Jake Kyso James-Bratstvo elementov: 16.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia:

Cameron bežal chodbou až narazil na prekážku. Podišiel bližšie k nej. Drevo. Zostalo vmiesené do zeminy. Neexistovala iná cesta ako ho vypáliť. Priložil si dlane k ústam, pričom vytvoril akúsi misku, kam slabučko začal fúkať aby tak vznikol malý plamienok, no potom ruky stiahol pomaly k ústam. Počkal zlomok sekundy a vyfúkol poriadny kúdol ohňa nad seba na drevenú konštrukciu. Ihneď sa v tuneli rozsvietilo a prišlo trochu tepla. Vo svetle plameňoch sa odrážali Cameronove rubínové oči. Drevo dobre horelo a už bolo počuť prasknutie. V dreve sa urobila malá škára. To Cameronovi postačilo. Odrazil sa od zeme a vystrel pred seba pravú ruku. Vystretú ruku načahoval k plameňom, až ich imaginárne uchopil a potiahol k sebe. Plamene ho poslúchli a pokryli celé jeho telo. Na chvíľu splynul s ohňom a preletel škárou von, kde oheň z neho opadol a oprášil so seba nahromadený popol.
„Pokiaľ si pamätám, sľúbili sme si, že naše schopnosti už používať nebudeme!“ ozval sa hlas za Cameronom. Vôbec sa nezľakol.
„V tom máš pravdu James, ale prekvapil si ma, že si sem nedošiel pod vodou.“ Cameron sa obrátil. James stal pokojne vo frajerskej polohe s rukami prekríženými na prsiach. Nemal žiadne oblečenie, takže sa prechádzal v nočnom šere nahý. Nie úplne. Aspoň mal trenírky, aby mu zakrývalo tu podstatnú časť. James sa zasmial a schytil kovový kus ležiaci povedľa.
„Kvôli tomuto som nedošiel pod vodou,“ povedal a letmo hodil kovový kus do vody. Po náraze kovu s vodou to trochu šplechlo a voda sa v tom mieste masívne zaiskrila. Cameron o krok ustúpil.
„Ako to?“ spýtal sa a stále hľadel na iskrivú hladinu vody.
„Náš milovaný braček Paul. Chcel ma zabiť spolu s Katherine. Veľa nechýbalo a podarilo by sa mu to. Bola by to prekrásna smrť. Byť upražený bleskom. Mal to dobre naplánované. No a čo ty? Čo spôsobilo tvoj únik z mesta?“ spýtal sa James. Cameron pozrel hore. Búrkové mraky neboli, takže to bola ojedinelá búrka u Jamesa. Prečo ma to neprekvapuje.
„Mňa vyhnal sneh.“ Rázne sa ozval Cameron.
„Sneh? V júni?“ spýtal sa James a rozosmial sa.
„A teba zasiahla búrka keď je bezoblačno?“ odvrátil kartu kartou Cameron. James sa prestal smiať a vystrel ruky pred seba na znak, že sa vzdáva.
„Takže sneh. Zrejme ho podceňujeme keď v pätnástich ovláda počasie,“ hlesol James a mierne sa pousmial. Cameron pokrútil hlavou. Zrazu sa zarazil. Bolo počuť klepkanie dreva o chodník. Obaja sa obzreli za seba. Nič nevideli, preto Cameron lúskol prstami a podvedome si vykúzlil plameň v dlani. Svetlo z ohňa sa rozprestieralo navôkol, až sa spod kopca ukázala silueta toho, kto poklepkával drevom o chodník. Anthony. Prichádzal pomaly a drevom mal podopretú pazuchu a zapieral sa o palicu ako o barlu. Nevšimol si, že sa naňho James s Cameronom pozerajú, len si kráčal.
„Teba by som tu nečakal braček,“ ozval sa Cameron.
„Ani mňa by nenapadlo, že dokážeš opustiť svoju štvrť bezdomovcov. Čože ťa odtiaľ vyhnalo?“
„Predstav si, že sneh. A čo nového v horách?“ spýtal sa Cameron.
„Hmmm.. sneh. Paul sa dáko prekonáva. Mňa vyhnalo počasie hodné víchrice spojené s krúpami. Nádhera. Vyletel som z balkóna a silný vietor ma strhol priamo k útesu. Nebyť mojich skvelých reflexov a inteligencie, mal by Paul o jednu záťaž postarané,“ odvetil pochmúrne Anthony.
„Zdá sa, že Paul sa podaril najlepšie,“ zavtipkoval James.
„Tvoj príbeh ma vôbec nezaujíma,“ stroho skonštatoval Anthony. James sa stiahol.
„Prečo ma to neprekvapuje,“ povedal si prevažne sám pre seba.
„Príde aj Damien?“ spýtal sa Cameron.
