Jake Kyso James – Bratstvo Elementov: 17.kapitola


Ilustrácia:
Korekcia:

Noc. V starom múzeu kráľa Gepharta sa prechádzali Scarlett s Katherine a Chelsea.
„Čo presne hľadáme Scarlett?“ spýtala sa Katherine.
„Nejaké staré spisy o tom, prečo sa všetko točí ohľadom kráľovskej rodiny. Ako to, že nik s bratov nevedel o Paulovi a čo ešte kráľ Gephart zamlčal svojím synom. Jedným slovom: odpovede hľadáme,“ odvetila Scarlett a prechádzala sa pomedzi knihami a múzejným výkladom.
„To sú dve slová,“ namietala Chelsea, no Scarlett si jej poznámku nevšímala. Podala dievčatám svietniky a pomaly prezerala jednotlivé pergameny. Katherine si prezerala pergameny na opačnej strane a Chelsea zasa fotografie. Na každej bol kráľ Gephart s kráľovnou Annemarie. Zaujato ich sledovala. Prechádzala z ich svadobných až po dovolenkové vo viacerých destináciách po okolí.
„Čo presne mám hľadať keď tu nič nevidím,“ ozvala sa Katherine.
„Pozeraj poriadne. Dokonca aj medzi riadkami,“ zahriakla ju Scarlett. Sama nevedela čo presne hľadajú. Prečo nik nevedel o Paulovi? Prečo naň Damien natrafil až po pätnástich rokoch obhliadky hradu? Je tu snáď viacero spojitostí? Plno otázok ju mátalo.
„Počkaj! Tu niečo stojí,“ ozvala sa Katherine. Scarlett sa okamžite otočila od jej strany a pribehla ku Katherine. Pozorne si prečítala pergamen.
„Incident ktorý sa stal pred dvanástimi rokmi v pozadí kráľovskej rodiny vyvrcholil u priateľských rodinách kráľovho brata. Všetko mali na svedomí jeho dvaja synovia a mladá dcéra Lybett, pričom najstaršieho syna poslali na malý výcvik do Ruska. Tam dostal meno Yarik. Niekoľko udalostí sa udialo aj v Rusku. Obvinený bol samozrejme Yarik, ktorému sa podarilo ujsť z prísne stráženého väzenia v Jekaterinburgu. Dcéra Lybett a o niečo starší syn Ben preto ostali roztriedený po rodinách v Amerike. Ale ani obidvaja neostali bez povšimnutia. Lybettin život bol vykázaný na ulicu potom, ako sa dom jej adoptívnych rodičov ocitol ako jedna veľká záhrada. Ben zas nepatrne podpálil dom kde bývali jeho adoptívny rodičia a plamene pohltili okrem domu aj ich telá a tak sa aj Ben ocitol na ulici,“ dočítala Scarlett. Katherine od toho ustúpila.
„Takže žijú ešte ich bratranci a sesternica s podobnými schopnosťami ako majú Anthony, Damien, Cameron a James?“ spýtala sa Katherine.
„Vyzerá to tak,“ povedala Scarlett a sklopila hlavu.
„Tieto odpovede si hľadala Scarlett?“ spýtala sa Chelsea. Prikývla.
„Máme čo sme chceli dámy. Môžeme vyraziť!“ zavelila Scarlett a otáčala sa smerom k dverám.
„Povieme o tom Carmen? Veď predsa tie deti žijú na ulici. Možno sú s nimi,“ ozvala sa Katherine bojazlivo. Scarlett na chvíľu zastala a obzrela sa za nimi dvoma.
„Chcem tomu najskôr veriť. Potrebujem dôkaz ako Damien a ostatný, že všetko toto sa skutočne deje a že tie deti sú reálne a vedia to čo sa v tých spisoch píše,“ odvetila a znova sa pozrela pred seba a kráčala k dverám. Chelsea s Katherine ju nasledovali.

