Christie Doctor – Stratiť, no vyhrať: 11. spin off Odhalenie pravdy


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: Christie

Cintorín……,Londýn
November 2015

Nie je to iba Edwardovým zvykom, je to už jeho tradíciou niekoľko rokov. Vždy na rohu malej uličky v Londýne v zašitom, ale krásnom kvetinárstve kúpi kyticu čerstvých červených ruží a prinesie ich JEJ. Nosil jej ich vždy. Od momentu, keď spadol z koňa rovno pod jej nohy až doteraz. Vždy v pondelok jej ich prinesie, aby mala ten najkrajší začiatok týždňa. Robí to aj teraz. Nosí jej červené ruže nie do náručia, ale na hrob, pod náhrobok.
Staré kvety vybral z vázy, nalial do nej čerstvú vodu a potom vložil kvety. Z rúk si zložil čierne kožené rukavice. Nebude pohládzať jej náhrobok s rukavicou. Je to predsa jeho milovaná Lizzi. Aj po toľkých rokoch od smrti má v jeho srdci výhradné miesto. Jediná žena, ktorú miloval, ľúbil, zbožňoval a obdivoval z celého srdca. Žiadna osoba mu nedala tak veľa ako ona. Prežili spolu všetko čo sa dalo, ona bola tá, ktorú chcel. Osud sa však zahral s nimi inak. Hladil pozlátené písmená jej mena na náhrobku.
Nemali vtedy tak riskovať. Nemali spraviť čo spravili. Všetko tým zmenili na horšie na niekoľko rokov. Čo si vtedy mysleli? Chceli chrániť rodinu, Elizabeth a hlavne Christie. Svojim rozhodnutím však spravili viac škody ako osohu. Klamstvo ich zmietlo ako lavína.
„Už nedokážem žiť v tom klame,“ zastonal, zviezol sa na chladnú, priam mrazivú zem. „Už viac nie,“ znovu zavzlykal. Pred všetkými vystupuje ako nezlomný a silný muž, tu však nie je na to miesto. Ukazuje svoju nežnú, citlivú stránku, pri nej bol vždy takýto. Elizabeth mohla vidieť túto jeho inú stránku. „Moja princezná, Christie,“ vyšla mu slza z líca. Je presne tak isto chladná ako novembrové počasie. „Všetko je už v poriadku.“ Pozrel sa nenápadne za seba. Cíti sa ako keby sa preniesli do obývačky. On sedel v kresle, pracoval, Elizabeth bola v kuchyni a pripravovala mu kávu alebo čaj spolu s koláčikmi. Znovu sa tak cítil. Čaká na moment, keď mu položí ruky na ramená, vtisne mu bozk na líce a položí si hlavu na jeho rameno. Dokázali sa takto spolu rozprávať o hocičom hodiny. Chýba mu to. S Ann to nie je také. Ona nie je v žiadnom prípade rodinný typ. Dieťa s ňou si nevie predstaviť.
Podvedome si chytil rameno, tam, kde by si položila hlavu. „Ja viem,“ prikývol, „mala si pravdu.“ Sklamane dodal. „Ako vždy.“ Pozrel sa znovu za seba. On ju tam vidí. Usmieva sa na neho tým úsmevom, keď sa jej slová naplnili a mala pravdu.
„Je načase, Ed,“ pošepla mu nežne. Prikývol, teraz však s nevôľou. Na túto chvíľu sa netešil. Nechcel, aby sa naplnila. Pustiť ju. Nechať ju ísť. Začať žiť. Povedať pravdu. Pevnejšie si zovrel svoje rameno, nechce jej stisk pustiť. Chce ju mať pri sebe.
„Prosím, Ed,“ prosebne mu povedala.
„Bojím sa, aby sa to znovu nepokazilo. Teraz.“ Sklonil hlavu, slzy mu stekajú po tvári. „Lepší čas na to nebude. Ak chceme začať odznovu, tak s čistým štítom. Bez klamstiev.“ Čas nových začiatkov, pomyslel si.