„Samozrejme,“ odvetil Anthony a niekoľkokrát mohutne poklopkal barlou o chodník. James s Cameronom naňho nechápavo hľadeli. Ich prekvapené výrazy ho nezaujímali. Nik nebol natoľko inteligentný z ich skupiny než on. Tromfol aj Damiena. Pomaly prešiel pomedzi nich a niekoľkokrát silno buchol barlou do zeme. James s Cameronom sa nahli, aby videli poza Anthonyho. Pred nimi sa podivne vlnil strom. Jeho kmeň sa nadúval, akoby chcel niečo zo seba vypudiť. Keď sa z kmeňa dostala von ruka, ich prekvapené tváre zmizli. Damien nikdy neprišiel na nejaké miesto tým, žeby cestoval pod zemou. Okrem ruky vyliezla z kmeňa aj hlava, trup, obidve dolné končatiny a nakoniec aj druhá ruka, hoci to vyzeralo, že z toho kmeňa vylieza náročky. Po tom ako vyšiel si musel sadnúť na kameň na blízku, bo vyzeral veľmi unavene. Sadol si naň a sťažka dýchal.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Cameron a dostal sa k Damienovi,ako prvý. Damien sa naňho pozrel.
„Cameron? Ako si sa sem dostal?“ spýtal sa Damien stále zadychčane.
„Došiel som sem podzemným tunelom. Neústi priamo z naše štvrte, ale z pod jedného domca kde býva jedno malé dievča Lybett. Ale zo štvrte ma vyhnal víchor a následne sneh.“ Damien prikývol.
„Mňa sa snažil bleskom spolu s Katherine zoškvariť pod vodou,“ hlesol James a aj k tejto poznámke Damien len kývol hlavou na súhlas. Potom pozrel na Anthonyho zranenú nohu a vedel si predstaviť jeho príbeh. Postavil sa a pozrel na bratov.
„Mňa chcel najprv utopiť na hrade a keď sa mi podarilo dostať sa do záhrady, snažil som sa skryť do bahna, lenže Paul ma chcel v tom bahne uväzniť navždy. Začal ho zohrievať až tuhlo po daždi. Bolo to o vlások a mohol ma v tom väzení zabiť,“ povedal a sklopil hlavu.
„Netráp sa. Nevie sa kontrolovať, to je pochopiteľné. Je ešte mladý. Má len pätnásť,“ ozval sa Anthony a snažil sa Damiena upokojiť.
„Ale jeho reakcia je vskutku akceptovateľná. Veď sme ho nahnevali,“ povedal James.
„My?“ stroho sa spýtali Anthony s Damienom a pozreli na Jamesa.
„Dobre! Mrzí ma, že som svoje schopnosti nezvládol a napadol som ho spolu s tým dievčaťom. Keď ho uvidím, z hĺbky duše sa mu ospravedlním a pokľaknem pred ním na kolená. Stačí?“
„Chceš pred ním kľačať v kláštore pred mníškami?“ nechápavo sa ho spýtal Anthony.
„Mám na výber keď sa sem skryl predo mnou?“ odrazil mu James. Anthony zavrtel hlavou. Čosi ale preletelo povedľa nich a skončilo vo vode, kde masívne zaiskrilo. Ihneď to zaujalo pozornosť všetkých bratov. Anthony s Damienom pozreli hore.
„To bol Paul?“ spýtal sa James.
„Nie. Ten by trafil. Niekto sem ide z kláštora,“ povedal Anthony a prostredníkom si napravil okuliare na koreni nosa. Damien sa zahľadel nahor, no nič nevidel v nočnom šere.

„Prečo nesmiem vedieť kam sa tak ženieme?“ spýtal sa Ben a ledva stíhal s dychom.
„Mlč! Potrebuješ mať dosť síl,“ rázne sa ozval Yarik a pridal. Benovi neostávalo nič iné len pridať a mlčať. Vietor bijúci naproti už dosť prekážal, no snažil sa ho ignorovať a kradmo sledovať aspoň pred seba, aby mu Yarik nezmizol z dohľadu. Zmenili smer, bo cítil, že už nebeží po chodníku ale po drsnom povrchu nerovnej zemi. Ťažko sa stíhalo Yarikovmu tempu, keď postačil jeden nesprávny krok a mohol si vyvrtnúť členok a zvyšok cesty by preskackal. Námaha trochu upadla, pretože terén trochu skĺzol nadol. Tu Ben trochu spomalil a dobre urobil, pretože Yarik onedlho zastal. Ben zastavil až pár krokov pred ním v snehu.
„Sneh?“ spýtal sa zmätene Ben.
„Hrab!“ súril Yarik a podišiel k hromade snehu a začal hrabať. Ben ho bez odvrávania poslúchol a začal hrabať. Sneh bol studený a prekvapivo sa držal nato, že bola polka júna. Ben samozrejme nevedel kto, prípadne čo je pod tým, no Yarikovi na tom dosť záležalo. Niekde šlo hrabanie dosť ťažko, že musel až zuby zaťať. Zrazu sa mu ale ruky rozpálili a prevažnú časť snehu roztopili. Ben uskočil od toho miesta ako mláďa. Yarik sa pozrel, čo sa stalo a potom pozrel na Bena.
