Jake Kyso James – Bratstvo elementov 2 – Odplata bratrancov


Korekcia: Lucell
Ilustrácia –

Leto už je v plnom prúde. Vonku príjemne teplo a vlny narážali na pobrežie útesu. Na pláži sa opaľovali dievčatá. Dve z nich boli v mníšskych rúchach a jedno zahalené v otrhanom oblečení. Na lúke nad piesočnatou plážou stál chlap v plášti a pozoroval pláž. Pod útesom viedla chodba do jaskyne. Na jej konci sa nachádzala miestnosť osvetlená fakľami a kamenným oltárom, na ktorom sa nachádzal obrovský kváder ľadu. V ľade sa nachádzala osoba mužského pohlavia. V lete to bolo dosť nezvyčajné. V jeho blízkosti boli ďalšie dve osoby. Jedna z nich sa zľahka dotkla kvádera.
„Ľad sa topí. Vyzerá to, že sa prebúdza.“
„Dobre. Musíme informovať ostatných,“ povedal druhý a mávnutím ruky zhasol fakle. Obaja sa otočili smerom von. Cestou pozhasínali všetky fakle, ktoré osvetľovali cestu von. Vonku už počuli náraz vĺn na útes aj ľahké žblnkotanie vĺn na pláži. Akonáhle sa ukázali vo vchode do jaskyne, chlap na lúke sa k nim otočil. Nasledovali ho aj mníšky a dievča v otrhaných veciach.
„Začína sa preberať,“ povedal menší.
„Prekvapivo rýchlo. Čakala som, že to bude trvať dlhší čas,“ ozvala sa jedna z mníšok. Dievča v otrhaných veciach sa usmialo.
„Aký je teraz plán, Lybett?“ spýtal sa väčší z dvojice. Lybett bolo dievča v otrhaných veciach.
„Počkáme. Sám sa nám ukáže a predstavíme sa mu,“ povedala a usmiala sa navôkol. Chlap na lúke podišiel bližšie na pláž. Pozrel sa ešte raz k jaskyni.
„Prepáč Lybett, ale ja sa musím vrátiť. Navodil som dusnú atmosféru v našej štvrti a potrebujem si to urovnať s Carmen. Okrem toho, už aj tak začínala niečo tušiť.“ Lybett sa trochu zamračila.
„Nemal si jej Paula vôbec spomínať, Nasty,“ Nasty sklopil zrak. Lybett ukázala na more. Nasty prikývol a rozbehol sa po vode, smeroval do mesta.

„Ja tomu neverím. To nemôže byť pravda,“ ozval sa zdesený ženský hlas.
„Obávam sa, Chelsea, že to je pravda. Paul nie je jediný,“ odvetila druhá. Sedela v kresle a listovala v starých spisoch. Tretia osoba sedela neďaleko a popíjala v malých dúškoch čaj.
„Ruský chlapec Yarik, ktorý nedopatrením zničil niekoľko budov v severnom Leningrade a zapríčinil silné veterné smršte po všetkých okolitých táboroch, sa následne stratil z dohľadu vyšetrovateľov. Nasty sa zase zapríčinil o najhoršie nešťastie v rybárskej osade odkiaľ pochádzaš. Ben podpálil obrovské plantáže a ukryl sa v plameňoch. Lybett počas opatrovania premenila sirotinec na jednu veľkú záhradu, a tým pochovala nespočetne veľa nevinných sirôt spolu s opatrovateľkami. Potom sú tu ešte dve dievčatá, Korela a Valera, ktoré vyrastali v kláštore sv. Annemarie po tom, ako ich rodiny zahynuli počas záhadných príčin.“
„Uvedomujete si, čo to znamená?“ spýtala sa Chelsea a hlas sa jej triasol.
„Samozrejme, Paul nie je jediný. Bratia majú aj bratrancov. A máme šťastie, že sa nám podarilo pred niektorými ujsť z knižnice,“ povedala jedna a zložila spisy na stôl.
„Aký je plán, Scarlett?“ spýtala sa tretia a odložila šálku čaju na drobný tanierik pred ňou. Scarlett vstala od spisov. Zahľadela sa jej do očí.
„Pre tentokrát neviem. Bratia šli do kláštora, lenže v kláštore nájdu okrem Paula aj Valeru s Korelou. Nepáči sa mi to, no verím, že tu sme v bezpečí.“
„Takže neurobíme nič?“ spýtala sa Chelsea.
„Bratov varovať nemôžeme, lebo nevieme, čo všetko sa stalo. Anthony prišiel o svoj mobil, keď ho Paul zhodil z hôr. Katherine s Jamesom skončili vo vode, takže mobil sa rozmočil, Damienov mobil je niekde pod hradom v zemi a Cameron ani neviem, či má mobil,“ ozvala sa vodcovsky Scarlett.
„A čo Carmen?“ spýtalo sa tretie dievča a opäť si upilo dúšok čaju.
„Dobre vieš, Katherine, že v tej ich štvrti nie je poriadny signál. Môžem ju varovať, ale nemám istotu, že k nej tá správa príde, ale za pokus to stojí,“ povedala Scarlett a vytiahla si z vrecka mobil.

Tichú cestu z kláštora prehlušovalo iba klopkanie po ceste. Klop-klop. Kráčali štyri postavy. Bratia Anthony, Damien, James a Cameron.
„Čo bude teraz nasledovať?“ spýtal sa Cameron. Nik neodpovedal hodnú chvíľu.
„Ak mám byť úprimný, chcem sa pozrieť na spisy o našom rode. Mali by sa nachádzať v mestskej knižnici tu neďaleko,“ odvetil Anthony a bolestne si pridržiaval provizórnu barlu z dreva.
„Prečo ťa zaujímajú staré spisy?“ spýtal sa Damien.
„Počul si Paula, niečo narušilo jeho obrad elektrickým výbojom. Ak boli za tým tie mníšky, ktoré sme pustili, môžeme sa ešte dostať do problémov,“ povedal Anthony a jeho klopkanie bolo už trochu neznesiteľné. Anthony akoby vedel, kde presne sa tá knižnica nachádza.
