Christie Doctor: Stratiť, no vyhrať – 12.kapitola Najdlhšie sekundy v mojom živote


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Christie

Nedeľa, október, VC Singapuru
Comton Avenue, London N6

Lord William a Lady Caroline Allisonovci si ako zvyčajne vychutnávajú nedeľnú poobednú kávu pri čerstvo napečených koláčikoch. Caroline sa aj napriek svojmu spoločenskému statusu nevzdala svojej jedinej vášne, pečeniu. Okrem výchovy detí a spoločenských úloh jej ostalo len toto. Pri trúbe, miesení cesta a vykrajovaní koláčikov dokáže stráviť hodiny.
Práve Caroline zaviedla túto nedeľnú tradíciu. Ako mladomanželka začala každú nedeľu podávať svojmu manželovi čerstvo napečené cookies. Zázvorové, medové, škoricové, mandľové, čokoládové, s hrozienkami alebo brusnicami. Z milého potešenia sa stala nedeľná rodinná chvíľka, pri ktorej sa vždy stretávala celá rodina.
Pozrela sa na Williama, ktorý bez zmeny mimiky alebo pohnutia číta knižku. Všimla si, že svoju pozornosť venuje niečomu inému. Hoc knižku drží pevne pred sebou a tvári sa, že zaujato číta už po niekoľký krát tu istú stranu, pritom však nenápadne jedným okom pozerá televízor. VC Singapuru. Formula je pre túto rodinu niečim výnimočným, ale aj prekliatím. William a jeho vášeň k autám priviedli Edwarda k autám, motorkám, adrenalínovým športom a zberateľstvu veteránov. Ako malý mal plnú izbu najrôznejších angličákov, áut ale aj motoriek. Doteraz ich majú vystavené v jednej miestnosti. Nie a nie sa ich zbaviť. Toľko ráz už mala chuť ich vyhodiť alebo dať aspoň do škatúľ, no vždy, keď s tým začala, tak ju spomienky zaviedli do Edwardovho detstva a nechala to tak.
William položil knižku na kolená a pozrel sa na svoju manželku. „Myslím, že to môžeme vypnúť,“ bez emócií jej nie povedal, ale rozkázal. Caroline s údivom hľadí na manžela. To hádam nemyslí vážne? Veď Christina bojuje o víťazstvo a on to len tak chce vypnúť a ignorovať jej úspech a celoživotné úsilie. „Ako som povedal predtým, jeden úspech a naša milovaná vnučka končí.“
„Ako to môžeš povedať?“ nahnevane položila šálku na podšálku. Tá priam divoko zatancovala. Zdvihol pravé obočie.
„Ženy nie sú stvorené pre toto,“ rukou ukázal na televízor. Leonard práve dokončuje posledné kolá nočného závodu. „Nemajú sa tam čo pchať. Neviem prečo ju v tom vôbec náš syn podporoval. Natlačil jej do hlavy nezmysly, ktoré boli ako podhubie pre jej hlúpe sny o formule, vyhrávaní a sláve. Mal jej to zatrhnúť keď bola možnosť.“ Znovu sa zahľadel na televízor. Christina prechádzala s monopostom do posledného kola závodu.
Aj napriek všetkému, čo jej vyčíta a nemá na nej rád, je to jeho jediná vnučka. Má ju veľmi rád. Radšej to však nedáva na sebe poznať. Ona je niečo unikátne a nevídané. Už ako malá mala hlavu plnú fantázie a bláznivých predstáv. Kým iné dievčatá v malom veku chceli byť princezné zachránené princom, ona nie. Radšej by bola kráľovná, čo zachráni kráľa a kráľovstvo alebo rytierom, ak by sa dalo.
Doteraz si pamätá deň, keď mu Edward oznámil, že ju prihlásil na motokáry a bude ju v tom naplno otcovsky podporovať. Bez rozdielu a všetkých pochybností. Vtedy to bral ako dobrý spôsob, ako skrátiť voľné chvíle dieťaťu a naučiť ju čo znamená tvrdá práca a úspech. No časom si uvedomil, že toto nie je tá správna cesta. Je to nehorázne drsná cesta plná driny a odriekania. Nežné stvorenie ako ona si nezaslúži po nej kráčať. Christina mala už vtedy talent, má ho aj teraz, má peniaze a podporu, avšak je tu niečo vážne, čo ju bude vždy deliť od celosvetového úspechu a pocitu, keď všetky reflektory žiaria len pre vás. Je žena. Tento svet a motošport ku ženám nie je otvorený. Nech stoja pri jazdcoch a podporujú ich, ale jazdenie nech prenechajú iným. Snažil sa to nespočetne veľa krát vysvetliť Edwardovi, on ho však vôbec nepočúval a nebral vážne. Jeho jedinou reakciou bolo kývnutie rukou, a to bolo všetko. Elizabeth bola v tomto jeho tichým spojencom, posledné slovo však vždy mal jeho tvrdohlavý syn.
V tichosti sa zaradoval, keď uvidel ako Christina prechádza cieľom na druhej pozícii. Na jeho prísnej tvári sa vyčaril mierny úsmev. Nenápadne sa pozrel, či ho Caroline nevidí sa usmievať. Nechce, aby ho tak videla. Teší sa, že dokázala niečo, čo žiadna iná žena predtým. No aj tak s tým mala prestať keď bol čas. Zobral do rúk diaľkový ovládač.
„Teraz je už na to neskoro.“ Zhasol televízor, dopil posledné dúšky kávy a hrdo odkráčal preč. Caroline s úžasom sleduje, čo sa to deje okolo nej. Nemá slov na chovanie svojho manžela a jeho postoj. Nevie si vysvetliť, prečo sa tak chová. Je ako malý rozmaznaný chlapec, čo závidí druhým ich úspech. Mal by sa správať naopak, radovať sa, výskať, tlieskať a byť pyšný na úspechy svojej vnučky. Nenápadne sa pozrela kde je a čo robí. Zapla znovu televízor, stíšila zvuk, aby nemohol započuť čo i len slovo komentátora. Chce ju vidieť ako bude oslavovať. Veľmi by chcela byť práve teraz s ňou a zdieľať moment úspechu s ňou. Nahradiť jej matku s veľkým vrúcnym objatím a povedať jej, ako veľmi je na ňu a na všetko čo dokázala, hrdá.