+++

Alex roztvoril dvere na ich londýnskym rodičovskom dome ako veľká voda. Zo správy od otca zostal vydesený, prekvapený a šokovaný. Autom doslova letel po cestách. Chce sa s ním o tom porozprávať ešte skôr, ako to spraví. Prejsť všetky možné aj nemožné scenáre. Nemôže teraz len tak z ničoho nič na ňu vyfľusnúť pravdu. Nie je presvedčený, že by sa cez to dostala. Hlavne teraz. Má toho viac, než dokáže zniesť. Pozná ju oveľa lepšie ako otec.
Edward skľúčene sedí na gauči a pozerá sa na rodinnú fotografiu, zhotovenú tesne pred štartom osudnej veľkej ceny. Christie spolu s Elizabeth v strede a oni dvaja po bokoch – ako ich rytieri. Alex sa vydýchava zo šprintu do obývačky. „Prečo?“ medzi nádychmi čerstvého vzduchu a výdychmi sa ho spýtal. Mal by som znovu začať tvrdšie športovať, pomyslel si. Edward stále pevne zviera fotorámik, upriamene hľadí na fotografiu. Registruje Alexa a jeho prítomnosť, no nevšíma si ho.
„Prečo teraz?“ znovu sa ho Alex spýtal, teraz však oveľa naliehavejšie. Nedopustí, aby sa znovu rozhádali ako psy. „Otec!“ skríkol na neho.
„Už to viac nedokážem.“
„Ale prečo práve teraz, otec?“ Naliehal na neho Alex. Edward mu podal do rúk fotografiu. „Naše rozhodnutie nepovedať jej pravdu nás stálo veľa.“ Odmlčal sa a zahľadel sa do jeho očí. Alexovi padol pohľad na fotku. Sestra v jazdeckom overale, on ju objíma za ramená. Otec a matka. Dvaja najšťastnejší ľudia na svete, vidieť im to na očiach. Tak ako sa ľúbili oni sa už nebude nik. Oni dvaja sú mu vzorom v láske a rešpektovaní jeden druhého. Dochádza mu, prečo sa rozhodol práve teraz vyrukovať s pravdou. Nebyť tej tichej dohody, tak by sa nemuselo všetko posrať tak, ako sa posralo. Možno by nešlo všetko podľa predstáv. Christina by možno vtedy nevyhrala titul alebo vyhrala, záležalo by to od jej psychiky. Určite by sa však nezachovala tak ako reagovala. Priznáva sa, aj on jej prvé dni smútku dával za vinu smrť matky. Jej chovanie po nehode bolo priam hrozné. Bola plná smútku, hnevu, zúfalstva a všetko si to vybila počas hádky na matke. Bol toho svedkom a s radosťou a potešením zabudol na tieto momenty.
„Dnes na obed odlieta,“ potichu povedal. Edward zamietavo pokýval hlavou.
„Volal som s Jeremym. Jej odlet sa posúva na poobedie.“ Alexa neprekvapila táto správa. Otec už všetko premyslel do posledného detailu. Dokonca jej posunul aj let, aby mu nič neprekážalo v jeho pláne. Meno Allison otvára dvere. No niekedy ich aj veľmi dobre zavrie. Zas si zariadil všetko tak, ako potrebuje, hlavne ak sa to týka rodiny.
„Bude prekvapená. Dobre vieš, že nemá rada, ak sa jej na poslednú chvíľu menia plány.“
„Za pár minút tu bude.“ Alex zostal zaskočený, nečakal, že tak skoro.
„Myslel som, že si najprv preberieme čo povieme.“ Edward sa pozrel prísne na syna.
„Ak by sme si mali prebrať čo povieme, tak to budeme rozoberať do večera a nestihne ani ten posunutý let.“ Edward vedel presne čo robí. Alex by s viac ako polovicou vecí nesúhlasil a snažil by sa ich zmeniť. Nemajú čas na detaily a doťahovanie sa za maličkosti a slovíčka.
„Vieš, že ju to môže rozhodiť pred posledným závodom?“ Alex sa chce len uistiť. Edward ako stroj prikývol. Pozrel sa na otca. Vidí na ňom odhodlanie, je vyrovnaný so všetkým, s čím príde.

