Elizabeth – Mirrorria: 1.kapitola


Koreckia:
Ilustrácia: Eliazbeth

Dážď stekal po oknách autobusu a Auri sa na to znechutene pozerala. Odjakživa neznášala dážď. Všade bolo mokro a musela so sebou nosiť dáždnik, čo nebolo extra praktické.
Autobus zastavil na ďalšej zastávke a ona pozorovala vystupujúcich ľudí. Ešte tri zastávky, pomyslela si. Chcela byť už doma, pretože bol piatok a keďže neznášala daždivé a pochmúrne počasie, túžila zaliezť do postele a pozrieť si svoj pravidelný piatkový seriál. To na piatku milovala azda najviac.
Bola polovica februára, mala po skúškovom období a aj keď sa vracala z prednášky, ktorá bola nudná a únavná, bola spokojná, pretože ešte sa nemusela ponáhľať s učením. Aj keď jej druhý ročník dával pomerne zabrať. Niektoré predmety ju však na škole bavili. Študovala psychológiu na univerzite a vedela si medzi predmetmi vybrať tie, ktoré ju zaujímali najviac. Akurát musela chodiť aj na tie, ktoré ju zaujímali menej.
Otec vždy dbal na to, aby sa vzdelávala. Bol na ňu prísny a keby sa teraz rozhodla, že školu ukončí, asi by ju zabil. Dobre, možno by ju nezabil, ale bol by dosť naštvaný. Kvôli jemu sa na výšku prihlásila. Nezniesol by, keby jej vzdelávanie malo skončiť len maturitou, ktorú mal dnes na Slovensku skoro každý. Teda aspoň on to tak vždy hovorieval.
Mama bola naopak benevolentná rôznym možnostiam a vôbec nebola tak prísna a autoritatívna ako otec. Starala sa skôr o to, aby Auri robila to, čo ju baví. A psychológia ju čiastočne bavila.
Ani si to neuvedomila a bola takmer pri svojej zastávke. Vstala a podišla ku dverám. Keď autobus s prudkým zabrzdením zastavil, vyskočila von a rozprestrela svoj dáždnik. Neznášam toto počasie, odfrkla si.
Vždy bola veľmi unavená z cesty autobusom. Bola to dlhá cesta až z Bratislavy do dediny, kde bývala. Každý jej hovoril (či už na internáte, alebo doma), že môže chodiť vlakom, ale Auri vlaky z duše neznášala. Nie že by cesta autobusom bola vyslovene príjemná, ale radšej autobus, ako vlak. Tak či tak by prestupovala.
Vybrala sa rýchlym krokom po chodníku k svoju domu, ktorý našťastie nebol priďaleko. Ani nepostrehla, keď sa pri nej zjavila jej najlepšia kamarátka Danka.
„Ahojky, čo tak skleslo?“ spýtala sa veselým hlasom.
„Ale čo by. Len neznášam toto počasie. Chcem byť už doma.“
„Uhm. Aká bola prednáška?“
„Nuda ako vždy,“ poznamenala. „Nezastavíš sa večer u nás?“
„Sorry, Auri, nemôžem. Idem von s Alexom. Dnes je to tretí rok, čo sme spolu a chceme to nejako romanticky osláviť.“
„Mhm. Aha.“
„Čo je?“ zastavila sa.
Auri sa otočila a pozrela na ňu. „Ach, ešte stále ti nedošlo, že ten chlap ťa ničí?“
„Nezačínaj zase.“
„Prepáč, idem domov, dnes nemám náladu na tvoje rozplývanie sa nad Alexom.“
„Teda, dneska s tebou fakt nie je reč. Zajtra sa ozvem, okej?“
„Dobre,“ odvetila Auri. Pomyslela si, že Danka má asi pravdu, pretože vždy bola ona tá zhovorčivejšia a Danka tá mĺkvejšia. Teraz to bolo naopak. Asi fakt nemala náladu.
„Tak čau,“ pozdravila Danka a rozbehla sa opačným smerom bez toho, aby čakala na Aurino odzdravenie.
„Čau,“ zašepkala a pokračovala v ceste domov.
Auri sa o Danku v súvislosti s jej chalanom Alexom dosť bála. Alex nebol vhodný typ pre ňu. Bol skôr pre nejakú vymetačku diskoték a „kúlových“ párty. Danka taká nebola. Ale nedala si povedať. Alex bol strašne náladový a ľahko ho všetko rozzúrilo. Mohol jej dokonca ublížiť.