+++

Shenington with Alkerton, Oxfordshire
Dom Wilsonovcov

„Áno! Áno! Áno!“ Nadšene skáče a tlieska John pri sledovaní závodu. Pocitmi ale aj celým telom sa nachádza v siedmom nebi. Je neuveriteľne nadšený a pyšný na svoju vnučku. Nechty mu takmer vyryli hlboké krvavé ryhy do dlaní od toho, ako ich mal tak pevne zaťaté. Prežíval s ňou každý jeden boj, zastávky v boxoch. Nadával ako pohan na Jäggera, keď sa na ňu doťahoval a znepríjemňoval jej každú sekundu na trati. Bol priam ako vášnivý fanúšik. Nahol sa k Mary a silno ju objal. Objíma ju tak tuho, že má problém sa nadýchnuť. „Mala si pravdu, že to dokáže!“ nadšene jej dal pusu na líce. „Naša malá Christine to dokázala. Pozri sa na to!“ Mary sa len pousmiala. Pozerá sa na to, ako Christina vystupuje z monopostu. Nemá dobré tušenie. Už od rána ma divný pocit, ktorého sa nevie zbaviť. Bojí sa. Nevie však presne čoho. Pri pohľade na jej vystupovanie z monopostu a toho, ako si chytila ľavý bok ju premohol strach ešte viac. Pri pohľade do jej tváre si mierne zakryla ústa. Nemá z toho dobrý pocit. Vyzerá hrozne. Nie tak ako minule po víťazstve. Oči nemá plné radosti ani v nich nenachádza tú jej povestnú iskru. Sú plné bolesti. Vidí na nej, že sa premáha. Preľakla sa, keď uvidela ako ju Leonard zakrútil v náruči a padla mu potom do rúk. Bojí sa o ňu, a veľmi.
„Pozri aký sú krásny pár, neviem čo na nich dvoch starému Willovi…“ John nedokončil vetu pri pohľade na vystrašenú Mary. „Čo sa deje?“ spýtal sa jej zvedavo. Pokrútila hlavou, nech sa nestresuje. Nechce, aby mu niečo prekazilo nadšenie. „Mala by si sa tešiť!“ Jeho radosť neprechádzala, práve naopak. Rástla v ňom každou sekundou.
„Čo ak sa niečo stane?“ so strachom sa ho nenápadne opýtala. Zamietavo krúti hlavou a pritom sa usmieva od ucha k uchu.
„Pre boha, zlatko, čo by sa mohlo stať,“ mykla plecami. Snaží sa svoj strach prekonať, no nedá sa. Práve naopak, zväčšuje sa. Má o ňu strach. Ako je možné, že nik na nej nevidí, ako veľmi sa na pódiu premáha. Drží si silno bok, prešľapuje z nohy na nohu a snaží sa premáhať. Je na nej vidieť ako veľmi chce odísť a oddýchnuť si.
„Toto neskončí dobre,“ potichu sa preriekla. John sa nechápavo pozrel na manželku, o čom tu rozpráva. Nechápe prečo sa tak stresuje a je vystrašená akoby videla ducha. Čo ju to zas máta? Tie jej zbytočné predtuchy a privolávanie nešťastia. Už má toho dosť.
„Mohla by si s tým prestať, prosím?“ Pokoj v hlase vystriedal prísny tón. Snaží sa ju upozorniť, nech si to nechá aspoň pre seba a nekazí mu s tým zbytočne radosť a deň.
„John, to sa nedá. Pozri sa na ňu,“ strach je z nej už priam aj cítiť.
„Prestaň s tým!“ Skríkol na ňu. „Iba tak niečo privoláš.“ Roztrasenými rukami si zakryla tvár. Niečo hrozné a strašné sa udialo. Nemôže sa na to pozerať!
„Pre boha!“ skríkol John. Nechápe, hľadí pred seba. Ako je to možné? Čo sa jej stalo? S otvorenými ústami sa snaží spracovať to, čo beží v televízore. Do čerta, kde je lekár keď ho najviac potrebujú? Pomôžte jej niekto! Myšlienky mu doslova kričia a prehlušujú hlasný tlkot srdca. Tak veľmi by jej chcel pomôcť. On je jej chce pomôcť! Keby tam tak mohol byť! Prečo len tak stoja a nič nerobia? Presne ten istý strach čo ovládal Mary stiahol aj jeho. Pevno si ho omotáva okolo seba. Kontroluje každú bunku jeho tela. Ovláda ho ako marionetu.