„Počkaj! V spisoch sú predsa informácie o našej rodine a potenciálnych..“
„Bratrancoch,“ dokončil Anthony Damienovu vetu.
„Ale Paul je predsa mŕtvy. Vypadol z útesu do mora. Nemalo by byť po všetkom?“ spýtal sa James.
„Niežeby som nad tým neuvažoval, ale potrebujem si to overiť v knižnici,“ povedal Anthony. Už aj jemu liezlo na nervy to klopkanie jeho barle na chodník. Ten zvuk prehlušoval aj vržďanie štrku pod nohami bratov. Ďalej už šli mlčky. Prešli ponad obzor až našli veľkú starú drevenicu. Vyzerala, že už má svoje roky za sebou a vyzerala aj dosť schátraná. Bratia podišli bližšie, dvere boli totiž otvorené. Anthony zvraštil čelo a vstúpil ako prvý. Vnútro knižnice lemovala kamenná chodba. Naľavo sa nachádzal pult, za ktorým už dlhší čas nik nesedel. Na zadnej poličke viseli kľúče, no nebolo potrebné sa ich dotýkať, lebo ten jeden jediný už bol zasunutý v dierke dverí priamo do knižnice.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa zmätene Damien.
„Knižnica nikdy nebýva otvorená o takomto čase,“ povedal Anthony a zaprel sa do dverí, až skoro spadol s barlou dnu. Police s knihami boli niekde opreté o seba a knihy popadané, inde sa zas kývali v rytme vetra. Obďaleč boli porozbíjané lampy. Cameron podišiel k jednej z nich a dotkol sa jej.
„Nevyzerá ako lampa rozbitá pred niekoľkými dňami či týždňami. Akoby sa rozbila len pred pár hodinami. Žeravosť žiarovky je ešte vlažná,“ skonštatoval Cameron a narovnal sa.
„Cítiť tu prievan,“ povedal Anthony a pobral sa za šumom vetra. Všetci bratia dorazili až k rozbitému oknu. Damien podišiel bližšie.
„Vyzerá akoby bolo rozbité len nedávno. A sú tu aj drobné kvapky krvi, aj vonku ich je zopár,“ povedal Damien ustráchane.
„A kam smerujú?“ spýtal sa Anthony, hoci v duchu odpoveď poznal.
„Do hradu. Panebože! Scarlett!“ zakričal Damien do prázdna.
„To nám nepomôže. Musíme sa vrátiť do hradu. Dievčatá potrebujú našu pomoc a vyzerá to tak, že majú aj spisy,“ povedal vodcovsky Anthony. Ostatní prikývli.

Bežal tak rýchlo, ako len vládal. Vietor mu vial do tváre, osviežoval jeho telo a nabíjal ho energiou. Musel však zastaviť. Štvrť kde prebývali, bola prázdna. Horeli tam len dva sudy, Cameronov a Yarikov. Ten sud zohrieval jeho, Yarika a Bena. Nikde nikoho. Rozbehol sa teda doprava. Nachádzali sa tam masívne polia. Začul čísi hlas.
„Lybett!“ kričal hlas. To musela byť Carmen. Nasledoval hlas. Videl ju ako sa skláňa pri jednej drevenici a odhadzuje sneh. V lete. Opatrne podišiel bližšie aby ju nevystrašil. Carmen vyzerala, akoby o ňom vôbec nevedela. Bola v agónií a hrabala. Na chvíľu mu jej prišlo ľúto. Urobil ešte pár krokov k nej. „Lybett!“ krik neprestával a Carmen vyzerala už dosť zničene.
„Carmen?“ spýtal sa. Carmen stuhla. Prestala kričať a pomaly sa postavila a otočila.
„Nasty?“ spýtala sa vystrašene aj prekvapene zároveň. Urobila niekoľko krokov k drevenici a zaborila si nohy do snehu. Nasty zdvihol ruky akoby sa vzdával a urobil krok k nej.
„Áno, som to ja. Čo to robíš?“ spýtal sa Nasty.
„Hľadám tu Lybett. Čo tu ale robíš ty?“ spýtala sa ho. Hlas sa jej už nechvel, ale stále vyzerala trochu vystrašene. Už neustupovala.
„Šiel som ťa hľadať. Štvrť je prázdna a teba nikde nebolo,“ povedal Nasty a znovu urobil krok k nej.
„Prečo si hľadal mňa a nie ostatných?“ spýtala sa. Dobrý ťah, povedal si Nasty.
„Chcel som sa presvedčiť, že si v poriadku. V poslednom čase sa tu dejú zvláštne veci. Akoby sa počasie úplne zbláznilo,“ povedal Nasty a pre istotu sa poobzeral navôkol aj nad seba.
„O mňa sa báť nemusíš, ale doteraz neviem, kto je Paul?“ hlas už mala pokojnejší.
„Vraj je to piaty kráľovský syn. Viac neviem,“ zaklamal Nasty a spravil ďalší krok vpred.
„Minule si vravel, že Cameron a ostaní majú dosť starostí s ním. Ako si to myslel?“ spýtala sa Carmen. Nasty si so smiechom odkašľal.
„Neviem čo tým myslíš? Bolo predsa strašné počasie a mohla si to zle počuť.“
„Nesnaž sa ma obalamutiť. Snehová víchrica už pominula a šla som sa pozrieť do štvrte. Nik tam nebol, okrem dvoch horiacich sudov. Nechceš mi vysvetliť prečo horeli dva sudy?“ dala si ruky v bok.
„Čo ti mám k tomu povedať. Cameronov sud horí neustále a Yarik sa zrejme dobre stará o ten svoj. Akurát aj teraz som tam bol a videl tie dva sudy,“ povedal Nasty a ukázal smerom k štvrti. Carmen sa rozbehla popri ňom, okamžite ju nasledoval. Dorazili až k štvrti. Carmen zastala medzi sudmi, dotkla sa Cameronovho. Potom, po čase Yarikovho.