Nicol už bola skoro pri brehu, keď zrazu zakopla o vyčnievajúci koreň a spadla.
„Dofrasa!“ zahrešila a bolestivo sa zviechala zo zeme. Keď vstala, všimla si, že sa pozerá na štyroch dospelých ľudí. Ignorovala ich. Najprv sa oprášila a potom si ich prezrela podrobne. Jej zákerná nálada sa samozrejme nevytratila, pretože ihneď spoznala troch z nich a toho štvrtého si už len domyslela, že o koho sa asi môže jednať.
„Tak už ste tu chlapci?“ pozdravila ich s vtipom.
„Čo tu robíš Nicol?“ povedal jeden a Nicol v ňom spoznala Anthonyho hlas.
„Čo myslíš? Šla som hľadať Paula a cesta ma zaviedla až k tomuto kláštoru, no odtiaľ ma odbili dve kravy mníšky. Nechápem ako tam Paul dokáže vyžiť,“ povedala pohŕdavo Nicol.
„Duchovná cesta je občas správny spôsob ako zabudnúť na starú zvrátenú minulosť,“ ozval sa Anthony a v jeho hlase znel smútok. Nicol ho samozrejme postrehla, rovnako ako ostatní bratia.
„Musíme tam ísť Nicol. Vráť sa domov k Chelsea a rodičom!“ Damienove slová zneli ako rozkaz.
„Nezabite ho, len ho prinúťte otvoriť si oči a vyjasniť mu myseľ,“ povedala a v jej hlase nechýbalo ďaleko k slzám. Vykročila pomaly smerom k mestu.
„Pokúsime sa.“ Anthonyho slová zneli presvedčivo, no Nicol im neverila a pokračovala v ceste.

Nebolo ďaleko od polnoci. Obrovská obradná miestnosť už bola úplne zaplnená mníškami, ktorá kľačali a ruky mali v modlitebnej polohe. Oblečené mali mníšske habity čiernej farby, takže vôbec ich nebolo v tej tme vidieť. Paul len sledoval ako tam tak kľačia. Dokonca ani nevedel posúdiť, že ktoré z nich sú Sophie s Dannou. No nedalo sa nevšimnúť mramorové kreslo v ktorom sedela kráľovná Annemarie, jeho matka. Za ním sa chystala Daphne.
„Robíš veľkú chybu. Nemal si ich nikdy volať!“ povedala nahnevane Daphne.
„Vám neublížia,“ ozval sa drsne Paul a ani s k nej neotočil.
„Prečo si ich vôbec volal?“ Teraz už pozrel na ňu. V šere podzemnej miestnosti na prípravu obradov ju poriadne nevidel, ale badateľne sa jej leskli zrenice. Zrejme trochu vyronila slzy.
„Prišli by tak či onak. Hľadajú ma a chcú ma zabiť, aby sa tak zbavili schopností. Tak prečo im tu radosť nedodať tu v kláštore kráľovnej Annemarie, ich matky. Nech potom majú skutočný dôvod pykať za svoje skutky,“ pohoršoval sa Paul. Daphne sa trochu stiahla. Nevedomky vrazila do črepníka, ktorý spadol. Zakryla si oči aby nemusela počuť, že padá a vzápätí sa rozbíja, no nič nepočula. Otvorila oči. Črepník tam stál. Okamžite sa zvrtla a pozrela na Paula. Pomaly skladal ruky k bokom.
„Ďakujem. No nechcem aby si zomrel,“ povedala ticho, no Paul jej slová začul jasno.
„A čo ak nezomriem?“
„Chceš ich zabiť? Všetkých štyroch?“ protirečila mu Daphne otázkami. Hľadel jej do očí.
„Musíme sa pripraviť na obrad!“ nahodil Paul veliteľsky.
„Obrad je pripravený. Ty si hlavne priprav svoje schopnosti, no neprežeň to. Čakajú ťa ešte bratia,“ povedala a niesla črepník do miestnosti. Pozrel za ňou. Chvíľku tam tak stál, potom zobral malú vaničku naplnenú vodou a pobral sa za ňou. Vaničku položil vedľa črepníka.