+++

Pár hodín po nehode

Caroline sedí v obývačke nad telefónom, pohľadom ho hypnotizuje a vyčkáva, kedy sa rozsvieti od prichádzajúceho telefonátu alebo aspoň nejakej správy. Sedí a čaká ako na spasenie, čo by malo každú chvíľu prísť, no neprichádza. Od syna neprichádzajú žiadne správy, nič. Je z toho nervózna, vytočená a má pocit, že každú chvíľu stratí aj posledné zdravé zmysly čo má. Tieto chvíle sú pre ňu utrpením a najhorší spôsob mučenia, aké len môže byť. Žije, nie, prežíva ich v neistote a strachu.
Navyše nevie ani pochopiť, ako dokáže byť William taký pokojný a bez najmenších starostí o zdravie jeho vnučky. Ako môže byť taký krutý a chladný? Nespoznáva ho. Vôbec v ňom nevidí toho muža, čo si brala pred rokmi. Kde nechal všetku tú empatiu, čo sa s ním stalo? Ak nájde v sebe čo i len štipku zvyšných síl, tak mu od srdca povie, čo si o ňom myslí.
William sa spoza dverí pozrel na trápiacu sa manželku. Jeho srdce sa trhá na kúsky. Je na tom možno horšie ako ona. Najradšej by na niekoho nakričal ak by mohol. Chce sa zbaviť toho nepríjemného a nechutného pocitu, čo v sebe má. Pohľad mu znovu padol do ruky, v ktorom drží starú fotografiu. Christina mu sedí na kolenách a malou detskou rúčkou ho pohládza po tvári. On sa pritom smeje. Mohla tam mať niečo okolo dvoch rokov. Vtedy si predstavoval aká úspešná a akceptovaná lekárka z nej vyrastie. Nevyrástla z nej lekárka tak ako si prial, no niečo iné. Úžasná a silná žena. Keby mu len jeho pýcha dovolila čo i len na chvíľu prejaviť jeho skutočné pocity. Je však oveľa väčšia a silnejšia ako jeho odhodlanie. Fotografiu si priložil ku srdcu, zavrel oči. Jeho vnútro plače, vzlyká, kričí o pomoc. Avšak jeho emócie sa nedokážu vyplaviť na povrch. Zabraňuje mu v tom obranný mechanizmus, čo si vybudoval v práci. Stal sa z neho obyčajný chladný stroj, presne tak ako z jeho otca. Čo najsilnejšie si privinul fotku k srdcu a zavrel oči. Malá slza sa mu vykotúľala z oka.