„Prečo ma potom Yarikov sud páli?“ spýtala sa a urobila krok od suda. Nasty podišiel bližšie k sudu a dotkol sa ho. Nepálil.
„Čo to hovoríš? Nepáli. Vlastne je mokrý,“ povedal Nasty a stále držal sud. Mokrý? Carmen pozrela na ruku. Mala ju červenú, ale nie mokrú. Nastyho sud nepáli, lebo má mokré ruky.
„Voda,“ povedala Carmen.
„Prosím?“ nechápavo pozrel na Carmen. Ustúpila krok dozadu. Čosi jej zavibrovalo vo vrecku. Opatrne vytiahla mobil. Nasty tam stále prekvapene stál. Otvorila priečinok správ a nahlas čítala.
„Bratia majú piateho brata, Paula, a bratrancov Yarika, Bena, Nastyho a sesternice Lybett, Korela a Valera so schopnosťami,“ dočítala a pozrela na Nastyho.
„Ja ti stále nerozumiem, Carmen. Čo to má znamenať?“
„To mi povedz ty. V tejto správe sa uvádza tvoje meno a schopnosti. A keďže ťa nepáli Yarikov sud, ktorý, ako čítam, má tiež schopnosti.. Tebe patrí voda, nemýlim sa?“ spýtala sa a dala ruky v bok. Nasty ustúpil od suda s rukami pred sebou, akoby sa vzdával. Pozrel sa na svoje červené ruky po ohni a zazrel tam drobné kvapky, ktoré si predtým neuvedomil.
„Ja stále nerozumiem,“ hral zmäteného Nasty.
„Preto vieš o Paulovi, preto ťa Yarikov sud nepáli, lebo si ich bratranec, ktorý ovláda element vody.“ Nasty si vzdychol. Musel skončiť s týmto divadlom a priznať sa. Carmen už, zdá sa, všetko vie od Scarlett. Spravil zas krok k sudu, od ktorého predtým uskočil ako splašené mača.
„Mala by si odísť. Na hrade budeš v bezpečí. Scarlett a zvyšok ťa už čakajú,“ povedal Nasty. Pozrel do suda a vystrel ruku nad sud. Z rukáva sa mu začali liať prúdy vody a hasili tak Yarikov sud. Carmen ostala najprv ohromená, no potom sa rozbehla.

„Nedostane sa do nebezpečenstva?“ spýtala sa Korela.
„Nestrachuj sa sestrička, Nasty sa dokáže o seba postarať. Okrem toho sú bratia trochu oslabení po tom, čo ich Paul napadol všetkých zvlášť. Keď boli naňho všetci štyria, nemal šancu. Preto by som sa rada našim kráľovským bratrancom odplatila tak, že ich rozdelíme a tak sa s nimi stretneme,“ povedala Valera a hrala sa so svojim mníšskym habitom.
„Vojna predsa nikdy nič nevyrieši,“ ozval sa zozadu Yarik. Valera sa zvrtla k nemu.
„Celé Rusko je povojnová krajina. Ty by si to práveže mal vedieť najlepšie, Yarik,“ osopila sa naňho.
„Nenarodil som sa v Rusku, len som tam vyrastal. A okrem toho, tie konflikty som vyvolal nechtiac silou vetra,“ povedal a zahnal sa za Valerou rukou, pričom ju odhodilo niekoľko metrov bližšie k moru. Postavila sa, oprášila si piesok z habitu a prísne pozrela na Yarika.
„Hádam sa tu nezačneme pomaly zabíjať navzájom?“ ozvala sa vedľa Yarika Lybett. Yarik na chvíľu sklopil zrak. Potom podišiel k Valere a podal jej ruku.
„Prepáč.“
„V poriadku,“ neveriacky odvetila Valera a silno zatriasla s Yarikovou rukou.
„Paul nemá slúžiť ako zbraň,“ povedala Lybett.
„Nie?“ spýtala sa prekvapene Valera.
„Nie. Paul nie je zbraň. Paul je náš vodca,“ povedala Lybett.
„Ale vojna s bratmi aj tak vypukne. Musíme použiť Paula ako náš štít,“ nedala sa Valera.
„Si príliš bojachtivá, Valera. Máš pravdu, súboj s bratmi bude, ale nemôžeme tam poslať Paula ako prvého a my sa zaňho skryjeme. Ak Paul zomrie, všetci tak stratíme schopnosti, dokonca aj bratia, preto musíme Paula chrániť a spolupracovať s ním,“ odvetila Lybett a sadla si do trávy. Korela v ústraní pozorovala Valeru, ktorá zatínala zuby a päste, až jej sršali drobné iskry z rukávov.
„Čo chceš teda robiť? Čakať až si nás bratia nájdu a postupne pozabíjajú? Ja chcem svoju odplatu zato, ako sa zachovali k svojím bratrancom. Nikdy o nás nepočuli a nikdy neurobili nič preto, aby sa aspoň trochu zaujímali, či nemajú potomkov. Ak sa dozvedeli o Paulovi, začali konať. Čo myslíš, že sa bude diať, keď sa dozvedia o nás?“ spýtala sa Valera a iskry z nej priam sršali.
„Upokoj sa, Valera. Keď sa Paul preberie, prejdeme si náš plán. Potrebujeme Paula živého a pri plnom vedomí, a hlavne potrebujeme byť jednotní a nie mŕtvi. Ako som už vravela, vojna bude, ale treba byť trpezlivý,“ povedala Lybett. Yarik sa zatiaľ pripravil odbiť každý jeden Valerin útok, hoci jeho vzduch by proti blesku nemal až takú šancu, ale treba oceniť aj obetu. Korela už bola tiež prikrčená a päste mala zaborené do piesku, ktorý ihneď premenila na ľad. Ben za Lybett už bol tiež prichystaný na najhoršie a obe ruky v zápästiach mu horeli. Valera sa pomaly upokojovala, čo naznačovalo aj pokojnejšou intenzitou sršania iskier, až napokon úplne pominuli. „Sama sa bratom predsa nepostavíš a rovnaký úspech by si žala aj so sestrou,“ dokončila Lybett.