„Myslel som si to,“ povedal a usmial sa. Ben naňho nechápavo hľadel.
„Čo ako?“ spýtal sa Ben a v hlase vyznela menšia faloš ešte po tom výjave.
„Pokračuj,“ hovoril Yarik milým tónom a pravou rukou ho pobádal. Ben sa ani nepohol.
„Chcem odpoveď!“ dožadoval sa Ben a zrýchlil svoj dych. Yarik sa nahol k Benovi a potom spravil čosi ako piruetu, pričom za pomoci silného vetra odfúkol niekoľko snehových vrstiev a jedna pristála v Benovej tvári. Oprášil sa a zdesene pozrel na Yarika.
„Stačí?“ spýtal sa namosúrene a pokračoval v hrabaní snehu.
„Kto, alebo čo si zač?“
„Buď už konečne ticho! Všetky otázky nám hádam zodpovie dievča ukryté pod touto hromadou snehu.“ Yarik už strácal nervy. Ben bol preto ticho a pokračoval v hrabaní. Netrvalo dlho a narazili na drevené trosky. Yarik ich odhadzoval a hľadal niečo konkrétne pod nimi. A bolo to tam. Poklop. Uchopil ho jednou rukou a silno potiahol k sebe. Ani sa nepohol. „Sakra! Je to zamrznuté.“
„Niečo skúsim,“ povedal Ben a kľakol si k poklopu. Dal si ruky do modlitebnej polohy, zavrel oči a sústredil sa. Potom položil obe ruky na poklop. Z poklopu sa začalo masívne pariť. Yarik nepohol ani brvou, len sledoval Benovo počínanie. Potom zrazu Ben odstúpil. Yarik sa zohol a silou pohol poklopom, ktorý sa otvoril. Obaja nazreli dnu.
„Lybett?“ spýtal sa Yarik milo. S poklopu vyliezlo malé dievčatko s fakľou, nežne si prečesalo vlasmi a vystúpil nahor na sneh. Bola bosá, tak trochu poskakovala. Ben ju chytil do náručia. Ihneď naňho pozrela a jej nádherné oči spočinuli na Benových.
„Ahoj Ben,“ pozdravila ho Lybett. Benovi padla sánka. Potom sa však spamätal.
„Odkiaľ poznáš moje meno?“ spýtal sa, no nespúšťal zrak s jej očí. Nedalo sa tomu uniknúť.
„Kráľovskú rodinu poznám dosť dobre. Moja mama tam bola slúžka,“ povedala a Ben po prvýkrát odvrátil pohľad od Lybett a pozrel na Yarika. Ich pohľady sa stretli, no len na chvíľu, pretože Ben zase hľadel na Lybett. Jej pohľad ho hypnotizoval.
„Kráľovskú rodinu?“ spýtal sa prekvapivo Yarik a nepatrne hľadel na oboch. Ben ani nereagoval. Nebolo kedy. Okrem toho by to hlavne adresoval Lybett a nie Yarikovi.
„Vy o tom neviete? A dokonca ani samy o sebe?“ spýtala sa Lybett a prechádzala zrakom z Bena na Yarika. Zdá sa, že vedela pretrhnúť to čaro pohľadov medzi ňou a Benom. Ben sa ani nepohol. Yarik pozrel na Bena. Obaja sťažka dýchali.
„To nemôže byť pravda. Vyrastal som v Rusku,“ bránil sa Yarik. Lybett prikývla.
„Ale nenarodil si sa tam.“ Yarik sa vzpriamil. Túto poznámku vyslovil Ben.
„Ako to vieš?“ spýtal sa Yarik a snažil sa udržať si hlas na správnej note.
„Je to v múzejných archívoch. Sama som si ich čítala. Môžem ťa tam zaviesť, bratranec,“ povedala Lybett sladko. Ben s ňou podišiel kúsok ďalej od snehu a položil ju na zem, pretože mu bola už trochu ťažká v náručí. „Všetko tam nájdeš. Dokonca aj moje proroctvá. Všetky som si vypožičala a povedala som ich. Viem ich naspamäť. No ak mi neveríš, pokojne tam choď a presvedč sa na vlastné oči.“ Yarik sa pri jej slovách chvel. Je to v archívoch. Nikdy nebol v múzeu. Ľudia sa ho boja pre skutky, ktoré vykonal. A vlastne, sú to moje skutky? Nenarodil som sa v Rusku, tak kde potom? V kráľovstve ako Cameron, Damien, Anthony, James a Paul?
„Je tam rozpovedané všetko?“ spýtal sa Yarik. Lybett prikývla.
„Úplne všetko. Každá s tvojich otázok je ukrytá v jednotlivých pergamenoch v archíve múzea kráľa Gepharta,“ Lybett to odrecitovala, akoby sa to učila celý čas, čo sa hrala vonku sama, pokiaľ ju Carmen neobjavila.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s