonardovi, ktorému zviera zápästie s pohárom. Vidí na jeho pohľade, že neustúpi a pokiaľ sa nenapije, bude na neho tlačiť. Navyše netušil, že má takú silu. Už ho bolí ruka z toho nástojčivého zvierania. Mierne prikývol. Alex zvoľnil stisk. Pozerajú si do očí a pritom si štrngajú. Alex popritom ako sa snaží napiť šampanského, sleduje upriamene Leonarda, Leonard zas jednou mierou sleduje Christinu s ním.
„Kto to je?“ narovinu sa spýtal.
„Volá sa Henry De Foe. Je to najlepší priateľ nášho otca, v podstate jeho jediný najbližší a najvernejší priateľ. Poznajú sa už niekoľko rokov. Vďaka nemu sa spoznali naši rodičia.“
„Alex, hovor k veci,“ Leonard sa pozrel prísne na kamaráta. Takže sa volá Henry, pomyslel si. Alex prekrútil očami.
„Je to náš krstný otec.“
„A?“ Tlačí na neho, nech mu povie čo najviac. Už viackrát sa mu takto podarilo dostať z Alexa to, čo potrebuje.
„Pre Hernyho je Christina ako jeho vlastná dcéra. Má ju veľmi rád, priam ju zbožňuje. Tešil sa z úspechov Christie Stark viac ako my všetci dokopy. No nie vždy sa mali takto k sebe,“ potichu dodal. Leonard ostal ešte viac zvedavý.
„Nie vždy?“ Odpil zo šampanského. Alex pochopil kam ho zahnal. Z tohto sa nevyvlečie ani keby chcel. Už nie je čas na skrývanie informácií a poskytovanie milostivých lži.
„Nik nevie čo sa presne stalo, keď bola v Paríži. Vtedy sa ich vzťah zmenil, to čo..“ Alex nevie ako má pokračovať a hlavne ako to má povedať.. Nechce, aby to vyznelo, že boli milencami alebo niečo podobné. Je zúfalý. Mykol plecami, Leonardovi to ako odpoveď úplne stačilo. Znovu sa pozrel na nich dvoch. Henry ju znova objíma a v Leonardovi stúpa tlak. Vrie to v ňom ako v parnom valci. Ak sa nedozvie nič od Alexa, tak sa to dozvie od neho. Nebude sa trápiť v nevedomosti. Sleduje, ako pomaly odchádza. Teraz je ten správny čas.
Nahol sa k Alexovi: „Ospravedlň ma.“ Chytil ho silno za ruku, pohľadom mu naznačuje nech to nerobí, nech to nechá tak. Priam ho prosí, aby ostal. Má zlý pocit, že toto vôbec neskončí dobre. Leonard sa pousmial. Snaží sa ho tým upokojiť, že všetko bude v poriadku. „Dovolíš?!“ Alex mu s nechuťou pustil ruku. Obrátil sa za odchádzajúcim kamarátom. Bude myslieť pozitívne, nič sa nestane.
Leonard nenápadne sleduje Henryho kroky, práve mu Albert podáva kabát. Musí ho stihnúť ešte pred tým, ako odíde. Zrýchlil do kroku. Pohár položil na nejaký historický kus nábytku, ktorý mal najbližšie pri sebe. Albert sa už nestihol spýtať Leonarda, kam ide a či bude potrebovať priniesť kabát z izby. Ako strela vybehol von do chladného decembrového večera.
„Henry De Foe?“ skríkol za ním.
„Áno?“ zvedavo sa otočil s úsmevom. Bol to strojený úsmev, nie taký srdečný, ako keď sa pred chvíľou pozeral na jeho Christie.
„Som Leonard,…“
„Viem, kto ste,“ skočil mu razantne do reči. „Poznám vás, Benett, čerstvý majster sveta. Sledoval som vás v priebehu celej sezóny. Úctyhodný výkon, klobúk dole pred vami ako ste to zvládali.“ Leonarda potešilo jeho uznanie. „Christie mi o vás povedala, keď sme si písali.“ Leonard prekrížil ruky cez hruď, studený vzduch sa mu dostával pod kožu. Ako keby chcel schladiť jeho nervy a horúcu hlavu. Trením sa snaží ako tak udržať prijateľnú teplotu tela. „Gratulujem..“ Henry dodal.
„Ďakujem. Christina,“ pozrel sa na Henryho. Zvedavo zdvihol obočie, čaká čo sa ho spýta. „Alex mi spomínal, že máte k sebe blízko,“ Henry prikývol, vie kam smeruje. Očakával, že sa ho to niekedy niekto spýta, no nečakal to práve teraz. A navyše on. V tichosti na seba hladia, obaja tušia čo bude nasledovať. Nemyslí si, že je najvhodnejšie, aby sa to dozvedel práve teraz. „Čo sa medzi vami stalo?“ priamo sa ho spýtal.