„Paul s tým nemal problém,“ povedala pokojným hlasom Valera. Lybett sa usmiala.
„Paul bol obdarený všetkými štyrmi živlami naraz, no musí sa ich naučiť používať. Možno preto bol v kláštore, aby tak učinil. Sám sa postavil proti bratom, lebo si myslel, že dokáže živly použiť tak, aby porazil a zabil svojich bratov, lenže bol nato sám. Potrebuje našu pomoc,“ dodala Lybett. Korela sa postavila, no nechala pod sebou ľadovú stopu. Dokonca aj Ben zhasol svoje ohne. Yarik sa tiež narovnal. Valera vyzerala pokojná a premýšľala nad Lybettinými slovami.
„Dokedy chceme Paula učiť používať svoje schopnosti?“ spýtala sa Valera.
„Dokým to nebude také dokonalé ako u bratov. Je ambiciózny, takže to nebude dlho trvať,“ povedala Lybett a pozrela sa do jaskyne. Potom sa usmiala a znovu si sadla do piesku.

Nahnevaný bežal preč zo štvrte. Zuby zaťaté, ruky v päste. Nebyť Scarlett a iných, Carmen by sa nikdy nič nedozvedela a všetko mohlo pokračovať podľa plánu. Sám sa preriekol už prv, keď štvrť opustil, no vtedy nemal v pláne sa rozprávať s Carmen. Vedel, že sa musí vrátiť späť k jaskyni. Teraz bude všetko záležať na tom, aby sa Paul prebral. Tiež záležalo na tom, aby ostal nažive za každú cenu. Scarlett, Chelsea, Katherine a Carmen budú teraz na hrade a určite tam smerujú aj bratia, preto bude bezpečné ostať s Paulom a ostatnými a riešiť možnú taktiku. Lybett určite na niečo príde. Je bystrá, no je mladá. Môže byť tak v Benovom veku. Popustil trochu vody z rukávov, aby sa tak rýchlejšie dostal naspäť. Nešiel po vode, aby tak nezmeškal Paulov návrat z ľadu. Prešiel hlbokým lesom až sa dostal na lúčnu cestu. Tu zastal. Všimol si, že na rázcestí stojí akési dievča. Vyzerala akoby váhala akým smerom sa má vydať. Jedna cesta smerovala k rybárskej osade pri mori. Dobre ju poznal, lebo na protichodnej oblasti vyrastal a spôsobil veľkú tragédiu, keď poslal na dedinu veľkú vlnu. Druhá cesta smerovala k zálivu, kde sa momentálne nachádza Paul. Vykročil tak potichu, ako sa len dalo. Nemohla ho vidieť, lebo bola otočená k rázcestiu. Potom pomaly vykročila na cestu smerujúcu k zálivu. Tu sa už musel prihovoriť.
„Prajem príjemný letný deň, mladá slečna,“ dievča stuhlo, no vzápätí sa rýchlo zvrtlo na päte. Gaštanovo hnedé kučeravé vlasy načesané doprava jej zaviali vetrom. Jej zafírové oči akoby prebodávali osobu pred ňou, no zároveň si ju aj premeriavali od hlavy po päty. Mala na sebe športové oblečenie značne premočené, no netriasla sa zimou.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa rýchlo aj mierne vystrašene zároveň. Zvraštil čelo od prekvapenia.
„Kedy sme si potykali?“ spýtal sa prekvapene a urobil drobný krok k nej.
„Prepáčte pane. Čo tu robíte?“ opravila sa, no otázku aj tak položila.
„Mám totižto namierené rovnakým smerom, ale prečo tam smeruje taká sympatická slečna ako ste vy a úplne sama?“ spýtal sa jej. Teraz videl, že sa trochu chveje strachom. Má tiež namierené k zálivu za Paulom. Nevyzerá dospelo, takže to nebude Chelsea ani Katherine. Tie sú predsa na hrade so Scralett a do hradu má namierené aj Carmen, a tú predsa pozná.
„Čo chcete od Paula?“ spýtala sa. Zase ho otázka prekvapila. Pozná Paula.
„Prečo by som mal poznať istého Paula?“ spýtal sa jej. Všimol si, ako hľadá slová a tiež si ho stále prezerá svojimi zafírovými očami.
„Bratia ho napadli v kláštore kráľovnej Annemarie a more ho muselo odplaviť sem do zálivu. Keď tam smeruješ, znamená to, že od neho niečo chceš.“ Bystré dievča, pomyslel si.
„Nachádza sa tam totiž oltár a pravidelne sa tam chodím modliť,“ odvetil jej a spravil ďalší drobný krok k nej. Tu sa zase zatvárila prekvapene ona.
„Si oblečený ako bezdomovec. Dotrhané nohavice a zašpinená bunda. Ako môžeš byť veriaci? Nedovolím, aby si pošpinil posvätné miesto. Nepustím ťa k Paulovi,“ povedala a postavila sa ako zátarasa do stredu cesty. Bál som sa, že to povie a urobí, pomyslel si.
„Ja sa tam musím dostať,“ nedal sa.
„Len cez moju mŕtvolu,“ odvetila a dala ruky do strán tak, aby cez ňu nemohol prejsť.
„Ako povieš,“ usmial sa a dal ruky k telu. Z rukávov mu začali stekať drobné pramene vody na zem.
„Ty si James!“ skríkla a uskočila dozadu. Videl ako naňho teraz vystrašene hľadí, no neustupuje.
„Omyl slečna. Ja som Nasty, jeho bratranec,“ povedal a načiahol obe ruky za dievčaťom. Voda spod Nastyho sa hnala za ňou. Nemala kam inam ujsť, len jej čeliť. Celú ju obkolesila a uväznila v bubline. Nasty sa zahnal doľava a aj bublina s dievčaťom vo vnútri smerovala doľava. Tam sa rozbila o kameň a nechala tam bezvládne telo ležať. Nasty vrátil vodu späť do rukávov a priskočil k bezvládnemu telu. Dotkol sa jej krku. Keď nahmatal pulz, vydýchol si. Nezabil ju, iba ju omráčil. Ťažko povedať ako dlho bude v bezvedomí.