„Čo mám spraviť?“ spýtal sa šeptom Paul.
„Dozvieš sa,“ precedila letmo cez zuby Daphne. „Pekne, Korela s Valerou tu ešte nie sú. Neznášam keď meškajú,“ dokončila Daphne. Všimla si, ako sa Danna kradmo pozrela k dverám no ostali zatvorené. Paul tiež pozrel smerom k dverám.
„Nezablúdili?“ jeho poznámka Daphne pohoršila, no ignorovala ju. Stúpla si k oltáru.
„Dnešný polnočný obrad bude opäť netradičný vďaka hosťovi, ktorý nás počal svojou návštevou. Už sme tu mali jedného výnimočného a silného človeka, no tentoraz predstavujem oveľa mocnejšieho človeka. Ale pred tým sa musíme spoločne pomodliť. V mene otca, i syna, i ducha svätého, amen,“ začala Daphne svoje kázanie a ostatné mníšky sa prežehnali spoločne s Daphne. Paul sa ani nepohol. „Náš nepokoj narúša temnota a preto prosím oheň a svetlo, aby naplnilo naše mysle aj túto miestnosť!“ Paul to samozrejme zobral ako rozkaz, pretože v hĺbke Daphniných slovách to tak cítil. Lúsknutím prsta zapálil sviečku pred Daphne. Tá mu potom očami naznačovala, že treba zapáliť aj sviečky všade navôkol. Podišiel ku sviečke a ako kartár v kasíne prskal do tlejúceho knôtu sviečky a rezy jeho úderov smeroval k sviečkam navôkol, ktoré tak zapálil. Daphne zakryla úžas, ktorý sa jej hrnul do úst. Niekoľko mníšok to ale nevydržalo a žaslo nad jeho schopnosťou ovládať oheň. Paul si všimol ako kráľovná Annemarie len prikyvuje. Daphne si však hlasno nasilu odkašľala, aby prerušila vzrušenie na niektorých mníškach a tým ich utíšila. „Naše činy treba neustále očistiť, preto povolávam vodu medzi nás!“ Paul sa nechápavo pozrel na Daphne.
„Mám ich obliať?“ spýtal sa šeptom.
„Nie, postačí ak potiahneš vodu medzi ne a ony sa opäť prežehnajú za pomoci vody,“ snažila sa Daphne povedať tak ticho, aby nebolo vidieť, že si to vôbec s Paulom neprecvičovali. Paul podišiel k nádobke, načiahol pred ňu ruku a uchopil vzduch nad ňou. Pomaly ruku zdvíhal, pričom hladina sa zdvíhala za jeho rukou ako chápadlo. Keď bola celá voda von s nádobky, sformoval ju druhou rukou do neustále sa meniaceho tvaru. Opatrne si vodu vo vzduchu premiešal medzi rukami a potom spodnou rukou vypudil pomaly vodu medzi mníšky. Tie už neprejavovali také silné povzdychy ako vtedy, keď Paul zapálil sviečky. Voda sa vlnila medzi mníškami ako chápadlo chobotnice. Žiadna sa ho nezľakla, len jemne sa ho dotkla rukou a prežehnali sa. Keď tak urobili všetky, Paul stiahol vodné chápadlo späť do vaničky. Daphne si opäť odkašľala. „Naše činy ešte treba očistiť a vyhnať vzduchom. Vzduch príď ku nám!“ Tentoraz si Paul pred seba fúkol a trochu sa s tým pohral a slabo po vyslal medzi mníšky. Zavreli oči a nechali sa oviať. Daphne dala Paulovi najavo, že už stačilo a Paul s ovievaním prestal. „Teraz, keď už sme očistené od všetkých hriechov, bolo by dobré, keby nám zem ukázala svoje čaro. Zem, ukáž nám svoje čary, svoju nádheru ktorou očaruješ malých aj veľkých. Príď medzi nás!“ Paul pozrel na črepník. Podišiel k nemu a vložil doň ruku a zavrel oči. Z črepníka sa začal vytvárať bonsaj. Paul si dal záležať, aby to nebolo nič výnimočné. Zrazu otvoril oči. Súbežne s jeho otvárajúcimi očami sa otvorili mocné dvere obradnej miestnosti a dnu vošli dve mníšky v mníšskych habitoch. Pozrela na ne aj Daphne. „Teší nás, že ste si našli čas Korela a Valera, no predstavenie živlov ste premeškali,“ Korela s Valerou jej slová samozrejme ignorovali a kľakli si na voľné miesta k dverám. Sophie s Dannou a kráľovnou Annemarie nad tým gestom pokrútili hlavou.