John pevne drží vo svojich rukách Marine. Navzájom sa snažia upokojiť a poslať si čo i len trochu energie. John je práve ten z nich dvoch čo nepripúšťa, že by sa mohli odohrať tie najhoršie možné scenáre. Musia myslieť pozitívne. Nesmú znovu privolávať nešťastie na rodinu. Nemôžu znovu stratiť milovaného člena rodiny. Ich Elizabeth by to nedovolila. Nevzala by si ju k sebe. Nechá ju tu.
Mary sa už po niekoľkýkrát striasla od strachu. So vzlykom jej vyšli aj posledné slzy čo jej ostali. John si ju rýchlo privinul k sebe, hladí ju po vlasoch.
„Neboj, bude to dobré. Je mladá a silná,“ upokojuje ju presne ako pred rokmi, keď ich Elizabeth bojovala o život. Nič iné mu neostáva. Aj vtedy sa ju snažil oklamať slovami, že to bude dobré aj keď obaja vedeli, že nič nepomôže. „Je silná. Neboj sa, ona vyhrá. Naša Christina vždy vyhrá.“
„Čo ak ju chce?“ Uplakaným hlasom sa ho potichúčky spýtala. John mal problém cez toľko vzlykov započuť jej slová. Aj on si uvedomuje túto možnosť, no nepripúšťa si ju. Snaží sa ju vytlačiť čo najviac ako sa len dá.
„Psst. Ona nám ju nechá.“
„Ako si môžeš byť takto istý?“ Zdvihla zvedavý pohľad k Johnovi. Čo jej má teraz povedať? Nie je si istý ničoho? Ani toho ako sa volá a už vôbec nie toho, či prežije alebo nie. Nie je vševediaci ani nevidí budúcnosť. Môžu len čakať a modliť sa. Je tu však jedna vec, ktorej si je istý. Je tu stále s nimi a neopúšťa ich nikdy. Aj keď všetky možnosti sú chabé alebo nie sú žiadne. Ostáva im nádej a viera. Ak v nich budú veriť, všetko dopadne dobre. Pobozkal ju na čelo.
„Pretože tomu verím.“
+++