„Prepáč,“ šepol jej a zľahka sa jej dotkol priestoru medzi prsiami. Potom slabo pobúchal a pokračoval v ceste k zálivu a za Paulom.

Utekala ako najrýchlejšie vedela. Ani sa nestihla obzrieť svetom a už mala za sebou mesto, v ktorom prebývali ako bezdomovci. Bolo vidieť, že spomaľuje, lebo jej beh už nebol taký rýchly ako keď začínala. Na chvíľu zastavila, aby sa vydýchala a pokračovala už miernym poklusom ďalej. Míňala veľké polia až sa dostala k farmárskej oblasti. Staré drevenice boli celkom zachovalé, no obyvateľstvo skoro žiadne. Všimla si jedného mladého farmára pofľakovať sa na slamenej hŕbe. Mal na sebe kovbojský klobúk a v ústach steblo slamy. Oblečené mal staré handry. Do tváre mu nevidela, lebo klobúk zakrýval celú tvár. Nezaregistrovala uňho žiaden pohyb, no neodvážila sa k nemu priblížiť a overiť si tak, či ešte dýcha. Očividne to bol jediný žijúci obyvateľ tejto štvrte. Všade inde ani zmienka po živote. Povzdychla si a pokračovala ďalej. Nechala za sebou farmársku oblasť aj s jej jediným obyvateľom a nasmerovala si to na cestu smerom na hrad. Nikdy tu nebola. Cameron ju sem nikdy nezavolal, ale cestu poznala, keďže sa v tomto meste narodila. Už videla hradné mesto. Prvé vždy boli staré domy, ktoré už roky nik neobýva. Po bratových schopnostiach sa ľudia presťahovali hlboko do centra mesta alebo jeho iných okolí, aby sa nenachádzali v ceste priamo na hrad. Dorazila ku kostolu, kde ju mama často brávala na ranné omše. Prežehnala sa a pokračovala ďalej. Už videla hrad a drobné domčeky v blízkosti, kde bývalo hradné služobníctvo. Tí sa rozutekali z hradu ako prví. Vstupná brána bola otvorená. V jej areáli bolo kopec blata a poškodenej záhrady. Nevenovala tomu pozornosť a vošla dnu do útrob hradu. Opatrne za sebou zavrela dvere. Čudovala sa, že nevŕzgali v pántoch. Vnútri bolo šero a pomerne chladno. Kamenné steny a dlažba zrejme nepohlcovali veľa svetla a tepla zo slnka, a tak tam bolo na pocit chladno. Objala sa a začala si šúchať ruky na ramenách, aby sa trochu zohriala. Kráčala chladnou chodbou ďalej až kým kdesi nezačula čísi hlas. Nebola si istá, koho presne počuje, ale zdal sa jej ženský. Ako sa blížila, začala hlasy spoznávať a nakoniec aj našla presný zdroj, odkiaľ sa ozývali. Kedysi to slúžilo ako hradná klubovňa, kde kráľ Gephard a kráľovná Annemarie radi posedávali a popíjali čaj. Teraz tam sedela Scralett, Katherine a Chelsea. Potichu vošla dnu a pozdravila.
„Ahoj,“ Carmenina odozva všetky vystrašila. Objavila sa u nich tak nečakane, že žiadna z nich nespozorovala, kedy prišla. Chelsea skoro rozbila šálku a obsah čaju v ústach vyprskla pred seba. Katherine zase od strachu drgla do šálky a menší obsah vyliala na tanierik pod šálkou a obrus. Scralett od preľaknutia upustila spisy a zakopla o kreslo. Carmen dala ruky pred seba akoby sa vzdávala.
„Prepáčte, nechcela som vás vystrašiť.“ Prvá sa spamätala Chelsea.
„Carmen,“ povedala, položila šálku na podnos a hodila sa jej do náručia. Obe sa srdcervúco objali, akoby sa nevideli niekoľko rokov, čo bola vlastne aj pravda. Keď sa odtiahla, všimla si, že je Carmen spotená.
„Ty si sem bežala až zo štvrte?“ spýtala sa prekvapene.
„Áno, musela som odtiaľ odísť. Cameron niekam zmizol a objavil sa tam Nasty. Sám,“ povedala a stále sa triasla, no ťažko povedať, či od strachu alebo od chladného vzduchu na jej spotenom tele.
„Nasty?“ spýtala sa Scarlett a čupla si k spisom, čo jej upadli na zem.
„Presne ten z tvojej správy. Čo sa to tu deje?“ spýtala sa a usalašila sa v jednom z kresiel. Scralett zozbierala všetky spisy zo zeme, rýchlo ich preletela a zatriedila, aby do seba pasovali.
„Toto sú spisy kráľovského rodu, ktoré boli v kráľovskej knižnici,“ povedala Scralett a núkala jej spisy.
„Boli?“ spýtala sa zmätene Carmen. „Vy ste ich ukradli?“
„Dá sa tak povedať, no neboli sme jediné, kto sa o ne zaujímal. Pri prezeraní sa tam zjavili tri ďalšie osoby. Zapálili fakle, tak sme spanikárili a ušli, ale počuli sme, že to boli dvaja chlapci a jedno dievča,“ povedala Scralett a núkala jej spisy. Carmen si ich ešte nevzala.
„Yarik, Ben a Lybett,“ povedala a dlaňami si zakryla ústa od úžasu. Následne sa mimika jej tváre zmenila a vyronila slzu. Scarlett jej druhou rukou masírovala plece, aby jej dala najavo, že s ňou súcití.
„Aj tie mená sú tam,“ povedala Scralett a opatrne jej položila spisy do lona. Katherine zatiaľ prichystala ďalšiu šálku čaju a položila pod ňu drobný tanierik.
„Napi sa, Carmen, to ti pomôže,“ povedala Katherine a milo sa usmiala. Carmen siahla po šálke a odpila si značný dúšok z čaju. Položila šálku na tanierik a zobrala do rúk spisy.
„Bratia o nich vedia?“ spýtala sa.