„Baby,“ poznamenal šeptom Paul. Daphne jeho poznámku zrejme prepočula.
„Ako som vám už vravela pred tým, navštívil nás dôležitý hosť. Je mi jasné, že ste si všimli, že stojí hneď vedľa mňa a je obdarený všetkými štyrmi živlami. Je to posledný kráľov syn Paul,“ povedala a Paul pomaly vyťahoval ruku z črepníka. Korela s Valerou sa naňho pozreli. Všimol si ich pohľady. Zaiskrilo sa v nich. Zaujímavé. „Paul predstúp!“ vyzvala ho Daphne. Hypnotizujúco urobil krok dopredu a sňal si kapucňu. Niekoľko mníšok zhíklo, lebo svoj pohľad nasmerovalo na jeho oči. Štvorfarebné dúhovky museli upútať každú pozornosť, no samozrejme, že začul aj emotívne povzdychy, pretože vyzeral naozaj krásne. Ešte aj v tom oblečení pre mníchov a v tej atmosfére svetla sviečok. Korela, Valera, Daphne, Sophie, Danna a kráľovná Annemarie nevydali ani hláska, ani žiaden príval emócií. Samozrejme tak neurobil ani Paul. Ten tam stál ako stĺp. „Ako všetky môžete vidieť, Paul je posledný kráľovský syn. Dopočul sa o svojej pravde a skryl sa tu v Kláštore Sv. Annemarie pred bratmi. Všetky dobre viete, že jeho smrť by ich zbavila schopností a preto je možno na nás ho tu uchrániť pred nimi, i keď sa nám to nepodarí,“ hovorila Daphne a z jej hlasu Paul vycítil, že potláča slzy. Chytil jej ruku, aby ju ubezpečil, že sa dokáže o seba postarať. Okamžite sa oslobodila so zovretia jeho ruky a ustúpila od neho. Korela s Valerou využili tu chvíľku nato, aby sa nepatrne vzdialili, pričom Valera pri odchode šľahla rukou a vychrstla niekoľko iskier, ktoré sa rozfŕkli po celej obradnej miestnosti. Nastal ihneď zmätok a panika. Mníšky ihneď vyskočili na nohy a začali utekať k dverám. Paul tiež pozrel k dverám. Korela ich držala aby mohla Valera prejsť a potom ich surovo zavrela pred ostatnými. Sophie s Dannou pobehli k Paulovi, lebo zrejem pri ňom cítili istú bezpečnosť a tiež hľadali vysvetlenie. Kráľovná Annemarie len pokojne sedela v kresle.
„Ja som to nebol, veď ste ma všetky videli,“ bránil sa Paul pred vraždiacimi pohľadmi.
„Všimli sme si. My len hľadáme odpovede,“ povedala zostra Sophie.
„Prečo ich hľadáte u mňa? Neviem telepaticky vyčariť iskry. Skús sa nato spýtať Korely prípadne Valeri, pretože tie opúšťali miestnosť akosi rýchlo,“ nedal sa Paul.
„Bež za nimi!“ zavelila Daphne. Paul neprotestoval a šiel okamžite.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s