Utorok ráno,
Comton Avenue, London N6, dom Allisonovcov

Caroline aj napriek chabým, no pozitívnym správam od syna nemôže od nedele spať. Stále je mysľou inde. Tak veľmi by teraz chcela byť oporou svojmu synovi. Nevie si predstaviť ako veľmi musí trpieť. Prizerá sa na bezvládnu dcéru ležiacu na nemocničnej posteli a čaká na moment, kedy otvorí oči. Od všetkých negatívnych a zlých myšlienok sa musí nejako odreagovať. No ani pečenie jej nepomáha. Prvý plech sušienok jej zhorel a ten druhý ani nevie ako upiekla, tretí chodí stále pozerať, aby jej neprihorel. Vždy sa jej však zdajú rovnaké. Nedopečené.
Posadila sa ku stolu v kuchyni, zamyslene sa zapozerala pred seba. Pohľad jej však upútala kvetinková porcelánová šálka plná kávy. Aj zabudla, že si ju spravila. Načiahla sa po ňu, vložila do nej lyžičku. Kávu stále a bez prestávky mieša. Pritom však rozmýšľa, čo všetko sa môže stať. Bojí sa smrti. Priznáva sa. Nechce ju zažiť. Nevie si ani predstaviť, čo by to spravilo s rodinou ak by zomrela. Je taká mladá! Celý život má pred sebou. Ak by mohla, tak by si to s ňou vymenila. Musíš bojovať dievčatko! Musíš! Teraz je to len tvoj boj. Počuješ ma, Christina, bojuj, prosím, bojuj! Jej myšlienky sú ako výstrely do tmy zúfalstva.
Zo zamyslenia a vnútorného trýznenia ju vytrhlo hlasné zvonenie pri dverách.
„Idem otvoriť, lady,“ pokojným hlasom povedal Peter. Peter je presne to isté, ako Albert u Edwarda Allisona. Peter je však o niečo mladší, ale svoju prácu robí zodpovedne, v niektorých ohľadoch je oveľa prísnejší a náročnejší. Caroline je veľmi zvedavá, kto teraz môže u nich zvoniť pri dverách. Nikoho nečaká.
„Lady, prišla za vami pani Mary Wilsonová,“ Peter predstavil prichádzajúcu Mary. Bola ešte viac zničená a vyčerpaná ako Caroline. Ledva stála na nohách, spodné viečka mala od plaču a bezsenných nocí tak opuchnuté, že jej takmer zakrývali oči. Vždy pekne učesané vlasy mala teraz ako bosorka. Caroline však padol pohľad na veľkú bieli krabicu, ktorú držala pevne v rukách ako bábätko.
„Ponúknem Vám niečo?“ Peter sa spýtal namiesto Caroline. Obe na seba pozerajú od úžasu. Ani jedna nečakala, že by sa mohli stretnúť. Už prešla veľmi dlhá doba kedy sa ich rodiny naposledy navzájom navštívili. Ani presne nevie kedy. Tuším to bolo na kare, odvtedy nič. Ona bola tá posledná, koho by dnes čakala.
„Sadni si,“ ukázala jej na prázdnu stoličku pred ňou.
„Ďakujem,“ opatrne položila na stôl veľkú bielu škatuľu.
„Dám si bylinkový čaj,“ obrátila sa na Petra. Obe sa na seba v tichosti pozerajú. Nevedia ako začať a čo tej druhej povedať. Majú toho veľa čo by chceli. No kde je ten správny začiatok. Caroline sa pozrela nenápadne na Petra. Z jej pohľadu vyčítal, že je tu nadbytočný a zavadzia v tom, aby sa ich konverzácia vôbec mohla začať.
„Nech sa páči, pani Wilsonová.“ Položil pred ňu tácku s porcelánovou šálkou s čajom, pohár s vodou, mliekom, cukrom a čerstvo upečenými cookies. Aspoň ich pár položil na tanier. I keď tuší, že sa ich ani Lady ani návšteva nedotkne.
„Ďakujem.“
„Ak budete niečo potrebovať, stačí zavolať,“ s úsmevom odišiel preč a nechal dámy samé.
Caroline sa zvedavo pozrela znovu na veľkú bielu krabicu. Na základe malého zlatého písma usudzuje, že to budú šaty.
„Nečakala som, že prídeš,“ ako prvá prelomila napäté ticho medzi nimi, „ako sa máte?“ zo slušnosti sa jej spýtala, nechce byť nezdvorilá a nespýta sa hneď na to čo je v tej krabici. Mary sa strojene usmiala. Nevideli sa večnosť a ona sa k nej správa ako keby sa pravidelne stretávali. No očividne to robí len zo slušnosti. Jej postavenie jej nedovolí byť neslušná.
„Máme sa v rámci možností. Ranču a chovu koní sa darí. Sme radi, že sme prekonali ťažkosti. Caroline,“ prísne ju oslovila. Sprv nenachádzala odvahu sa na ňu pozrieť. Tušila kam asi bude smerovať jej nasledujúca otázka. „Christina, máš o nej správy od Edwarda?“ Smutne pokrútila hlavou.
„Len to, že je stabilizovanom stave mimo ohrozenia života a majú ju čo najskôr prebudiť. No viac neviem. Neozval sa mi vôbec. Nechcem ho zbytočne otravovať.“
Mary prikývla hlavou. Chápe všetko.
„Toto by mala dostať keď sa vráti,“ posúva ku Caroline opatrne krabicu, dáva pozor na všetok ten drahý porcelán, aby nespadol, nerozlúpil sa alebo sa v najhoršom nerozbil na márne kúsky.
„Čo to je?“