„Anthony áno a myslím si, že jeho kroky budú viesť do knižnice. Ale je tiež natoľko inteligentný, že po spúšti v knižnici pôjde do hradu spolu s ostatnými,“ povedala Scralett a Carmen chápavo prikývla.
„A kto je Paul?“ spýtala sa na záver. Scralett sa odtiahla, prešla k čajníku a vytiahla spoza neho fotografiu. Podala ju Carmen. Na fotke bola kráľovná Annemarie a kráľ Gephard a v náručí mali malé dieťa. Prekvapivo sa naň zadívala. Mohol to byť ktorýkoľvek z bratov, no keď ju obrátila, bol tam text, v ktorom sa písalo: „kráľovský syn Paul.“
„Kde si to našla?“ spýtala sa Carmen.
„Našiel ju Damien, keď sa raz prechádzal po hrade. Bola ukrytá za jednou zo sošiek, ktoré kedysi prinieslo služobníctvo ako dar pre kráľovstvo. Keď si všimol meno Paul, ihneď smeroval za Jamesom v domnienke, žeby sa Paul plavil vtedy s kráľom, keď ho James nechtiac zabil. No vysvitlo, že kráľ Gephard položil Paula na prah dverí jednej z rybárskych lodí, požičal si čln a vyplával na more bez Paula. Ušetril ho strašného osudu,“ povedala Scralett ustarostene.
„Paul vyrastal u nás, bez toho, aby som o tom vedela,“ zapojila sa do debaty Chelsea. Carmen sa zatvárila prekvapene a odpila si drobný dúšok čaju.
„Ako je možné, že si to dovtedy nevedela? Nikdy si nebola na návšteve svojich rodičov?“ spýtala sa jej. Chelsea len zavrtela hlavou.
„V tom čase som bývala v hrade spolu s Anthonym. Nikdy sa mi nepáčilo, že otec je neustále na rybách a necháva mamu s Nicol doma. Všetok čas som preto trávila s Anthonym. Aj po tom, čo sa stalo kráľovi Gephardovi,“ povedala. Carmen len prikývla.
„Takže bratia sú niekde s Paulom?“ spýtala sa.
„Myslím, že už nie. Všetko ustalo a zrejme sa vracajú sem,“ povedala Scralett a usadila sa vo svojom kresle. Carmen sa pozrela smerom k dverám.

Ľad sa celkom roztopil a osoba v ňom prepadla na kamennú podlahu. Poslepiačky nahmatala to, z čoho spadla a plaziac sa nahor sa postavila. Bol to chlapec v mladistvom veku tak asi pätnásť rokov. Mal na sebe mníšske rúcho a hnedasté sandále. V šere nič nevidel, ale to netrvalo dlho. Po čase si jeho oči navykli na tmu a zahľadel sa navôkol. Nachádzal sa v oválnej miestnosti. Pri dobrom zaostrení si všimol, že v okolí sa nachádzajú miesta na fakle. Ľahkým mávnutím ruky ich zapálil. Fakle sa zapálili ohňom a svetlo tak rozjasnilo celú oválnu miestnosť. Všetko tu bolo z kameňa. Podstavec, ktorého sa pridŕžal, predstavoval akýsi oltár. Žasol nad tým, ako to tu vyzerá, až sa rozkašľal. Potom si všimol jedinú vstupnú cestičku do miestnosti. Napravil si padnuté rúcho na pleci a pobral sa k cestičke. Bolo tam šero a tak mávnutím ruky zapríčinil, že oheň z faklí preletel do jednotlivých faklí po ceste. Pridržiaval sa steny, lebo mal menší problém s motorikou a kde tu si zase odkašľal. Cesta bola kľukatá a pomerne dlhá, no časom začul náraz vĺn na breh, či prípadne na nejaké skalné bralá. Tu sa zastavil a z plných pľúc sa nadýchal prímorského vzduchu. Opatrne kráčal smerom von. Pred vchodom na pláž zastal. Uvidel tam malé dievča sedieť v piesku. Nepodobala sa na Nicol ani na Daphne, tie by spoznal ihneď. Váhavo ju pozoroval spoza úkrytu.
„Dnes je nádherné počasie. Vlny pekne narážajú do skál útesu a tie na brehu príjemné obmývajú pláž. Bolo by škoda tráviť tento čas v jaskyni a nie na brehu,“ povedalo dievča. Zmätene na ňu hľadel a nebol si istý, či jej slová boli smerované jemu. Ale aspoň dostal odpoveď na nejaké otázky, ako napríklad kde je? A kde sa nachádzal doposiaľ? Cowský záliv bol malý, zato pláž celkom rozsiahla. Kedysi dávno sem chodil s otcom. Vravel mu, že toto miesto často využívali ľudia z rybárskej dediny na modlenie, lebo sa tam nachádzal oltár, z ktorého sa zošuchol na kamennú podlahu jaskyne. Prekvapený bol z toho, ako sa sem dostal a ako sa ocitol v ľadovom kvádri.
„Skôr či neskôr budeš musieť vyjsť von, Paul,“ povedalo znovu dievča a tentoraz sa otočilo smerom k jaskyni. Jeho zmätenie bolo ešte väčšie, keď ho oslovila menom. Mala na sebe špinavé teplé oblečenie, hoci bolo už leto. Vlasy hrdzavej farby a zelené oči upierali pohľad priamo naňho. Urobil niekoľko smelých krokov až zaboril svoje sandále na piesočný povrch pláže.
„Odkiaľ ma poznáš?“ spýtal sa Paul.
„Ak mám byť úprimná, spoznala som tvoje meno len nedávno. To ako vyzeráš vidím jasne až teraz,“ odvetila na Paulovu otázku.
„Ako tomu mám rozumieť?“ spýtal sa logicky Paul. Dievča sa usmialo.
„Vysvetlenie je prosté. Kráľovský rod so všetkým, čo k tomu patrí, bol spísaný do jednotlivých spisov. Mená, rodokmene aj schopnosti, či isté udalosti dávnych časov. Je tam popísané všetko, čo sa kedy udialo v kráľovstve kráľa Gepharda, kráľovnej Annemarie a ich synov a blízkych potomkov.“
„Aké udalosti? Akí potomkovia?“ nedal sa Paul. Dievča si vzdychlo.