+++

Sedím už viac ako desať minút v aute a pozerám sa na odparkovaný MiniCooper môjho brata pred vchodom. Otcov hlas v telefóne bol neskutočne naliehavý a nedal sa ničím odbiť. Nepomohol ani môj čas odletu, ktorý sa pred našim telefonátom záhadne posunul na neskoršie. Som veľmi zvedavá, čo otec vymyslel a čo má za lubom. Neviem sa skutočne dočkať toho, čo ma teraz čaká. Navyše je tu aj Alex. Začínam sa báť toho, čo príde a čo na mňa nachystali. Ak sú oni dvaja pokope, tak vždy príde niečo, čo ma zarazí priamo do zeme. Napravila som si náramok od Lea, zobrala kabelku a vybrala sa priamo k tomu, čo ma čaká. Opatrne som otvorila dvere.
„Ahojte.“ Nik mi neodpovedal, no viem, kde ich nájdem. Buď budú ako zvyčajne v obývačke alebo v pracovni. Opatrne som nazrela do obývačky. Otec sleduje novembrovú záhradu cez presklené dvere na terasu, Alex s veľkou šálkou kávy. Tá krásna omamná vôňa čerstvého espressa sa mi dostáva do nosa, práve prišiel do obývačky.
„To je pre teba.“ S vlažným úsmevom položil šálku na stôl pred moje obľúbené kreslo. Veľké espresso, moje kreslo. Toto nie je dobrý začiatok. Do boha, čo pre mňa chystajú? Srdce mi začína byť riadne divoko. Otec stojí ako čerstvo vytesaná ľadová socha, atmosféra je takisto chladná. Od doby čo sme sa uzmierili tu nebolo takto dusno a chladno. Alex mi naznačil pohľadom, aby som si sadla. Bez slova plním jeho rozkazy. Chcem mať túto povinnú jazdu už za sebou.
„Som rád, že si prišla.“ Otec začal hovoriť prísnym a chladným hlasom. Ešte viac ma to posadilo. Toto vôbec nebude jednoduchý a rýchly rozhovor. Pozrela som sa vystrašene na Alexa. Aj jeho falošný vlažný úsmev sa zmenil na poker face. Obaja sú vážni a narovnaní ako sochy. Nemám ani najmenšie tušenie o čo tu ide. Skáčem pohľadom z jedného na druhého, obaja sú ticho a hľadia si do očí. Ako keby sa snažili dohovoriť, kto začne skôr. Od ich čakania a rozhodovania sa skôr ošediviem ako sa dozviem čo chcú.
„Na čo som tu?“ Ako prvá som prerušila toto nezmyselné ticho, ktoré ani jednému neprospievalo.
„Chceme ti niečo povedať, o matke,“ otec mi odvetil, jeho hlas už nebol prísny, bol skôr plný bolesti a strachu? Nemala som sem chodiť. Položila som kávu na stolík a priamo sa na neho zahľadela. Necítim sa vôbec príjemne. Mám strach, presne ako on. Hneď teraz sa chcem postaviť a odísť. Zobrať nohy na plecia a utekať kadeľahšie. Za Leom do bezpečia. Prečo musia začínať tento rozhovor práve teraz? Fakt si naň našli perfektný čas. Ich timing je skutočne úžasný. Klobúk dole pred nimi, ironicky som si pomyslela.
Srdce mi bije rýchlo, nervozita vo mne narastá a takisto aj chuť odísť preč. Nech je to aspoň rýchle. No jedna časť vo mne tiež narastá. Zvedavosť. Chcem vedieť čo mi povedia, čo mi ešte zatajili a nestihli alebo nechceli povedať predtým. Upriamene sa pozerám na otca.
„Nevedeli sme ako ti to máme povedať a teraz máme ten istý problém,“ pridal sa Alex.
„Chceli sme ti to povedať už hneď vtedy, no Elizabeth nezastávala ten istý názor ako my. Tvrdila, že bude pre teba lepšie, ak nebudeš rozptylovaná.“
„Tak sme vymysleli plán,“ Alex sa na chvíľu odmlčal. Skáčem pohľadmi z jedného na druhého. Neznášam, keď ľudia chodia okolo horúcej kaše. Navyše, obaja sa striedajú ako herci v divadle. Toto je ich výstup s dokonale nacvičeným dialógom a ja som ich divák. Tichý pozorovateľ predstavenia, ktorý čaká na najlepšiu časť hry – vyvrcholenie. „No časom sa ukázalo, že sme zvolili zlú taktiku.“ Teraz sa znovu pozrel na otca. Hodil mu loptičku cez sieť a čaká na odpálenie.
„Tajili sme ti toho veľa, dcérka,“ začal otec svoju časť v rozhovore.
„Sezóna bola pre teba ťažká a nechceli sme ti to ešte viac sťažovať. Musíš nás pochopiť,“ pridal sa Alex. Ja som na nich v tichosti pozerala a hrala sa nervózne s náramkom od Lea.