„Chceš to skutočne vedieť?“ pre uistenie sa ho spýtal. Leonard prikývol. Zapol si sako a rukami sa tuho objal. Mrazivý vzduch ho riadne chladí. Henry sa pre istotu obzrel okolo seba. Neželá si, aby to počul niekto neželaný, nejaká tretia osoba. Leonarda chytil za rameno a zatiahol ho do tieňa, aby ich nik nemohol sledovať alebo počúvať. „Sľúbite mi ale jednu vec?“ Leonard na neho prekvapene pozerá. Znovu prikývol. Henrymu pritakanie nestačilo, chce to počuť z jeho úst. „Sľubujete?“
„Áno,“ razantne odvetil.
„To čo vám poviem sa nebude dobre počúvať. Ak to nebudete chcieť počuť celé a odídete počas rozprávania, tak to pochopím. No je to jej minulosť a nemôžeme ju zmeniť, len sa poučiť. Prosím, Benett, v živote nesúďte Christinu na základe toho, čo vám poviem. Jej citlivá duša si v priebehu pár mesiacov prežila toľko emočného napätia, že by to bolo veľa aj na nás.“ Leonard len v tichosti stojí a čaká, čo hrozné z jej minulosti mu povie. Vie o tom, ako hrozne znášala prvú nehodu a nasledujúce mesiace. Popritom sa však snaží nezamrznúť. Henry si vytiahol tabatierku, ponúkol Leonarda. Razantne pokrútil hlavou.
„Nebude vám vadiť ak si zapálim?“ plameň zo strieborného zapaľovača osvetlil jeho tvár. „Moje každoročné novoročné predsavzatie je, že prestanem fajčiť. Vydrží mi to len pár dní a potom sa znovu ponorím do mojej neresti. To vás však nezaujíma, vy tu ste pre niečo iné,“ zasmial sa. „Koľko viete o tom, čo sa stalo po smrti jej matky?“ zvedavo sa spýtal Leonarda, aj keď vie, že Christina mu nepovedala všetko. Ako ju dobre pozná, tak mu povedala len pár strohých veci, lebo ostatné vytesnila a nechce sa k nim vracať. Vytesnila a mierne si pozmenila minulosť, aby ju tak nebolela.
„Iba o jej úteku z Londýna. Viac neviem.“ Leonard povedal všetko čo vie, nič viac mu nikto z rodiny nepovedal a ani nenabral odvahu sa spýtať. Stále ich to ťaží a ťahá dole ako balvan ku dnu oceánu.
„Aj som si myslel.“ Potiahol si z cigarety. Henry sa zadíval pred seba, vydýchol dym. Para v mrazivom vzduchu sa rýchlo rozplýva. „PTSP,“ šeptom povedal. Leonard ledva zachytil jeho slová. O Postraumatickej stresovej poruche už počul aj čítal. Zvyčajne postihovala vojakov vracajúcich sa z bojov domov.
Doktori ich varovali, že sa to môže prejaviť po Singapurskej nehode. Našťastie sa to doteraz neobjavilo. Chcel niekde zaklopať o drevo, aby to nezariekol. Čítal viacero článkov o PTSP. Je nedočkavý, chce počuť, prečo to povedal práve teraz. Mlčí, aby pokračoval.
„Keď prišla do Paríža, vyzerala hrozne. Pochudnutá, bledá, strhaná, oči mala krvavé od plakania a pod nimi veľké vačky. Nič ju nebavilo, bola priam apatická. Odmietala so mnou, ale aj s hocikým iným hovoriť o tom, čo sa v tú noc stalo. Videl som na nej, že si to vyčíta. Už to nebolo usmievavé, veselé dievčatko, čo neobsedí na jednom mieste a chce všetko vedieť. Bola to kôpka, čo kôpka, priam kopa nešťastia. Keď sedela, bola schúlená a pozerala stále na jedno miesto pred seba alebo v tichosti udúšala plač. V živote som nikdy nikoho takto nevidel. Pohľad na ňu bol hrozný. Bál som sa o ňu. Snažil som sa s ňou rozprávať, brať ju von medzi ľudí, nič však nezaberalo,“ Henry sa sekol, otočil sa na vedľa neho stojaceho Leonarda. S údivom a takmer bez dychu ho sleduje. Vidí, že zatiaľ to znáša hrdinsky. Nedáva na sebe znať žiadne známky šokovania. Má pocit, že z časti ju už takúto zažil, aj keď si tým nie je vôbec istý.
Keď však bude počuť jeho nasledujúce slová, tak tie ho s určitosťou položia. Bude sa na ňu pozerať už inak. Bude ju,…nechce na to pomyslieť. „Christina sa pokúsila o samovraždu,“ pomaly artikuluje a pritom sleduje vydesený Leonardov pohľad. Menil sa v priebehu každého vysloveného slova a sekundy.