„Ukázalo sa, že zázračnými schopnosťami jednotlivých živlov neoplývajú len kráľovskí synovia, ale aj ich rodinní príbuzní, teda bratranci a sesternice.“ Paul vyzeral, akoby nad niečim dlho premýšľal.
„V knihe sa ale píše iba o stratenom kráľovskom potomkovi, teda o mne,“ odvetil. Dievča to trochu prekvapilo. Prešla si prstom po spodnej pere.
„Áno, ale tá kniha nezaznamenala fakt, že okrem potomka sú aj bratranci a sesternice.“
„Spätne si pamätám, že som spadol z útesu pri kláštore sv. Annemarie. Ako som sa dostal do vnútra jaskyne Cowského zálivu?“ spýtal sa prekvapene.
„Pomohli sme ti,“ odvetilo dievča.
„My?“ spýtal sa Paul a vykročil bližšie k dievčaťu. Všimol si po stranách ďalšie štyri osoby. Dve z nich vyzerali ako mníšky z kláštora. Celé telo mali zahalené v habite, tak aspoň pozoroval ich tváre. Veril, že by to mohli byť Korela s Valerou, ktoré narušili jeho obrad, a ktoré sledoval z kláštora, dokým nenatrafil na bratov. No nebol si stopercentne istý. Po druhej strane sa nachádzali zase dve osoby mužského pohlavia. Jeden mohol byť tak vo veku dievčaťa a druhý asi o desať rokov starší. Obaja mali oblečené dotrhané a špinavé oblečenie a vyzerali, akoby si upravili rukávy tak, aby im nebolo príliš teplo, lebo rukávy mali určite dlhé. Ten nižší mal strapaté vlasy a výrazné červené oči, starší mal zase vlasy mierne učesané do ofiny, zato oči mal svetlo až bledomodré.
„Áno, Paul, my,“ povedalo dievča a zodvihlo sa z piesku. Mierne sa oprášila, podišla k Paulovi a objala ho. Zmätený a prekvapený Paul ostal na chvíľu ako prikovaný, no po čase objatie opätoval.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa, keď dievča povolilo objatie a odtiahlo sa.
„Volám sa Lybett, druhá pani zeme,“ odvetila, znovu si sadla a zaborila ruky do piesku. V mieste, kde mal ruky, sa zjavila zeleň s kvetmi. Paul urobil drobný krok dozadu, pričom nemotorne zakopol, zapotácal sa a spadol na zadok do piesku. Lybett jeho nemotornosť ignorovala a vykúzlila v piesku drobný krík. „A tiež sesternica kráľovských synov, bratov a tvoja.“ Paul sa postavil. Sesternica? Rýchlo prešiel pohľadom po ostatných. Prvý sa odhodlal nasledovať Lybett nižší chlapec. Predstúpil o krok k Paulovi.
„Volám sa Ben, druhý pán ohňa po Cameronovi,“ odvetil a luskol obidvoma rukami. V tom momente mu vzplanuli obidve zápästia. Prezeral si ich malú chvíľu, potom nimi zatriasol a plamene zmizli. Paul si ho prezieravo obzeral a nechápal, prečo povedal aj bratove meno, no pousmial sa. Ostal stáť na mieste, odkiaľ sa Paulovi predstavil. Zdá sa, že Lybett sa ho veľmi nebála, keďže sa odhodlala ho objať. Ben sa len uklonil a urobil krok dozadu, odkiaľ prišiel. S miernym váhaním predstúpil pár krokov bližšie aj vyšší a o poznanie starší chlapec než Ben aj on sám.
„Volám sa Yarik a mojou doménou je vzduch,“ povedal a zatočil sa, pričom nápor vetra rozvíril piesok, pred ktorým si musel Paul zakryť zrak. Keď sa Yarik dovrtel a piesok padol na pláž, všimol si, že sa Yarik hlboko uklonil. Nepatrne, ale všimol si, že mal pravdu a použil element vetra, aby rozvíril piesok. Následne nasmeroval svoju pozornosť na dve mníšky.
„Ktorá z vás narušila môj obrad v kláštore?“ vyzýval ich. Jedna z nich sa zaškerila.
„To som bola ja, Paul. Volám sa Valera a ako si si už všimol, trochu výbojná,“ odvetila Valera, otočila sa k moru a prudko sa natiahla za niečím v diaľke. V tom momente jej z rukáva na habite vyprskol elektrický výboj, pripomínajúci menší blesk počas búrky. Paul naň s nechuťou hľadel. Valera sa po predstavení uklonila a vzápätí si prekrížila ruky na prsiach. Už ostávala len posledná osoba.
„Takže ty si Korela,“ ozval sa Paul. Sledoval, aká je neistá a ustráchaná, no poriadne si vydýchla.
„Áno Paul, ja som Korela, ľadová kráľovná,“ povedala a následne sa potichu zasmiala nad tým, ako samú seba nazvala. Keď si všimla, ako sa na ňu Paul prekvapene pozerá, prešlo ju to, podišla k moru a zľahka fúkala na breh. Na miestach, kam fúkala, voda ihneď zamrzla a vytvorila sa tak ľadová ryha, ktorá sa určite behom niekoľkých hodín pod vplyvom teplého letného počasia roztopí.
„Použila si niekedy silu aj inak, ako ju tu teraz vidím?“ spýtal sa Paul. Korela ostala onemená.
„Máš na mysli ublíženie?“ spýtala sa Valera. Paul prikývol. Všade navôkol nastalo ticho, prerušované len nárazmi vĺn na pobrežie. Lybett si povzdychla.