Keď za sebou doma zatvorila vchodové dvere a vyzula si čižmy, počula z obývačky hlasy rodičov. Nahnevané hlasy. V úzkej chodbičke položila kľúče na komodu, ktorá bola blízko zrkadlu a šla ďalej.
Akonáhle sa zjavila vo dverách obývačky, obaja rodičia stíchli a zatvárili sa, že sa vôbec nič nedeje. Takto to fungovalo takmer každý deň.
„Zasa sa hádate?“ ozvala sa Auri smutne.
„Ale čo by! Len sa rozprávame!“ odpovedala jej s úsmevom mama. Otec mlčal a sadol si na gauč. Otvoril noviny a začítal sa.
„Netvár sa predo mnou, že sa nič nedeje, mami. Nie som malá.“ precedila cez zuby.
„Aurélia!“ okríkol ju otec.
„Prosím ťa, nehovor mi tak, neznášam to meno.“
Nečakala na žiadne ďalšie slová a vzala svoj batoh a odišla do svojej izby. Po chvíli obyčajného rozhovoru medzi rodičmi opäť vypukla hádka a Auri si len povzdychla. Zvyčajne sa hádali preto, lebo otec mal milenku, alebo kvôli peniazom. To, že mal otec milenku Auri neskutočne sklamalo a prestala mu veriť. Prestala mu veriť aj čo sa týkalo jeho starostlivosti a toho, keď jej hovorieval, že ju má rád. Keby ma mal rád, pomyslela si raz, tak by si nikoho nenašiel a stačila by mu naša rodina. Nechápala, ako to mohol otec urobiť. A navyše ako môže s tou milenkou randiť aj keď je stále ženatý s mamou, a aj keď mu na to už prišla.
Sadla si na svoju posteľ a pozrela sa na pochmúrnu izbu, ktorá vyzerala pri šedivých mračnách vonku ako nejaký obraz z čiernobieleho filmu. Na stôl pod oknom síce dopadalo veľa svetla, ale aj tak to bolo pochmúrne. Vedľa stolu stála skriňa s komodou, na ktorej bol televízor. Zapínala ho len vtedy, keď si chcela pozrieť svoj seriál. Inak televíziu nesledovala. Sediac oproti nemu na posteli vzala z nočného stolíka ovládač a zapla svoj seriál. Milovala fantasy seriály.
Vyzula si ponožky a zaliezla do svojej postele. Venovala krátky pohľad svojmu odrazu v zrkadle, ktoré bolo vedľa dverí.
Zapozerala sa do seriálu a úplne zabudla na hádajúce sa hlasy v obývačke. Odpútala sa od reality.
Potom však začula súvislý, hlasný šepot. Prišlo jej to zvláštne. Stíšila televízor, no šepot sa ozýval stále. Vstala, poobzerala sa po celej izbe, prehľadala všetky možné zákutia, kde by sa mohol niekto skrývať. Nikoho však neobjavila.
Čo mi šibe? pomyslela si.
Šepot vôbec neustával. Nedokázala rozoznať slová, ale išlo jej to poriadne na nervy.
Otvorila dvere a vyzrela na chodbu. Nikde nikto. Dokonca i hlasy rodičov v obývačke ustali. No šepot nie.
„Mami?“ zakričala v nádeji, že šepot vydávajú rodičia a potom to ustane.
„No?“ ozvalo sa z kuchyne. Šepotanie neprestávalo.
„Vlastne nič, asi mi len preplo.“ zahovorila to. Počula ako sa mama v kuchyni zasmiala. Auri zavrela dvere a od zúfalstva si zapchala uši.
No ani vtedy nenastalo ticho.
Niečo sa však zmenilo. Teraz to už nebol súvislý prúd neidentifikovateľných slov, ale začala tie slová rozoznávať.
„Svet Mirrorrie je otvorený.“
A potom znovu: „Svet Mirrorrie je otvorený.“
Čo je to tá Mirrorria? spýtala sa v duchu Auri.
Vyšla zo svojej izby napiť sa vody. A šepot zrazu ustal.
Asi mi fakt preplo, pomyslela si so smiechom nad svojou paranoidnosťou.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s