„Čo?“ vykoktal nechápavo zo seba. Neverí tomu, čo práve počul. To musí byť lož! Ona by si nikdy nesiahla na život. Miluje život. Užíva si každú jednu chvíľu. On si vymýšľa, chce ju pred ním zhodiť. Nie, nie, to nie je to pravda! Srdce mu bije ako o preteky. Potrebuje sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Mozog to potrebuje na spracovanie najnovších noviniek. Čerstvý vzduch sa mu dostáva do pľúc, štípe ho v nose. Pôsobí to ako potrebná facka na prebratie.
Neprikývol, len pokračoval ďalej. „Pojedla rôzne lieky na spánok a proti bolesti. Našiel som ju tesne po tom pokuse. Pri výplachu museli byť doktori opatrní, s ohľadom na jej operáciu. Chceli ju hospitalizovať na psychiatrii. Ja som to odmietol a zobral som ju do domáceho liečenia. Na svoju vlastnú zodpovednosť. Zabezpečil som jej najlepšieho psychológa, ktorý za ňou denne chodil a rozprával sa s ňou viac ako hodinu. Už po prvom stretnutí mi oznámil diagnózu. PSTP. Vraj sa obvykle prejaví do troch mesiacov alebo až neskôr, u nej to prepuklo skôr. Silné emočné vypätie a prežité udalosti to len urýchlili. Nechcel jej predpisovať lieky. Veď liekmi sa pokúsila o samovraždu, pre ňu by to bolo len zbytočné pokušenie. Radil mi, aby som ju rozveseľoval a odtrhol ju od démonov. Nasilu sme sa prechádzali po meste, parku, chodili sme do múzeí, galérií, kina, divadla. Bral som ju všade do spoločnosti. Trvalo to dlho. Postupne sa však menila a otvárala. Už nebola taká apatická. Zlom nastal, keď sa začala znovu usmievať a smiať. Stalo sa to počas rozhovoru s mojimi synmi. Z ničoho nič začala znovu počúvať hudbu. Spočiatku to bola melancholická až depresívna hudba, bol to však začiatok. Oveľa častejšie sa stretávala s mojimi synmi. Tešila sa na ich spoločné stretnutia. Doteraz presne neviem čo tam robili. Či sa iba rozprávali alebo fajčili trávu..“ Leonard sa zarazene pozrel na Henryho. Tráva? „Damien kedysi fajčil trávu a dokonca aj teraz si sem tam zahúli. On si myslí, že to neviem. Nemyslím si, že…“ Henry prestal rozprávať, položil ruku na Leonardovo rameno. „Pri fajčení trávy sa prehlbuje depresia, nemyslím si…“
„Viem, aké účinky má tráva,“ zastavil ho Leonard. Raz v živote skúšal marihuanu a nedopadlo to dobre. Pozná veľmi dobre jej vedľajšie účinky. Už ich v živote nechce zažiť. Henry sa na neho prekvapene pozerá. Netušil, že aj športovci podľahnú takejto neresti. Tento Leonard je veľmi zaujímavý. „Môžete sa vrátiť k podstate veci?“ snaží sa ho navodiť naspäť k tomu čo chce. Vonku je riadna zima a on na nej nechce tráviť viac času ako musí.
Henry prikývol: „Tešili sme sa z toho, že sa nám podarilo ju dostať z najhoršieho. No nik z nás netušil, že má nočné mory. Mala ich aj teraz, že?“ zvedavo sa ho spýtal. Chcel si to len utvrdiť.
„A nielen raz.“
„Raz v noci som sa išiel napiť. Intuícia mi hovorila, aby som ju išiel pozrieť. Sedela v klbku a hojdala sa dopredu a dozadu. Vystrašená, spotená a vydesená. Mal som strach, že ju posadol diabol. Silno som ju objal a utešoval, že to bude v poriadku. Nočné mory sa nám nepodarilo zahnať, no ako tak sme ju napravili. Znovu sa usmievala, smiala, tešila sa zo života, no už nikdy to nebola tá Christina ako predtým. To niečo jemné a krehké vo vnútri seba zamkla a nechcela zo seba pustiť. Ona sama si pozliepala črepiny a zamkla ich na niekoľko zámkov. Je tak citlivá a jemná,“ Henryho tón hlasu sa zmenil, zlomil sa pri spomienke na jej oči. Leonard si okamžite všimol túto zmenu, znovu v ňom stúpa tlak. „Krásne modré oči,“ Henry sa znovu zadíval pred seba, Leonard len ťažko spracováva. Nemôže a ani sa mu to nedá pochopiť. Jeho zmysly to ochromilo. Ešte stále spracováva slovo samovražda. Pozrel sa na Henryho, niečo v ňom chce vedieť viac. Zostal ešte viac prekvapený, Henry hľadí pred seba do noci a po líci mu steká slza. „Elizabethine oči,“ potichu s láskavým hlasom pošeptal. Elizabeth?! Do pekla, aká Elizabeth. Leonard od údivu otvoril oči. To, ako sa na ňu pozeral, ako ju hladil, ako sa usmieval. Jej oči ako Elizabethine. Veľa ľudí mi hovorí, že mám mamine oči. Spomenul si na jej slová. Pomaly mu to dochádza. Henry miloval jej matku – Elizabeth. Vypúlil od prekvapenia oči.