„Patrilo to Elizabeth,“ otvorila vrch krabice a opatrne roztvorila papier, ktorý zakrýval to, čo malo ostať zakryté. „Chcela, priala by si aby ich dostala.“ Caroline jemne pohladila satén na šatách. Sú presne také, ako si ich pamätala. Látka trochu zožltla, no teraz majú efekt smotanovej alebo takej mierne slonovinovej farby. Mary videla prekvapenie a úžas na jej tvári. Nechápala, ako sa k nim dostala.
„Myslela som si, že sa po svadbe stratili.“
Mary pokrútila hlavou. „Nie, moja dcéra si ich u mňa odložila aj s presným popisom a žiadosťou komu a kedy ich mám odovzdať.“ Caroline prechádza rukou jemne po šatách, tak ako keby to bola stránka tej najstaršej knihy na svete. Najradšej by sa ich dotýkala v rukavičkách.
„Elizabeth prišla za mnou spolu so šatami keď vedela, že bude zle a možno sa nedožije Christininej svadby. Povedala mi, že ak budem vidieť, že je pripravená na tieto šaty, tak ich mám spolu s týmto listom,“ z kabelky vytiahla bielu zapečatenú obálku a položila ju na šaty, „poslať Christine.“ Pozrela sa do tváre stále užasnutej Caroline. „Teraz už patria jej. Nech už ona sama rozhodne čo s nimi spraví. Je to naša povinnosť ich jej dať.“ Caroline len prikývla. Po dlhých rokoch sa na niečom s Mary zhodla. Musí ich mať. Je to to posledné, čo jej po matke zostalo.
Prečo vždy nešťastie spája rodiny? Smrť, trápenie a kar dá dohromady rozhádané rodiny. Svadba a iné radostné príležitosti sú vždy zámienkou alebo spúšťačom nezhôd, no ich opak je o niečom inom. Možno preto, že v blízkosti smrti si človek uvedomí aký je malý, aké malichernosti a ostatné hlúposti robil. Zistí, že byť s rodinou je jediné, čo má v tomto svete zmysel. Rodina je viac ako len slovo a krv. Je to domov, láska, náruč, bozk a útočisko. Len je škoda, že si to ľudia uvedomujú tak neskoro, niektorí si to neuvedomia vôbec. To je najhoršie.
„Dáš jej ich ty,“ Caroline jej to neoznámila, priam jej to prikázala. Mary pokrútila nesúhlasne s hlavou. Nechápavo sa pozerá prečo nie.
„Nesmie vedieť, že to je od nás. Keď príde, tak jej to dáme doručiť kuriérom.“
„Prečo?“
„Ver mi, bude to tak lepšie. Ani jedna z nás nebude mať sily jej ich dať a rozprávať sa s ňou o tom. Obe vieme ako sa chovala po prvej nehode. Pochybujem, že teraz to bude pre ňu ľahšie. Bude potrebovať čas a tieto šaty budú pre ňu veľkým šokom a prekvapením. Bude ho chcieť sama spracovať.“ Caroline v tichosti súhlasne prikývla. Mary má vo všetkom pravdu. Nebude jej do toho vôbec zasahovať alebo sa snažiť pozmeniť veci. Nie, v žiadnom prípade. Obe si do rúk zobrali šálku s vychladnutou kávou. Vyzerá to ako keby si chceli pripiť na tajne vytvorenú dohodu medzi nimi. Ich šálky sa nestihli dotknúť pier a obe zamrzli ako dve veľké ľadové kocky pri hlasnom vibrovaní mobilu na stole. So strachom a bez dychu sa pozerajú na tancujúci mobil. Obom zastalo srdce pri pohľade na meno prichádzajúceho hovoru. V kuchyni nastalo ticho ako v hrobe. Počuť len vyzváňanie a všade naokolo vládne strach. Mary pohľadom núti, aby zdvihla telefón. Je viac nervózna zo správ ako zo strachu čo ich zväzuje. Caroline nemá odvahu, v tomto momente nechce nič vedieť. Naliehavé a prosebné pohľady Mary ju však nútia k opaku. Roztrasenými rukami položila šálku a zobrala telefón.
„Synček, čo….?“ Nedokázala dopovedať otázku, keď začula ako Edward v tichosti plače. Jej srdce sa stiahlo do malinkého klbka. Nemôže to byť pravda. Nie, nemôže! V hlave sa snaží upokojiť.
„Mami,“ Edward potrebuje veľa kyslíka, aby dokázal povedať najnovšie správy svojej matke.
„Pre boha, čo sa deje?“ Zdesene, so strachom a hlavne malou dušičkou sa ho spýtala. Nastalo ticho, počuje len Edwardove dýchanie a vzlyky. O to nie, môj bože. Len to nie! Prečo? Prečo si to dopustil? Povedz prečo?
„Mami, Christina….“
„Hovor, pre boha!“ Skríkla na neho už nahnevane! Mary sedí ako na ihlách, naťahuje uši čo najbližšie, aby zachytila čo i len slovíčko.
„Všetko je v poriadku. Prebrala sa a je to znovu moja princezná.“ Caroline takmer padol mobil z rúk od dobrých správ. Srdce sa jej znovu uvoľnilo od nánosu ťažkého kameňa a útrap.
„Moja malá princezná,“ znovu zapakoval.
„Lepšiu správu si nám dnes nemohol povedať, Ed,“ s pokojom odvetila a usmiala sa srdečne na Mary. Obe sa vo vnútri tešia ako malé deti nad novými hračkami čo práve dostali. Rodina sa vždy nakoniec spojí. V dobrom aj v zlom.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s