Christie Doctor – Stratiť no vyhrať: 9.Spin off Prepáč mi


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: CHristie

November, 4 dni pred Abú Dhabí
Debenhams, Obchodné centrum, Londýn

Cítim sa ako nejaký stalker alebo vouyerista, ktorý striehne na svoju obeť. Obieham okolo klenotníctva asi desať minúť a naberám odvahu vojsť. Preboha, toľko vecí oveľa ťažších som zvládla a na toto nemám silu. Christina, vzchop sa a vojdi do toho prekliateho obchodu. Kričí na mňa sebavedomie. No ja radšej stojím pred výkladom a obdivujem jej krásne výtvory. Nebyť Alice, tak sa to ani nedozviem. Až tak sme sa prestali rozprávať. Moje úspechy a pády boli denne v médiách, zatiaľ čo jej boli v tajnosti a jej šperky už patrili medzi luxusné darčeky londýnskej smotánky.
Sú neuveriteľne krásne! Detailne prepracované, premyslené a každá jedna časť vyjadruje niečo iné. Tie šperky majú v sebe dušu a výnimočnosť. Nemôžem sa na ne prestať s údivom pozerať. Najradšej by som mala všetky. Všetky si ich kúpila a mala doma. I keď viem, že Veronika by mi určite jeden dala, alebo ani nie. Po našej hádke sme sa vôbec nerozprávali a ani nepísali. Je to vyše mesiace. Naše kamarátstvo sa zaseklo na mŕtvom bode, a to pre moju hlúposť. Mala som ísť za ňou keď to najviac potrebovala, no ja som uprednostnila radšej seba. Ja viem. Detinské a hlúpe. Čo už? Obe sme spravili chyby a sme rovnako zodpovedné za túto nemilú situáciu. Jediné, čo teraz môžem urobiť je ísť za ňou a ospravedlniť sa za všetko. Musím to spraviť. Po rokoch som konečne napravila vzťahy s otcom, tak ich teraz hádam nepokazím na niekoľko rokov s najlepšou kamarátkou. Zdvihla som zrak od šperkov. Pozerám sa s malou dušičkou do obchodu, ešte stále sa rozpráva s predavačkou. Podľa toho ako sa tvári a rozhadzuje rukami – to robí vždy- viem, že rozpráva o tom, ako vyrábala šperky. Musím povedať, že si svoju zaslúženú slávu užíva.
Pozrela som sa na hodinky. Pre boha. Už tu stojím takmer polhodinu. Čo si o mne pomyslia ľudia? Asi to, že chcem vykradnú zlatníctvo. Nervózne spotené ruky som utrela do šiat, zhlboka som sa nadýchla. Netušila som, že ísť sa ospravedlniť je také ťažké. To som sa už niekoľkokrát v živote uzmierovala. Teraz je to iné.
„Tati, tati, tati! Pozri, to je Christie Stark!“ začula som ako natešené dieťa skríklo moje meno. Nemám tú odvahu sa tam pozrieť. „To je ona! Tati, to je ona!“ znovu natešene skríklo. Prečo som sa prezradila? Nenápadne som sa pozrela smerom odkiaľ prichádzal radostný hlások. Zostala som zaskočená. Je to dievčatko, ktoré radostne poskakuje mojím smerom. Očká jej žiara šťastím, že ma vidí. Nemohla som nič iné, ako sa na ňu doširoka usmiať a počkať, kým príde ku mne. Jej otec je viac prekvapený ako ja spolu s ňou. Neviem či z toho, že ma vidí alebo z toho, že jeho dcérka ma spoznala.
„Ahoj.“ so širokým úsmevom som ju pozdravila, keď prišla ku mne. Hanbí sa. Sklonila som sa k nej a podala som jej ruku. „Ja som Christie, teší ma.“ Tak rozkošne sa červená, pritúlila sa k otcovej nohe a bojazlivo načiahla svoju ruku ku mne.
„Ja som Chiara.“
„Teší ma,“ potriasli sme si rukou.
„Môj otec fandí Leovi a vy ste sa mu páčili.“
„Skutočne?“ Zvedavo som sa pozrela na jej otca. Ten nevie kam sa skôr pozrieť. Očividne jeho dcéra prezradila viac ako chcela. Hanbí sa nielen ona, ale už aj on. Prikývol. Podala som mu ruku. „Teší ma.“
„Nečakali sme, že vás tu uvidíme,“ vyhabkal zo seba.
„Tak treba aj nakúpiť a sme predsa obyčajní ľudia čo chodia von.“
„Oci,“ Chiara ťahá otca za košeľu. Pohľadom, čo zas potrebuješ sa na ňu pozrel. Ukázala mu, nech sa k nej skloní. Je taká zlatá a milá. Do kelu, začínajú sa vo mne prebúdzať biologické hodiny. Mať dieťa alebo dve s Leom by som si vedela prestaviť. Určite by bol výborným otcom.