„Vy ste ju miloval?“ opatrne, s malou dušičkou sa ho spýtal.
„Nebyť mňa, nikdy sa nestretnú,“ Henry sa prestal kontrolovať, nahnevane vyštekol na nič netušiaceho Leonarda. „Nikdy by neboli spolu nebyť mňa! Keby som v ten deň neprovokoval Edwarda, tak nespadne z toho koňa a nestretne ju!“ Od zúfalstva pokrútil hlavou. Prečo to tak bolí aj po rokoch? „Elizabeth bola taká krásna, úžasná a milá osoba. Tak ako ona milovala svoje deti, tak nik nedokáže. Žiarlil som na Edwarda. Na jeho šťastie, na to akú dokonalú rodinu mal. Vždy keď som sa však pozrel na Elizabeth, aká je šťastná, tak som musel byť aj ja. Nedokázal by som jej ublížiť ani ju zraniť. Bola výnimočný človek, ak by tu bola teraz s nami, tak by vás mala určite rada a vy ju tiež. Keď sa na vás pozrela tými modrými očami, nik jej nemohol odolať. Dnes som ju znovu videl….“ otočil sa na Leonarda. On dnes v nej videl jeho tajnú lásku. Videl ju v nej. Preto tak na ňu pozeral. Vidí, že Henryho oči sú plné sĺz a smútku. „Máš najväčší dar na svete,“ Henry položil ruku na Leonardove rameno. „ja som nemohol. Tak som ju aspoň zachránil.“
„Ďakujem,“ Henry sa na neho usmial, stisol mu silno rameno.
„Nikdy jej o našom rozhovore nepovieš, prisahaj!“ nástojil na neho.
„Máte moje slovo,“ ubezpečoval ho. On sľuby plní. Navyše sa nechce chváliť svojej milovanej, že vie o nej viac ako chce, aby vedel. Henry bez rozlúčky a slova odchádza preč. Leonarda striaslo od zimy. Ale možno aj od pravdy. Ešte silnejšie sa objal. Sklonil hlavu. Až teraz mu dochádza celá skutočnosť. Preboha, čo všetko si si prežila, láska. Prečo si mi to nikdy nepovedala? Prečo? Zdvihol hlavu. Ako s tým tak dlho dokázal žiť? Ako dokázal byť v ich blízkosti a nezblázniť sa od zúfalstva? Chce sa ešte niečo Henryho spýtať. Obzerá sa okolo seba, nikde ho nevidí. Nie je možné, aby sa vyparil ako duch. Lepšie sa pozerá, no nikde ho nevidí. No miluješ aj ju. Chcel z plného hrdla zakričať jeho meno, nech sa ozve kde sa skrýva. Vie dobre, že miluje aj ju. Ak miloval matku, tak musí aj dcéru. Dá si na neho pozor. Znovu ho striaslo od zimy. Naskočila mu husia koža. Posledný krát sa obhliada. Nikde nikoho. Len pár snehových vločiek sa znáša vzduchom. Schody berie po dvoch, vo vchodových dverách sa zrazil s Alexom. Nemá ani najmenšieho poňatia, ako dlho tam stojí a čo všetko počul. Popravde mu to je jedno. Vymenili si navzájom pohľady. Leonard bez slova vošiel do vnútra, Alex otočil pohľad za ním. Tuší čo sa odohralo. Nemal to vedieť.
„….ty sa do jej očí pozeráš…“ Henryho slová mu behajú po rozume pri pohľade na debatujúcu Christinu s otcovými partnermi. „….má jej oči…“
Pocítil, ako jemne ho objíma okolo ramien, vtisla mu vrúcny láskyplný bozk na líce, cíti jej teplo. Pozrel sa do jej krásnych modrých očí. Pohľadil ju prstami jemne po lícach, zdvihol pravý kútik úst.
„Milujem ťa,“ pošepol jej medzi bozkami. Christina je len jeho a nikoho iného. V živote ju nebude súdiť ani odsudzovať. Je to jeho kráľovná a on jej kráľom a ochrancom.
Amatérske príbehy 