„Nebola to naša vina, Paul,“ začala a upierala zrak kamsi na more. Paul sa k nej otočil a spravil pár krokov. Keď dorazil až k Lybett, zastal a ona pokračovala. „Každý sme si uvedomili svoje schopnosti až neskôr, no kým sa tak stalo, došlo aj k ublíženiam, alebo ako to nazvať, skrášľovaním okolia podľa našich predstáv. Keď som si prvýkrát všimla svoje schopnosti, premenila som si dom na jednu veľkú záhradu. Neskôr z toho obvinili Damiena a preto potom rozutekalo všetko služobníctvo, pretože si mysleli, že je nekontrolovateľný a nebezpečný. Odsúdili ho za niečo, čo som spravila ja v detstve,“ dopovedala a pozrela sa za Paulom.
„Takže sa chceš bratom ospravedlniť?“ spýtal sa Paul. Usmiala sa.
„Možno by som mala, ale hlavne oni sú tí, čo sa musia ospravedlniť. Chceli zabiť brata, bez toho, aby sa dožadoval vysvetlenia a úplne zabudli na svoju rodinu. Nik sa nechce ospravedlniť.“
„Takže pomsta,“ rýchlo dodal Paul. Lybett prikývla.

Nepríjemnosť s dievčaťom ho trochu rozhodila a musel použiť silu, ale teší ho, že to prežila. Protivné dievčisko. No keď sa preberie z omráčenia, bude si pamätať len to, že sa volá Nasty a ovláda element vody. Nie je to brat, takže nad tým bude úprimne premýšľať. Radšej nato rýchlo zabudol. Blížil sa už k miestu, kde sa nachádzajú ostatní a Paul. Prešiel lesnou cestou až sa dostal nad útes, odkiaľ mohol vidieť pláž. Všimol si tam Lybett a ostatných. Lybett sedela na piesku a sledovala more a nejaká osoba v mníšskom rúchu, bojazlivo stála neďaleko. Asi Paul. Odtiaľto ho nespoznal a navyše, nebolo mu dobre vidieť do tváre. Nebol ani pri tom, ako ho Yarik s Benom preniesli z mora na oltár. Teraz ale nemal čas na myšlienky. Situácia sa zhoršila a ostatní musia vedieť, čo sa stalo.

Pred hradom sa zjavili štyri osoby. Strapaté vlasy, okuliare a provizórna barla z dreva podopierajúca krívajúce telo, to všetko predstavuje Anthonyho, najmúdrejšieho so synov kráľa Gepharda a kráľovnej Annemarie. Na chvíľu sa pozastavil a prezeral si hrad. Majestátna stavba kamenného charakteru. Začudovane si ho prezeral z priama aj z bokov.
„Tuším si vravel, že Paul ťa chcel pochovať v bahne. No tu je čisto.“
„Tu áno, ale Paul to urobil vo vnútri hradu, v záhrade,“ odvetil mu brat Damien, stojaci po jeho pravici. Jeden sa zaprel do dverí. Vnútro záhrady bolo majestátne, no po stranách fľakaté a zašpinené od blata.
„Opis by sedel,“ povedal jeden, ktorý bol podopretý druhým.
„Aké je tu ticho,“ ozval sa jeden, čo podopieral Anthonyho spolu s provizórnou barlou.
„Scarlett je zrejme dnu, ale prekvapuje ma, že sa nikde nesvieti,“ povedal Damien. Jeden sa zas zaprel do dverí. S hrôzostrašným zavŕzganím sa otvorili. Všade šero.
„Cítim oheň,“ povedal Cameron.
„A bylinný čaj,“ dokončil Anthony.
„Otcova knižnica!“ zahlásil Damien, ktorý dobre poznal jednak hrad a jednak Scarlettine zvyky. Vo vnútri hradu sa Anthony zahľadel do strán. Damien si všimol zmätok.
„Čo hľadáš, Anthony?“ spýtal sa ho Cameron a tiež si prezeral steny hradu. Vnútro bolo chladné, kamenného charakteru a po stranách viseli obrazy. Na väčšine z nich boli vyobrazení kráľ Gephard s kráľovnou Annemarie. Kde tu sa našli olejomaľby Anthonyho, Damiena, Jamesa a Camerona od detstva až po dobu pätnásť rokov, kedy sa u nich začali prejavovať ich schopnosti.
„Je tu niekoľko obrazov našej rodiny, ale ani jeden Paulov. Kde si ho našiel?“ spýtal sa stále zahľadený na obrazy.
„Všimol by som si, keby to bola veľká olejomaľba. Myslím, že bude v knižnici spolu so Scarlett. Odkedy som ho našiel na obchôdzke opretý o keramickú prázdnu váhu na chodbe, ho tam Scarlett preniesla. A rovnako aj s listom,“ odvetil Damien. Anthony prikývol a šiel priamo tam, kde sa nachádzala knižnica.
„Ako často chodíš na obchôdzky hradu?“ spýtal sa James.
„Presne, prečo si si tú fotku nevšimol skôr?“ dodal Anthony.
„Neviem. Akoby ju tam niekto dal neskôr,“ odvetil Damien, no jeho odpoveď neznela vierohodne a navyše vyzeral, že ho to trápi. Nemotorne prekračoval z nohy na nohu a zrak sklopený nadol.
„Dobre, situáciu s Paulovou fotkou môžeme riešiť neskôr. Teraz sa musíme dostaviť do knižnice a spýtať sa Scarlett na to, čo je pre nás také dôležité,“ zachránil Damiena Anthony. Všetci prikývli. Cesta bola tichá. Vábila ich vôňa čaju a vyžarujúce svetlo z knižnice, ktoré jasnelo, ako sa pomaly blížili. Už bolo počuť aj hlasy. Podľa toho čo počuli, hlas patril Scarlett. Anthony sa snažil s provizórnou barlou robiť čo najmenej hluku, no pri vstupe do knižnice to už nezvládol a dreveným koncom poklopkal po kamennej podlahe hradu. Hlasy v knižnici okamžite stíchli. Anthony klopkal barlou o hranu dverí a za pomoci Damiena a Camerona sa v nich ukázal.
„Anthony!“ skríkla Chelsea, vyštartovala z kresla a hodila sa Anthonymu okolo krku. Nebyť pomoci zvyšných bratov, tak by ho zhodila na zem.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s