Presne viem, čo teraz malá Chiara šepká otcovi. Prosebne sa na neho pozerá. Znovu som sa k nej sklonila. „Ak sa chceš so mnou odfotiť, tak s tým nemám problém.“ Radostne som jej povedala. Spontánne a natešene ma objala okolo krku. Nečakala som to od nej. Opatrne som ju objala tiež. Kvokla som si k nej.
„Tomuto nik neuverí.“ Povedal jej otec, keď nás fotil.
„Pridajte sa k nám?“ navrhla som mu, „môžeme si spraviť selfie.“ Nemusela som ho dlho presviedčať. Pribehol k nám, nastavil prednú kameru. Hlavu som mierne naklonila k malej Chiare. Na druhej fotke som jej zas dala pusu na líce. Ako som kvočala u kabelky, vytiahla som pero a papier. Obom som venovala podpis aj s venovaním. Podala som mu ich do rúk.
„Ďakujem.“ Znovu ma natešene objala. Skáče s radosťou do vzduchu.
„Držím vám palce a verím, že to túto nedeľu vyhráte.“
„Ďakujem.“ So širokým úsmevom som mu poďakovala. Sledujem ako odchádzajú, Chiara pri chôdzi nadšene poskakuje. Je ako taký malý zajko. Veronika! Moje vnútro mi pripomenulo dnešnú misiu. Zhlboka som sa nadýchla. Už nesmiem čakať ani to odkladať. Na päte som sa otočila smerom k zlatníctvu. Veronika spolu s predavačkou na mňa prekvapene priam zírajú. Prečo ľudia na mňa tak pozerajú? Čo je na tom zvláštne, že som v nákupnom centre? Alebo si mysleli, že po nehode sa zavriem doma a tam budem?
Môj úsmev už nie je taký spontánny ako pred chvíľou. Pomalými a rozvážnymi krokmi som vstúpila do zlatníctva.
„Ahoj.“ Môj prvý krok k uzmiereniu. Nervózne na mňa hľadí. Vidím na nej, že nevie ako sa má pozrieť, čo má spraviť a čo povedať. Je hrozné kam sme sa to dopracovali. Keď už nevieme čo a hlavne ako povedať osobe, s ktorou sme predtým zdieľali všetko. Nie je možné, aby sme sa tak odcudzili.
„Budete si niečo priať?“ milo sa ma opýtala predavačka. Pokrútila som hlavou. Zostala sklamaná, že jej služby nevyužijem. „Veronika, môžem,“ naberám odvahu na ďalšie slová. Ona sa na mňa iba pozerá a premeriava si ma. „Chcem ťa pozvať na kávu.“ Nebudem to dlho naťahovať. Zostala mierne zaskočená z mojej ponuky. Niekoľkokrát predtým sme boli spolu vonku, no teraz to bude pre obe zvláštne.
„Ak chceš, môžeme to prediskutovať aj tu.“ Teraz zas na ňu prekvapene pozerám ja. Nepripadá mi najvhodnejšie rozoberať naše problémy tu pred tou predavačkou. Čo ju to len napadlo?
Pokrútila som hlavou. V tichosti na seba pozeráme. Obe hľadáme tie najvhodnejšie slová, ktorými neublížime tej druhej. Ak prijme pozvanie, tak to bude riadne dlhá káva. To aby som si rovno objednala XXL kávu alebo cappuccino.
„Dobre,“ potichu odvetila. Usmiala som sa potešene. Prvý krok sme spravili, teraz nasleduje ten ťažší. Rozhovor.

Concept Coffee & Roasters

Túto malú zašitú kaviareň spolu s vlastnou pražiarňou som objavila pred nedávnom na Instagrame. Ich caffé art výtvory ma uchvátili. Okamžite som ich začala followovať. Chcela som už dlho vyskúšať ich kávu, kúpiť si čerstvú praženú kávu z Keni alebo Karibiku, a takisto dať si spraviť vlastný výtvor do peny. Ak poviete baristovi čo chcete, tak vám to spraví a ak nie, tak vás prekvapí vlastným výtvorom. Majiteľom kaviarne je svetovo uznávaný barista, ktorý si zakladá na kvalite nielen kávy, ale aj služieb.