„Elizabeth potrebovala akútne transplantáciu srdca, jej choroba sa zhoršovala každým dňom. Začalo to niekedy cez leto. Lekári jej nedávali veľa času. Zaradili ju na prvú priečku v zozname darcov. Čakali sme, že sa nájde nejaký spôsob, ako ju zachrániť.“ Otec konečne vyrukoval s pravdou von. Nielen vyvalenými očami, ale aj ústami na nich hľadím. Nemôžem uveriť tomu, že to predo mnou tajili. Ako mohli?! Ako? Prečo im to dovolila! Ako si mohli myslieť, že ma to rozruší a vyhodí z rytmu! Akože, teraz ma má toto po rokoch upokojiť a priniesť mi pokoj do duše? Mýlia sa. Mám viac otázok začínajúcich na ako a prečo, než predtým.
„Nič neprichádzalo… tajili sme to, lebo sa ti darilo.“ Do kelu, pre moje úspechy oni trpeli. Prečo boli nielen ku sebe, no hlavne ku mne takí krutí a tajili mi najpodstatnejšie veci?
„Boli sme na teba pyšní a nechceli sme, aby si sa trápila.“ Hnev vo mne narastá. Nezaslúžila som si to vedieť!? Výhry a úspechy im zaslepili zdravý rozum.
„Elizabeth tak rozhodla. Bolo to jej slobodné rozhodnutie a my sme nechceli ísť proti nemu. Chcela, aby si si splnila svoj sen a vyhrala. Tvoja nehoda ju veľmi zobrala, no nebola začiatkom, ako si si doteraz myslela. Ty za jej smrť nemôžeš.“ Päť rokov. Kurva, päť rokov! Som sa trápila, dávala som si to za vinu a vyčítala si to. Mala som veľkú chuť na nich nakričať a povedať, čo všetko si o tom myslím. Zdržala som sa a v tichosti som len sledovala a počúvala, čo mi hovoria. Ak by som teraz vybuchla, tak by som im povedala kruté slová, ktoré by som si pravdepodobne vyčítala veľmi dlho.
„Prestaň si to konečne vyčítať, sestrička,“ Alex dodal s milým úsmevom. Presne takým, ktorý ľudia používajú, keď chcú niekoho zbaviť viny alebo výčitiek. „Vieme, že to je pre teba ťažké spracovať. No prosím, prestaň s tým sebatrýznením.“ Päť rokov. Dlhých päť rokov.
„Ťažké?“ Ticho a s vypätím všetkých síl som zo seba vykoktala a pozrela sa nahnevane na oboch. „Prizerali ste sa na to a ani jeden z vás nemal sily to skončiť skôr a teraz čo odo mňa očakávate?“ zvedavo som sa ich spýtala. Skáčem pohľadom z jedného na druhého. Otec má hlavu zvesenú dole a len ťažko sa dokáže pozrieť čo i len malým pohľadom na mňa. Alex so založenými rukami čaká ako zareagujeme. Znovu medzi nami zavládlo ticho a dusno. Pravda vždy bolí. Obe strany trpia.
„Prepáč nám. Tak veľmi sme ti ublížili,“ otec sa ku mne posadil, zobral moje ruky do svojich. Drží ich pevne. „Je nám to nesmierne ľúto,“ zahľadel sa mi do očí. V jeho očiach vidím bolesť, smútok a trápenie. Celá situáciu mu uberá na energii. Ruky mi drží pevne. Nechce ma pustiť, po rokoch sme konečne rodina a on ju nechce znovu stratiť. Navyše ju ohrozuje on sám.
„Prosím, odpusť nám to. Princezná, ani si nevieš predstaviť ako veľmi, veľmi mi je ľúto tvojho trápenia. Neviem si predstaviť, čo všetko si si vytrpela a koľko energie ti to zobralo. Prosím, odpusť mi. Ja som ťa len chcel chrániť ako vždy. Len som ťa chcel chrániť.“ Jeho hlas sa zlomil, je utrápený a oči má plné sĺz, prosiace o moje odpustenie. Nič iné ako moje slovo odpustenia ho nedokáže odtrhnúť od zúfalstva.
„Chrániť od bolesti,“ v tichosti dodal. Do ktorej si ma potom sám priviedol, pomyslela som si. No ako sa môžem hnevať na otca, ktorý prosí na kolenách o odpustenie. Mierne som sa na neho usmiala.
„Oci,“ oslovila som ho milo, zdvihol pohľad ku mne. „Nemám ti čo odpúšťať. Chcel si pre mňa len to najlepšie. Nedokázala by som ti neprepáčiť, keď viem, koľko útrap to aj tebe prinieslo. Sme predsa jeden. Tak si to vždy hovoril?“ Okamžite ma bez slova objal. Silno a otcovsky.
„Ďakujem ti, princezná,“ s povzdychom mi pošepkal. Zbavila som ho najťažšej ťažoby na srdci. Nielen on, ale aj ja som mu priniesla pokoj do duše. Obaja sme to potrebovali a Alex tiež. Naša rodina môže začať písať nové kapitoly bez lží a ukrytých tajomstiev.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s