Nachádza sa blízko Design Múzea a Kyoto Garden. Interiér kaviarne vystihuje hipsterskú kultúru. Som milo prekvapená z príjemnej atmosféry v kaviarni. Navštívila som ich viacero, ale len v máloktorej som sa cítila pohodlne. Cítim sa tu ako doma v obývačke.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa na čašníka, keď nám priniesol objednávku. Mne veľké cappucino, čerstvý pomarančový fresh a Veronike špeciálne predvianočné latté s perníkom. Ani jedna z nás nezdvihla pohľad od kávy. Ja sa v tichosti ako malé decko vytešujem z výtvoru na mliečnej pene. Nakreslil mi tam leva! Jej. Ďalší neznámy človek, čo ma potešil. Nenápadne som sa na ňu pozrela. Pohodlne sedí v kresle, v rukách drží pohár s kávou a sleduje ma. Vidím jej pohŕdavý pohľad. Ktovie čo jej teraz behá po mysli? Mala som spred toho výkladu ujsť keď bol čas. Vyhla by som sa tejto trápnej chvíľke. Sucho v ústach sa snažím zahnať pitím čerstvej vody, ktorú sme dostali ešte predtým, ako sme si niečo objednali. Nemôžeme tu takto sedieť. To som si mohla spraviť kávu doma a pozerať sa na seba v zrkadle.
„Schudla si.“ Bez najmenších emócií mi povedala. Nečakala som takúto narážku na moju váhu a postavu. Zdvihla som pravý kútik. Na toto sa nedá ani nijako zareagovať. Čo jej mám povedať? Radšej som si nabrala z peny.
„Ty vyzeráš dobre.“ Môj kompliment.
„Ďakujem. Vzťah s tvojim bratom mal niečo do seba a priniesol mi aj niečo pozitívne.“ Znovu som pocítila opovrhnutie a iróniu. Ublížili sme jej. Obaja, ja aj Alex, a on najviac. Nemali sme sa k nej tak kruto zachovať. Nezaslúžila si to. No vtedy a v takej situácii sa nachádzala nielen ona, ale aj my. To bolo najlepšie, čo sme mohli spraviť. Trpela by viac ako teraz. To musí uznať. Zrušila som prichádzajúci hovor od Lea. Stále ten istý pohľad, nezmenila ho. Nebaví ma to. Nebudem tu sedieť večne. Mobil som položila na stôl, odpila si z kávy. Chcela som nabrať energie na ďalšie minúty.
„Veronika, pozri, nezavolala som ťa sem len preto, aby som si vypila s niekým kávu a v tichosti sme sa na seba pozerali.“
„Ja viem. No čakám kým začneš.“ Ona ma zrušila na plnej čiare. Pozerám na ňu s údivom. Kde sa to v nej nabralo. Očividne jej nútený potrat zmenil viac ako som si myslela.
„Ja?“ zvedavo som sa spýtala. Prikývla. „Prečo?“ Okamžite zo mňa vybehlo. Položila pohár s kávou na stôl.
„Len si spomeň, Christina,“ pozrela sa mi priamo do očí, „kde si bola keď som ťa najviac potrebovala, teba, najlepšiu kamarátku.“ Znovu opovrhnutie. Zabolelo ma to. „Myslíš, že mi mama nepovedala ako si sa k nej zachovala? Neprejavila si ani najmenšiu ľútosť a strach o mňa.“ To nie je pravda! Skríklo moje vnútro. Mala by som jej teraz skočiť do reči a vyvrátiť všetko čo hovorí, ale radšej ju nechám, nech si povie čo má na srdci. Bude to tak lepšie. „Prepáčte, ale musím ísť na letisko, o chvíľu mám odlet do Singapuru.“ Do najmenšieho detailu zopakovala čo som povedala do telefónu jej matke, keď mi oznámila smutnú správu o jej mimomaternicovom tehotenstve. „Bolo to tak, že?“ Pre istotu sa ma aj spýtala. Zavrela som oči a prikývla som. Nie je čas hrať sa na hrdinku. „Teraz si myslíš, že ti odpustím?“ Môj plán s kávou a uzmierením sa asi dnes nesplní. Kávu som asi mala vymeniť za niečo ostrejšie, koňak, víno, whisky alebo aspoň si dať Baileys do kávy.
„Veronika, ja nechcem, aby sa to takto skončilo. Priznávam, spravila som hrozné blbosti a veľmi som ti ublížila mojim postojom a tým, čo som spravila a hlavne nespravila. Je mi to hrozne ľúto.“ Vylievam svoju ľútosť a bolesť zo seba. Je to jediná blízka osoba, čo ma nechce využiť.
„Moje tehotenstvo si označila za ďalšiu mediálnu kauzu, ktorú si nemôžete dovoliť. Nepriamo si mi naznačila, že by bolo lepšie ísť na potrat, lebo tak budem chrániť seba, tvoju rodinu a to dieťa!“ Mierne skríkla. Načo mi opakuje moje slová, viem, čo som jej povedala.
„Vtedy to bolo to najlepšie, čo si mohla urobiť. Zamysli sa nad tým znovu. Tvoje dieťa by vyrastalo v dvoch rozličných svetoch. Navyše je otázne, či by vôbec Alex prejavil záujem o jeho výchovu.“
„Ja som od neho ani od teba nič nežiadala! Zranila si ma! Zradila si ma!“ Znovu skríkla. Ako roztrasené a zranené zviera ma zahnala do kúta.
„Ako?“ Naklonila sa ku mne. Pozrela na môj tancujúci mobil na stole. Znovu Leo. Rýchlo som ho zrušila. Zadívala sa mi do očí.
„Keď som potrebovala, aby si držala jazyk za zubami, tak si si ho otvorila. Vyzradila si moje tajomstvo. Nič viac som od teba nechcela, len to, aby si mlčala. No ty nie.“
„Prepáč mi,“ okamžite som zareagovala.
„Myslíš, že to stačí?“ Čo viac ešte môže chcieť? Nielen ja, ale aj ona má na tomto svoje zásluhy. Už s väčším údivom na ňu nemôžem pozerať. Pozerá na mňa ako víťaz. Cíti sa vo svojej pozícii veľmi dobre. Nenápadne som pokrútila očami. Skúsim to posledný krát, nebudem sa nikomu doprosovať ani strkať do riti. Ak viac nestojí o moje kamarátstvo, tak to budem akceptovať. Bude veľká škoda, ak na všetko krásne zabudneme a hodíme len tak bezvýznamne za hlavu.
„Veronika, je mi veľmi ľúto ako som sa k tebe zachovala. Mrzí ma to. Nechcem stratiť naše kamarátstvo. Ospravedlňujem sa za to, čo som povedala, spravila, ale aj nespravila. Je mi to ľúto. Prežili sme si toho riadne veľa. Koľko divokých párty a spontánnych akcií, či naše nakupovanie alebo kávičkovanie. Chýba mi to, veľmi mi to chýba.“ Usmiala sa na mňa. Vidím, že aj jej je to ľúto. Muselo jej to zobrať veľa energie, aby sa takto správala. No ja jej to neberiem. Má na to plné právo. Ja by som sa zachovala možno horšie ako ona.
„Ani ja nechcem prísť o naše kamarátstvo.“ Zo srdca mi spadol veľký kameň, priam balvan. Z pľúc mi vyšiel veľký povzdych. Načiahla ku mne ruky. Silno sa objímame. Všetky vzťahy, ktoré boli nejako pokazené a záležalo mi na nich, som opravila. Už by som sa tým mohla aj živiť.
„Chcem, aby si prišla do Abú Dhabí,“ srdečne som ju pozvala. Veronika sa mierne usmiala.
„Ak sa mi podarí vybaviť a odložiť pár vecí, tak by sa mi to malo podariť. No nič ti negarantujem. Mám toho teraz veľa.“ Sklamane som sa na ňu pozrela. Potmehúdsky sa usmiala. Tá potvora. Hrala to na mňa. „Kedy mám priletieť?“ nadšene so zvedavosťou sa ma spýtala.
„Je to na tebe. Môžeš ísť chartrovým letom alebo našim súkromným lietadlom, len v tom prípade sa nevyhneš stretnutiu s Alexom.“ Opatrne som jej pripomenula stretnutie, ktorému sa nevyhne. Jej oči zosmutneli, aj keď sa usmieva. „Nemala som ho spomínať, že?“ Pokrútila hlavou.
„V pohode. Raz by som sa s ním aj tak musela stretnúť. Čím skôr, tým lepšie.“ Aj napriek tomu čo povedala, nie je v pohode a ani zmierená s tým, že sa s ním bude musieť stretnúť.
„Ak ti to bude nepríjemné, nemusíš ostávať tam kde on bude. Yas Marína je veľká, je tam veľa,….“ Môj natešený opis trate a prostredia prerušila otázkou, ktorou ma zarazila.
„Má niekoho?“ zvedavo sa ma spýtala. Sklonila som pohľad na znovu vyzváňajúci telefón. Po tretí raz Leo a po tretí raz odmietnutie z mojej strany. Musí byť zo mňa riadne vynervovaný. Jeho telefonáty som rušila, len keď sme boli pohádaní. „Zdvihni si to, mne to nevadí.“ Usmiala som sa na ňu. Zobrala som rýchlo mobil a napísala som mu smsku, že som s Veronikou a hneď ako skončíme mu zavolám. Aspoň trochu ho upokojím.
„Volá sa Kate. Je to jeho kolegyňa z práce.“ Klamať ani zamlčovať pravdu nebudem.
„Aha.“ zarazene zo seba dostala. Môj brat ju dokázal aj teraz sklamať a ublížiť jej. Veroniku veľmi rýchlo stihol vymeniť. To by každú ženu dostalo. „Nevadí. No v Abú Dhabí budem. Nenechám si ujsť majstrovské oslavy.“ S veľkým úsmevom dodala. Znovu sme sa silno objali. Už sa neviem dočkať víkendu. Nedočkavo odratúvam hodiny.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s